ÚzemnéPlány.sk

Autor

Mária Samová

Autor fotografií

J. KUVA, P. KORČEK, Z. ČEREŠŇOVÁ

Zdroj

Časopis ARCH

Zobrazení

21127

Dátum vydania

15. 02. 2011

Kategórie článku

• Urbanizmus a územné plánovanie

Súvisiace články

• Prečo je dobré poznať dejiny urbanizmu
• Poslanie architektov a urbanistov pri rozvoji miest a obcí
• Tvorba verejných priestorov
• Verejné priestory a zeleň
• S urbanistou Jiřím Hrůzou
• O architektúre a urbanizácii

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

47%

Celkový počet hlasov: 1017

ČLOVEK A PRIESTOR

Motto: Každý iný, všetci rovní

Je zaujímavé, ako sa často, dôrazne a nakoniec aj opodstatnene v architektonickom spoločenstve diskutuje o architektúre a urbanizme ako o priestorovom, funkčnom, estetickom, konštrukčnom, hmotovom či technickom fenoméne. Na druhej strane, sociologickopsychologické, právne a etické otázky sa len zriedkakedy zľahka dotknú architektonických tém, aby sa vzápätí vzdialili našej pozornosti, akoby boli len doplňujúce a nepodstatné. Rovnako zarážajúce je, ako sporadicky a nedôrazne si kladieme otázku zmyslu nášho tvorivého úsilia. Pritom odpoveď je prekvapujúco jednoduchá a eticky bezpodmienečne nástojčivá. Zmyslom práce architekta, urbanistu či dizajnéra je predsa človek.

Antropocentrický filozofický pohľad na svet, ktorého stredobodom je človek, prestupuje všetky ľudské myšlienkové i praktické činnosti, takže ho nemôžeme ignorovať. Ak teda stredobodom nášho záujmu je človek ako jedinečná ľudská bytosť, prečo tak málo svojej pozornosti venujeme jeho charakteristikám, potrebám a očakávaniam? Samozrejme, žiadny architekt nepripustí, že by jeho tvorba nebola prioritne vedená úsilím tvoriť pre človeka. Prečo si však potom takmer nikto nekladie otázku: A aký je to vlastne človek?

Premisa 1: Diverzita človeka

Táto otázka bola nastolená už v staroveku Vitruviom, neskôr aj vitruviovská figúra v najznámejšom zobrazení od Leonarda da Vinciho a napokon i známy Le Corbusierov Modulor ovplyvnili chápanie ľudského jedinca v kontexte architektúry. Pritom išlo len o spojenie proporcií priemerne stavaného človeka s geometriou a číslami. Aj funkcionalizmus v Bauhause i architekti F. L. Wright, M. van der Rohe, A. Aalto a mnohí ďalší vo svojej tvorbe počítali práve s takýmto človekom. Je však premisa o priemernosti človeka (a nemali by sme mať na mysli len jeho telesný habit) správna? Verili sme, že áno, pretože sme si mysleli, že ak navrhujeme prostredie pre tzv. stredného/štandardného ľudského jedinca, uspokojíme potreby väčšiny ľudí. Ukázalo sa však, že to nie je pravda z jednoduchého dôvodu. Umelo vykonštruovaný ideálny priemerný človek totiž reálne neexistuje a teda logicky architektúra, ktorá je koncipovaná pre takéhoto jedinca, v konečnom dôsledku uspokojí málokoho.

Nazeranie na človeka ako na jedinečnú ľudskú bytosť s rôznymi nespriemerovateľnými kvalitami sa objavuje s demokratizáciou ľudskej spoločnosti. Demokracia ako kultúrno-spoločenský fenomén vyznáva také hodnoty, akými sú sloboda, právo, dôstojnosť pre každého človeka, bez ohľadu na jeho vek, rasu, vierovyznanie či zdravotný stav. Akceptácia diverzity ľudí je kultúrnym počinom, ktorý vníma každého človeka ako komplexnú bytosť s nesmierne rozmanitými telesnými, ale aj zmyslovými či mentálnymi danosťami a kvalitami. Čo sa teda udialo v architektonickej teórii v demokratických krajinách pri hľadaní odpovede na otázku: Aký je človek/ užívateľ, pre ktorého architektúru a urbanizmus formujeme? Po nastolení premisy o diverzite človeka nastalo poctivé profesijné hľadanie odpovedí na túto, dá sa povedať, kultúrnu zmenu v prístupe k tvorbe priestorov.

Presvedčenie, že objektivizovanie skutočnej kvality architektonického sveta je možné len cez prizmu naplňovania potrieb jeho užívateľov, začalo v deväťdesiatych rokoch 20. storočia prinášať prvé výsledky. V ekonomicky a demokraticky vyspelých európskych a zámorských krajinách nielen architekti, urbanisti a dizajnéri, ale všetci profesisti, zainteresovaní do investičných procesov, museli prekonať problém s prijatím a hlavne stotožnením sa s reálne existujúcou diverzitou ľudí. Táto je totiž obrovská, pretože okrem štandardne vymenovávaných skupín zdravotne alebo inak limitovaných ľudí (vozíčkari, nevidiaci, nepočujúci, seniori, rodičia s detskými kočíkmi) existujú i ľudia, ktorí majú navonok neviditeľné obmedzenia (kardiaci, astmatici, ľudia s respiračnými ochoreniami, stomici, reumatici, ľudia trpiaci všetkými formami osteoporózy, s dočasným pohybovým obmedzením po úrazoch, operáciách, liečebných kúrach…), ľudia s výrazne odlišným telesným habitom, ale i takí, ktorých mentálna a senzorická výbava nedovoľuje promptne sa orientovať v priestore. Naviac, je potrebné si uvedomiť nevymenovateľnú škálu týchto limitov, pretože keď hovoríme o vozíčkaroch, nesmieme zabúdať ani na ľudí pohybujúcich sa pomocou bariel a iných kompenzačných pomôcok. Popri nevidiacich musíme mať na mysli aj slabovidiacich, pri nepočujúcich i slabopočujúcich…, pretože miera obmedzenia je rôzna, čo však neznamená, že ju môžeme opomenúť. Záverom je nutné zdôrazniť reálnu existenciu vzájomných kombinácií zdravotných limitov. A nakoniec ešte poznámka, ktorá i pre menej empatického čitateľa dokreslí diverzitu ľudí. Uvedomujeme si, ako sa naše vlastné, jedinečné osobnostné potreby menia v priebehu života? Každý z nás je iný, ako bol v detstve, mladosti, dospelosti, seniorskom veku, po prekonaní chorôb a traumatických situácií…, tak ako ich tok života prináša. Množstvo ľudí, ktorí oceňujú ústretovú, priateľskú architektúru, je teda prekvapivo veľké a zrazu si uvedomíme, že „menšina“ až takou „menšinou“ nie je.

Premisa 2: Akceptácia inakosti

Ako sa však s touto obrovskou diverzitou vysporiadať? V zásade je možné jediné riešenie: prostredia a ich doplnky by mali poskytovať možnosť výberu a adaptibility. Na prvý pohľad zložité, avšak realizovateľné (dokonca už existujúce a fungujúce) prístupy by nemali byť architektom vzdialené. Princípy univerzálnosti/adaptabilnosti/flexibility doplnené o podnety vyplývajúce z prijatia faktu, že ľudia sú veľmi rôzni, naznačujú svetlo na konci tunela.

Zásadný význam pre túto humanizačnú výzvu mal, pre nás Európanov možno prekvapivo, ústavný zákon Americans with Disabilities Act (ADA) prijatý americkým zákonodarným zborom v roku 1990. /1/ Táto právna norma s významným celospoločenským dopadom dôsledne formuluje podmienky slobôd a práv Američanov, ktorí vzhľadom na svoje rôzne zdravotné limity boli v každodennom živote diskriminovaní zle navrhnutým a zrealizovaným prostredím. Podľa ADA prístupnosť verejných priestorov musí byť zabezpečená nielen pri štátnych, ale aj pri súkromných investíciách. Naviac sú tu ošetrené aj povinnosti pre prevádzkovateľov všetkých komunikačných technológií a v neposlednom rade i pre zamestnávateľov, aby bolo znevýhodňovanie niektorých občanov pri obstarávaní zamestnania eliminované. Tento prvok získal dokonca hierarchickú prioritu vyjadrenú hneď v prvom odseku ADA. Právo na zamestnanie nemôže byť porušené z dôvodu nepripravenosti prostredia na prijatie uchádzača s obmedzeným pohybom, samozrejme za predpokladu, že spĺňa požadované kvalifikačné a osobnostné kritériá.

Nakoľko v USA je vysoká úroveň vymožiteľnosti práva, nastal obrovský spoločenský tlak na reformu metodológie architektonickej a urbanistickej tvorby pre bezbariérové navrhovanie všetkých verejných priestorov v čo najkomplexnejšom zmysle slova. Univerzity s významným teoreticko-výskumným potenciálom (MIT, Boston; Pratt Institute of Industrial Design, New York a North-Caroline State University, Raleigh) sa ujali iniciatívy riešiť problém diverzity užívateľov. Nastalo obdobie hľadania efektívnych architektonických a dizajnérskych postupov a princípov pre navrhovanie prostredí/výrobkov prístupných/ užívateľných všetkými ľuďmi. V roku 1993 vzniká nová metodológia tvorby nazvaná „univerzálna tvorba“ (Universal Design), obsahovo naplnená siedmimi princípmi (7 Principles of Universal Design). Princípy univerzálneho navrhovania sú sformulované tak, aby tvorcovia prostredí a produktov boli spoľahlivo vedení k dosiahnutiu univerzálneho prostredia/ produktov. Definícia univerzálnej tvorby, ktorej tvorcom bol architekt Ron Mace, hovorí: „Univerzálna tvorba je navrhovanie prostredí a produktov tak, aby boli užívateľné pre všetkých ľudí v čo najväčšej možnej miere bez toho, aby bola nutná adaptácia alebo špeciálne navrhovanie a dizajn.“ /2/

V roku 1994 na amerických univerzitách vychovávajúcich budúcich architektov, urbanistov a dizajnérov už prebiehala súťaž o najefektívnejšie implantovanie metódy univerzálneho navrhovania do učebných osnov. Simultánne s týmto procesom etablovania nových prístupov k tvorbe výskumné centrá zaoberajúce sa „built-environment“-om rozpracovali legislatívne imperatívy ADA až do úrovne akýchsi skicovaných manuálov. Tieto zachytávajú dovtedy opomínané časti prostredia, ako napríklad navrhovanie kultúrnych, vzdelávacích a športových zariadení nielen pre ich pasívne, ale aj pre aktívne využívanie. Do zariadení totiž môže prísť určitým spôsobom limitovaný občan ako divák, poslucháč, študent, pacient, zákazník, ale aj ako herec, hudobník, prednášateľ, lekár, obsluhujúci… Ďalej sú tu načrtnuté riešenia pre detské ihriská, prírodné kúpaliská, parky, exhibície, kempovanie… /3/ Výsledky týchto výskumov prenikli aj na európsky kontinent a silne rezonovali najmä v severských krajinách, Nemecku, Rakúsku a prekvapujúco v Španielsku. Odozva tu nastala, pretože podobné kultúrno-spoločenské a environmentálne premýšľanie v týchto štátoch už takisto istý čas prebiehalo.

Koordinácia medzi týmito štátmi však nebola tak efektívna a akčná ako v zámorí, čo sa odzrkadlilo v rôznej miere dôraznosti presadzovania prístupnosti prostredí a v nekoordinovanosti legislatívneho zabezpečenia. Tak sa stalo, že aj pomenovania nových prístupov „Universal Design“ sa v európskom priestore rôznia. Dôkazom sú synonymá „Design for All“, „Inclusive Design“, „Human-Centred Design“, „Friendly Design“. Rôzne označenia toho istého fenoménu nie sú však podstatné, pretože len vyjadrujú hľadanie čo najvýstižnejšieho výrazu pre tú istú filozofiu tvorby priestorov. /4/

Takmer dvadsaťročné úsilie (s predchádzajúcimi prípravnými etapami) hľadania odpovedí na tieto principiálne otázky spôsobilo to, že sa tvorba univerzálneho prostredia stala agendou renomovaných zámorských a európskych výskumných pracovísk, architektonických škôl a profesionálnych združení a spolkov. Spoločne formulujú všeobecne platné zásady univerzálnej tvorby pre všetky druhy priestorov, ale aj špeciálne zásady, ktoré je potrebné uplatňovať pri rôznych typologických skupinách budov a prostredí.

Premisa 3: Verejné priestory a anonymita užívateľov

Slobodný pohyb a užívanie urbanistických a architektonických verejných priestorov naráža na jeden problém. Ich budúci užívatelia sú pre ich tvorcu anonymní, keďže nevie, akí ľudia do ním navrhovaného prostredia prídu. Preto je bezpodmienečne nutné počítať s ich diverzitou (fyzickou, pohybovou, zmyslovou i mentálnou) už od prvých koncepčných fáz tvorivého procesu.

Veď vieme, že verejný priestor je taký priestor, z ktorého nás nik nemôže vykázať, pokiaľ neporušujeme platné zákony /5/ a tobôž nám teda nikto nemôže zabrániť vstúpiť do neho a užívať ho. Preto má architekt/urbanista vo svojich rukách slobodu a práva ľudí, ktorí chcú jeho dielo využívať a oceňovať. Ak autor svojím návrhom vytvorí fyzické, orientačné, bezpečnostné či komunikačné bariéry, diskriminuje ľudí, obmedzuje ich slobodu a právo na pohyb, vzdelávanie, bývanie, prácu, medicínsku starostlivosť, využívanie voľného času… a v neposlednom rade tak znižuje ich ľudskú dôstojnosť, na čo skutočne nemá právo.

Tvorba univerzálnych priestorov je v súčasnosti imperatívom pre každého architekta – humanistu za predpokladu, že je sám o tejto základnej slušnosti /6/ presvedčený a že disponuje poznaním možných, ba dokonca mnohokrát obohacujúcich estetických kvalít bezbariérových riešení. Stotožnenie sa s princípmi univerzálnej tvorby je jasne čitateľné v dielach mnohých významných architektov (N. Foster, J. Nouvel, I. M. Pei, P. Cook, B. van Berkel, R. Koolhaas), ktorí bezpochyby neustupovali zo svojich výtvarno-estetických nárokov a pritom dosiahli ústretovosť ich architektúry pre všetkých návštevníkov, keďže s myšlienkou univerzálnosti priestorov prirodzene pracovali od úplného počiatku svojej práce.

Premisa 4: Nevyhnutnosť komplexnosti

Udržateľný rozvoj najmä v kontexte sociálnej ekológie i spomínaných základných ľudských práv a slobôd môže architektonická obec napĺňať len za predpokladu systémových, komplexných prístupov. Ak by aj niektorá budova bola príkladne bezbariérovo navrhnutá a zrealizovaná, avšak bez toho, aby bola vsadená do urbanistického prostredia s totožnými kvalitami, bola by len jednotlivosťou prostredia postrádajúcou logiku a zmysel. Preto v tvorbe verejných priestorov musí byť univerzálne navrhovanie zastúpené všetkými mierkami, od tých urbanistických, cez architektonické, až po interiérové a dizajnérske. V súčasnosti sú k dispozícii konštrukčne a dizajnérsky veľmi kvalitné výrobky a doplnky, ktoré pomáhajú naplniť aspekt bezbariérovosti na prekvapivo vysokej estetickej a funkčnej úrovni.

Potrebná komplexnosť a systémovosť musí byť zabezpečená i legislatívne, pretože všetky prvky patriace do mozaiky výsledného obrazu prístupnosti prostredia sú dôležité a neopomenuteľné. Inak systém zlyhá. V tomto smere nás na Slovensku čaká ešte veľa práce nielen z hľadiska dosiahnutia kompatibility s európskou legislatívou, ale aj z hľadiska akútnej potreby novely stavebného zákona a vyhlášok, pretože ide o medzirezortný problém súvisiaci s antidiskriminačnými, sociálnymi, bytovými, vzdelávacími, pracovnými, zdravotníckymi, kultúrnymi, dopravnými, voľnočasovými, právnymi, finančnými a environmentálnymi agendami štátu. Prístupnosť a užívateľnosť verejných priestorov je zrejmá zo samotnej logiky tohto obsahového spojenia a z ich poslania.

Problém však nastáva u skupiny stavieb pre bývanie, ktoré sú ako súkromné priestory opakom verejných. Práve v týchto prípadoch vystupuje otázka: Môže univerzálne navrhovanie vstúpiť do bytovej tvorby? Ak áno, tak teda ako? Potrebnosť bytových priestorov bez bariér je síce mimo diskusie, je však potrebné rozložiť si položenú otázku do dvoch rovín. V ktorej etape investičnej činnosti a v ktorých častiach je obytný súbor/ zóna/obytná budova ešte verejnou stavbou, a kedy sa vlastne stáva skutočne súkromnou? Platí totiž, že pri navrhovaní napr. obytného súboru sme v podobnej situácii ako pri tvorbe verejných budov, pretože nevieme, aký klient získa konkrétny byt a k nemu patriace priestory. Preto aj samotné byty musia byť tvorené podľa všeobecných zásad prístupnosti. Až v okamihu, keď je známy konkrétny obyvateľ bytu, nastáva príležitosť pre tzv. Taylored Design (navrhovanie na mieru). V slovenskej realite ide doposiaľ najmä o snahu vyhovieť vkusu klienta pri interiérovom vybavení bytu. V zahraničí realitný trh okrem tejto ústretovosti ponúka aj možnosť výberu dokončiť byt ako bezbariérový už podľa špecifických potrieb konkrétneho (teraz už neanonymného) klienta. Architekti a projektanti pracujú s tzv. upraviteľnými bytmi, ktoré nahradili tzv. bezbariérové byty. Upraviteľný byt je taký, ktorý je možné prispôsobiť konkrétnym požiadavkám užívateľa bez konštrukčne, časovo i finančne náročných stavebných zásahov vyvolaných stálymi či dočasnými zmenami zdravotných a sociálnych podmienok. Aj investori oceňujú, keď všetky nimi ponúkané byty sú upraviteľné, pretože ich atraktivita na realitnom trhu rastie. Tieto skutočnosti sú overené napr. vo Viedni vďaka tamojšej dôslednej legislatíve. /7/ Tento spôsob riešenia prístupnosti bytového prostredia prináša i benefit odstránenia diskriminácie zdravotne limitovaných občanov pri výbere bytu. Existujú totiž krajiny, kde ľudia s určitými obmedzeniami nepredstavujú automaticky sociálne slabú skupinu občanov. Deje sa to v kontextoch štátnej politiky zabezpečujúcej optimálnejšie podmienky pre prístup k vzdelávaniu a k práci, v kombinácii s fiškálnou politikou podpory bývania. Preto sa stalo realitou, že títo občania a seniori sú u našich susedov dôležitým segmentom klientely.

Záverom je potrebné dotknúť sa ďalšej dôležitej podmienky univerzálneho prostredia – finančných nákladov. Všeobecne rozšírené presvedčenie, že táto pridaná kvalita architektúry je nákladná, je iba predsudkom. Že ide len o čiastočnú pravdu, dokazujú zahraničné ekonomické výskumy. Na základe ich údajov je možné dôkazne potvrdiť /8/, že najmä pri novonavrhovaných prostrediach sú náklady na prístupnosť a užívateľnosť zanedbateľné, vzhľadom na získaný humanitný benefit. Dodatočná debarierizácia neúmerne zvyšuje náklady a architekta naviac traumatizujú zásahy do jeho diela. Taktiež by bolo neodpustiteľné nezmieniť sa o kontexte zabezpečenia ochrany a bezpečnosti ľudí so zdravotnými obmedzeniami pri rizikových a núdzových situáciách. Slovenská legislatíva tieto otázky doposiaľ neriešila, k úprave snáď dôjde pod tlakom viacerých európskych dokumentov.

Naše požiarno-bezpečnostné predpisy totiž nestanovujú, s akým percentom ľudí s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie a s úplnou neschopnosťou samostatného pohybu a orientácie je potrebné pri rôznych druhoch stavieb uvažovať, a teda záleží len na subjektívnom posúdení projektanta-špecialistu, aký odhad urobí. /9/ Pritom evakuácii týchto ľudí je v zahraničí venovaná veľká pozornosť a zásady bezpečnosti sú jednou z rešpektovaných priorít princípov univerzálneho navrhovania.

Epilóg

vštepovaná predstava o štandardnosti užívateľa, ktorý je vždy priemerný po telesnej, zmyslovej i mentálnej stránke a nesmie žiadnym spôsobom vyčnievať z radu. Je najvyšší čas prekonať toto totalitné, nehumánne komunistické chápanie ľudskej bytosti. Na zmenu myslenia a hlbšie pochopenie zmyslu našej práce sme mali k dispozícii 20 rokov. Ale kým aktuálne architektonické výrazové prvky sú na Slovensku bohato uplatňované, nové filozoficko-etické prístupy k tvorbe sú nám naďalej vzdialené.

Vstupom do EÚ a podpísaním mnohých jej dokumentov /10/ sme sa tieto nové prístupy zaviazali uplatňovať. To, že v slovenských pomeroch sa to nedarí, je zrejmé. Formálny prístup zo strany štátnych riadiacich a zákonodarných zložiek, cez samosprávne až po profesionálne zložky svedčí o mnohom. Bude zaujímavé sledovať, ako sa budú plniť povinnosti plynúce z najnovšieho dokumentu „The European Disability Strategy 2010–2020“ podpísaného slovenskou vládou, v ktorom prístupnosť prostredia obsadila prvú priečku dôležitosti.

Najpoctivejšie by bolo začať od seba. Prečo je takým problémom včleniť do súťažných podmienok na urbanistické a architektonické diela podmienku prístupnosti prostredia pre všetkých, najmä ak je tento aspekt u architektov tak flagrantne podceňovaný a systémovo nepoznaný? Skutočnosť, že vo vyspelých krajinách sa táto podmienka neobjavuje, je spôsobená tým, že kvalita prístupnosti v celej jej komplexnosti (nie len vulgárna schéma – rampa a toaleta) je tu samozrejmosťou. Prečo nie je pre nás architektov inšpiráciou prestížna RIBA, ktorá udelila Inclusive Design Award napr. N. Fosterovi a iným? Prečo asi UIA organizuje v rámci konania svetových kongresov súťaž na túto tému? Prečo ani jedno slovenské mesto nie je zapojené do hnutia City for All, do ktorého je zapojených 436 európskych miest ako výsledok úsilia mestských zastupiteľstiev urobiť svoje mesto ústretovým pre jeho obyvateľov, ale aj návštevníkov? Asi preto, že naša spoločnosť étos humanizmu a etiky nevyznáva. V uvedených kontextoch zotrvanie na prekonaných neosobných prístupoch k tvorbe vlastne prináša opovrhovanie ľuďmi ako jedinečnými bytosťami. Urbanistické a architektonické priestory by mali mať základnú kvalitu: prijať človeka so všetkými jeho charakteristikami, schopnosťami aj limitmi. Na to má každý nárok, pokiaľ nemá byť obmedzovaný vo svojej slobode.

Mária Samová
Príspevok bol spracovaný v rámci výskumného projektu VEGA 1/0996/11.

Poznámky:
1 Samová, M.: „Universal Design“ na amerických univerzitách. In: Projekt 1995, č. 1, s. 48 – 50.
2 Understanding the Evolution from Accessibility to Universal Design / A REFERENCE GUIDE. Vyd. Uni Access EU Framework Oslo, Programme for Research and Technological Development, 2008.
3 Guideline ADA/Universal Design of Built-environmets – výskumné práce. Adaptive Environments Centre, Boston – Coordinator of UD, osobný výskumný grant autorky z International Research and Exchange Board, Washington 1994.
4 Samová, M. a kol.: Tvorba bezbariérového prostredia. Bratislava, Vydavateľstvo Eurostav 2008, s. 15.
5 Bencová, J.: Miera a spôsoby verejného v architektúre. In: ARCH 2010, č. 9, s. 54.
6 O potrebe a atribútoch urbánnej slušnosti pojednáva článok Zervan, M., Špaček, R.: Hypotéza urbánnej slušnosti. In: Životné prostredie 2001, č. 4, s. 173 – 178.
7 B 20–000 – Bauordnung für Wien, §119.
8 Rollová, L.: Bezbariérový turizmus. Bratislava, Vyd. CEDA FA STU 2010, s. 24 – 26.
9 Samová, M. a kol.: Tvorba bezbariérového prostredia. Bratislava, Vydavateľstvo Eurostav 2008, s. 118 – 121.
10 Výber najdôležitejších dokumentov EU:
1. The built-for-all Reference Manual. Pilot project VP/2004/008. Luxembourg: European Commission 2006.
2. ResAP (2007)3: Achieving full participation through Universal Design. Brussels: Council of Europe, 2007.
3. ISO/IEC Guide 71, CEN/CENELEC Guide 6: Pokyny pre tvorcov noriem o nárokoch starších osôb a osôb so zdravotným postihnutím. Brussels 2010.