ÚzemnéPlány.sk

Autor

Andrea Bočková

Autor fotografií

Ľubo Stacho, Michal Burák

Zdroj

ARCH

Zobrazení

21486

Dátum vydania

25. 08. 2010

Kategórie článku

• Architektúra

Súvisiace články

• Atrium sa snaží kresliť pravdu do priestoru
• Outrial house, Poľsko
• Knižnica v zlatej veži, Nemecko
• Formalizmom sa snažíme vyhýbať (1.časť)
• Pasívny dom vo Francúzsku
• Drevostavba – na rozdiel od murovanej – zriedkavým úkazom
• Múzeum AAN DE STROOM v Antverpách
• Architektúra posunu
• PAMÄTNÍK NEPOSTAVENÉHO PAMÄTNÍKA
• SUNLIGHTHOUSE - slnečný dom v Rakúsku
• Michal Burák: Kvalita prostredia a kvalita života spolu úzko súvisia
• Rodinný dom v historickom skleníku
• Výstava Atrium 20+1
• Vila s átriom
• ATRIUM 20+1

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

44%

Celkový počet hlasov: 1239

VILA A | Atrium

V porovnaní so slimákom alebo korytnačkou nie sme k svojim príbytkom fyzicky fixovaní, naopak, náš dom(ov) je neoddeliteľný od krajiny a miesta. Prečo sa napriek tomu vlastné domy stávajú pre mnohých ľudí bremenom? Privilégium človeka samostatne sa rozhodnúť, nesie so sebou zodpovednosť za výber, pochopenie a rešpektovanie prostredia, do ktorého vstupuje.

Vilu A môžeme nájsť asi desať kilometrov severozápadne od centra Košíc, v obci Kostoľany nad Hornádom. Centrum, pozostávajúce z kostola, materskej školy a obecného úradu, kompenzuje okolitá príroda, súkromie a pokoj. Vila svojou formou a zvoleným materiálovým riešením možno pôsobí vo svojom okolí ako tichý revolucionár. V skutočnosti si komplikovanosť samotnej parcely prirodzene vynútila cielenú hru s formou a jej obsahom. Neveľká, do terénu šikmo zarezaná hmota s orientáciou východ – západ a racionálne vyriešenou dispozíciou je dôkazom, že ani obmedzený priestor nemusí byť zákonite obmedzujúci.

Dom(ov)

Bývanie… so slimákom či korytnačkou by sme v tejto oblasti asi spoločnú reč nenašli. Ich bytovú otázku vyriešila príroda sama, a ešte som nepočula, že by sa niekto z nich sťažoval. Racionálne, ergonomické a zároveň estetické riešenie je takmer nemožné spochybniť. Keby k tomu predsa len došlo, opodstatnené námietky prirodzene vyrieši evolúcia. V prípade príbytkov ľudských pomôže snáď len osvedčená revolúcia… Kým sa slimák uspokojí s najnutnejším minimom – schránkou rešpektujúcou fyziognómiu jeho tela –, pretrvávajúca nespokojnosť je výlučne údelom (možno darom) človeka. Rovnako, ako neustála snaha vlastniť, definovať, ovládať čo najväčší priestor okolo seba.

V porovnaní so spomínanými živočíchmi nie sme k svojim príbytkom fyzicky fixovaní, naopak, náš dom(ov) je neoddeliteľný od krajiny a miesta. Prečo sa napriek tomu vlastné domy stávajú pre mnohých ľudí bremenom? Privilégium človeka samostatne sa rozhodnúť nesie so sebou zodpovednosť za výber, pochopenie a rešpektovanie prostredia, do ktorého vstupuje. Podstatné je, aby prvoradou ambíciou v tomto procese nebolo vytvoriť „dom domov“, ale dom, ktorý sa stane domovom.

Domov je, podľa mňa, pre človeka miestom, kde je uložená najsúkromnejšia časť jeho osobnosti… Môže teda vybudovať prísnu hranicu medzi svojím a „cudzím“ životným priestorom a dokonca sa aj brániť útokom votrelcov na svoje územie. Niekedy je to len posteľ a nočný stolík… Už toto minimum stačí človeku ako základ vnútornej istoty, jeho presvedčenia o tom, že má svoje miesto v tomto svete, a že mu nikto nesmie siahnuť na jeho vymedzené súkromné územie. /1/

Vilu A môžeme hľadať, s veľkou dávkou šťastia dokonca aj nájsť, asi desať kilometrov severozápadne od centra Košíc, v Kostoľanoch nad Hornádom (dúfam, že aktuálne naozaj nad vodou…). Centrum, pozostávajúce z kostola, materskej školy a obecného úradu, kompenzuje okolitá príroda, súkromie a pokoj, občas prerušený hlásením obecného rozhlasu o najnovších aktivitách miestneho dobrovoľného hasičského zboru alebo výročnej schôdzi klubu dôchodcov.

Vila A zvoleným materiálovým riešením a predovšetkým formou možno pôsobí vo svojom okolí ako tichý revolucionár. V skutočnosti si komplikovanosť samotnej parcely prirodzene vynútila cielenú hru s hmotou a jej obsahom; aplikácia dnes populárneho princípu CTRL+C a CTRL+V by tu určite nepadla na úrodnú pôdu. Svah orientovaný smerom na sever a z južnej strany holá fasáda susedného objektu viedla autorov k riešeniu, v ktorom každé „prečo?“ nachádza svoje „preto“…

Neveľká, do terénu šikmo zarezaná hmota s orientáciou východ – západ a racionálne vyriešenou dispozíciou je dôkazom, že ani obmedzený priestor nemusí byť zákonite obmedzujúci. Stupňovitá obytná plocha, reflektujúca prirodzený sklon svahu, síce nezaraďuje objekt do kategórie bezbariérových, ale prioritným sa stal bezprostredný kontakt s okolím prostredníctvom priamych výbehov na terén zo všetkých miestností. Z môjho pohľadu, interakcia medzi interiérom a exteriérom, prírodou a človekom = podstata (nielen tohto) rodinného domu.

Snahou asi každého architekta je dotiahnuť stavbu od A po Z; od prvotnej myšlienky až po realizáciu posledného detailu v interiéri – absurdná predstava v spoločnosti, kde väčšina predčasne padne v boji o základný koncept. V prípade Vily A mali autori na jazyku jasný názor. Napriek tomu, že im sem-tam skočili do reči, zopár písmen z vety povypadávalo, ostala ich reč zrozumiteľná…

Poznámka:
1 Alijevová, Dilbar: Virtualizácia každodennosti. In: Siete – kyberkultúra – kyberpriestor. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie Z globálnej dediny do globálnej siete, Bratislava
1. – 2. 10. 2001. Bratislava, Slovenská technická univerzita 2001. ISBN 80–227–1635–9. s. 121.