ÚzemnéPlány.sk

Autor

Ján Krcho

Autor fotografií

Ján Krcho

Zdroj

Časopis ARCH

Zobrazení

17009

Dátum vydania

22. 08. 2012

Kategórie článku

• Architektúra

Súvisiace články

• VILA A | Atrium

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

46%

Celkový počet hlasov: 759

Vila s átriom

Suchodolinská ulica v Košiciach ústi do Čermeľského údolia, ktoré bolo od polovice 19. storočia obľúbeným miestom výstavby letných alebo záhradných domov. Vtedajší Košičania už aj v 19. storočí unikali, spolu s rodinami, sem do chladnejšej doliny s hustým lesným porastom hlavne pred letnými horúčavami.

Po roku 1990 sa aj suchodolinské údolie stalo obľúbeným miestom viac-menej chaotickej výstavby rodinných domov. Dom H na treťom pozemku zo severnej strany od Vily Hranol je známy dom od Davida Kopeckého a Jána Studeného. /1/ Tento dom sa dokonca dostal do výberu knihy Slávne vily Slovenska /2/ na posledné miesto v rade publikovaných víl, začínajúcim rímskou vilou v Bratislave-Dúbravke, pokračujúcim renesančným sobášnym palácom Mateja Korvína v Bytči a kaštieľom v Betlanovciach, akoby tak naznačoval možnosti ďalšieho vývoja tejto formy architektúry.

Nemôžeme sa čudovať, že výrazná, logicky prísna funkčná a formálna čistota Domu H, vyrastajúca z daností miesta, a dôsledne dodržaná principiálna jednota jej architektúry mohla inšpirovať aj architektov Vily Hranol. Na druhej strane je však vila Hranol autonómna a vtipne reagujúca na prírodné danosti. Formálny jazyk ateliéru ÁTRIUM je jasne čitateľný.

Dispozícia Vily Hranol je obdĺžnikového pôdorysu na druhom podlaží a so spálňami a chodbou na treťom podlaží, ktorej časť nad obývacou izbou vytvára menšiu galériu, používanú ako pracovňu. Pôdorys Vily Hranol je rozšírený o ďalší trakt, v prízemnej časti čiastočne zapustený do priľahlého svahu, v ktorom sú garáž a sklady. Na poschodí tvorí rozšírenie už len nočná časť so spálňou rodičov. Na strechách pridaného západného traktu sú terasy, ktoré vytvárajú príjemný prechod medzi domom a atraktívne skultivovanou členitou záhradou, prístupnou priamo z obidvoch úrovní obytných podlaží.

Väčšina priestorov Vily Hranol je oproti Domu H navrhnutá výrazne veľkorysejšie a aj celkové hmotové pôsobenie tejto vily pôsobí monumentálnejšie. V prípade časti obslužných priestorov – v kúpeľniach a na chodbách – je rozšírenie príjemné a zrejmé. Časť miestností by však pri terajšej forme využitia, napr. prízemné časti vstupu alebo nočná časť pridaného traktu, nestratila nič zo svojej úžitkovej hodnoty, aj keby bola výrazne menšia.

Kratšie steny prísneho hranolu Domu H sú dôsledne strohé a uzavreté, v prípade Vily Hranol sú otvorené osvetleniu a veľkým preskleným otvorom na južnej strane dokonca výhľadu na mesto. Najvýraznejšia pridaná hodnota Vily Hranol je priamy kontakt s rozsiahlou upravenou záhradou, ktorá s pridaným traktom druhého podlažia vytvára príjemne intímne „polovičné átrium“, z otvorených strán vymedzené strmým svahom a lesným porastom.

Po formálnej stránke je hranolová forma vily upravená miernymi skoseniami vonkajších hrán s dreveným obkladom, ktorý pôsobí prívetivo a manieristicky sa snaží zodpovedať súčasným formálnym trendom. Z vily je na prvý pohľad viditeľný rukopis projektantov Atria, čitateľný na väčšine ich stavieb.

Tento autentický svojský formálny jazyk bol asi najzaujímavejšie prezentovaný aj na výstave, prehľade ich doterajšej tvorby, 20 + 1 rokov architektúry ATRIUM vo Východoslovenskej galérii v Košiciach v máji až júni tohto roku. „…(štúdio Atrium) ctí kontext svojho regiónu a hybridizuje jeho motívy s aktuálnymi architektonickými tendenciami európskej architektonickej scény. …vzťahuje európske podnety na svoje prostredie, hľadá napríklad spojitosť medzi formálnymi výbojmi typu zalamovania tvarov na spôsob japonského origami a tradične šikmými plochami rustikálnej zástavby.

Spláca dlh nedávnej absencii luxusnej vilovej výstavby a je zrejmé, že dokáže naplniť spoľahlivo to, čo sa sformovalo do akéhosi etalónu kvalitného vilového objektu…,“ píše v katalógu výstavy Matúš Dulla. /3/ Príznačná je aj publikovaná fotografia z výstavy, na ktorej sú tváre architektov ukryté za výstavnými panelmi /4/, akoby neboli podstatné ich osoby, ale výsledok spoločnej tímovej tvorby. Atrium sa aj zriedkavo prezentuje v osobnostiach jednotlivých architektov.

A práve schopnosť prijímať rôzne, niekedy prekvapivo odlišné vonkajšie impulzy, ktoré potom pretransformujú do jednoduchej, ale čitateľnej a konzistentnej formy vlastnej architektúry, je pravdepodobne tajomstvom toho, že architektúra Atria, snáď už nielen vo východoslovenskom kontexte, nadobúda čitateľné podoby svojskej identity a mainstreamové črty.

Zdroj: Časopis ARCH – 7–8/2012
Autor: Ján Krcho