ÚzemnéPlány.sk

Autor

doc. Ing. arch. Ivan Vorel, CSc.

Spoluautori

doc. Ing. arch. Th. Lic. Jiří Kupka, PhD

Foto

archív autorov

Zdroj

Urbanita

Počet zobrazení

19303

Kategórie

Súvisiace články

• Urbanita 4/2011
• Krajinné plánovanie a územné plánovanie – spojenci či rivali?
• Kultúrna krajina a jej ochrana z hľadiska kultúrneho dedičstva
• Kontaktové zóny urbanizovaného územia a extravilánu
• Problémy v krajine očami mimovládnych organizácií

Krajinný ráz a nástroje jeho ochrany

Krajinný ráz a jeho znaky

Špecifické vlastnosti krajiny, jej prírodné, kultúrne, historické a estetické hodnoty vyjadrujeme rôznymi pojmami – charakter, osobitosť, identita krajiny, jej ráz, rázovitosť, svojráznosť. Niektoré pojmy vyjadrujú skôr vizuálne vnímané vlastnosti krajiny (charakter, rázovitosť), iné potom vizuálne aj nehmotné vlastnosti – duchovné (identita, ráz). Ráz krajiny tvoria znaky prírodných podmienok, kultúrneho a historického vývoja. Jednotlivé znaky krajinného rázu (KR) majú obsahovú aj vizuálnu stránku.

Obsahová stránka, ktorá tkvie v prítomnosti prírodných, kultúrnych a historických hodnôt, je dôležitá z hľadiska významu, cennosti a vzácnosti, avšak pre charakter krajiny sa stáva dôležitou najmä vtedy, keď sa prejavuje vizuálne. KR sa v krajinnom plánovaní chápe predovšetkým ako vizuálna kategória, a preto je základným pojmom pri úvahách o KR obraz krajiny ako vonkajší prejav krajinnej štruktúry.

Niektoré časti krajiny majú úplne svojbytnú a jedinečnú podobu, význam a odlišnosť. Sú to miesta s vysokou identitou kultúrnej krajiny. Identita je špecifickou vlastnosťou kultúrnej krajiny a je daná najmä prítomnosťou dochovaných stôp kultúrneho a historického vývoje krajiny, jedinečnosťou a neopakovateľnosťou krajinnej scény a výraznosťou jednotlivých prvkov (prírodných i umelých) krajiny. Identita je jednou z najvýznamnejších hodnôt kultúrnej krajiny.

Znaky KR od seba odlišujú rôzne oblasti a miesta v krajine. Zároveň však môžu byť rôznym segmentom krajiny spoločné. Tieto znaky sú prevažne vizuálne vnímateľné v krajinnej scéne. Sú to rysy georeliéfu, prítomnosť určitých špecifických vodných prvkov, ktoré určujú charakter čiastkových scenérií a prejavujú sa aj v celkovej panoráme krajiny. Je to tiež charakter porastov.

Rovnaký význam ako prírodné prvky majú pre vizuálnu scénu aj kultúrne (civilizačné) prvky. Ide o spôsob hospodárskeho využívania krajiny, o formy osídlenia (vrátane polohy sídel v krajine), o štruktúru sídel a architektonický výraz jednotlivých stavieb (forma, hmota, pôdorys, materiály, farby, architektonické detaily). Kultúrne prvky a ich väzby spoluvytvárajú krajinnú scénu a podobne ako prírodné prvky dotvárajú priestorovú skladbu, výraznosť a nezameniteľnosť scenérií. Navyše sa veľmi výrazne podieľajú na harmónii či disharmónii mierky krajiny a výrazne sa prejavujú v harmónii či disharmónii vzťahov v krajine.

Ďalšími dôležitými vizuálnymi aspektmi krajinnej scény je priestorové členenie krajiny, morfológia jednotlivých priestorov a usporiadanie (konfigurácia) jednotlivých prvkov. Tak vznikajú dôležité znaky KR, akými je uzatvorenosť či otvorenosť scény, spôsob vymedzenia priestoru, nadväznosť jednotlivých priestorov, usporiadanie a tvar horizontov, usporiadanie dominánt a podobne.

V krajinných scénach rôznych segmentov krajiny často nachádzame spoločné znaky. Keď hovoríme o krajinách podobného charakteru, máme na mysli predovšetkým vizuálny prejav rôznych prvkov, javov a rysov krajiny – vizuálnu scénu. V prítomnosti spoločných základných znakov prírodnej, kultúrnej alebo historickej charakteristiky spočíva podstata určitých typov KR. Rozmanitosť krajiny je však neobyčajná. K tomu prispieva neopakovateľnosť situácií, diverzita, výraznosť a jedinečnosť jednotlivých znakov KR, priestorové usporiadanie – konfigurácia hmotných prvkov krajinnej scény a premenlivosť mierky. Rysy krajiny sú tvorené skupinami znakov jednotlivých charakteristík a vizuálnou atraktívnosťou (estetických hodnôt):
• prírodná charakteristika:
- reliéf terénu a sieť jarkov,
- aktuálny stav vegetácie,

• kultúrna a historická charakteristika:
- štruktúra osídlenia a cestná sieť,
- vidiecke sídla a ľudová architektúra,
- kultúrne dominanty,
- dominantné rysy krajinnej štruktúry,

• estetická atraktívnosť (estetické hodnoty) krajinnej scény:
- vymedzenie priestorov, konfigurácia prvkov, význam dominánt,
- rozlíšiteľnosť a nezameniteľnosť scenérií,
- harmónia priestorových vzťahov a mierky,
- rozlíšiteľnosť a nezameniteľnosť scenérií,
- prírodný charakter scenérií.

Pozitívne hodnoty spočívajú tiež v tzv. voľnej krajine, v krajine bez súvislej zástavby, s harmonickým zapojením drobných sídel alebo samôt do prírodného prostredia. Voľná, nezastavaná krajina je hodnotou dôležitou pre súčasnosť i budúcnosť, a preto sa musíme na zámery výstavby v polohách úplne odtrhnutých od existujúcej zástavby, v polohách, ktoré nemajú význam v obhospodarovaní krajiny, pozerať veľmi prísne. V Slovenskej republike je problematika krajinného rázu rozpracovaná v materiáli Metodika identifikácie a hodnotenia charakteristického vzhľadu krajiny, vydanom vo Vestníku Ministerstva životného prostredia SR, ročník XVIII, 2010, čiastka 1b (je dostupná na webstránke http://www.sazp.sk/…index/go.php?…).

V tejto metodike sú aj odkazy na pojmy týkajúce sa charakteru a vzhľadu krajiny v legislatíve SR. Podobne je chránený krajinný obraz alebo charakter krajiny aj v okolitých krajinách – v NSR ide o spolkový stavebný zákon BauGB § 1 (5) a o spolkový zákon o ochrane prírody BNatSchG § 1, v Českej republike sa často využíva legislatívny nástroj § 12 zákona č. 114/1992 Zb. o ochrane prírody a krajiny. Podľa českej legislatívy platí, že pri výstavbe nových stavieb alebo pri zmene využívania územia nesmie dôjsť k zníženiu prírodných a estetických hodnôt, nová stavba musí zohľadňovať znaky spoluvytvárajúce pozitívne hodnoty rázu krajiny, ktoré musia byť zachované a do ktorých teda stavba nesmie neúmerne zasahovať.

Týmito znakmi sú významné krajinné prvky, najmä chránené územia, estetické hodnoty, kultúrne dominanty krajiny, harmonická mierka a harmonické vzťahy v krajine. Ráz krajiny môže byť zmenený tým, že dôjde k fyzickej degradácii alebo likvidácii prírodnej alebo kultúrnej hodnoty (znak je odstránený, zmenený alebo je dojmovo znížený jeho účinok vo vizuálne vnímanej krajinnej scéne). Premeny krajiny v poslednom čase prinášajú značné rozdiely v chápaní hodnôt a vo významnosti či bezvýznamnosti zmien KR. To je spôsobené zmenami v hodnotových orientáciách a prenášaním vzorcov trhového (resp. spotrebného) správania a uvažovania aj na hodnoty, ktoré nie sú predmetom spotreby a sú neobnoviteľné.

Ak chceme nejaké hodnoty v krajine chrániť, musíme v prvom rade povedať, ktoré hodnoty to sú, čo spoluvytvárajú typický, niekedy neopakovateľný či dokonca jedinečný ráz krajiny. Tieto hodnoty alebo rysy, skupiny znakov KR môžeme identifikovať a odborne opísať.

Podkladom rozhodovania orgánov ochrany prírody je hodnotenie, ktoré má dve trochu odlišné podoby. Ide o hodnotenie vplyvu navrhovanej stavby alebo využívania územia na KR (hodnotenie konkrétneho zámeru), ktorého úlohou je zistiť, či je navrhovaný zámer únosný z hľadiska miery vplyvu na KR, a preventívne hodnotenie územia slúžiace na nájdenie hodnôt KR určitého územia a stanovenie nevyhnutných opatrení na ich ochranu.

Preventívne hodnotenie

Čo sa týka plánovania krajiny, územného plánovania a rozhodovania o budúcom využití krajiny, ukazuje sa ako potrebné vyhodnotiť určité územie z hľadiska KR. Ide o zistenie, či sú v území prítomné znaky KR, či sú čitateľné a výrazné, bežné alebo jedinečné a či sú v niektorých lokalitách koncentrované alebo v iných lokalitách absentujú. Pre také územia sa spracúva preventívne hodnotenie KR. Jeho postup sa môže opierať o rôzne metodické východiská. Možno postupovať metódou priestorovej a charakterovej diferenciácie územia, ktorá sa prvýkrát použila v roku 1996 pri hodnotení územia CHKO Žďárské vrchy z hľadiska KR [1]. Táto metóda neanalyzuje hodnotenú krajinu po vrstvách – matriciach, ale v priestorovo ohraničených a vizuálne vnímateľných segmentoch.

Postup hodnotenia smeruje v závislosti od odlišnosti rázu krajiny, od špecifických vlastností krajinného obrazu, od jedinečnosti a neopakovateľnosti určitých scenérií, ktoré spoluvytvárajú identitu krajiny, k rozdeleniu hodnoteného územia na priestorovo ohraničené a charakterovo definovateľné časti, ktoré všeobecne predstavuje rozdelenie celkového problému na čiastkové problémy. V tomto zmysle sú v území nájdené dve (mierkovo odlišné) úrovne časti krajiny. Sú to krajinné celky, ktoré reprezentujú určitý charakter utvárania krajiny z hľadiska geomorfológie a vegetačného krytu, z hľadiska charakteru a foriem osídlenia a hospodárskeho využitia. Vizuálne sa tieto celky vnímajú väčšinou čiastočne z najvyšších miest krajiny alebo sa vnímajú krajinné predely vzhľadom na okolité krajinné celky. V rámci jednotlivých krajinných celkov možno nájsť priestorovo ohraničené menšie časti krajiny s výrazným a špecifickým KR. Sú to tzv. krajinné priestory. Krajinný priestor je spravidla vizuálne vnímateľným a zreteľne vymedzeným priestorom v krajine alebo časťou územia (napr. aj menej prehľadnou), ktorá má výrazne rovnorodý charakter. V situácii (a k tej dochádza pri väčšine hodnotených území), kde ťažisko ochrany KR spočíva v zosúladení zástavby a krajinného rámca, sa vymedzujú ešte menšie segmenty krajiny – lokality so zástavbou.

Po diferenciácii hodnoteného územia na celky a priestory, eventuálne na ďalšie charakterové a priestorové jednotky, a po identifikácii a klasifikácii znakov KR je posledným krokom postupu delimitácia hraníc pásiem odstupňovanej ochrany KR, ktoré sú vymedzené podľa koncentrácie a cennosti identifikovaných znakov KR. Vzniknú tak pásma s najvyšším, vysokým a zvýšeným stupňom ochrany KR. Pre jednotlivá pásma sa stanovia všeobecné ochranné opatrenia a pre jednotlivé krajinné priestory potom špecifické ochranné opatrenia.

Opísaný postup možno vyjadriť v nasledujúcich bodoch:
• diferenciácia hodnoteného územia na krajinné celky (na úrovni oblasti KR),
• vymedzenie krajinných priestorov (na úrovni miest KR),
• identifikácia a klasifikácia znakov KR,
• delimitácia pásiem odstupňovanej ochrany (podľa prítomnosti a koncentrovanosti najcennejších a pre KR najdôležitejších znakov),
• stanovenie ochranných opatrení (regulatívov) z hľadiska ochrany KR.

Výstupom takej metódy je delimitácia pásiem odstupňovanej ochrany KR a kategorizácia jednotlivých lokalít, v ktorých sa vyskytuje zástavba. Postup pojmovo a myšlienkovo korešponduje s metodickým postupom posúdenia vplyvu navrhovanej stavby, činnosti alebo zmeny využívania územia na KR. [2]

Systém ochrany (definovanie podmienok ochrany) tvoria tri úrovne, ktoré vystihujú dve sústavy členenia – individuálne a typologické. Cieľom individuálneho členenia krajiny je vystihnúť súvislé, z určitého hľadiska relatívne homogénne celky s jedinečnými, neopakovateľnými vlastnosťami územia, t. j. typickými znakmi KR v danom regióne (oblasti – krajinné celky, miesta KR – krajinné priestory). Cieľom typologického členenia je, naopak, odlíšiť typy, t. j. rady územne nesúvislých segmentov, ktoré majú podobnú kvalitu (dochovanosť, jedinečnosť) KR, resp. podobné požiadavky na jeho ochranu. Trojúrovňový systém ochrany sa prvýkrát použil pri preventívnom hodnotení KR CHKO Český les [3].

Prvou úrovňou ochrany je vymedzenie krajinných celkov a stanovenie rámcových ochranných podmienok pre ne. To znamená, že krajinné celky majú identifikované hlavné znaky spoluvytvárajúce KR a stanovené základné ciele a podmienky ochrany identifikovaných znakov.

Druhou úrovňou ochrany je vymedzenie krajinných priestorov a stanovenie ochranných podmienok pre ne. Krajinné priestory sú podľa koncentrovanosti, cennosti a významu znakov a hodnôt KR a tiež podľa rôznej prísnosti ochrany jednotlivých znakov pri hodnotení vplyvov navrhovaného zámeru rozdelené na tri pásma a pre jednotlivé pásma sú stanovené podmienky ochrany KR:
• pásmo A – územie s najvyšším stupňom ochrany KR,
• pásmo B – územie s vysokým stupňom ochrany KR,
• pásmo C – územie so zvýšeným stupňom ochrany KR.

Treťou úrovňou ochrany je ochrana charakteru a štruktúry zástavby a zapojenie zástavby do krajinného rámca. Zmeny vo využívaní územia a stavebné akcie budú smerované zväčša mimo lesných porastov do bezlesnatých enkláv, do existujúcich sídel a do ich okolia. Preto musí byť KR chránený najmä na týchto územiach a treba sa vyjadriť všeobecne k usmerneniu takých zámerov. Vzhľadom na to, že všeobecnou podmienkou ochrany je zákaz výstavby vo voľnej krajine a nutnosť novej výstavby (v obciach na to vymedzených) v kontakte so zastavaným územím sídel, resp. v kontakte s rozptýlenou štruktúrou zástavby, pozornosť treba venovať otvoreným segmentom krajiny, v ktorých sa vyskytuje zástavba sídel alebo prvky osídlenia (samoty, rozptýlená zástavba) – tzv. lokality so zástavbou.

Tieto lokality sú rozdelené do štyroch kategórií v závislosti od dochovanosti urbanistickej štruktúry a možností zmien v tejto štruktúre, od dochovanosti architektonických hodnôt a typického charakteru zástavby. Pre jednotlivé kategórie sú stanovené podmienky ochrany KR (regulatívy). Tie sú zamerané na tri aspekty: aspekt autentickosti a nenarušenosti zvlášť cenných častí krajiny so zástavbou, aspekt tradičného charakteru zástavby a aspekt dochovanosti štruktúry osídlenia a zástavby.

Prípadové hodnotenie

Prípadové hodnotenie sa používa pri posudzovaní konkrétneho zámeru (najčastejšie stavebného) alebo zmeny vo využívaní územia. V Českej republike prikladá hodnotenie vplyvu navrhovanej stavby na KR investor k dokumentácii pre územné konanie, čím dokumentuje, že navrhovaná stavba je v súlade so zákonnými požiadavkami. Orgán ochrany prírody sa nemusí s týmto hodnotením stotožniť a spracuje sám alebo objedná externe spracovanie ďalšieho posudku. Posúdenie vplyvu zámeru na KR je často súčasťou oznámenia alebo dokumentácie podľa zákona č. 100/2000 Zb. (EIA). Nie sú však určené žiadne zákonné podmienky na spracovanie takého posúdenia ani kvalifikačné požiadavky na spracovateľa.

Princípom hodnotenia navrhovanej stavby alebo zmeny využívania územia na KR je vymedzenie priestoru, ktorý by potenciálne mohol byť navrhovaným zámerom dotknutý, identifikácia znakov, ktoré spoluvytvárajú KR v tomto priestore, ich klasifikácia z hľadiska významu pre KR priestoru a z hľadiska jedinečnosti v rámci regiónu alebo štátu a nakoniec posúdenie vplyvu zámeru na jednotlivé znaky. K tomuto kroku možno použiť exaktné metódy vizualizácie a zapracovanie zámeru do digitálneho modelu, vyhodnotenie pohľadovej exponovanosti, vypracovanie diagramov viditeľnosti atď. Výsledkom je zistenie, či je zámer navrhovaný s ohľadom na ráz krajiny a či predstavuje únosný zásah do KR. Použitie jednotného výkladu pojmov a prepracovaného metodického postupu, v ktorom možno následne kontrolovať správnosť vyhodnotenia v jednotlivých fázach hodnotenia, je nástrojom na obmedzenie subjektivity posudzovania.

V Slovenskej republike nie je ochrana krajinného rázu vyjadrená tak jednoznačne ako v ČR v § 12 zák. č. 114/1992 Zb., napriek tomu existuje metodika, ktorá bola schválená na operatívnej porade ministra MŽP SR dňa 15. 2. 2010 a zverejnená vo Vestníku MŽP SR [5]. V Českej republike nie je jednotná a zo strany MŽP ČR prijatá metodika a v tomto článku je prezentovaný veľmi rozšírený a používaný metodický postup hodnotenia v zmysle § 12 zákona č. 114/1992 Zb. o ochrane prírody a krajiny, ktorého spoluautorom je aj autor tohto článku [2]. Po obsahovej stránke je postup všeobecne použiteľný, po praktickej stránke však smeruje k pojmom a dikcii § 12.

Podľa tohto postupu prebieha posúdenie navrhovaného zámeru na KR v nasledujúcich fázach:

• vymedzenie hodnoteného územia:
- opis navrhovaného zámeru (stavby alebo využívania územia) a jeho pohľadovej exponovanosti v území,
- vymedzenie potenciálne dotknutého krajinného priestoru (PDoKP) pomocou okruhu potenciálnej viditeľnosti a vizuálnych bariér;

• hodnotenie:
- vymedzenie oblastí a miest KR a jednotlivých miest KR v PdoKP,
- identifikácia znakov a hodnôt prírodnej, kultúrnej a historickej charakteristiky KR v oblastiach a miestach KR a klasifikácia identifikovaných znakov z hľadiska ich významu v súbore typických znakov KR danej oblasti alebo miesta a z hľadiska ich cennosti;

• posúdenie zásahu:
- posúdenie miery vplyvu navrhovaného zámeru na identifikované znaky a hodnoty,
- určenie únosnosti zistenej miery vplyvu.

Záver

S pozornosťou venovanou ochrane životného prostredia, vytváraním a rozvíjaním podmienok pre trvalo udržateľný rozvoj (a trvalo udržateľné využívanie územia) prichádzajú tendencie k silnejšiemu a jednoznačnejšiemu uplatneniu ekologických a krajinárskych hľadísk v územnom plánovaní, najmä v zaobstarávaní územnoplánovacej dokumentácie. Tieto otázky sa totiž v súčasnej legislatíve neopomínajú, sú zakotvené vo všeobecných preambulách a tézach a vyplývajú aj z väzieb jednotlivých častí stavebného zákona a vyhlášok. Ide o problematiku starostlivosti o prírodné prostredie a o krajinu, ochranu prírodných, kultúrnych a estetických hodnôt krajiny, rozvíjanie ekologicky, hygienicky a psychicky priaznivého prostredia sídel a o ďalšie otázky. V tejto problematike má svoju pozíciu aj KR.

V Českej republike sa už spracovali materiály na základe preventívneho hodnotenia KR, venované vyhodnoteniu krajinného rázu krajov, napr. Generel krajinného rázu Juhočeského kraja [4], vyhodnotenie územia krajov z hľadiska umiestnenia veterných elektrární, vymedzenie územia so zhodným krajinným typom všetkých krajov v rámci Zásad územného rozvoja, vyhodnotenie územia obcí s rozšírenou pôsobnosťou z hľadiska KR a mnoho už spomínaných preventívnych hodnotení veľkoplošných, najmä chránených území a prírodných parkov.

Príklady vlastných metodík a hodnotení
[1] VOREL, I.: Žďárské vrchy – hodnocení území CHKO z hlediska krajinného rázu. In: Ochrana přírody, 52, 1997, č. 1.
[2] VOREL, I. – BUKÁČEK, R. – MATĚJKA, P. – CULEK, M. – SKLENIČKA, P.: Metodický postup posouzení vlivu navrhované stavby, činnosti nebo změny využití území na krajinný ráz. Praha: ČVUT 2004.
[3] VOREL, I. – KUPKA, J. – HRONOVSKÁ, K. – VORLOVÁ, J.: Preventivní hodnocení krajinného rázu CHKO Český les. Praha: AOPK – ATELIER V, 2007.
[4] VOREL, I. – KUPKA. J. – HRONOVSKÁ, K. – VORLOVÁ, J.: Generel krajinného rázu Jihočeského kraje, 2008.
[5] JANČURA, P. – BOHÁLOVÁ, I. – SLÁMOVÁ, M. – MIŠÍKOVÁ, P., 2010: Metodika identifikácie a hodnotenia charakteristického vzhľadu krajiny. Vestník Ministerstva životného prostredia, ročník XVIII, čiastka 1b, ISSN 135– 1567, s. 2 – 51