ÚzemnéPlány.sk

Autor

Martina Jakušová

Zdroj

Urbanita

Zobrazení

17977

Dátum vydania

16. 01. 2010

Kategórie článku

• Urbanizmus a územné plánovanie

Súvisiace články

• Poslanie architektov a urbanistov pri rozvoji miest a obcí
• Finn Geipel: Urbanizmus má silu ovplyvňovať mentalitu ľudí (I. časť)
• Finn Geipel: Urbanizmus má silu ovplyvňovať mentalitu ľudí (II. časť)
• Nový urbanizmus
• Formalizmom sa snažíme vyhýbať (1.časť)
• Formalizmom sa snažíme vyhýbať (2.časť)
• S urbanistou Jiřím Hrůzou

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

49%

Celkový počet hlasov: 1148

Peter Gero - „Územný plán je proces.“

V Európskej únii badať tendencie štandardizovať systém územnoplánovacích nástrojov a zosúlaďovať regulačné nástroje. Ako to vnímate?

Mnoho regulácií, ktoré prichádzajú z Bruselu, nezohľadňuje špecifiká konkrétnej krajiny či regiónu. Základná štruktúra by mala byť zjednotená, ale každý región by mal mať možnosť jemného odlíšenia používaných nástrojov. Myslím si, že aj o nástrojoch územného plánovania treba diskutovať verejne a ich použitie by malo byť v každej oblasti výsledkom konsenzu odbornej a laickej verejnosti.
Verejnosti treba postupne vysvetľovať, akými nástrojmi čo možno dosiahnuť, kam smeruje zásadný vývoj mesta a ako sa dá dopracovať k cieľom. Komunikácia s verejnosťou a neustále overovanie a vysvetľovanie správnosti riešení v diskusii je nevyhnutnou podmienkou demokracie. Je to náročná cesta, ale vedie zvyčajne k dobrým výsledkom.

Existuje v Nemecku inštitút urbanizmu územného plánovania?

Áno, jeho náplňou je organizovanie kongresov a školení, čím sa zabezpečuje výmena informácií a skúseností regiónov a miest v tejto oblasti, vo veľmi rozličnej štruktúre Nemecka, vyplývajúcej z federálneho usporiadania štátu.
Jednou z dôležitých funkcií je aj zosúlaďovanie vývoja jednotlivých územnosprávnych celkov aj cez hranice svojej pôsobnosti tak, aby sa územie nevyvíjalo bez zladenia sa s ostatnými susediacimi územiami, bez uplatnenia širších súvislostí. Územie sa spravidla nevyvíja podľa hraníc správy, ale v závislosti od dynamiky hospodárstva, sociálnych väzieb a mnohých ďalších faktorov. Tento inštitút vytvára priestor na dialóg medzi jednotlivými samosprávnymi celkami a zlaďuje najmä ich infraštrukturálny vývoj.

Miera, v akej treba riadiť a v akej nechať vývoju voľnosť, je asi základnou otázkou územného plánovania.

Je na rozhodnutí na politickej úrovni, teda sprostredkovane na úrovni vôle obyvateľov, či sa krajina alebo konkrétna samosprávna časť rozhodne ísť cestou riadeného vývoja, alebo sa ponechá väčší priestor „živelnému vývoju“ v rámci legislatívnych možností. Aj ten druhý prístup môže byť zaujímavý, v Európe, a najmä v strednej, však nie je bežný. Nie som zástanca rigidného, striktného úradníckeho prístupu. Priestor na kreativitu by mal vždy ostať, ale myslím si, že riadiaca úloha štátu a samospráv je pri územnom rozvoji nevyhnutná.

Každý samosprávny celok má v Nemecku vlastný súbor územnoplánovacích nástrojov alebo je ich škála určená centrálne?

Hierarchia územnoplánovacích nástrojov je daná spolkovým stavebným zákonom, ktorý definuje jednotlivé oprávnenia odvodené zo spolkovej ústavy. Najpresnejšie, detailné definície jednotlivých funkcií sú v územných plánoch zóny či pri urbanistických štúdiách v mierke 1 : 100, prípadne 1 : 200. Tie sú odvodené od územného plánu, ktorý je zvyčajne v mierke 1 : 10 000 alebo 1 : 20 000. Územný plán ma pre občana aj pre investora nezáväzný charakter, je rozhodujúci najmä pre štátne a komunálne orgány, ktoré sú právne zaviazané dodržiavať ho a premietať jeho koncept do konkrétnych rozhodnutí. Z právneho hľadiska je pre súkromnú osobu či pre investora záväzné konkrétne stanovisko mesta, nie samotný územný plán.
Mesto je článkom, ktorý sprostredkuje informácie z územného plánu ku konkrétnemu investičnému zámeru. Je to úplne opačná cesta, než o akej počujem, že sa praktizuje na Slovensku. Na Slovensku sú často investori tí, ktorí určujú rozvoj štátu či samosprávneho celku. Pre vývoj mesta je dôležité, aby jednotlivé projekty organicky zapadli do celkovej urbanistickej koncepcie rozvoja. Zabezpečenie tohto princípu je úlohou štátnych či samosprávnych inštitúcií.
Samozrejme, nastávajú aj situácie, keď investor príde s inšpiratívnym návrhom, z ktorého by mohlo profitovať aj mesto. Vtedy možno pripraviť zmeny a doplnky územného plánu. Držiteľom a garantom kvality celého konceptu je však stále samospráva. Tento procesuálny prístup kladie vysoké nároky na odbornú zdatnosť, zákaznícku orientovanosť a sebavedomie každého zamestnanca verejnej sféry. Vecná angažovanosť je ďalšou podmienkou.

Jedným z problémov územného rozvoja je to, že mnohé, často polohou významné pozemky, sú dedičsky nevyrovnané alebo majú množstvo vlastníkov roztrúsených po celom svete, a tak sa s týmito parcelami dá len ťažko pracovať.

V Nemecku majú vlastníci takéhoto pozemku povinnosť mať svojho zástupcu, s ktorým možno vo veciach územného rozvoja rokovať. Zriedkavo sa stáva, že vo verejnom záujme prichádza k vyvlastňovaniu. Vyvlastnenie je spojené s odškodnením vo výške trhovej hodnoty nehnuteľnosti. Môže to byť veľmi zdĺhavý právny proces. Mestu často robí starosti zlý stavebný stav nehnuteľnosti.
V obytnej štvrti má samospráva nástroje na to, aby pod hrozbou pokuty prinútili vlastníkov udržiavať nehnuteľnosť určenú na bývanie v stave schopnom plnej prevádzky. To však nie je možné pri kancelárskych budovách – ak neohrozujú svoje okolie, môžu stáť prázdne a mesto má len veľmi obmedzené možnosti situáciu zmeniť.

Vlastnícke práva sú najsilnejšie a pod najväčšou ochranou.

Áno, sú chránené ústavou, vyplývajú z nich však aj vlastnícke povinnosti. Ich dodržiavanie sa veľmi prísne sleduje. Je nemysliteľné, aby si vlastník ohraničil svoj pozemok a zamedzil tak prístup k inému, napríklad verejnému pozemku. Takéto vecné bremeno sa rešpektuje aj vtedy, keď nie je zapísané v katastri nehnuteľností.

Ak napríklad vlastníte pozemok, na ktorom je turistická trasa alebo chodník (napríklad v záhradkárskej oblasti), zodpovedáte za jeho bežnú údržbu a pri prípadnom úraze z dôvodu neadekvátneho technického stavu je vlastník právne stíhateľný. Povinnosti vlastníka nehnuteľnosti (samozrejme aj obce, mesta či štátu) sa sledujú nielen v exteriéri, ale aj v spoločných priestoroch v interiéri – na chodbách, schodiskách. V Nemecku nie je poriadok preto, že by boli Nemci poriadnejší – ľudia sú všade rovnakí. Nerobme si ilúzie. Je to skôr vec nastavenia právneho, kontrolného a súdneho systému.

Ako je to v prípade pamiatkovo chránených objektov?

Vlastník pamiatkovo chráneného objektu je povinný zachovávať pamiatku v požadovanom stave. Má daňové úľavy, cenu stavebných úprav si môže odpísať z dane a navyše pri dôležitých objektoch na ne istým podielom prispieva z vlastného rozpočtu aj pamiatkový úrad.

Ako fungujú v Nemecku stavebné úrady?

Stavebné úrady sú na miestnych či mestských úradoch. Z toho vyplýva veľká rôznosť priebehu formálnych procesov. Menšie či susediace sídla s podobnými problémami územného rozvoja majú spoločné stavebné úrady. Do činnosti týchto stavebných úradov sa, samozrejme, premietajú záujmy komunálnej politiky, ich činnosť a kompetencie sú v konečnom dôsledku určené spolkovým stavebným zákonom a stavebným poriadkom konkrétnej verejnej správy.
V Hamburgu napríklad miestne stavebné úrady rozhodujú len pri bežných stavbách, pri stavbách väčšieho rozsahu, ktorý je presne vymedzený katalógom kompetencií, rozhodujú ich nadriadené orgány. Stavebné povolenia nepodpisuje starosta, ale zodpovedný pracovník stavebného úradu.
Tým sa podľa princípov demokracie oddeľuje politická moc, ktorá je volená a kontroluje správu, a výkonná odborná činnosť. Len v ojedinelých prípadoch, keď nie je stavebný úrad pri problémoch koordinácie jednotlivých záujmov schopný vydať stanovisko, môže rozhodnúť vedúci stavebného úradu alebo starosta, je to však veľmi zriedkavé a navyše sú takéto rozhodnutia pod drobnohľadom médií a verejnosti.
Pri náročnejších rozhodnutiach si zvyčajne vedúci stavebného úradu privolá odborníka z nadriadeného orgánu, inokedy nezávislých architektov, urbanistov, historikov, krajinárov a podobne. Všetky rozhodnutia stavebného úradu sa predkladajú priamo miestnemu zastupiteľstvu alebo stavebnému výboru miestneho zastupiteľstva. Mestskí poslanci sú tak informovaní, môžu klásť otázky či diskutovať, nie však rozhodovať.

Tento systém vyzerá bezproblémovo…

Áno, je to však len pohľad zvonka. Aj v Hamburgu sú isté problémy, na ktorých treba pracovať. Všetky povolenia trvajú príliš dlho, niekedy sa povoľovací proces zdržiava podieľaním sa politických štruktúr na vytváraní stanovísk k jednotlivým projektom. Všetko dobré, čo je v tomto demokratickom procese, si však bolo potrebné postupne vybudovať, žiadnej krajine nepadol dokonalý systém z neba.

Keď investori vedia, že budú pri každom porušení regulatívov potrestaní, nebudú si chcieť páliť prsty čiernymi stavbami.

Preto to ani na Slovensku netreba vzdávať – posun závisí práve od ľudí pôsobiacich v tejto oblasti, od ich skúseností a od angažovania sa v hľadaní ideálneho riešenia. Na Slovensku stále ľudia očakávajú, že všetko ide akosi samo od seba. Nie je to tak.
Každá krajina, ktorú môžeme z hľadiska územného rozvoja a metodiky jeho regulácie brať ako príklad, na tom musela tvrdo pracovať a stále na tom aj pracuje. Bez poctivej práce to jednoducho ani v tejto oblasti nejde.

V čom vidíte najväčšie medzery v procesoch územného rozvoja na Slovensku?

Môj pohľad je externý, ale vidím problémy v metodike práce. Nemôžeme sa hnevať na referentov, ktorí pracujú na jednotlivých stanoviskách, ak nie je správne nastavená celá metodika práce.
Nie je riešením povedať, že niečo nejde. Riešením je povedať, ako to ide – za akých podmienok, s akými zmenami oproti pôvodnému návrhu, s akým všeobecným prospechom. Systém územného plánovania je súborom mnohých na seba nadväzujúcich činností, z ktorých každá musí smerovať k ideálnemu výsledku, každá musí byť čo najkvalitnejšia a všetky musia byť zladené do jedného fungujúceho celku. V procese riadenia rozvoja sídiel a krajiny nemá zmysel robiť čokoľvek per partes. Pri územnom plánovaní nezačínate pred bielym papierom.
Pracujete s krajinou či mestom, ktoré má svoju históriu, kvalitu, dynamiku. Mesto má svoju identitu, topografiu, svojich obyvateľov, ktorí tam žijú. Môžete sa pozrieť aj na iné mestá, ktoré by mohli byť pre rozvoj príkladom – samozrejme, treba sa dať inšpirovať rozumne a prebrať len tie veci, ktoré v danej situácii prospejú.
Bratislava je 50 km od Viedne, ktorá ako mesto s podobnou polohou a s mnohými spoločnými problémami už našla na mnohé z boľačiek Bratislavy šikovné riešenia.

Na Slovensku cítiť veľkú nespokojnosť s dianím v oblasti územného rozvoja.

Málokto si tu uvedomuje, že pri mestách je najdôležitejší jej obyvateľ – ak je v meste spokojný obyvateľ, profituje aj celé mesto. Príčinu nespokojnosti vidím vo viacerých oblastiach. ľudia vidia, že vznikajú mnohé projekty, ktoré nie sú vzájomne zladené a neberie sa pri ich regulácii na každý z nich rovnaký meter.
Okrem toho sa ľudia nemajú možnosť k veciam rozvoja mesta vyjadriť tak, aby boli ich pripomienky vypočuté a aby mohli tak ovplyvniť vývoj mesta. Treťou príčinou je to, že všetky rozhodnutia sa robia s ohľadom na krátky časový horizont, a nie s perspektívnym pohľadom.
Obyvateľ mesta potrebuje vidieť smer, kam sa snažíme dopracovať – aj preto, že po čase chce skontrolovať, či sa to naozaj týmto smerom uberalo a či politici dodržali slovo.
Samozrejme, vízie na vzdialenejšie obdobie treba vzhľadom na rýchle zmeny vo vývoji spoločnosti priebežne upravovať, ale to neznamená, že ich netreba mať. Zmeny sú vždy možné, no treba ich vyhodnotiť v kontexte cieľa, ktorý sa snažíme dosiahnuť.

Územný plán nie je korzet mesta, ale platforma pre udržateľný rozvoj mesta – musí nechať priestor vývoju, nesmie mať účinok zakonzervovania v istom stave. Územný plán je proces. Treba vytvoriť priestor pre nové prvky, ktoré môžu nečakane prísť a mesto obohatiť.

To nie je ľubovôľa či anarchia, všetky zmeny a rozhodnutia majú byť zdôvodnené.

Ako prebieha v Nemecku spolupráca medzi mestom a investorom?

V Hamburgu napríklad predáva mesto zvyčajne pozemok tak, že v zmluve presne určí spôsob jeho využitia, ktorý je pre investora záväzný. Mesto sa zase zaviaže dať do konkrétneho termínu na dohodnutý investičný zámer pozitívne stanovisko. Predať mestský pozemok bez zmluvy, v ktorej je určený aj presný spôsob jeho využitia, je veľkou chybou. Dobre postavená zmluva je jednoduchý a veľmi účinný nástroj.
Mesto vypisuje pri významnejších pozemkoch investorskú súťaž, ktorú zverejní vo vestníku.
Tu má mesto viacero možností. Napríklad zverejní, o aký pozemok ide a aký účel využitia na ňom požaduje, a vyberie sa najvyššia ponuka. Ďalšou možnosťou je, že mesto ponúkne pozemok za vopred určenú cenu a v súťaži sa hľadá investorský zámer, ktorý by najlepšie obohatil mesto a priniesol najkvalitnejšiu architektúru.
Ak má investor záujem o výstavbu novej zástavby na neurbanizovanom území určenom na výstavbu, pre ktoré treba spraviť územný plán zóny, môže ho platiť investor. Mesto ako obstarávateľ spíše s investorom zmluvu, v ktorej sa presne určí zadanie územného plánu zóny, ale aj záväznosť realizácie výstavby s určeným časovým obmedzením a pokutami pre prípad, že sa výstavba nezrealizuje podľa zmluvy. Pri takýchto zmluvách mesto investora často zaväzuje usporiadať architektonicko-urbanistickú súťaž, aby sa zabezpečila maximálna kvalita architektúry.
V zmluve sa dá špecifikovať aj to, aké má byť zloženie poroty a či má investor povinnosť osloviť určitý počet architektov svetového mena. Spolupráca mesta a investorov zaviazaná takýmito zmluvami má mnoho výhod – takto zrealizovaná investičná činnosť je v zásade nekonfliktná, je verejne kontrolovateľná a nedáva priestor korupcii. Keď nie sú určené pravidlá hry alebo keď sú určené, ale sa nedodržiavajú, nemôže to dobre dopadnúť.

V súvislosti so súkromnými investíciami je zaujímavé, že v Nemecku prispievajú na spoločné projekty často aj samotní občania. Je vecou osobnej, občianskej hrdosti investovať do mestských zákaziek a je úplne bežné, že sa niektoré verejné stavby realizujú čiastočne z verejných a čiastočne zo súkromných zdrojov.

A čo s čiernymi stavbami alebo legalizáciami stavby, ktorá je v rozpore s vydaným stavebným povolením, prostredníctvom požiadania o zmenu stavby pred dokončením?

Počas môjho pôsobenia sa v Hamburgu postavili len dve čierne stavby. V prvom prípade postavil investor na výškovej budove dve podlažia nad povolenú výšku. Mesto žiadalo tieto dve podlažia odstrániť, ale súd rozhodol, že investor zaplatí len pokutu. Druhá čierna stavba postavená v chránenej zóne sa odstránila. Stávali sa však aj iné veci – napríklad jedna pamiatkovo chránená budova počas rekonštrukcie „spadla“. Zaujímavé bolo aj to, že sa to stalo práve v nedeľu. V tomto prípade však investor musel na svoje náklady postaviť presnú repliku.

To je pomerne krátky zoznam.

Ak investori vedia, že budú pri každom porušení regulatívov potrestaní, nebudú si páliť prsty čiernymi stavbami, jednoducho sa im to neoplatí. Nezanedbateľným faktorom je aj snaha udržať si dobrú verejnú mienku, investori cítia tlak verejnosti a aj to, že sa im žiaden prešľap neprepáči.
Vedia, že im mesto v budúcnosti už nebude dôverovať a ťažšie tak získajú dobrú zákazku. ľudia na rozhodujúcich odborných pozíciách v meste sú volení mestským zastupiteľstvom na dlhšie časové obdobie, a tak presne vedia, ako sa konkrétni investori správali v minulosti. Navyše, nie sú politicky dosadzovaní, aj keď „skladajú účty“ volenému primátorovi, resp. starostom. Okrem toho ani komunálny politik si nedovolí ovplyvňovať rozhodnutia v niečí prospech, aby neprišiel o svoje dobré meno a nestratil dôveru okolia a voličov.

Dá sa predchádzať korupcii?

Samozrejme. Najdôležitejšie však je naozaj chcieť jej predchádzať. Nielen preto, že korupcia je neslušná, ale aj preto, že pôsobí ako parazit a oslabuje spoločnosť. V slovenských mestách vidieť výrazný rozdiel medzi prostredím novej investičnej výstavby a verejným mestským priestorom, na ktorý často neostáva dosť financií.

Vo vyspelých európskych krajinách sa investori zvyčajne podieľajú 10 až 15 percentami na zveľaďovaní verejnej sféry, ale aj na vytváraní vysoko kvalitných verejných priestorov, do ktorých sú osadené ich stavby.

Na Slovensku, ako to často počujem, však investor tieto financie vraj skôr použije na „odvďačenie sa“ ľuďom, ktorí sú im pri realizácii investičného zámeru „nápomocní“.
A tak namiesto mesta či štátu profitujú len niektorí jednotlivci a verejnej sfére chýbajú investičné prostriedky na vytvorenie potrebných verejných projektov. Sila investícií, ktoré by mohli byť aj miazgou ďalšieho rozvoja, sa končí problematickým spôsobom niekde inde.

Ako sa dá korupcii predchádzať?

V prvom rade musia byť ľudia, na ktorých môže pôsobiť „tlak zvonka“, dobre zaplatení, aby sa báli o takúto lukratívnu prácu prísť. Musia mať aj množstvo ďalších nemateriálnych, spoločenských benefitov, ktoré by ich nútili počítať s touto prácou aj v budúcnosti. Dôležitá je aj vnútorná organizácia úradov, ktorá korupčné možnosti obmedzuje a zvyšuje pravdepodobnosť odhalenia.
Ďalšou nevyhnutnosťou je nezávislý štátny úrad proti korupcii. Svoje spraví aj kontrola na úrovni komunálnej politiky, kde sa precízne preberajú všetky prijaté rozhodnutia. No a jednou z najdôležitejších úloh v prevencii proti korupcii je záujem verejnosti a médií – každá stavba je vec verejná, verejnosť a médiá sledujú, či všetko prebieha korektne a v prípade porušenia zákona sa vyvodzujú reálne dôsledky.

Tento článok časopisu Urbanita si môžete prečítať v pôvodnej forme tu.