ÚzemnéPlány.sk

Autor

doc. Ing. arch. Daniela Gažová, PhD.

Foto

archív autorky

Zdroj

Urbanita

Počet zobrazení

17067

Kategórie

Súvisiace články

• Urbanita 4/2011
• Krajinné plánovanie a územné plánovanie – spojenci či rivali?
• Kultúrna krajina a jej ochrana z hľadiska kultúrneho dedičstva
• Krajinný ráz a nástroje jeho ochrany

Kontaktové zóny urbanizovaného územia a extravilánu

Vzťahy prírodného a urbánneho prostredia

Územie kontaktu sídla a krajiny sa v mnohých polohách stalo miestom nekontrolovaného stretu rôznych aktivít, ktorý sa prejavuje neusporiadanosťou vzťahov medzi prírodným a vytvoreným prostredím. V dôsledku devastácie a nevhodnej exploatácie prírodných zdrojov (ktorých prejavom sú napríklad skládky, ťažobné a skladové areály, škodlivé priemyselné prevádzky, rôzne formy individuálnej rekreácie) pôsobí kontaktová zóna často ako bariéra medzi sídlom a okolitou krajinou. To oslabuje biologickú aktivitu prímestských zón, ktoré majú veľký potenciál zlepšovať životné prostredie sídla – a v prípade veľkých miest a miest s narušeným životným prostredím sú často hlavným východiskom.

Toto územie poskytuje plochy priaznivého krajinárskeho a bioklimatického pôsobenia – lesy, lesoparky, sady, záhrady, vinice, vodné plochy a pod. Kontaktové územia rôzneho charakteru a funkčného využívania treba uviesť do vzájomne optimálneho stavu a treba sa snažiť zabezpečiť hospodársku prosperitu územia pri výraznom zvýšení jeho utilitárno-funkčnej, psychosociálnej a prírodno-environmentálnej hodnoty.

Významným aspektom problematiky kontaktových zón je tiež spolupôsobenie sídla a jeho bezprostredného zázemia v krajinnom obraze. Krajinný obraz a jeho hodnotenie patrí v súčasnosti k otvorenej a aktuálnej problematike, ktorej sa venuje viacero inštitúcií a autorov. Nemožno zabúdať ani na veľký estetický význam kontaktových plôch v celkovom obraze krajiny, ktoré sa výrazne uplatňujú najmä v polohách hlavných nástupov do sídla, ale aj v lokálnom meradle v prelínaní jednotlivých častí sídla s konkrétnymi typmi okolitej krajiny.

Na základe vymedzenia územia a javov, ktoré sa v ňom prejavujú, môžeme formulovať základné charakteristiky území kontaktu sídla a okolitej krajiny, z ktorých sa odvíja aj metodický prístup k problematike:
• Kontaktové polohy sú miestom intenzívne sa prejavujúcich vzťahov sídla ku krajine a transformácie vzájomných vplyvov krajiny na sídlo, vyžadujú si preto systémový prístup k plánovaniu a tvorbe krajiny.
• Kontaktové polohy predstavujú polyfunkčný systém, ktorý zahŕňa mnohé, často protichodné aktivity – tvoria ho plochy a prvky prírodného aj vytvoreného charakteru a tento systém musí byť riešený komplexne.
• Pri plánovaní rozvoja osídlenia treba brať do úvahy aj potenciál územia pre rast sídla, limitovanie jeho fyzického rastu za hranice intravilánu (ochrana poľnohospodárskeho pôdneho a lesného fondu, rezortné záujmy, chránené územia prírody a pod.) a hľadať riešenia zohľadňujúce priestorové možnosti územia (odstraňovanie zdrojov devastácie, rekultivácia územia, intenzifikácia využitia územia, zmena funkčného využitia a pod.).

Kontaktové územia môžu mať odlišné funkčné využívanie, estetické, bioklimatické, hospodárske a rekreačné hodnoty; sú to priestory, ktoré netvoria súčasť sídelnej zóny, ale sú doplnením urbanistických funkcií mesta a krajiny, pričom z rôznych dôvodov neboli alebo ani nemôžu byť situované vnútri organizmu sídla. Charakter kontaktových polôh každého sídla je osobitný, určuje ho vývoj, veľkosť, funkcie, organizácia sídla, ich miesto v štruktúre osídlenia a pod., rovnako ako geografická poloha, typ krajinného prostredia a funkcie okolitej krajiny. Na rast a formovanie sídelných štruktúr vplýva rad podmienok, ktoré zároveň ovplyvňujú a podmieňujú vývoj kontaktových polôh sídelných útvarov a určujú ich mnohotvárny a špecifický charakter, utvárajúci sa v procese hospodárskeho a spoločenského vývoja. Z hľadiska prevažujúcich charakteristík sú to prírodné a sociálno-ekonomické podmienky, z hľadiska priestorového pôsobenia môžeme hovoriť o podmienkach vnútorných a vonkajších.

Prírodné a sociálno-ekonomické podmienky sa prejavujú vo vnútorných vzťahoch a podmienkach sídla, v jeho vonkajších väzbách ku krajine a podmienkach okolitého prostredia. Tieto vzťahy sa v procese vývoja sídla dynamicky vyvíjajú, čo sa výrazne prejavuje práve v polohách ich vzájomného stretu a konfrontácie.

Štruktúra kontaktového územia

Štruktúra kontaktového územia je charakteristická zastúpením prvkov rôzneho funkčného určenia, čo podmieňuje špecifické vlastnosti tohto územia, napr. areály komunálnej výroby a služieb, skladového hospodárstva, čistiace stanice odpadových vôd, nákupné strediská, chatové osady, individuálne rekreačné objekty, športové areály, objekty a plochy, súkromné záhrady a záhradkárske osady a pod.

Sídlo a záujmové územie sídla si vytvárajú prostredníctvom prvkov kontaktového územia vzájomné väzby. Okolitá krajina je prostredím, ktoré významne ovplyvňuje štruktúru kontaktového územia. Sídlo vo svojich okrajových polohách hraničí s rôznymi typmi krajiny. V zmysle horizontálnej klasifikácie sú to:
• priemyselná krajina (priemyselné areály, ťažba a spracovanie surovín, súvisiace veľké dopravné plochy a pod.),
• urbanizovaná krajina (sústredené plochy a línie technickej infraštruktúry),
• poľnohospodárska krajina (poľnohospodárske výrobné plochy a areály),
• rekreačná a ochranná krajina (lesy, lesoparky, lúky, vodné toky a plochy, vysokohorské lúky atď.).

Doprava a technická infraštruktúra sú preväzujúcimi systémami.

Prienik vplyvov sídla do krajiny a „vtiahnutie“ krajiny do sídla sprostredkúvajú práve prvky kontaktového územia, je to rozhodujúci moment koncepcie rozvoja sídla. Tieto vonkajšie väzby sídla a krajiny vyjadrujú väzbu sídla s typmi okolitej krajiny a hlavné a vedľajšie smery a polohy ich vzájomného previazania, a to prírodného charakteru (napríklad prepojenie systému prírodného prostredia a rekreácie sídla, hlavné smery pešieho pohybu) aj technického charakteru (hlavné a vedľajšie záujmové väzby sídla na krajinu, modifikované technicko-hospodárskymi prevádzkami a dopravou).

Priestory s vysokými krajinárskymi a rekreačnými hodnotami (lesy, lesoparky, lúky, sady, záhrady, vodné toky a plochy) majú veľký potenciál na fyzický prienik krajiny do sídla a ich prepojenie na systém zelene a rekreácie sídla. Aj plochy hospodársko-technického charakteru si však vytvárajú intenzívne väzby so sídelným útvarom, ktoré sa môžu prejaviť v týchto polohách (nástup do výrobného areálu, prímestské poľnohospodárske výrobné areály). Prierezovo sa v každom type krajiny vyskytujú líniové spojenia – technické (najmä dopravné línie a spoje) aj prírodné (vodné toky, zelené koridory…).

Priestorové usporiadanie funkcií

Východiskom pri skúmaní kontaktov sídla a jeho okolia sú typ okolitej krajiny a príslušná zóna sídla. Cieľom je vytvoriť logický prechod a doplnenie urbanistických funkcií mesta a krajiny, respektíve kompenzovať ich dôsledky na krajinu a životné prostredie sídla.

Kontaktové územie je miestom transformácie vplyvov okolitej krajiny na sídlo a sídla na krajinu. Poľnohospodárska výroba tak nadobúda v okrajových polohách sídiel formy prímestskej poľnohospodárskej výroby a služieb s cieľom zásobovať mestské obyvateľstvo predovšetkým zeleninou a ovocím. Na prímestskú krajinu sa orientuje aj záujem mestského obyvateľstva o rekreáciu, ktorý nie je dostatočne uspokojovaný na území sídla. V kontaktových polohách sú prejavom tohto záujmu podľa rekreačných možností krajiny športové a rekreačné plochy, centrá stredísk letných a vodných športov, nástupné body lesoparkov a pod. V kontakte sídla s priemyselným alebo ťažobným areálom sa vytvára možnosť na umiestnenie skladového hospodárstva, komunálnych prevádzok, dopravných uzlov atď.

Podľa charakteru prevažujúcich funkcií okolitej krajiny môžeme zóny kontaktového územia rozdeliť podľa prevažujúcej funkcie na:
• hospodársko-technickú zónu,
• zónu prímestskej poľnohospodárskej výroby,
• rekreačnú zónu.

Tieto zóny sú určené prevahou prvkov s príslušnou doplňujúcou funkciou vzhľadom na okolie, pričom však v nich môžu byť zastúpené i prvky iného charakteru, pokiaľ nie je narušená ich hlavná funkcia alebo samy svojím situovaním v zóne nepôsobia nepriaznivo na okolie. Náplňou príslušnej zóny môžu byť rovnako aj prvky kompenzujúce vplyvy okolia, napr. ak je areál priemyselnej výroby v kontakte s obytnou zónou. Potom v hospodársko-technickej zóne môžu byť zastúpené i športové plochy, izolačná zeleň, záhradkárske kolónie – plochy, ktoré vyrovnávajú negatívne účinky priemyselnej výroby na obytnú zónu a predstavujú tak obvykle náplň vstupných areálov priemyselných zón.

Dynamika rozvoja sídla

V súvislosti s tendenciami dynamického rozvoja sídiel, ale aj s rôznymi obmedzeniami ich rastu, lokálnymi aj objektívne limitovanými možnosťami ich rozvoja treba z hľadiska dynamiky vývoja a rozvojových možností v rámci sídla rozlišovať:
• hlavné smery jeho externého rastu (disponibilné plochy na jeho rozvoj v súlade s plánovitým rozvojom urbanizácie) ako miesta fyzického prieniku sídla do krajiny s dynamickým charakterom vývoja,
• smery jeho potenciálneho vývoja (súčasne, resp. dočasne limitované v externom raste) s potenciálne dynamickým charakterom vývoja,
• miesta s obmedzeným (limitovaným) fyzickým rastom sídla s relatívne stagnačným charakterom vývoja.

Dynamicky, resp. potenciálne dynamicky sa rozvíjajúce polohy sídiel sa väčšinou kontaktujú s typom urbanizovanej krajiny, ktorá má istú mieru urbanistických a fyzických väzieb s okolím. Ide prevažne o krajinu obklopujúcu najmä veľké a stredné mestá a ich aglomerované sústavy s intenzívnymi tokmi, líniami, bodmi a plochami technickej infraštruktúry.

Dôvody na limitovanie rastu sídla môžu byť rôzne a určujú potom charakter týchto polôh. Ide najmä o územia s vysokými krajinárskymi, rekreačnými a bioklimatickými hodnotami, chránené územia, ochranné pásma vodných zdrojov, poľnohospodársku pôdu najvyšších bonít, ochranu lesného fondu, veľké priemyselné komplexy, ťažobné areály, dopravné stavby a ich izolačné pásma a fyzické prekážky.

Z hľadiska rozvoja štruktúry kontaktových území táto rozdielna dynamika v jednotlivých polohách predurčuje stupeň stability v nich plánovaných a realizovaných aktivít a je východiskom na hierarchizáciu územia v rámci jednotlivých funkčných celkov.

Štrukturalizácia a hierarchizácia kontaktového územia

Miesta hlavných prienikov krajiny do sídla sa stávajú alebo by sa mali stať kryštalizačnými jadrami, v ktorých sa sústreďuje záujem mestského obyvateľstva o krajinu – či už je to napr. záujem o rekreáciu alebo dochádzka za prácou. V kombinácii s ďalšími priaznivými činiteľmi, ako je napr. sústredenie viacerých druhov rekreačných možností (les a vodná plocha) alebo blízkosť priemyselného areálu a dopravného uzla, sa stávajú miestami najvyššej príťažlivosti pre obyvateľov miest, prípadne aj obcí záujmového územia mesta. V hierarchii štruktúry kontaktového územia vytvárajú hlavné nástupné, resp. výstupné body štruktúry sídla, koncentračné jadrá aktivít vyššieho významu, kde sa kumuluje najvyšší záujem obyvateľstva (napr. hlavné centrum prímestskej rekreácie); tieto jadrá môžeme charakterizovať regionálnou dimenziou vzťahov.

Kontakt krajiny a sídla môže byť tiež modifikovaný jadrami nižšieho významu, ktoré kumulujú záujem obyvateľstva nižšej intenzity (napr. jeden z nástupov do lesoparku, areály okrajovej komunálnej výroby a služieb, rekreačné a športové plochy lokálneho významu a pod.). Predstavujú tak vedľajšie nástupné, resp. výstupné body sídla, koncentračné jadrá nižšieho významu, ktoré sústreďujú záujem prevažne z priľahlých zón alebo určitej skupiny obyvateľstva: pre tieto jadrá sú charakteristické vzťahy v urbánnej dimenzii.

Ostatné plochy a línie kontaktu, ktoré majú nízku atraktivitu a plnia funkciu kontaktu a doplňujúce funkcie, nemusia byť využívané prevažne celospoločensky. Patria sem napr. súkromné záhrady, chatové osady, izolačná zeleň, rezervné a devastované plochy, ale aj prvky odlišného charakteru, ako má príslušná zóna. V tomto prípade môžeme hovoriť o zonálnej dimenzii vzťahov.

Príkladom takejto rysujúcej sa hierarchizácie kontaktového územia môže byť napr. Bratislavský lesopark, ktorý je v kontakte s mestom v mnohých polohách. Má svoje nástupy, z ktorých v časti Malých Karpát je najvýznamnejšia oblasť Železnej studničky, ale existujú tu ďalšie menej významné nástupné body vo väzbe na organizmus sídla, ako aj na najvýznamnejšie atraktivity lesoparku. Prirodzene, tento systém nástupov do lesoparku pre obyvateľov Bratislavy má ešte rezervy v zvýšení jeho prístupnosti a príťažlivosti.

Centrá vyššieho významu s regionálnym charakterom vzťahov sú v polohách najvyššej atraktivity, pričom sa tu stretávajú dva i viac kontaktujúcich prvkov (napr. rekreačný areál, vodný tok a záchytné parkovisko alebo križovanie dopravných línií a vytvorenie dopravného uzla). Centrá nižšieho významu sa vytvárajú v kontakte alebo prieniku jedného kontaktujúceho prvku alebo prvkov menšieho celospoločenského využívania, napr. dopravná trasa v dotyku so sídlom či vodná plocha.

Kontaktové územie má polycentrickú štruktúru, čo súvisí s jeho polyfunkčnosťou. Môžeme predpokladať, že každá z jeho funkčných zón má svoju vlastnú hierarchiu, teda môže mať svoje centrum – koncentračné jadro vyššieho, resp. nižšieho významu, príp. i viacej centier v závislosti od konkrétnych podmienok. Najčastejší je kontakt určitého typu krajiny so sídlom vo viacerých polohách oddelených inými typmi krajiny, čo je predpokladom vzniku viacerých koncentračných jadier s rôznou alebo vyváženou atraktivitou.

Teoretický model kontaktového územia

Na základe takto formulovaných princípov usporiadania prvkov v rámci štruktúry vznikol a na konkrétnych územiach sa overil teoretický model usporiadania kontaktových polôh sídla a krajiny, ktorý je ich zhrnutím (schéma č. 2). Tento model schematicky vyjadruje:
• možnosti rozvoja sídla v určitých polohách a smeroch v súlade s jeho plánovitým rozvojom; sleduje tak dynamiku vývoja sídla (dynamický charakter sídla), resp. potenciálne možnosti rozvoja sídla v určitých polohách a smeroch za splnenia určitých podmienok,
• limitovanie rastu sídla v určitých polohách, pričom sa však tieto polohy stávajú najvýznamnejšími miestami transformácie funkcií sídla a okolitej krajiny,
• hlavné a vedľajšie smery väzieb sídla a krajiny a ich charakter (prírodný, technický), t. j. previazanie sídla a krajiny fyzickými väzbami a funkčnými vzťahmi,
• rozčlenenie štruktúry kontaktového územia na hlavné zóny vo väzbe na funkcie kontaktujúcej krajiny (polyfunkčný charakter kontaktového územia),
• vytváranie nástupných, resp. výstupných centier sídla v kontaktových polohách, ktoré kumulujú najvýraznejšie aktivity kontaktových polôh a záujem mestského obyvateľstva v tomto území, hierarchizovanie zón kontaktového územia, pričom na zovšeobecnenie sú v modeli vyjadrené len koncentračné jadrá najvyššieho významu príslušnej zóny (polycentrický charakter štruktúry).

Uplatnenie jednotlivých prvkov a plôch v kontaktových polohách sídla, možnosti utvárania centier, zónovanie kontaktového územia a konkrétne tvorivé prístupy sa opierajú o koncepciu schematicky vyjadrenú teoretickým modelom. Teoretický model sa aplikoval na prípadových štúdiách viacerých miest a fungovanie a využiteľnosť rozpracovaných teoretických princípov sa uplatnilo v praxi – v ateliéri autorky najmä na príklade Bratislavy a jej jednotlivých mestských častí, ale aj iných autorov (príklad mesta Nitra).

Literatúra

• GAŽOVÁ, D.: Princípy a zásady tvorby krajiny v kontaktových územiach sídla a krajiny. In: Optimalizácia rozvoja štruktúr osídlenia a krajiny – súborná správa pre záverečnú oponentúru, VÚ č. 17/1991–19/B grant č. 04/18, Bratislava: FA STU 1991.

• GAŽOVÁ, D.: Interakcie prírodného a vytvoreného prostredia v štruktúrach osídlenia. Habilitačná práca. Bratislava: FA STU 1999.

• GAŽOVÁ, D.: Kontaktové polohy sídla a krajiny. Contact points of settlement. In: Trajektórie územného rozvoja. Bratislava: ROAD 2006, s. 444 – 459, s. 467. ISBN 978–80–88999–31–7.

• GAŽOVÁ, D.: Kontaktové zóny medzi sídlom a krajinou. In: Supuka, J. – Feriancová a kol.: Vegetačné štruktúry v sídlach, parky a záhrady. Kapitoly 5.1. – 5.9., s. 143 – 158. Nitra: SPU v Nitre, FZaKI, 2008. ISBN 978–80– 552–0067–5.

• GAŽOVÁ, D. a kol.: Kontaktové územia Bratislavy – urbanisticko-krajinárska štúdia. Bratislava: FA STU 2002.