ÚzemnéPlány.sk

Autor

Marián Marcinka

Autor fotografií

internet

Zdroj

Forum architektury

Zobrazení

14979

Dátum vydania

07. 02. 2011

Kategórie článku

• Architektúra
• Urbanizmus a územné plánovanie

Súvisiace články

• Poslanie architektov a urbanistov pri rozvoji miest a obcí
• Finn Geipel: Urbanizmus má silu ovplyvňovať mentalitu ľudí (I. časť)
• Nový urbanizmus
• Architektúra posunu
• ČLOVEK A PRIESTOR
• Areál firmy DERMATEX / Rozhovor
• Manažment urbánnych otvorených priestorov

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

50%

Celkový počet hlasov: 1051

O architektúre a urbanizácii

Výber z toho, čo odznelo na 14. konferencii FORUM 2000 v Prahe v októbri 2010

Pred päťtisíc rokmi vzniklo v Mezopotámii prvé mesto. Pred tritisíc rokmi Gréci vymysleli pravidelnú uličnú sieť a pred dvoma tisícmi rokmi Rímania postavili prvé bytové domy. Keď počet obyvateľov v Ríme dosiahol jeden milión, museli začať „skladať ľudí nad seba“. Pred stopäťdesiatimi rokmi pán Otis vynašiel výťah. Odvtedy sme schopní stavať mrakodrapy. V rovnakej dobe Briti vynašli podzemnú dráhu, čo umožnilo zdvojnásobiť kapacitu ulíc – v podzemí. My ako architekti, inžinieri a projektanti sa môžeme stále snažiť rozširovať svoje nástroje a zväčšovať objemy stavieb. Toto zväčšovanie súčasne však znižuje kvalitu života.
Ľudia za posledných dvadsať rokov postavili viac stavieb ako za uplynulých päť tisíc rokov. Možno očakávať, že v najbližších dvadsať rokoch sa postaví viac budov ako v uplynulých dvadsiatich rokoch.
Čína začína stavať viac ako štyristo nových miest s vyše miliónom obyvateľov, teda asi takých veľkých ako je Praha.

V mestách ako napríklad Šanghaj sa v posledných dvadsiatichpiatich rokoch zvýšil počet budov vyšších ako osem poschodí zo stodvadsať na desať tisíc.
Množstvo dopravy produkované mestom je enormné. V Sao Paule ľudia kupujú denne tisíc aut. To má spoločenské dopady. V Bangkoku napríklad ľudia dávajú ráno do áut deti na cestu do školy o piatej hodine v pyžame aby dospávali cestou, a tiež tam raňajkovali, keďže cesta trvá denne štyri hodiny. Večerajú v aute na ceste domov… To má veľké dôsledky na vzťahy v rodinách, medzi ľuďmi, medzi občanmi.
Londýn sa zväčšuje o 150 tisíc obyvateľov ročne. Väčšina z nich sa narodila mimo Londýna.
Súčasný starosta Londýna zaviedol pred desiatimi rokmi poplatky za vjazd aut do centra mesta, čo spôsobilo, že je tam o štvrtinu menej aut a znečistenie kleslo o 22 percent.
Vo východnom Londýne žijú ľudia chudobnejší, menej vzdelaní a s horším zdravotným stavom. Nedávna štúdia ukázala, že keď idete zo západného do východného Londýna metrom „Jubilee Line“, tak s každou zastávkou stratíte jeden rok predpokladanej dĺžky života. Keď sa narodí človek na západe mesta dožije sa predpokladanej dĺžky života 78 rokov, keď na východe Londýna, tak len 70 rokov. Sociálny nepomer je dramatický. Medzi týmito dvoma časťami mesta vzniká areál olympijských hier v roku 2012. Je to príklad ako sa dá mesto projektovať, nielen spojením a využitím voľného priestoru, ale aj spojením spoločenských vrstiev.
Možno sa všetci zhodneme na tom, že už nechceme tvoriť jednorozmerné mestá, ktoré končia v exkluzivite. Čo nám ale teraz chýba – to je komplexnosť jednoduchých mestských systémov a ich schopnosť absorbovať rôzne úrovne zapojenia, ktoré prináša život. Tí, čo sa zapodievajú mestami by sa nemali zriekať zodpovednosti robiť ich lepšími. Možno by sme mali byť len viac nápadití ako ich urobiť komplexnejšími – udržateľnejšími vo všetkých ich dimenziách.

Práve mestá sú nástrojom, ktorý môže posunúť ľudí z dedín na cestu k vyššej úrovni života.
Neviem, či je to ľavicová alebo pravicová perspektíva, ktorá vidí v urbanizácii len problém. Na oboch koncoch politického spektra by sme mohli nájsť neustále podozrievanie voči mestu, možno dokonca až napätie medzi mestami a národným štátom… Mestá sú, samozrejme, staršie ako národy, sú to pravdepodobne prirodzenejšie formy spoločenského usporiadania. Mesto – ako ho ja chápem a používam – je ako „jedálny lístok“, je miestom, ktoré dáva ľuďom šancu byť tým, čím chcú byť. Niekomu sa to darí výrazne lepšie, niekomu dobre, niekomu veľmi zle. Mesto dáva ľuďom uniknúť z formálneho spoločenského prostredia vidieckeho sveta, ktorý neponúka možnosti ani slobodu, kde nie je žiadúce byť odlišný alebo iný. Dobré mesto to dokáže ponúknuť.
V roku 1900 malo len 16 miest na svete viac ako milión obyvateľov. Dnes je takých viac ako štyristo. A nie je ich len viac, ale sú aj oveľa väčšie ako kedykoľvek predtým.
Architekti a stavitelia miest vždy museli byť chorobní optimisti, ak nie rovno „fantasti“. Politici majú zasa radi žeriavy, potrebujú riešenia na jedno volebné obdobie a žeriavy im takéto riešenia prinesú. Výsledkom je nepretržitý cyklus demolácií a rekonštrukcií ako náhrada za ucelenú koncepciu riešenia hlbších a komplexnejších problémov mesta.
Úspešné mestá umožňujú ľuďom byť tým, čím chcú byť, neúspešné mestá nútia ľudí byť tými, čo chcú ostatní. Úspešné mesto má ľahko použiteľný systém dopravy, neúspešné mesto sa snaží zakázať autá. Úspešné mesto má priestor nielen pre tie úplne zrejmé impulzy, ale má byť otvorené aj tým neočakávaným a novým myšlienkám. Neúspešné mesto je voči budúcnosti zadebnené.

Niektorá dnešná módna až ohromujúca architektúra zvádza oko (Show Business – poznámka autora článku), tvorí mýtus individuálnej kreativity, ale zriedkakedy prispieva k jednote a významu prostredia, do ktorého je zasadená. A predsa, veľká architektúra namiesto prezieravého a zahanbujúceho postoja voči svojim menej cenným susedom – opačne – vždy zdokonaľuje kontext, v ktorom je zasadená a všednému prostrediu pridáva na hodnote. Súhrnná kvalita a ucelenosť prostredia majú často väčšiu hodnotu ako jednotlivé budovy v prvom pláne. Primárnou zodpovednosťou architektúry je preto prispievať k integrácii a harmonizácii krajiny, mesta či obce. Aj tie najradikálnejšie, ale kvalitné architektonické diela vo svojom dôsledku posilňujú kontinuitu a chápanie tradície, a tak dopĺňajú kultúrny a kolektívny príbeh, namiesto toho aby ho rozbíjali. Pravá radikálnosť je zakotvená v hlbokom porozumení a zmysle pre zodpovednosť.
Nemala by architektúra prispievať ku kultúre, rovnosti, ľudskej dôstojnosti a optimizmu viac, ako sa podkladať účelom konzumu, obchodným, reklamným a súkromným záujmom?

V posledných časoch počúvame od niektorých mladých architektov, že v myšlienkach a projektoch Le Corbusiera alebo Miesa van der Roheho nie je nič, čo by ich mohlo zaujímať. Iste, byť avantgardným, asi u nich znamená odmietnuť minulosť. Avšak architektonická kultúra nie je raketová strela mieriaca do budúcnosti s avantgardou na špici. Kultúra architektúry by mohla byť skôr prirovnaná k pohybu vĺn na mori. Jednotlivé vlny o seba narážajú a stretávajú sa, daktoré zanikajú a iné sa spájajú v jednu mohutnú vlnu. Každý deň cítime, že sa stávame súčasťou vĺn, ktoré sa zrodili na začiatku 20. storočia.