Nie ste prihlásený Registrácia Prihlásiť
625 územných plánov
947 článkov
4807 fotografií
11. 11. 2024, meniny má: Martin, Maroš
Do konca septembra 2024 máte možnosť pripomienkovať Návrh nového územného plánu Mesta Košice.
Dovoľujeme si Vás pozvať na podujatie, ktoré sa uskutoční v Košiciach a obciach východného Slovenska od 04. do 05. novembra 2022.
Tatry potrebujú Vaše nápady. Ďalší z cyklov projektu Mestské zásahy sa blíži do finále.
V Trsťanoch pri Košiciach spúšťajú predaj rodinných domov s jedinečným konceptom ekologického bývania.
Pomôžte zmeniť Vše mesto. Práve teraz máte možnosť vyjadriť sa k atraktívnosti verejných priestorov, doprave, zeleni v meste a bezpečnosti. Ktoré priestory sa Vám páčia? Kde máte problémy s bicyklovaním? V ktorej oblasti je dostatok kvalitnej zelene? Kde sa necítite bezpečne?
Ing. Anna Dobrucká, PhD.
21140
Považujete proces schvaľovania územnoplánovacej dokumentácie a Zmien a doplnkov za dostatočne pružný?
Krajinné aj územné plánovanie majú vo svojej podstate spoločný cieľ: usilujú sa o zmysluplné využívanie krajiny tak, aby sa optimalizovali všetky zložky v prostredí a zabezpečil sa pritom udržateľný rozvoj a ochrana prírodných kultúrnych hodnôt. Napriek tomu sa v praxi stáva, že obe tieto plánovacie oblasti nie sú koordinované. Ako sa krajinné plánovanie a územné plánovanie podieľajú na tvorbe prostredia? Sú zladené – v právnych predpisoch aj v praxi? Na naše otázky nám v nasledujúcej diskusii odpovedali ekológovia, územní plánovači, krajinní architekti, ale aj zástupcovia Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR a Ministerstva životného prostredia SR.
Tento článok časopisu Urbanita si môžete prečítať v pôvodnej forme tu.
Na úvod by bolo dobré si na porovnanie toho, v čom sa krajinné a územného plánovanie odlišujú a čo ich spája, obidve plánovacie činnosti zadefinovať.
Definícií krajinného plánovania je viacero, no zväčša sa krajinným plánovaním rozumie plánovacia činnosť, ktorá ako súčasť integrovaného manažmentu krajiny vychádza z krajinno-ekologického a humánno-ekologického hodnotenia krajiny. Táto činnosť smeruje k optimalizácii využívania krajiny sledujúc zosúladenie existujúcich a navrhovaných činností s podmienkami krajiny, udržateľný rozvoj a ekologickú stabilitu krajiny, šetrné využívanie prírodných zdrojov a zachovanie kultúrneho a prírodného dedičstva vrátane estetických kvalít krajiny. Takto sa krajinné plánovanie chápalo aj v návrhu zákona o krajinnom plánovaní, ktorého prípravu koordinovalo Ministerstvo životného prostredia SR v roku 2006. Príprava návrhu zákona vychádzala z uznesenia vlády SR č. 482 B.1 z 11. júna 2003, na základe ktorého bolo MŽP SR v spolupráci s MVRR SR uložené vypracovať návrh zákona o krajinnom plánovaní, pričom sa vychádzalo aj z toho, že podľa zákona č. 575/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov je MŽP SR ústredným orgánom na tvorbu a ochranu životného prostredia vrátane ekologických aspektov územného plánovania.
Treba zdôrazniť, že zákon o krajinnom plánovaní nebol nakoniec schválený a jeden z jeho nástrojov, krajinno- ekologický plán, sa stal nesystémovou súčasťou prieskumov a rozborov v rámci územného plánovania. Navyše zákon neriešil urbánnu krajinu, pri ktorej plánovaní je namieste prioritne akceptovať potreby mesta, pretože ide o prvok sídelnej, nie krajinnej štruktúry.
Územné plánovanie je zákonom upravená sústavná plánovacia činnosť (zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov – stavebný zákon) zameraná najmä na komplexné riešenie priestorového usporiadania a funkčného využívania územia, vecnú a časovú koordináciu činností ovplyvňujúcich životné prostredie, ekologickú stabilitu, kultúrno-historické hodnoty územia, územný rozvoj a tvorbu krajiny v súlade s princípmi trvalo udržateľného rozvoja.
Vzťah ku krajine a názory na jej ochranu a tvorbu sa v spoločnosti v priebehu rokov menia v závislosti od spoločenských pomerov a úrovne poznania. Zmena postojov sa odráža i v legislatíve, ktorá však aj tak dosť nepružne reaguje na posun spoločenského názoru. Tak ako je prirodzené, že krajina vo svojej pestrosti prvkov a zložiek vytvára priestorový rámec pre rôznorodé činnosti spoločnosti, je samozrejmé, že ich pôsobenie v nej je upravené radom prierezových i odborových právnych predpisov (napr. Ústava SR, zákon o ochrane prírody a krajiny, stavebný zákon, zákon o ochrane pamiatkového fondu, lesný, vodný, banský, cestný zákon, zákon o pozemkových úpravách).
Nie je našou ambíciou venovať sa v tomto článku všetkým právnym normám, radi by sme upriamili pozornosť na dva zákony – zákon o ochrane prírody a krajiny a stavebný zákon. Dôvodov je viacero: zásadne ovplyvňujú manažment krajiny vrátane jej využívania, ochrany a plánovania, a preto by mali byť komplementárne. Zatiaľ plnia funkciu integračných právnych noriem len obmedzene a v niektorých bodoch majú antagonistické postavenie (napriek Agende 21 a Európskemu dohovoru o krajine). V súčasnosti prebieha diskusia o ich novom znení. Súčasný zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny (OPaK) akceptuje krajinu ako celok (urbánnu i prírodnú) a chráni ju I. stupňom ochrany. To bol zásadný a pozitívny posun tejto legislatívnej normy od ochrany ku komplexnému vnímaniu krajiny.
Prioritou v súčasnosti pripravovaného zákona o ochrane prírody a krajiny je však opätovne „len“ ochrana prírody a krajiny, teda zachovanie hodnotných území, krajiny autentickej a s vysokým stupňom biodiverzity, pritom o autenticite sa dá dnes už len ťažko hovoriť. Celoplošná ochrana a hlavne starostlivosť o krajinu nie je predmetom návrhu nového zákona. Územný systém ekologickej stability zostáva naďalej podkladom na vypracovanie plánov a rozhodovanie orgánov OPaK. Značný význam v tomto zákone by mala nadobudnúť ochrana charakteristického vzhľadu krajiny.
Pozornosť sa venuje tiež ochrane drevín. Dokumentáciu OPaK bude môcť vyhotovovať len osoba spôsobilá v zmysle zákona s kvalifikačným predpokladom. Konečné znenie zákona je však otázkou jeho ďalšej prípravy. Prioritou stavebného zákona je rozvoj územia. Žiaľ, často sa za rozvojom územia skrýva neriadený extenzívny rozvoj sídiel a umiestňovanie stavieb bez hlbšej analýzy dôsledkov na krajinu a akceptovania spracovaných analýz týkajúcich sa krajiny (krajinno-ekologický plán, územný systém ekologickej stability, generel zelene, hodnotenie drevín…). Krajina sa často automaticky vníma ako priestorová štruktúra s regeneračnou schopnosťou, preto sa v mnohých plánoch riešia zásahy do nej dosť povrchne.
Avšak jej regenerácia nie je od určitého stupňa narušenia samozrejmosťou, je pomerne nákladná a ani stavebný zákon, ani zákon o ochrane prírody a krajiny nedefinujú pre ňu adekvátne nástroje. Ak sa v koncepčných plánoch udržanie krajiny opomenie, trvalo sa to prejaví na kvalite krajiny či životného prostredia. Dôležitým nástrojom je územný generel, ktorý ako územnoplánovací podklad podrobne rieši aj otázky rozvoja jednotlivých zložiek osídlenia vrátane zelene a rekreácie. Ten však prax záhadne ignoruje ako nepostačujúci dokument. Otázkou zostáva prečo.
Zákonom č. 262/1992 Zb. sa uzákonilo zosúladenie všetkých prírodných, civilizačných a kultúrnych hodnôt v území so zreteľom na starostlivosť o životné prostredie a ochranu jeho zložiek. V rámci zákona č. 229/1997 Z. z. sa medzi územnoplánovacie podklady dostávajú ostatné podklady, z ktorých sa v súčasnosti povinne využívajú najmä dokumenty zamerané na udržateľný rozvoj krajiny, environmentu, ochrany prírodného a kultúrneho dedičstva apod. Osobitne významnou bola novela stavebného zákona zákonom č. 237/2000 Z. z. V ňom došlo k niekoľkým významným zmenám sledujúcim filozoficky nový prístup k rozvoju územia s dôrazom na ochranu životného prostredia, ekologickú stabilitu územia a udržateľný rozvoj. Zákon definuje krajinu ako komplexný systém priestoru, polohy, georeliéfu a ostatných navzájom funkčne prepojených hmotných prirodzených a človekom pretvorených aj vytvorených prvkov, ako aj ich väzieb vyplývajúcich zo sociálno-ekonomických javov v krajine.
Krajina sa chápe ako životné prostredie človeka a ostatných živých organizmov. Zákon definuje aj zeleň, urbánnu krajinu, a to ako vysadené alebo udržiavané rastliny v sídlach a v ich okolí a pozdĺž líniových stavieb v ostatnej krajine. O týchto pojmoch sa doteraz medzi odbornou verejnosťou vedú diskusie. Stavebný zákon definuje územné plánovanie ako sústavnú činnosť a ukladá pravidelne, najmenej však raz za štyri roky, preskúmať schválený územný plán, podľa potreby vykonať zmeny alebo doplnky, prípadne obstarať nový územný plán. Táto zmena v zákone umožňuje zapracovať nové poznatky o území a jeho prírodných a kultúrnych zložkách do aktuálneho znenia územného plánu.
Ak pripravovaný zákon o OPaK upúšťa od celoplošnej ochrany krajiny, potom musí plánovanie a tvorbu krajiny zastrešiť pripravovaný stavebný zákon. Vzniká tak priestor na zvýšenie autority územného plánovania aj vo vzťahu k manažmentu krajiny mimo zastavaného územia sídiel, avšak plánovanie bez rešpektu ku krajine by bolo krokom späť k destabilite a neudržateľnosti kvality životného prostredia. Znamená to zvýšenie zodpovednosti územného plánovania a zároveň plánovačov za kvalitu a odbornosť podkladov na rozhodovanie o budúcom rozvoji územia. Pripravovaný stavebný zákon si kladie za cieľ vyvážené a udržateľné plánovanie rozvoja územia a s krajinou počíta nielen na úrovni územnoplánovacích podkladov, ale i v rámci vlastnej tvorby územných plánov a v ich záväznej časti, čo by bol zásadný posun v plánovacom procese smerom k udržateľnému rozvoju.
Tento vývoj reflektuje tiež požiadavky Európskeho dohovoru o krajine, ktorý jednoznačne požaduje integráciu problematiky manažmentu krajiny do integrovaných priestorovo- plánovacích systémov. Zostáva však otázka, ako zodpovedne naplniť tézy zákona i v rámci paragrafov a najmä následne v praxi. Je odborná prax pripravená prevziať túto zodpovednú úlohu?
Na naše otázky o vzájomnom postavení krajinného a územného plánovania odpovedali:
J. Hudcovská: Ako urbanistka – územná plánovačka sa úprimne priznám, že po toľkých rokoch projektovej i riadiacej práce už asi viem, čo je územné plánovanie, no iba nejasne tuším, čo je krajinné plánovanie. Hovorím to s plnou vážnosťou a napriek tomu alebo preto, že práve cez moje ruky prešli všetky výskumné a metodické práce krajinného (krajinno-ekologického) plánovania i overovanie týchto metodík, ktoré obstarávalo MŽP SR v rokoch 1998 – 2002. Už vtedy som nadriadeným tvrdila, že krajinného plánovania by sa mala zhostiť sekcia ochrany prírody a krajiny. Nepodarilo sa. Som presvedčená, že aj preto dodnes nie je krajinné plánovanie legislatívne kodifikované a nie je veľmi šťastne implementované ani do stavebného zákona.
Podľa mojich predstáv by krajinné plánovanie malo byť činnosťou, ktorej súčasťou je veľmi citlivá analýza prirodzených, najmä prírodných potenciálov krajiny, spôsobu, akým ju človek za istých historických podmienok pretvoril, a niekoľkoročné pozorovanie dejov v nej. Na záver, reagujúc napríklad na globálne otepľovanie, skupina krajinných ekológov by mala v krajine čosi pozitívne navrhnúť. Čo? Krajinný (krajinno-ekologický) plán – možno organizovanie hospodárenia človeka v krajine, možno opatrenia na ochranu krajiny samotnej. No aby bolo územie čo najlepšie funkčne usporiadané a každá nová stavba doňho čo najvhodnejšie zasadená, musí spracovať územný plán oveľa širšia škála odborníkov. Drsne povedané, ak nechceme stavať, územný plán nepotrebujeme.
Myslím si, že krajinné plánovanie aj preto nie je dodnes legislatívne kodifikované, že sa nenašiel taký politik, ktorý by ostatných presvedčil, že krajinný plán (ktorého spracovanie vyžaduje dlhší čas ako spracovanie územného plánu a vyžaduje isté financie) a jeho následná implementácia do územia (čo spotrebuje ešte viac peňazí) budú nakoniec nie nadbytočným luxusom, ale užitočne využitými finančnými prostriedkami pre budúcnosť našich potomkov.
M. Kozová: Krajinné plánovanie sa od územného plánovania odlišuje najmä používanými metódami a metodickými prístupmi, ktorými napĺňa svoje ciele. V krajinnom plánovaní sa už od jeho začiatkov využíval integrovaný prístup ku krajine, ktorý možno chápať ako celostný prístup založený na integrácii a zosúladení požiadaviek voči krajine a vplyvov na krajinu tak, aby sa na jednej strane dosiahlo uspokojenie adekvátnych spoločenských požiadaviek a na druhej strane rešpektoval prirodzený potenciál krajiny a limity jej zaťažiteľnosti (únosnosti).
Na Slovensku vidím principiálny rozdiel medzi krajinným a územným plánovaním v ich postavení v systéme plánovania a v ich legislatívnom zabezpečení. Zatiaľ čo územné plánovanie je integrálnou súčasťou právneho systému, krajinné plánovanie nemá zatiaľ oporu v žiadnom právnom predpise. Novelou stavebného zákona č. 237/2000 Z. z. sa do územného plánovania zaradil iba krajinno-ekologický plán, ale nie krajinné plánovanie ako plánovacia činnosť. To je spomenuté napr. v zákone 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon), kde sa uvádza, že plán manažmentu povodia sa povinne využíva v krajinnom plánovaní alebo môže byť krajinným plánom. Nie je tu však žiaden odkaz, ako sa chápe krajinné plánovanie.
Ďalším závažným rozdielom je to, že príprava krajinno-ekologického plánu sa na rozdiel od prípravy územného plánu vyznačuje (až na výnimky) absenciou participácie verejnosti. Aj napriek odlišnému postaveniu krajinného plánovania a územného plánovania v systéme plánovania na Slovensku spája obidve plánovacie činnosti veľmi významná väzba na ochranu, plánovanie a manažment krajiny. Krajinné, podobne ako územné plánovanie sa chápe ako široký a interdisciplinárny nástroj na riešenie úlohy udržateľného využitia krajiny. Budúci vývoj, efektívnosť fungovania, pružnosť a schopnosť obidvoch týchto plánovacích činností reagovať na aktuálne výzvy vývoja krajiny sú dnes veľmi dôležitou témou vo všetkých krajinách.
A. Mitske: V čom sa líšia, keď oba subjekty zdanlivo využívajú podobný charakter plánovacieho procesu, základné princípy metodického postupu od zberu údajov o konkrétnom území, rôznych rozvojových programov, vypracúvaní analýz, syntéz, vyhodnotenia možných variantných riešení až po rozhodnutie pre najvhodnejší? Aby som však vyjadril zrozumiteľný názor na vzájomný vzťah oboch týchto činností, v ktorom sa očakáva harmonizácia a kvalifikovaný výsledok v podobe záväzného dokumentu pre udržateľný rozvoj priestoru, musím na začiatku pripomenúť polohu dvoch aktérov s autorským podielom na vytvorení základnej koncepcie diela, na ktorý majú zo zákona odbornú spôsobilosť. Je to krajinný architekt a architekt urbanista. Sú kompetentní a zodpovední za vytvorenie návrhov vysokej estetickej hodnoty a harmonického pôsobenia krajinoobrazu prírodného aj urbanizovaného prostredia.
Krajinné plánovanie zahŕňa množstvo parciálnych výstupov z odborov prírodných vied a využíva sa na rôzne úlohy. Mnohé z nich sú cielené na konkrétny obsah na stanovený účel. Sú však využiteľné aj na územnoplánovaciu činnosť. Základom sú územné systémy ekologickej stability a hodnotenia krajinno-ekologického potenciálu pre ekonomické aktivity v krajinnom priestore.
A v tejto polohe treba odlišovať charakter krajinného a územného plánovania. Územné plánovanie má v preambule stavebného zákona vyjadrenú komplexnosť pri koordinácii vytvorenia územnoplánovacieho dokumentu. Výstupy krajinného plánovania sú prioritnými vstupmi zadania na vypracovanie akéhokoľvek stupňa územnoplánovacieho dokumentu. To znamená, že v územnoplánovacom procese sú tieto vstupy jednými z mnohých podkladov. Znova pripomeniem, že prioritnými.
Rozdielnosť oboch plánovacích činností je v kompetencii ich procesného konania. Územné plánovanie je manažovanie procesu vyhodnocovania vstupov, programov, vízií. Pri hľadaní súladu podmienok sa vrátim k pojmu možných variantných riešení – limity únosnosti zaťaženia územia udávajú možnosti a rámec vyhodnotenia ekonomických rozvojových zámerov v priestore a čase a nemali by sa prekročiť. Únosnosť by sa mala vyhodnotiť vo variantných urbanistických štúdiách, ktoré by preukázali vhodnosť riešenia, ale aj predvídanie kritických až katastrofických dôsledkov pri nesprávnom rozhodnutí. Takto riešené problémové okruhy je najvhodnejšie zdokumentovať pred vypracovaním zadania predmetného územnoplánovacieho dokumentu. Práve takýto postup a jeho dôsledné vyžadovanie spája oba plánovacie procesy na dosiahnutie súladu ekologických a ekonomických zámerov a ich realizáciou môže vzniknúť estetické a prívetivé prostredie.
I. Pasečná: Krajinné plánovanie je komprehenzívnym, integračným plánovaním a zaoberá sa manažmentom a plánovaním krajiny, zahŕňajúc zabezpečenie ekologickej stability a biodiverzity krajiny. Ďalej sa venuje tvorbe životného prostredia, a to prostredníctvom spracovávania krajinno-ekologických a iných analýz týkajúcich sa jeho tvorby a ochrany a podkladov pre krajinno- ekologické plány. Ďalšou úlohou je tvorba právnych a iných nástrojov na zlepšenie kvality krajiny a monitoring ich uplatňovania. Sumárne, krajinné plánovanie rieši otázky environmentu.
Územné plánovanie sa zaoberá funkčným využitím územia, hmotovo – priestorovou organizáciou štruktúr, koordináciou výstavby, teda vyššou mierou organizácie priestoru. Oba procesy sú súčasťou plánovania ako takého, berúceho do úvahy aj sociálno-ekonomické aspekty (strategické plánovanie). Plánovanie (tvorba plánov, projektov) spolu s výkonným manažmentom (implementáciou rozhodnutí, zákonov) je súčasťou manažmentu územného rozvoja. Zaoberajú sa koncepčnými a vedeckými návrhmi využitia krajiny, mestskej aj okolitej, s cieľom zabezpečiť kvalitu prostredia. Spoločným rysom oboch oblastí plánovania je ich postavenie medzi rôznymi záujmovými skupinami, dlhodobý efekt prijatých rozhodnutí s cieľom zachovať udržateľný rozvoj.
Aby sme mohli riešiť otázky plošnej expanzie mesta, musia krajinné a územné plánovanie komunikovať a poskytovať jedno druhému spätnú väzbu. Zatiaľ čo územné plánovanie vyberá spomedzi rôznych alternatív využitia a nárokov na priestor, krajinné plánovanie definuje obmedzenia vychádzajúce z potenciálu priestoru. Preto je nevyhnutné uvažovať o priestorovom plánovaní ako o integračnom plánovaní zahŕňajúcom krajinné a strategické plánovanie na jednej strane a územné plánovanie na strane druhej.
E. Pauditšová: Z praktického hľadiska je krajinné plánovanie na Slovensku (označované často aj ako krajinno- ekologické plánovanie) viac pojmom aplikovaným vo vedeckej a výskumnej praxi, výnimočne v reálnom praktickom manažmente krajiny, čo súvisí predovšetkým s absenciou jeho integrácie v právnom systéme. Od tohto sa odvíjajú všetky odlišnosti krajinného a územného plánovania. Používaním termínu krajinné plánovanie sa na Slovensku najmä od obdobia snáh zostaviť zákon o krajinnom plánovaní vytvorila ilúzia, že ide o proces, ktorý prebieha a funguje, čo však nie je pravda.
Z definícií krajinného a územného plánovania v zásade vyplývajú podobné ciele. V oboch prípadoch je prioritou ochrana krajiny a cieľavedomé riadenie (manažovanie) činností v krajine. Určité odlišnosti v definíciách možno do istej miery pripísať dobe, v ktorej vznikli. Priority využívania krajiny a možnosti usmerňovania jej rozvoja sa počas 30 rokov vyšpecifikovali detailnejšie. V súčasnosti dominuje udržateľný rozvoj, ekologická stabilita krajiny, šetrné využívanie prírodných zdrojov, ale aj zachovanie kultúrneho a prírodného dedičstva a v posledných rokoch sa, čiastočne aj v dôsledku vplyvu Európskeho dohovoru o krajine, kladie dôraz aj na zachovanie krajinného obrazu.
R. Rybanič: Treba začať tým, čo ich spája, a to je nevyhnutnosť plánovania ľudských aktivít v snahe ich čo najlepšieho, najvýhodnejšieho a najlogickejšieho umiestnenia v priestore, v konkrétnej krajine. Cieľom by malo byť aj predchádzanie katastrofickým situáciám pri nepredvídateľných udalostiach, ako sú povodne, zosuvy a podobne. Pri umiestňovaní ľudských aktivít a stavieb do urbanizovaného alebo prírodného prostredia treba predovšetkým rešpektovať všetky miestne prírodné a spoločenské danosti.
Z tých najdôležitejších spomeniem geologické podložie, odtokové a prírodné pomery, ale aj vzájomné vzťahy jednotlivých zložiek krajiny. Ľudské aktivity by sa mali umiestňovať len na miesta, kde nie sú v rozpore s podmienkami, väzbami a tokmi hmoty a energie na danom mieste – či už v zmysle ekologickom alebo spoločenskom. Tam, kde tento prístup ľudia v minulosti zanedbali, prišli neskôr rôzne, často fatálne problémy a zmeny, ktorým sa muselo dané osídlenie prispôsobiť. Ako negatívny príklad možno uviesť mestské štáty v Stredomorí, ktoré síce boli úspešné, ale svojou expanziou si vyčerpali prírodné zdroje a nedokázali sa prispôsobiť novej situácii. Inde si to ľudia včas uvedomili a pod vplyvom zhoršujúcej sa kvality prostredia zmenili svoj prístup.
Dobrým príkladom je krajina v okolí Banskej Štiavnice, ktorá sa intenzívne banícky a priemyselne využívala, ale po tom, čo boli vyťažené všetky okolité lesy na produkciu dreveného uhlia, sa začali množiť problémy so záplavami a zosuvmi. Reakciou bola intenzívna ochrana a obnova lesov a unikátne vodohospodárske opatrenia zasadené citlivo do krajiny tak, že dnes si to oko laika ani nevšimne a celok vníma ako integrálnu súčasť ideálne skĺbenej prírodnej a kultúrnej krajiny.
Aj v týchto aspektoch je skrytá odlišnosť oboch prístupov – územné plánovanie ako kodifikovaný technický nástroj na realizáciu ľudských zámerov a krajinné plánovanie ako zhodnotenie prírodného potenciálu krajiny a významu vzhľadu krajiny ako jeho súčasti.
J. Hudcovská: Osobne takú koordináciu nevnímam. Ani len územný plán, jeden z hlavných nástrojov stavebného zákona, sa mi nejaví ako optimálne ošetrený. A čo sa týka krajinných plánov, legislatívne nezabezpečených – ako často sa robia? Viem iba o niekoľkých. Zaujímalo by ma, akým vyčísliteľným prínosom boli pre územie, pre ktoré boli spracované. Možno však existujú skvelé výsledky a my iba málo komunikujeme s krajinnými plánovačmi…
Podľa mňa jedným z dôvodov „nekoordinácie“ je, že naša spoločnosť dlhodobo nevenuje pozornosť finančným súvislostiam a dôsledkom územného či krajinného plánovania. Podľa mojich naivných predstáv vtedy začínajúcej urbanistky sa mala urbanistická ekonómia zaoberať ekonomikou územia – vzájomným porovnaním variantov územného plánu, resp. porovnaním kombinácie predpokladaných investícií a nákladov na správu územia podľa tých variantov. Bohužiaľ, boli to údaje ako počet obyvateľov na byt alebo počet obyvateľov na km2 a im podobné. Aj preto sme stavali a staviame draho. Pre obce obzvlášť.
Tam, kde sa to darí lepšie (napríklad na univerzite v dánskom Allborgu), robia komplexný výskum územného manažmentu, ktorý členia do štyroch oblastí: vlastníctvo nehnuteľností (náš kataster nehnuteľností), hodnota nehnuteľností (ceny nehnuteľností, zdanenie), využitie územia (naše územné plánovanie) a rozvoj územia (naša výstavba a užívanie stavieb). Všetky oblasti sú navzájom prepojené a závislé. Na Slovensku neexistuje informačný systém o cenách nehnuteľností a to zamedzuje komplexný výskum v chýbajúcej ekonomickej oblasti územného manažmentu. O peniaze ide vždy až na prvom mieste – pri obrovských nákladoch na rozvoj krajiny to platí dvojnásobne. Výskum by určite preukázal, že ekologicky usporiadaná krajina využívaná na vedeckej báze je menej náročná aj na rozpočet verejnej správy.
M. Kozová: Na Slovensku nie je definovaná pozícia krajinného plánovania vo väzbe na územné plánovanie a chýba tiež určenie jeho väzby na sektorové plány a nástroje environmentálneho hodnotenia (napr. posudzovanie vplyvov činností na životné prostredie a strategické environmentálne hodnotenie). Jediným nástrojom krajinného plánovania, ktorý je integrovaný v systéme územného plánovania, je krajinno-ekologický plán.
Tento nástroj do územného plánovania zaviedol zákon č. 237/2000 Z. z., ktorým sa novelizoval stavebný zákon. Významným dokumentom, ktorý môže prispieť k posilneniu postavenia krajinného plánovania v systéme plánovania, je Európsky dohovor o krajine (EDoK). Podľa EDoK krajinné plánovanie znamená cieľavedomé činnosti smerujúce k zvyšovaniu kvality, k obnove alebo tvorbe krajiny. Ďalšou aktuálnou výzvou pre krajinné plánovanie, ktorá vyplýva z požiadaviek EDoK, je zaradiť medzi jeho nástroje aj strategicky orientovaný plán krajiny (krajinná politika, krajinná koncepcia), ktorý zatiaľ na Slovensku chýba. Podľa EDoK znamená krajinná koncepcia vyjadrenie všeobecných zásad, stratégií a metodických usmernení kompetentnými orgánmi verejnej správy, ktoré umožňujú prijatie špecifických opatrení zameraných na ochranu, manažment a plánovanie krajiny.
A. Mitske: Právny rámec oboch týchto oblastí sa permanentne aktualizuje a od vstupu do EÚ sa tieto nástroje harmonizujú v zmysle prijatých dohôd. V poslednom období sa hľadá čo najracionálnejší spôsob previazania činností v kompetencii rôznych rezortov a treba pripomenúť, že časté zmeny skôr škodia, ako by mali napomáhať tomuto procesu. Pri zjednotení metodík sa hľadá spôsob využitia jednotlivých územnoplánovacích podkladov na definovanie ich súvislostí v prvom rade pri vypracúvaní zadaní na vypracovanie príslušného územnoplánovacieho dokumentu a následne na vypracovanie jeho koncepcie v koordinovanej súčinnosti.
Návrh prerokúvaný ako komplexný s multidisciplinárnym obsadením spracovateľov by sa mal po schválení stať územnoplánovacím dokumentom, ktorý by obsahoval jednotnú koncepciu s vyjadrením limitov únosnosti územia všetkých sledovaných funkcií a reguláciu priestorov vrátane technickej infraštruktúry. Táto požiadavka vyplýva aj z meniacich sa podmienok v území, obcí a ich aglomerácií, čo zapríčiňuje mnohé zmeny a doplnky schválenej územnoplánovacej dokumentácie. Pritom sa však nezohľadňujú širšie vzťahy. Významný podiel na kvalite prípravného procesu zabezpečenia územnoplánovacej dokumentácie a jej aktualizácie má pre samosprávny orgán obstarávateľská služba, ktorú vykonáva na základe registrácie odborník s osobitným oprávnením. Obstarávateľ je zo zákona zodpovedný za poskytnutie územno-technických a ostatných podkladov a rôznych rozvojových programov spracovateľom krajinného a územného plánu, vypracovaním zadania, zabezpečením jeho prerokovania a vyhodnotením pripomienkového konania pred schválením v zastupiteľstve.
Utriedenie množstva vstupných podmienok do problémových okruhov, na základe ktorých je ich vhodné preveriť vo variantných štúdiách, napomáha transparentnosti prípravných prác pred definitívnym formulovaním zadania. Vždy však treba sledovať vzájomné súvislosti prírodného a urbanizovaného priestoru z historického aspektu. Až na základe takto overených údajov možno definovať požiadavky na riešenie koncepcie či návrhu rozvoja územia.
Realizácia zámerov vyjadrených v záväznej časti územnoplánovacieho dokumentu závisí od mnohých podmienok – vlastníckych vzťahov, obecného či občianskeho záujmu a investorskej participácie, návrhu logickej postupnosti v etapizácii reštrukturalizácie, revitalizácie a novej zástavby a výsadby a ich finančnom krytí.
I. Pasečná: Čo je dostatočné a čo je vhodné? Sú odrazom súčasnosti. Sú nastavené podľa určitých pravidiel. Prekážkou je nejasnosť vízie a politická nutnosť pristupovať na kompromisy napríklad lobingových skupín presadzujúcich výnimky zo zákona. Tieto praktiky sa premietajú do územia a prinášajú dosť podivné bizarnosti.
E. Pauditšová: V princípe nemožno hovoriť o dostatočnej a vhodnej koordinácii niečoho, čo neexistuje. Krajinné plánovanie nie je v slovenskom právnom systéme etablované, preto z tohto hľadiska niet čo porovnávať. Pojem krajinné plánovanie sa v praxi veľmi často zamieňa a stotožňuje s termínom krajinno-ekologický plán. Územné plánovanie a krajinno-ekologický plán však nie sú v rovnováhe. Krajinno-ekologický plán predstavuje určitý typ dokumentu, pričom krajinné plánovanie je proces.
V zmysle platného stavebného zákona sa pre územný plán regiónu a územný plán obce v rámci prieskumov a rozborov spracúva krajinno-ekologický plán, ten je však pre regióny a obce iba odborným podkladom v rámci prieskumov a rozborov územného plánovania. Možno preto konštatovať, že oblasť územného a krajinného plánovania nie je dostatočne a vhodne koordinovaná. Vzhľadom na nevyvážené postavenie územného a krajinného plánovania v plánovacom systéme má krajinno-ekologický plán z pozície odborného dokumentu iba limitovanú šancu účinne a efektívne presadiť svoje požiadavky, návrhy a ochranné opatrenia do rozvoja územia. V rozhodovacej praxi územného plánovania nebývajú požiadavky krajinno-ekologického plánovania akceptované.
R. Rybanič: Už táto diskusia napovedá, že v súčasnosti nie je v platných zákonoch táto oblasť úplne bezproblémová, pretože pokiaľ je územné plánovanie precízne kodifikované v zákone o územnom plánovaní a stavebnom poriadku, tak krajinné plánovanie je iba definované v § 139a tohto zákona. Nástroje krajinného plánovania, ako napríklad územné systémy ekologickej stability, majú formu nezáväzných podkladov k územnému plánu, pritom dlhodobá úspešnosť realizovaných zámerov je jednoznačne podmienená zhodnotením potenciálu krajiny.
Prax však potom reaguje na úplne iné priority a tými sú hlavne ekonomické záujmy investorov a developerov a nafúknuté plány jednotlivých obcí s vidinou rozvoja bez rešpektovania reálnych územných a krajinných limitov. Potom vidíme príklady, keď obce vo svojich územných plánoch navrhujú zväčšenie zastaveného územia obce aj o 300 % a stavia sa hlava-nehlava na najkvalitnejších pôdach Slovenska. V záujme nasýtenia dopytu sú za stavebné pozemky vyhlásené aj lokality na zosuvoch alebo v mokradiach a keď prídu problémy, ľudia sa čudujú a žiadajú vládu o pomoc. Ekonomické motivácie by nemali byť jediným motorom územného a krajinného rozvoja, aj keď sú dôležité. Pri využívaní krajiny treba viac ako inde posudzovať plány komplexne a nebáť sa regulácie, ak je to v celospoločenskom záujme.
J. Hudcovská: Nejaví sa mi, že by bol krajinno-ekologický plán vložený do stavebného zákona šťastne. Už len systémovo – plán predsa nemá byť súčasťou analýz. Našťastie citliví autori územných plánov sa s týmto problémom vyrovnávajú tak, že orgány ochrany prírody a krajiny nemaria schvaľovanie územných plánov. Dnes sa najviac obávam práve pripravovaného nového zákona o ochrane prírody. Len prírody. Vraj o krajine pripraví MŽP SR samostatný zákon.
Dnes platný zákon má celostný pohľad na to, aké prírodné hodnoty treba v krajine chrániť. Mám obavu, že po rozdelení zákona dôjde k atomizácii ochrany v území – len prvkov bez územného kontextu. Skutočne si neviem predstaviť, čo bude obsahom zákona o ochrane krajiny. Alebo naň nakoniec „zabudnú“? A ak niekto predpokladá, že krajinu ochráni stavebný zákon, tak od neho očakáva priveľa. Úlohou stavebného zákona síce je aj „širokospektrálna“ ochrana hodnôt územia, no v zásade ide o zosúladenie všetkých záujmov v území podľa existujúcich zákonov. Nie som presvedčená, že treba stavebným zákonom suplovať zákony, ktoré sú v kompetencii iných rezortov.
M. Kozová: Uplatňovanie krajinného alebo krajinno-ekologického plánu ako nástroja krajinného plánovania na Slovensku bolo dobrovoľné a záviselo od záujmu riadiacich orgánov rôznych úrovní až do roku 2000, keď sa zákonom č. 237/2000 Z. z. novelizoval stavebný zákon a krajinno-ekologický plán sa stal súčasťou prieskumov a rozborov. V určitom rozsahu sa však už od roku 1993, keď boli prijaté Metodické pokyny na tvorbu územných systémov ekologickej stability, a od 1994, keď bol prijatý zákon č. 127/1994 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a zákon č. 287/1994 Z. z. o ochrane prírody a krajiny, začali postupne aplikovať krajinno-ekologické metodické postupy, ako napr. postupy hodnotenia krajinného obrazu, štruktúry krajiny, jej potenciálu a únosnosti, súvisiace aj s krajinným plánovaním.
Zaradenie krajinno-ekologického plánu do časti prieskumov a rozborov však bolo už od prijatia novely stavebného zákona č. 237/2000 Z. z. podrobené oprávnenej kritike. Takýmto postavením sa nenapĺňa požadovaná úloha krajinno-ekologického plánu. V ďalších etapách tvorby územnoplánovacej dokumentácie je krajinno-ekologický plán iba jedným z územnoplánovacích podkladov, ktorého zásady sú alebo nie sú akceptované v návrhu územného plánu regiónu alebo obce. Rozsah a hĺbka jeho akceptovania v územných plánoch nie sú stanovené zákonom.
A. Mitske: Ako problém vnímam častú absenciu priamej účasti krajinného architekta a (alebo) skĺbenie procesu krajinného a územného plánovania ako jediného súvisiaceho procesu. Východisko vidím v spoločnom a koordinovanom riešení problémových okruhov v multidisciplinárnom kolektíve riešiteľov, v ktorom majú krajinní architekti a územní plánovači rozhodujúce postavenie, vo vzájomnom posúdení vstupných údajov, limitov a regulatívov, v určení možných variantných riešení a postupov do jedného záväzného dokumentu.
Ako ďalší problém vnímam aj neetické a odborne nepríslušné suplovanie inej profesie. Chýba zodpovedné posúdenie váhy ekonomických a estetických (zámerne v tomto prípade nepoužijem pojem ekologických, pretože ich pokladám za logickú súčasť) kritérií a hľadanie priorít v procese posudzovania variantných riešení a následne rozhodnutia.
Pozíciu krajinného architekta v územnoplánovacom procese v žiadnom prípade nemôže nahradiť ÚSES ani hodnotenie krajinno-ekologického potenciálu na rozvoj a umiestnenie ekonomických aktivít v krajinnom priestore. Poloha krajinného architekta v procese krajinného (aj krajinno-ekologického) plánovania je úplne totožná s polohou architekta urbanistu v procese územného plánovania. Je to poloha ich tvorivého podielu na estetickom výraze plánovaných priestorov. Už niekoľko desaťročí je otvorená otázka ich autorstva vo vzťahu k dielu – zahrnutím do autorského zákona, ale najmä žiaducej zodpovednej účasti na rozpracovaní v následnej územnoplánovacej a projektovej dokumentácii a autorského dozoru v realizačnej fáze.
I. Pasečná: Z pozície autorizovaného krajinného architekta mi chýba relevantná diskusia o tvorbe kvalitných priestorov v mestách, podpora interdisciplinárneho prístupu, komunikácia, ktorá môže priniesť želané výsledky. Za najväčší problém pokladám definovanie spoločných hodnôt, na ktorých by sa dokázali zhodnúť všetci aktéri územného rozvoja – aj obyvatelia a politici. Niektoré dôsledky procesov v mestskej krajine totiž znamenajú nevratné zmeny. Z hľadiska vedeckého bádania v odbore priestorového plánovania zameraného na mestskú krajinu mi chýba prepojenie výsledkov výskumu s praxou.
E. Pauditšová: Okrem už spomenutého nevhodného zaradenia krajinno-ekologického plánu do prieskumov a rozborov v rámci zostavovania územnoplánovacej dokumentácie a tiež neakceptácie týchto zistení treba zdôrazniť, že ani metodický postup zostavenia krajinno-ekologického plánu pre potreby územného plánovania nie je vhodný pre prax. Obsahuje aj také kroky, ktoré nadbytočne zvyšujú objem prác a ktorých výsledky majú pre plánovacie procesy minimálny význam.
Naopak kľúčové kapitoly pre plánovacie činnosti (návrhy, odporúčania, limity a pod.) sú v krajinno-ekologických plánoch zostavených pre potreby územného plánovania spracúvané s takou mierou generalizácie, že sa úplne stráca význam vstupného detailného analytického poznania územia. Za nedostatok tiež možno považovať aj absenciu odbornej spôsobilosti, ktorá by pomohla vyšpecifikovať okruh odborníkov vhodných na spracúvanie krajinno-ekologických plánov. Tiež nie sú stále vyjasnené a definované ekologické aspekty územného plánovania. V našej práci pociťujem aj absenciu strategických, koncepčných krajinných plánov a chýba previazanie obsahového zamerania krajinných a územných plánov s potrebami implementácie významných smerníc Európskej únie.
Za ďalší problém považujem to, že v územných plánoch sú často veľmi všeobecne a nie celkom zrozumiteľne formulované návrhy opatrení na ochranu, tvorbu, rehabilitáciu a manažment krajiny a často chýbajú adaptačné opatrenia na globálne environmentálne zmeny. Málo účinné sú aj existujúce opatrenia na ochranu pôdneho fondu.
R. Rybanič: Najväčšie problémy vyplývajú zo zotrvačnosti prístupu ku koordinácii týchto aktivít. V kompetenčnom zákone má síce Ministerstvo životného prostredia SR zodpovednosť za realizáciu ekologických aspektov územného plánovania, tiež v zákone o protipovodňovej ochrane je definovaný napr. integrovaný manažment krajiny, ale dosiaľ neboli doriešené všetky aspekty verejnej politiky, ktoré by mali túto problematiku riešiť. Ani v odbornej obci nie je jednoznačný konsenzus v spôsobe spolupráce pri riešení krajinného a územného plánovania. Diskutuje sa o sile a forme záväznosti krajinno-ekologických plánov a územného systému ekologickej stability.
Existuje zákon o územnom plánovaní, ale do budúcna je potrebné, aby bolo kodifikované krajinné plánovanie, ktoré zabezpečí racionálne zhodnotenie ekologickej a tým aj ekonomickej bezpečnosti predkladaného investičného zámeru. Ministerstvo životného prostredia už dlhšie uvažuje o príprave zákona, ktorý by komplexnejšie riešil vzťahy v krajine a starostlivosť o ňu vrátane integrovaného manažmentu krajiny tak, aby sme v čo najlepšej miere vedeli skĺbiť oba systémy. Verím, že blízka budúcnosť prinesie pozitívny posun aj v tejto problematike
Landscape planning and territorial planning have essentially one common aim: the attempt at rational usage of the land in such a way that all the elements in the environment are optimized, accompanied by the securing of sustainable development and the protection of natural and cultural values. In spite of this it sometime happens in practice that these two planning areas are not in coordination. How do landscape planning and land-use planning share in the creation of the environment? Are they harmonized – in both the legal and the actual sense? In the discussion that follows, our questions were answered by ecologists, land-use planners, landscape architects and also representatives from the Ministry of Transport, Construction and Regional Development, and the Ministry of the Environment.
Copyright © UzemnePlany.sk, 2007-2014 Všetky práva vyhradené
ISSN 1338-2772 | Aktualizované 2× týždenne