ÚzemnéPlány.sk

Autor

Ing. arch. Ivan Gojdič FF TU v Trnave

Zdroj

Vydavateľstvo Eurostav

Počet zobrazení

24542

Kategórie

Súvisiace články

• Atrium sa snaží kresliť pravdu do priestoru
• Obnova priemyselných pamiatok je veľký otáznik
• Industriál z pohľadu pamiatkového úradu SR
• Premeny bratislavských sídlisk po roku 1990
• Zákon o ochrane pamiatkového fondu - Zákon č. 49/2002 Z. z. - úplné znenie
• Prečo je dobré poznať dejiny urbanizmu
• Tvorba architekta v historickom prostredí
• Nová výstavba v kolínskom prístave
• Investičný development vs. udržateľný urbanizmus v praxi
• Svetová ekonomika vädne, kultúrne svätostánky prekvitajú
• Rozprávkové mestá
• 57.ČASŤ "UNESCO" - MESTÁ

Identita historických sídiel, jej stav a ochrana

Prvé dva až tri roky po zmene spoločenského zriadenia sa angažovali architekti, pamiatkári, umelci, riešili sa otázky postavenia samospráv, parlamentné výbory diskutovali s odborníkmi bez ohľadu na, vtedy ešte veľmi nevyhranenú, stranícku príslušnosť.

Zdalo sa, že tu naozaj príde k zlomu v nazeraní na hodnoty historických jadier, kvalitu architektúry, urbanizmu a životného prostredia vôbec, že tu popri ekonomických problémoch budú preferované i riešenia kultúrneho rozvoja a vzdelávania. Aký to bol hlboký omyl… Aktivita hýbateľov novembra pomaly upadala, nahrádzala ju klasická byrokracia a postupne lobistické záujmy na poli ekonomiky, s neblahým dopadom na všetky „nadstavbové“ rezorty, vrátane kultúry. Napriek tomu, ak si porovnáme sivú podobu slovenských centier miest spred 20 rokov so súčasnosťou, niet pochýb, že tu vo výraznej väčšine prišlo k obrovským, na prvý pohľad jednoznačne pozitívnym, zmenám. Ale prečo nemôžeme byť stále spokojní a hľadíme za seba s rozpakmi a pred seba s neistotou?

Zodpovednosť inštitúcií a ich právomoci

Legislatívne zmeny, ku ktorým v oblasti urbanizmu, architektúry, stavebného poriadku a ochrany kultúrneho hmotného dedičstva prišlo, sú aj po dvoch desaťročiach na pol ceste. Spory okolo stavebného zákona sú toho jasným dokladom. Zákon o ochrane pamiatkového fondu síce posunul Pamiatkový ústav do polohy úradu, ale kompetencie, ktoré by mu dodali skutočnú vážnosť a v mnohom ho zbavili biľagu neobľúbeného žandára – rozhodovania o prideľovaní finančných prostriedkov vlastníkom kultúrnych pamiatok na ich obnovu, úrad nezískal.

Je síce faktom, že množstvo financií, ktoré sa ročne na dotácie pre obnovu v štátnom rozpočte preinvestujú sú v porovnaní s objektívnymi potrebami komické, ale napriek tomu… I tu sa realita líši od predstáv, ktoré mali „idealistickí ochranári a umelci o zástoji štátu, pri ochrane kultúrneho dedičstva, ktorého ochrana síce bola charakterizovaná ako štátny záujem, no ukazuje sa, že záujem ostal iba symbolickým a zodpovednosť, vrátane zvýšených nákladov na výskumy, reštaurovanie a špeciálne technológie a použitie predpísaných materiálov, na vlastníkoch pamiatok. Skrátka ako legislatíva, tak aj ekonomické záujmy štátu nie sú na strane historického stavebného fondu a jeho prostredia, ani tých, ktorí zaň v zmysle zákona zodpovedajú a to bez ohľadu, aké stranícke zoskupenie je pri moci.

Paradoxom sa javí, že síce samospráva získala možnosť priamo hovoriť do výstavby na svojom území, ale nevstupuje do kvality architektúry, ktorá sa navrhuje, a to ani v prípade, že novostavba bude dotvárať pamiatkovo chránené územie. A tak jediná inštitúcia, ktorá „do toho hovorí“ je Pamiatkový úrad a jeho krajské pracoviská. So svojimi často mladými pracovníkmi, ktorým sa pravidelne vyčíta nekompetentnosť a neskúsenosť…

Pamiatková ochrana v slovenských mestách

Je možné sa čudovať, že sa i na tak exponovaných parcelách, akými sú plochy pri opevnení Bardejova, a na jeho s námestím paralelných uliciach, teda na území pamiatkovej rezervácie, zaradenej do zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO, stavajú objekty, ktorým pojem architektúra je v niektorých prípadoch ťažko priznať? Ale niekedy sa nevyužívajú ani nástroje, ktoré samospráva má jednoznačne v rukách, a to formou územných plánov (i keď v prípade skládky v Pezinku sa to tak nejaví).

Opakované spory okolo územného plánu hlavného mesta a, napriek niekoľkým i medzinárodným súťažiam na bratislavské Podhradie, neschopnosť výpovede o jeho budúcom výraze svedčia i o iných, ako iba legislatívnych vplyvoch, ktoré majú dopad na ochranu identity našich sídiel.

Územný plán Bratislavského Podhradia

Po prechádzke pešou zónou mnohých miest je možné konštatovať, že „otcovia miest“ v rámci jednotlivých volebných období zanechali za sebou pozitívne stopy. Môžeme polemizovať o drobnej architektúre, dlažbe, vodných plochách či kvalite výtvarných diel, ale musíme uznať, že každá takto upravená plocha umožnila mestám aspoň čiastočne vytlačiť dopravu mimo historického jadra (pretože celomestské pešie zóny sa vytvárajú výlučne tam) a obyvateľom i návštevníkom vytvorila oddychový priestor s poväčšine hodnotnou kulisou okolitej zástavby.

Rovnako potešiteľne pôsobia na okoloidúcich aj priečelia viacerých obnovených objektov, z ktorých mnohé sú národnými kultúrnymi pamiatkami (ako sme si ich v zákone hrdo nazvali). Ich vlastníci, ak na to majú, sa snažia obnovu poňať komplexne a riešiť aj interiéry a ich využitie, čo dáva záruku záchrany, často mimoriadne hodnotných a málo poznaných, umelecko-historických prvkov.

Takéto pozitívne výsledky sú viditeľné predovšetkým v ekonomicky silných centrách, ale tento trend už badať aj v prípade stredne veľkých sídiel. Aký to rozdiel oproti stavu mestskými bytovými podnikmi spravovaným meštianskym domom v časoch socializmu…

Ale prejdite takou Jelšavou, s porovnateľne kvalitnou zástavbou ako väčšina našich menších miest, a zistíte, že zďaleka nie všade je situácia pozitívna, naopak. V týchto prípadoch, na rozdiel od viacerých majetných vlastníkov historických budov vo veľkých mestách, je nemalá finančná pomoc štátu nevyhnutná, ak si chceme identitu aj týchto miest i do budúcnosti zachovať, lebo i tu žijú občania toho istého štátu a s tými istými nárokmi.

Patrí ochrana hmotného kultúrneho dedičstva k tým činnostiam, ktoré sú nutné pre chod krajiny, pre život jeho občanov?
Určite nie, a predovšetkým preto nepatrí k prioritám pragmaticky(?) konajúceho štátneho aparátu. To čím prostredie historických stavieb a urbanizmu obohacuje každého, či si to uvedomuje alebo nie, zrejme tým, ktorí rozhodujú ,o chode štátu alebo sídla, veľa nehovorí.
No historický stavebný fond skoro vždy poskytuje mestám i obciam identitu, charakteristický ráz, atmosféru, genia loci, ktoré bývajú zdrojom ekonomických príjmov z turistického ruchu a tie by už pre štát i sídla mohli byť zaujímavé. Zdá sa, že zatiaľ im veľmi nechýbajú.
A tak pred problémami ochrany pamiatkového fondu a identity historických miest stoja pamiatkári skoro všade osamotení. Na prstoch nanajvýš 2 rúk spočítateľných ústavov a katedier univerzít, ktoré Pamiatkovému úradu môžu čiastočne „kryť chrbát“ je skutočne málo pre to, aby sa tu vytvorila rovnováha pri diskusii s ministerstvom, vlastníkmi a samosprávou, o smerovaní pamiatkárskeho odboru a o obnove pamiatkového fondu a rozvoji a fungovaní sídiel s historickou zástavbou, či zástavbou, ktorá by takou potenciálne mohla byť.

Ako naznačujú udalosti okolo prebiehajúcej demolácie tzv. industriálu a zamýšľanej likvidácie PKO alebo bývalého Prioru v Bratislave, takýchto možných pamiatkových objektov tu je ešte stále prekvapivo veľa. A začínajú sa medzi ne zaraďovať i stavby z 2. polovice 20. stor., ktoré donedávna pamiatkárom skôr vadili, ako by ich chránili.

Dnešné pozície a postoj pamiatkárov

Zrejme vychádzajúc z tohto pretlaku rizík, ktorými sú historické centrá a ich prostredie permanentne ohrozované, zaujímajú pamiatkári vo viacerých prípadoch tvrdé obranné postavenie. Stáva sa pre nich nenahraditeľným každý detail, prvok či priečka, až sa pamiatka niekedy stáva dôležitejšia ako človek, ktorý by ju mal užívať.

V rámci prípravy obnovy sa vyžadujú výskumy, ktoré výrazne prekračujú potrebné poznanie vývoja pamiatky pre usmernenie jej obnovy, a tak sa dostávajú do roviny vedeckého bádania, nad rámec záujmu a potrieb vlastníka, ktorému tak neúmerne narastajú náklady.
Na druhej strane je obrovským pozitívom, že od schválenia nového pamiatkového zákona v roku 2002 sa vykonávanie pamiatkových výskumov stalo nespochybniteľnou samozrejmosťou, ktorá pozoruhodne rozširuje poznanie o umelecko-historických a architektonických hodnotách pamiatkového fondu.

Podobný obranný postoj je vo viacerých prípadoch zaujímaný pri posudzovaní projektovej dokumentácie novostavieb v historickom prostredí.
Ďaleko ľahšie prechádzajú schvaľovaním nič nehovoriace až podpriemerné, či historizujúce stavby s tradičným riešením fasád vo forme stena – okno, ako kvalitné, no s náznakom modernizmu riešenia, pretože uprednostnením tých prvých prístupov sa „nič nepokazí“. Akurát, že kvalita uličného interiéru sa znižuje a tvoriví architekti prepadajú skepse a solventní investori sú tlačení do nelegálnych postupov, ktoré sú napriek narastajúcim pokutám schodnejším riešením ako neplodné spory s pamiatkármi.
Stačí ako príklad uviesť nedávno ukončenú, pôvodne „čiernu“ stavbu administratívnej budovy vedľa Blumentálskeho kostola v Bratislave, ktorá svojim objemom nezvratne a negatívne pozmenila charakter širokého okolia.

Na druhej strane sa paradoxne niekedy s takými hmotovo predimenzovanými novostavbami súhlasí. Cestou z autobusovej stanice v Košiciach do historického jadra sa vám pre očami vždy objavoval romantický Jakabov palác, on sa tam objavuje aj dnes, lenže za ním a nad ním sa zrazu vynára nová architektúra, postavená v kľúčovej polohe nástupu do najväčšej pamiatkovej rezervácie. Škoda, že táto nie zlá architektúra nestojí v inej polohe…
I tu si investor presadil o podlažie viac, ako by si výšková hladina ulice a pôvodne dominantný Jakabov palác vyžadovali. Obranný postoj pamiatkárov sa však neprejavoval pri viacerých riešeniach s maximalistickým funkčným využívaním predovšetkým mestských palácov a meštianskych domov.
Táto snaha investorov, skoro vždy odsúhlasená pamiatkármi, sa prejavuje nielen využívaním podkroví, ktoré často získavajú celé sústavy strešných okien alebo vikierov, vytvárajúc tak bizarnú strešnú krajinu, ale aj nadstavbami mimoriadnych rozmerov a zastrešovaním nádvorí.

Nadstavby sú realizované v modernom výraze, ale aj ako kópie nižších podlaží. Kým moderné často šokujú okoloidúcich, tie pseudohistorické ich zase zavádzajú. Prijímanie tendencie kópií pri nadstavbách, či znovubudovaní demolovaných kultúrnych pamiatok alebo dokonca „nepamiatok“ na chránených územiach, je pre pamiatkovú starostlivosť tým najvyšším rizikom.
Ak sa znižuje požiadavka nezastupiteľnosti originálnej hmoty historických stavieb a možnosť jej náhrady kópiou (až na absolútne výnimky), vyvstáva otázka, kde je hranica medzi ochranou originálu, a kde už nastupuje kópia v novom materiáli. O čo jednoduchšie a ekonomicky i stavebno-technicky výhodnejšie je postupne nahrádzať stáročné zavlhnuté a staticky narušené stavby novostavbami! Predstava takýchto prístupov však mrazí…

Kultúrne porážky a prehry

Pred väčšinou neriešiteľnými problémami však stoja pamiatkári v prípade snahy o zachovanie objektov, ktoré ešte pamiatkami nie sú, i keď majú zodpovedajúce kvality. Donedávna nekontrolovateľný „predkrízový“ stavebný boom likvidoval predovšetkým územne veľkoplošné a zároveň nevyužívané priemyselné areály z 19. až začiatku 20. stor., ktoré boli jedinečným dokladom nielen hospodárskeho, ale aj technického vývoja jednotlivých sídiel, ale aj celej spoločnosti v tomto období.

Až na čestné výnimky si žiaden investor nedal poradiť, že aspoň stopa týchto technických diel v rámci nových areálov by im pridala na zaujímavosti a kultúrnej výpovednej hodnote o zaniknutej pamiatke aj ich samých. Účelové predstihové likvidovanie týchto areálov zburcovalo pamiatkárov a postavilo ich, ale i dobrovoľných ochranárov, pred novú úlohu, urýchleného zmapovania doposiaľ nechráneného stavebného fondu predovšetkým v najväčších lokalitách, ale i v tých menších sídlach, ktoré síce majú vyhlásené pamiatkové zóny, ale s minimálnym počtom konkrétne chránených pamiatok. Je to pri súčasnom počte pracovníkov Pamiatkového úradu sizyfovská úloha, no nezastupiteľná, so znásobenou zodpovednosťou, nakoľko vďaka novele Pamiatkového úradu už priamo úrad vyhlasuje nové národné kultúrne pamiatky po prevzatí tejto kompetencie od ministerstva.
Do tejto skupiny problémov patria i prípady tušených, no výskumom nedoložených, archeologických lokalít, na mieste ktorých bolo rozhodnuté pristúpiť k novým a nemalým investíciám. Akcie pripravené v mimoriadne exponovanej polohe starej žilinskej fary a na dotyku historického jadra Levíc s hradom je nutné chápať ako katastrofické kultúrne porážky, ktorých odčinenie už nie je možné.

Likvidácia fary pred očami pamiatkárov a odkrytých základov veže hradu v Žiline a bastiónu mestského opevnenia v Leviciach, pred očami archeológov, sú šokujúcou ukážkou moci peňazí nad úctou k hmotne doloženej histórii oboch miest.
Tu nemôže pomôcť dať cynicky novému polyfunkčnému centru názov „Hrad“. Zbúranie starej fary v Žiline proti vôli pamiatkárov, no so súhlasom predstaviteľov nového biskupského úradu, ktorý faru predal, naznačuje delikátne vzťahy, ktoré sa medzi pamiatkovou inštitúciou a cirkvami po roku 1989 vytvorili. Všetky cirkvi si tu vybudovali akési autonómne postavenie s argumentáciou, že ich úlohou je niečo iné, ako starať sa o kultúrne pamiatky. Pritom práve sakrálne pamiatky sú v drvivej väčšine sídiel tým najhodnotnejším, čo sa v nich z historickej zástavby zachovalo a práve tieto stavby v rozhodujúcej miere reprezentujú identitu ich priestorov.

Niet pochýb, že poslanie cirkví je v inej rovine, no zároveň cirkvi boli v minulosti dlho rozhodujúcimi nositeľmi kultúrneho rozvoja, a až do klasicizmu sa nové smerovania v umení a architektúre najprv presadzovali práve na sakrálnych stavbách. A sakrálne stavby sú obohacujúcimi priestormi nielen pre veriacich, ale priam „pilotnými“ kontaktnými miestami i pre ostatných obyvateľov a návštevníkov sídiel.

Popri pozoruhodne kvalitne zrealizovaných, či prebiehajúcich obnovách sakrálnych stavieb (Šaštín, Bratislava, Nitra, Martinček, Banská Bystrica, Levoča, Bodružaľ) sú akcie stagnujúce, či čakajúce na finančné prostriedky. Početnosť sakrálnych stavieb a stav mnohých, po období umelého brzdenia ich obnovy v minulom režime, predstavuje taký objem prác, ktorý ďaleko presahuje súčasné ekonomické sily cirkví i odborné kapacity pamiatkárov, z čoho by mala vyplynúť vyššia veľkorysosť štátu pri jeho dotačnej politike. Zatiaľ sa takéto tendencie ani nenaznačujú…

Výškové budovy versus pamiatkári

V podstate bezmocná je odborná pamiatkárska obec pri usmerňovaní výstavby výškových budov v jednotlivých mestách, ktoré až na výnimky sú stavané mimo pamiatkovo chránených území i ich ochranných pásiem, ak ich vôbec majú. Viacmenej živelná výstavba v mnohých prípadoch definitívne likviduje, alebo aspoň znehodnocuje posledné nenarušené diaľkové pohľady na historické jadrá, ale aj na ich dominanty, ako sa to stalo v prípade Dómu sv. Martina v Bratislave pri príchode od Viedne.

Nové výškové dominanty sa umiestňujú i do priehľadov z historických jadier na okolitú krajinu, čím ich pripravujú o jeden z identitu obohacujúcich momentov. Vežiak, postavený v priehľade z Banskobystrického námestia Dolnou ulicou, nie je rovnocennou náhradou za pohľad na hrebeň Kremnických vrchov. Tu majú možnosť usmerňovania situovania výškových budov v rámci intravilánov miest v rukách samosprávy.
Nezdá sa, že by ich predstavitelia či hlavní architekti mali výraznú snahu postaviť sa požiadavkám silných investorov a ich developerom, postaviť nové dominanty tam, kde si zmyslia.

Preto bola ako príklad prehry ochrany kultúrneho dedičstva hneď v úvode uvedená veža Auparku, postavená bezprostredne vedľa piliera Nového mosta, ktorý sa už tiež spontánne zaraďuje medzi novodobých reprezentantov pamiatkového fondu, napriek neodôvodnene brutálnej likvidácii Podhradia, ktorá sa s mostom spája.
Veža stojí, no našťastie neďaleko nej stojí i citlivo obnovený Slovenský veslársky klub, ktorý zase dokladá kvality medzivojnovej architektúry a jej potenciálne možnosti.
Na záchranu však ešte čaká susedný Nemecký veslársky klub, minimálne rovnakých architektonických kvalít, akoby chcel naznačovať ďalšie úlohy pamiatkárov. Medzi ne však prioritne patrí i ujasnenie si metodických prístupov k obnove a ochrane pamiatkových hodnôt. O tápaní v tomto smere svedčí tretia zo stavieb petržalského nábrežia, novostavba zaniknutej kaviarne Aucafé. Je to zásadná otázka pre disciplínu do budúcnosti – tolerovať, či snáď aj vyžadovať, kópie, alebo sa zamerať na originál a pravdivosť pri prezentácii hmotného kultúrneho dedičstva. V súčasnom demokratickom a relativistickom prostredí je možné skoro všetko. No nie všetko osoží..

Identita mesta, zvlášť historického, je nenahraditeľným momentom, ktorý dnešnému rýchlemu životnému štýlu môže robiť upokojujúci i obohacujúci rámec. Stačí si v podvečer, keď sú už stoly trhovníkov na košickom Dominikánskom námestí prestavané na lavičky, sadnúť pred reštauráciu u Golema a započúvať sa do zvuku gitary v rukách starých trampov, posedávajúcich pravidelne pred vedľajšou krčmičkou. Zhora sa na vás dívajú 7 storočí staré múry a veža dominikánskeho kostola… A vy viete, že ste doma, a že je vám dobre.