ÚzemnéPlány.sk

Autor

Ing. arch. Marta Kropiláková

Autor fotografií

Ing. arch. Marta Kropiláková

Zdroj

Urbanita

Zobrazení

20021

Dátum vydania

11. 05. 2010

Kategórie článku

• Regionálny rozvoj a investície

Súvisiace články

• Peter Gero - „Územný plán je proces.“
• Výzvy pre ďalší vývoj územného plánovania na Slovensku
• Plán Chicaga - Sté výročie urbanistickej vízie, ktorá predurčila dnešnú tvár americkej metropoly
• Ekopolis už nie je futuristická extravagancia
• Gwanggyo Power Center – cestovanie v čase skutočnosťou
• Investičný development vs. udržateľný urbanizmus v praxi
• Svetová ekonomika vädne, kultúrne svätostánky prekvitajú
• Ekonomický a investičný potenciál mesta Banská Bystrica
• Finn Geipel: Urbanizmus má silu ovplyvňovať mentalitu ľudí (I. časť)
• Banská Štiavnica nechce byť skanzenom
• O architektúre a urbanizácii
• ČLOVEK A PRIESTOR

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

43%

Celkový počet hlasov: 1632

Poslanie architektov a urbanistov pri rozvoji miest a obcí

Úloha architekta

Profesia architekta v sebe skrýva mnohoraké oblasti pôsobenia. Nech načrie do ktorejkoľvek z nich, do aktívnej tvorby či do spolupôsobenia pri rozhodovaní o jej zhmotnení do prostredia, vždy obsahuje rozmer služby. Služba, ktorú poskytujú architekti obyvateľstvu pri formovaní miest a obcí tým, že navrhnú konkrétne architektonické dielo, je zväčša dobre zrozumiteľná a vnímaná. Po zrealizovaní nového architektonického diela verejnosť priamo vníma a hodnotí prácu tvorcu – architekta, ktorý vtlačil stavbe jej charakter, architektonické znaky, potrebnú funkčnosť a celkový estetický účinok. Verejnosť hodnotí konkrétny výsledok, ktorý podľa svojich vlastných kritérií a stupnice hodnôt oceňuje ako dobrý, prípadne horší alebo aj ako vynikajúci (obr. 1). Architekt popri uplatnení vlastného talentu a svojich schopností cielene uspokojuje úžitkové a isté estetické požiadavky skupiny ľudí. V prípade bytového domu napríklad jeho nových obyvateľov, stavebníka, obyvateľov mesta či obce.

Obyvateľstvo miest a obcí sa skladá z rozmanitých skupín, z ktorých každá uprednostňuje iné požiadavky, potreby a záujmy. Vyhovieť súčasne rôznym skupinám líšiacim sa zamestnaním, vekom, mobilitou, vzdelaním, spôsobom oddychu, príjmom či zdravím a mnohými inými kritériami a znakmi je službou vskutku náročnou. Jej výsledky a chápanie urbanizmu sú pritom nepriame, sprostredkované cez pôsobenie jednotlivých zložiek mesta či obce (zeleň, doprava, zástavba) alebo sa vnímajú ako celok (pekné, malebné mesto, opakom je neusporiadané, chaotické mesto). Výsledky sa prejavujú až s odstupom času, po zrealizovaní viacerých investičných zámerov a stavebno-priestorových aktivít.

Úlohou architektov je popri inom práve predvídať súčinné pôsobenie všetkých zložiek priestoru, ktorý spoluvytvárajú. Zodpovedajú nielen za estetický vzhľad miest a obcí, ale aj za to, ako v nich ľudia môžu realizovať svoje požiadavky a nároky na prácu, bývanie, oddych či dopravu.

Nároky na urbanizmus sa menia.

Čas najlepšie overuje hodnoty. Vyše polstoročia potvrdilo, že tak ako organicky rastúcim mestám umožnili regulačné plány ich ďalší hodnotný rozvoj, aj vtedajšie nové hodnotné urbanistické koncepty obytných štvrtí „na zelenej lúke“ dosiaľ dobre fungujú a obyvateľstvo si ich obľúbilo (obr. 2a a 2b). Urbanistické funkcie definované v regulačných a územných plánoch abstrahujú širokú škálu potrieb a činností obyvateľstva do prehľadných, pomerne rovnorodých celkov. S nimi vo všeobecnosti narábame, keď sa zaoberáme väčšími priestorovými jednotkami, ako sú jednotlivé objekty a stavby, teda celými mestskými štvrťami, časťami obcí alebo až katastrálnym územím.
Mestá a obce (sídla) sa na našom území zvyčajne vyvíjali postupne, územným rozložením urbanistických funkcií narastajúcim v čase. Uplatňovalo sa pritom také priestorové usporiadanie, ktoré zodpovedalo požiadavkám príslušnej doby. Napríklad potrebám dopravy, bývania či obchodu zodpovedali pred päťsto či päťdesiatimi rokmi iné plošné a priestorové parametre ako dnes. Pritom niektoré z nich bolo možné premiestniť do nových, vhodnejších podmienok (napr. bývanie, obchod) a niektoré nie (dopravné trasy). Postupne sa vyvíjala aj nezávislosť funkcií od prírodných podmienok. Prirodzené limity životných procesov a aktivít v sídlach prestávajú platiť.
Nové dopravné trasy nemusia viesť len po povrchu, vnárajú sa pod zem či pod vodu. Korčuľovať sa nechodí len vtedy, keď mráz premení vodu na ľad, aj plávať sa dá vo vyhrievaných halách po celý rok.

Mení sa nielen kvalita a škála urbanistických funkcií. Zaznamenávame nároky na súbežné pôsobenie nadštandardných požiadaviek na území – ľudia napríklad požadujú rodinné bývanie v zeleni a zároveň rýchlu dopravu do práce.
Pritom je však na dotknutom území ohrozené dodržiavanie všeobecne platných plošných štandardov hromadného bývania, verejnej zelene, vybavenosti, ale aj štandardov hygieny (oslnenie, hluk, prašnosť).
Hodnotné prírodné potenciály nedokážeme vhodne aktivovať a umocniť. Mnohé územia majú viacero protichodných potenciálov, napríklad sú vhodné jednak na obytnú zástavbu, lebo sú dobre prístupné, majú dobrú orientáciu vzhľadom na svetové strany, sú z nich zaujímavé priehľady do okolia, v blízkosti je územie s atraktívnou vybavenosťou, ale takisto sú potenciálne vhodné aj na verejnú zeleň, a to z rovnakých dôvodov. Pri rozhodovaní o takýchto nezriedka protichodne pôsobiacich potenciáloch územia nebýva dostatok času a ani príslušne aktualizovaných kritérií, a tak sa niekedy nevyberie to najlepšie z možných riešení (obr. 3).

V závislosti od čoho sa pretvára podoba našich miest a obcí, aké kritériá pri tom prevládajú? Rozhoduje moc kapitálu a musia sa mu podvoliť všetci účastníci tvorby a realizácie životného prostredia? Deje sa tak vedome a cielene alebo je to proces zdravého živelného rastu, akým sa kedysi vyvíjali mestá? Treba ho pozorovať, hodnotiť, prípadne riadiť a regulovať? Ako a kto to má robiť?

Teória a prax riadenia rozvoja sídiel

Nielen teória urbanizmu, ale aj dianie v súčasnosti nás presviedča, že rast a rozvoj sídiel nie je vôbec len rastom objemu, čísiel, indexov využitia územia či merateľným rastom rentability a výnosnosti územia.
Kvalitný rast a rozvoj sídiel čoraz väčšmi súvisí so sledovaním a organizovaním vzťahov – vzťahov jednotlivých zložiek prostredia a vzťahov celku k okoliu. Vzťahy medzi urbanistickými funkciami, vzťahy a súvislosti urbanistických priestorov, vzťahy medzi limitmi a potenciálmi, medzi jestvujúcim a požadovaným, vzťahy medzi minulým a súčasným, verejným a súkromným, vzťahy medzi potrebami a možnosťami, medzi prírodným a umelým – to všetko má a musí riešiť urbanizmus ako neustále sa vyvíjajúca veda o zákonitostiach tvorby sídiel a životných podmienkach v nich (obr. 4a a 4b).

Systematické a kontinuálne sledovanie a vyhodnocovanie javov, konfliktov, problémov, potrieb, pozitívnych aj negatívnych prejavov súčasného spôsobu života sa stáva odborným podkladom, na ktorého základe možno navrhovať, tvoriť a dotvárať sídla a ich časti. Rovnako vytvára odbornú podporu pri argumentácii, diskusii a rozhodovaní dotknutých strán o vhodnosti funkčných a priestorových zásahov do sídiel.

Nosnú časť výskumno-vývojovej činnosti s cieľom tvorby odborných podkladov nemožno vykonávať popri práci tvoriacich či úradujúcich architektov. Zo systému odborných teoreticko-výskumných pracovísk skutočne na istý čas vymizlo pracovisko zaoberajúce sa práve urbanizmom a urbanistickou tvorbou.
Jeho absentujúcu činnosť nemohli suplovať ani sporadicky riešené výskumné úlohy na vysokých školách. Projektové tímy zaoberajúce sa urbanistickou tvorbou používajú staré metodické postupy, viac či menej obratne modelujú staré hodnoty a algoritmy na nové podmienky. Ich práca a výstupy sa hodnotia podľa individuálnych postojov, kritérií a preferencií rozhodovacích orgánov, ktorých pozornosť sa sústreďuje zväčša na úzkostlivé dodržiavanie administratívno- právnych a stavebných predpisov.
Pri posudzovaní kvality urbanistického konceptu v konečnom dôsledku neexistujú kritériá a príslušné odborné podklady, a tak sa kompetencia pracovníkov miestnych a stavebných úradov nemá o čo oprieť a ich odbornú spôsobilosť a zodpovednosť za výsledky preberajú na seba primátori, starostovia, poslanci (obr. 5).

O výkone architektov, ktorí musia štátu najprv preukázať svoju odbornú zdatnosť, aby od neho získali licenciu – autorizáciu na vykonávanie architektonickej služby obyvateľstvu, tak v konečnej fáze schvaľovania územných plánov ako záväzných podkladov na každú stavebno-priestorovú aktivitu rozhodujú poslanci. Títo zástupcovia obyvateľstva disponujú inými schopnosťami a rozhodujú aj o iných veciach dôležitých pre kvalitný život občanov. A tak výkon osôb licencovaných na vybranú činnosť posudzujú osoby na takúto činnosť nelicencované. To je však uplatnenie princípu demokracie. Práve preto je veľmi dôležité, aby sa pred finálnym rozhodovaním miestnych a mestských zastupiteľstiev vykonala odborná oponentúra predkladaných materiálov a aby odborní pracovníci mali oporu v podkladoch a dokumentoch akceptovaných štátom i verejnosťou.

Architektonická politika Slovenskej republiky, na ktorej prijatie už dlhšie vyzýva Slovenská komora architektov, by pritom mala byť základným dokumentom. Má vytvoriť rámec na to, aby architektonická činnosť – navrhovanie, posudzovanie a rozhodovanie o nej – bola akceptovaná, aby mala svoju oporu v zákone a aby jej výsledky boli objektívnym priemetom hmotných potrieb životného prostredia.

Nové impulzy

Kým sa prijme Architektonická politika Slovenskej republiky, v oblasti urbanizmu by malo svoje úlohy plniť revitalizované pracovisko Urbionu. Odborná urbanistická verejnosť od neho očakáva, že bude produkovať aktuálne platné, objektivizované požiadavky spoločnosti na životné prostredie sídiel, ale aj údaje dominantné z hľadiska urbanistickej tvorby a jej posudzovania. Očakáva sa, že z tohto pracoviska budú vychádzať dostatočne silné impulzy a materiály na to, aby mohli architekti urbanisti kvalifikovane podoprieť svoju argumentáciu pri kontakte s verejnosťou a so samosprávou a zohľadniť potreby a záujmy celej škály obyvateľstva. Dnes sa preferuje uspokojovanie potrieb ekonomicky zdatných skupín obyvateľstva často bez presadzovania a akceptovania komplexnej funkčnej a priestorovej harmónie (obr. 6).

Pod tlakom odborne dobre vyzbrojených tvorcov, posudzovateľov a užívateľov životného prostredia by sa situácia v urbanistickom dotváraní sídiel mohla výrazne zlepšiť. Naopak pretrvávajúci tlak sily kapitálu môže v sídlach spôsobiť nevratné a dlhotrvajúce znehodnotenie potenciálne kvalitných a identických území.

Ak teda očakávame nové impulzy a podporu odbornej činnosti urbanistov práve zo strany pracoviska Urbionu, je vhodné si pripomenúť, aké sú možnosti a úlohy architektov pri dotváraní našich miest. Na pojem dotváranie sa kladie dôraz najmä preto, že sme krajinou s pomerne hustým osídlením. Zakladanie nových miest nebude našou hlavnou náplňou. Ale aj zakladanie nových štvrtí s bytovými či rodinnými domami je istou formou dotvárania. Práve pri tejto činnosti treba naše úsilie zamerať na kontinuálne a systematické sledovanie a vytváranie väzieb a vzťahov medzi jadrovými časťami miest a neustále sa dotvárajúcou perifériou, predmestiami a kontaktným prostredím vidieckych sídiel.
Rekapitulácia možností a úloh urbanizmu na stranách nového časopisu je potrebná aj preto, lebo práve v ňom bude možnosť systematicky informovať o výsledkoch našej práce. Tie sú rozhodujúce.
Aj v našej profesii platí, ak parafrázujem výrok istého vedca svetového mena, „objaviť či vymyslieť pre ľudstvo čosi nové, novú teóriu alebo nový patent, nie je také ťažké a namáhavé, ako presadiť ich do praktického života.“

Ing. arch. Marta Kropiláková je autorizovaná architektka. Pracuje v architektonickom ateliéri MARKROP, s. r. o., ktorý sa zaoberá architektúrou, urbanizmom, dizajnom a umením.

Tento článok časopisu Urbanita si môžete prečítať v pôvodnej forme tu.