ÚzemnéPlány.sk

Autor

prof. RNDr. Mikuláš Huba, CSc.

Foto

M. Jakušová, M. Kováč

Zdroj

Urbanita

Počet zobrazení

13704

Kategórie

Súvisiace články

• Urbanita 4/2011
• Hodnoty a spolupráca v plánovaní urbánneho rozvoja
• Krajinné plánovanie a územné plánovanie – spojenci či rivali?
• Krajinný ráz a nástroje jeho ochrany

Problémy v krajine očami mimovládnych organizácií

Pri výbere respondentov sme preferovali tie mimovládne organizácie (MVO), ktoré majú v náplni činnosti týkajúce sa aspoň čiastočne aj krajiny. Viac ako trojštvrtinová návratnosť dotazníkov je na slovenské pomery veľmi vysoká a svedčí o záujme a serióznom prístupe oslovených. V tomto príspevku sa snažíme stručne zrekapitulovať odpovede na jednu z otázok: „Vymenujte niekoľko negatívnych príkladov zaobchádzania s krajinou, s ktorými ste sa stretli za uplynulých päť rokov.“ Aj keď názory respondentov sú – najmä pri ich hodnotení pôsobenia verejnej správy – zväčša veľmi kritické, zároveň sú veľmi otvorené, zasvätené, inšpiratívne a poučné. Predstavujú niečo ako apel na kompetentných, aby urýchlene zmenili svoj postoj ku krajine na Slovensku. V každom prípade stoja za pozornosť pri prijímaní rozhodnutí ovplyvňujúcich podobu, „zdravotný stav“ a fungovanie našej krajiny.

Problémy podľa typov krajiny

Mestská krajina: Respondenti uvádzajú napríklad tieto negatívne javy –„urbánna kaša“ v okolí Bratislavy, necitlivé rekonštrukcie historických centier (napr. vo Zvolene), výstavba nákupných centier v historických centrách alebo v ich tesnej blízkosti (napr. v Banskej Bystrici), likvidácia parkov a zelených plôch v mestách a zánik historickej zelene (napr. v Bratislave), zásahy do siluety miest.

Voľná krajina: Podľa názoru viacerých zástupcov MVO sa obrovské škody páchajú aj na vidieckej krajine, ktorá naďalej stráca svoj charakter a jej jednotlivé súčasti (stromoradia pri cestách, pasienky, medze) sa ničia. Medzi konkrétnymi prejavmi respondenti uvádzajú: zanikajúce historické krajinné štruktúry z dôvodu neobhospodarovania pozemkov (napr. terasové políčka okolo Vlkolínca), likvidáciu starých vinohradov, dosah živelnej suburbanizácie na krajinu, rozširovanie obchodných, priemyselných a najmä logistických centier, ktoré zaberajú najúrodnejšiu pôdu, živelnú výstavbu na zelenej lúke – „kocky v krajine“, znečisťovanie krajiny, veľké osvetlené bilbordy pri diaľniciach a na vjazdoch do väčších miest, nezvládnutie udržateľnej starostlivosti o lesy, holorubné spôsoby obhospodarovania lesov (čiastočne zdedené, žiaľ, prístup kompetentných sa mení veľmi pomaly, určite pomalšie ako klíma).

Chránená krajina: MVO považujú vo všeobecnosti za veľmi negatívne pokračujúce neprípustné zásahy na územiach so zvýšeným stupňom ochrany – najmä v národných parkoch. V týchto prípadoch dochádza nielen k ničeniu charakteru krajiny výstavbou rekreačných a športových zariadení, ale aj k strate pôvodného charakteru vinou nesprávneho obhospodarovania (napr. úbytok hospodárskych zvierat v krajine, ktoré by spásali pasienky a tým udržiavali ráz krajiny, namiesto toho kosenie motorovými kosačkami). Viackrát sa spomínajú necitlivé developerské investičné aktivity ukryté pod „rozvoj“ cestovného ruchu, osobitne v národných parkoch alebo ich ochranných pásmach (nové zjazdovky, holoruby a i).

V Tatranskom národnom parku evidujú vážne strety záujmov medzi ochranou prírody, schváleným územným plánom a navrhovanou zonáciou. Ide o negatívny príklad, kde sa na úkor záujmov ochrany prírody, ktoré by mali byť v národných parkoch prvoradé, preferujú a pretláčajú záujmy developerov. Medzi konkrétnymi negatívnym prejavmi sa najčastejšie uvádzajú zásahy po veternej kalamite v roku 2005, najmä v Tichej a Kôprovej doline, rozširovanie zjazdoviek v okolí Štrbského a Skalnatého plesa a celkovo výstavba vo Vysokých Tatrách vrátane apartmánov a pod. V Národnom parku Nízke Tatry sa uvádzajú ako negatívne javy postreky pesticídmi, zničené biotopy tetrova hlucháňa ťažbou dreva, surové zaobchádzanie s lesom, necitlivé trasovanie komunikácií, čierne skládky na brehoch tokov, absolútne nevhodná výstavba a výruby lesa.

V chránených krajinných oblastiach sa v odpovediach spomína snaha o rozbitie CHKO bez ohľadu na krajinárske hodnoty („racionalizácia“ siete CHÚ v rokoch 2007 a 2008).

Rekreačná krajina: Ako precedens a odstrašujúci príklad sa v tejto súvislosti uvádzajú Donovaly – v poslednom období, predovšetkým od 90. rokov minulého storočia, dochádza k veľmi intenzívnemu rozvoju rekreačných činností presahujúcich ekologickú únosnosť územia, ktorý sa negatívne odráža nielen v environmentálnej, ale aj v ekonomickej a v neposlednom rade sociálnej oblasti. Úplne sa zmenil krajinný ráz a zhoršila sa kvalita života miestneho obyvateľstva.

Negatívne aktivity a „pasivity“

Ak zhrnieme odpovede MVO podľa typov negatívnych aktivít či „pasivít“ a súvisiacich káuz, konkrétne sa spomínajú developerské stavebné aktivity priamo ničiace historickú krajinnú štruktúru, napr. vinohradnícka krajina v lokalitách Limbach, Svätý Jur, Pezinok, Modra, ale aj vinohrady lemujúce Malé Karpaty nad Bratislavou, energetické diela (napr. vodné diela s negatívnymi vplyvmi na krajinu, technokratické riešenie manažmentu povodí, predtým vodných tokov), dobývanie nerastov (urán, zlato), poľnohospodárska činnosť a lesníctvo, budovanie diaľnic, výstavba na úkor krajiny – priemyselné parky, nezmyselné megalomanské rekreačné zariadenia, golfové ihriská, pomýlená a nedotiahnutá zonácia Tatier. Negatívne sa vníma ropovod cez Žitný ostrov, metódy boja proti podkôrnemu hmyzu a ich vplyv na zdravie a ráz krajiny v Nízkych Tatrách, skládka v Pezinku, vybudovanie závodu Samsung pri Voderadoch uprostred polí, ktorý je najmä v nočných hodinách príliš osvetlený a veľký nápis svieti desiatky kilometrov do okolia.

Z výrokov respondentov týkajúcich sa káuz v Bratislave a jej okolí: „Rozvoj Bratislavy je v posledných rokoch pod silným tlakom developerov, čo sa odrazilo na celkovom znižovaní kvality života v mestskom prostredí. Dochádza k nadmernej likvidácii verejnej zelene, nevhodnej zástavbe napr. v priestore nábrežia – príkladom je River Park, k búraniu stavieb, ktoré by si zaslúžili ochranu (PKO). Absolútne podcenená pri ďalšom rozvoji mesta je aj doprava.“ Inde sa spomína: „Všetky tie hrozné kauzy zlého územného plánovania a výstavby, ktoré určite nevymenujem všetky: vinohrady, Devínska Kobyla a jej podhorie, Rusovské jazero a pripravovaná výstavba pri Jarovskom ramene, pred časom plánované megakasíno Metropolis, Celomestské centrum Petržalka a Sad Janka Kráľa a pripravované Chorvátske rameno, sčasti aj Bratislavský lesopark a určite štátne lesy v Malých Karpatoch, takmer všetky väčšie developerské projekty v Bratislave (River Park, zahusťovanie Starého Mesta, Ružinova, Dlhých dielov, Dúbravky).“ Toto tvrdenie podporuje aj ďalší citát: „Predpokladám, že výhľad na Dunaj je tiež v tejto kategórii, tak asi ten najhorší možný príklad je River Park.“

Územné plánovanie a výstavba

Hodnotenia respondentov sú podobne negatívne aj v prípade iných veľkých miest, napríklad Banskej Bystrice, Košíc, Zvolena či Žiliny. No spomínajú sa aj iné kauzy, citujme z odpovedí: „Zrejme všetky projekty rozvoja cestovného ruchu pre zimné športy sú väčšinou kombinované aj s devastačným lesným hospodárstvom: celý TANAP, t. j. aj Západné a Belianske Tatry, NAPANT, Slovenský raj, Vihorlat, Malinô Brdo…“ Inde sa spomínajú lesohospodárske činnosti v Dunajských luhoch či už spomínaných Malých Karpatoch, výstavba diaľnic a rýchlostných ciest – ako najhoršie riešenia sa uvádzajú Považská Bystrica, Petržalka, Malá Fatra (Šútovo – Hubová), ďalej banská činnosť a zámery ťažby niektorých surovín na Hornej Nitre, v Kremnici (zlato), v Jahodnej, Kálnici (urán), priemyselná výstavba, energetika a ropovod (Trebišov), výstavba 5. bloku v Jaslovských Bohuniciach, dostavba 3. a 4. bloku v Mochovciach, necitlivo lokalizované veterné elektrárne, zámery na výstavbu veľkých vodných elektrární a vodárenských nádrží v Slatinke, Tichom Potoku, vo Wolfstali atď. Ako problém sa spomínajú aj skládky odpadov v Pezinku, ale ako monitoruje Občianske združenie Tatry v Liptove, problémom sú aj všadeprítomné a „plazivé“ činnosti – vytváranie nelegálnych skládok, znečisťovanie pôdy, vodných tokov atď., a to sa týka celého Slovenska.“

Systémové chyby a deficity

Z konkrétnych názorov respondentov vyberáme:
• Základom zlého zaobchádzania s krajinou je systém, čo má negatívny dosah na krajinu.
• Rezortizmus.
• Posledné metodiky na tvorbu krajiny boli LANDEP (koniec 80. rokov), Generel zelene v 80. rokoch, ÚSES (1992, 1994, 2000), pre potrebu pozemkových úprav bola vypracovaná už len zjednodušená metodika (2002, ÚKE), Štandardy minimálnej vybavenosti obcí, ktoré riešia čiastočne i krajinu, metodika hodnotenia alejí a stromoradí (ÚKE) – a potom nič. Rozpadol sa URBION, útvary hlavného architekta, v ktorých sa riešila i krajina, a tak zanikla organizácia na koordináciu činností v území.
• Slovenská agentúra pre životné prostredie (SAŽP) sa dlhodobo správa ako súkromná organizácia a namiesto tvorby metodík podniká. Chýba vzdelávanie odbornej verejnosti a prenos výsledkov práce smerom k verejnosti.
• Veľkým problémom je podnikanie úradníkov, takže sa musí celoplošne uplatniť zákon o konflikte záujmov. Sme svedkami „valcovania“ krajiny investormi, čo spôsobujú aj zle spracované územnoplánovacie podklady týkajúce sa krajiny, a to preto, že krajinno-ekologické plány (KEP) či územné systémy ekologickej stability (ÚSES) neboli pre obce finančne dostupné – metodika bola postavená príliš obšírne a spracovanie bolo drahé, tak sa začali KEP i ÚSES nahrádzať rôznymi kompilátmi, ktoré často nespracúvajú odborníci. SAŽP nevyvinula od roku 1994 žiadnu relevantnú metodiku.
• Informačný systém životného prostredia a vrstvy spracované SAŽP nie sú bežne dostupné na spracúvanie územnoplánovacej dokumentácie (ÚPD) či iných koncepčných dokumentov, slúžia pre potreby rezortu, prípadne jednotlivých pracovníkov. Za tieto podklady iné subjekty platia (!), preto sa nevyužívajú. Obce pri súčasných finančných prostriedkoch nie sú ochotné kúpiť nič, čo nie je nevyhnutné alebo čo sa dá obísť.
• Nefunkčnosť legislatívy v praxi, napr. EIA – vždy je pozitívna v prospech investora.
• Rezort životného prostredia sa príliš zameriava na ochranu prírody a krajiny a ignoruje urbánnu krajinu, prípadne riešenie problémov urbánnej krajiny ekológmi a krajinnými architektmi. Na MŽP SR nebol ani len referent pre problémy riešenia urbánnej krajiny, hoci v Česku na to majú celý odbor.
• Prevaha pôsobnosti ekológov nad pôsobnosťou krajinných architektov zapríčiňuje zlé koncepčné riešenia urbánnych priestorov s nízkou kvalitou dizajnu verejných priestranstiev.
• Chýba celoživotné vzdelávanie iných profesií, ktoré sa dlhodobo pohybujú priamo v praxi, o krajine – no nie je to len o krajine.
• Školy a vedecké inštitúcie nespolupracujú s praxou, ich výsledky sa prezentujú len na vedeckých konferenciách, ale konferencie zamerané na prax sa nekonajú, pretože za ne nemajú pedagógovia body. Je príliš veľa študentov, pedagógovia sa im nestíhajú venovať, a tak je kvalita výučby nízka a uplatnenie v praxi minimálne.
• Školy a vedecké inštitúcie sa venujú podnikaniu, nahrádzajú ľudí z praxe práve preto, že sú často príspevkovými organizáciami alebo majú možnosť podnikať, a tak nevedia, či majú učiť, robiť vedu alebo podnikať. Ľudia z praxe tak nie sú „dovzdelávaní“, nedostávajú sa k zaujímavým zákazkám – architekt sa musí živiť svojím know-how, nemá plat zo školy či príjem z realizačnej firmy, nemá si ako prilepšiť. Z toho vyplýva vstupovanie jednej profesie do kompetencií druhej profesie, z toho následne vyplýva nesystémovosť, nekvalita. Ak chce vedecký pracovník overovať svoju teóriu v praxi, je to v poriadku, ale ak chce robiť konkurenciu profesii, ktorá sa tým živí, to v poriadku nie je.
• Ekológovia premrhali príležitosť zmeniť princíp plánovania prílišným tlakom a preferovaním svojej pravdy (aj keď objektívne môžu mať pravdu).
• Aj pohľad verejnosti je už často deformovaný a krajina sa vníma už len ako priestor na investície.
• Pri zmenách a aktualizáciách územných plánov sa nerešpektujú zásahy investícií do charakteru (obrazu) krajiny. Nevhodne riešené investície sa stávajú cudzorodými dominantami krajiny.
• V praxi sa nerešpektujú princípy Benátskej a Florentskej charty, dôsledkom čoho je pustnutie historických parkov (Trebišov, Biel, Pavlovce nad Uhom a i.) alebo ich ohrozenie necitlivými zásahmi developerov (napr. Barca).
• Celý proces EIA je trvale a takmer bez výnimiek nefunkčný.
• Diskutabilná je veľká časť prijímaných právnych predpisov a koncepčných či strategických materiálov. Slabinou je i konkrétny výkon exekutívy.
• Nevymožiteľnosť práva, neodstraňovanie nelegálnych stavieb, „premety“ v agrosektore za posledných 20 rokov, ktoré vedú k nezvratným zmenám a k unifikácii krajinného vzhľadu hlavne v podhorských a pasienkárskych oblastiach – to všetko sú neriešené problémy v krajine.

Ďalšie príčiny a následky

Podľa názoru respondentov sem patria necitlivosť v tvorbe, nepochopenie rozdielov medzi vidiekom a mestom a toho, že každý priestor vyžaduje špecifické riešenia, ignorovanie krajinného rázu, chyby v plánovacom procese – v praxi často územný plán robí jeden človek, chýba spolupráca, v rozhodovacom procese vznikajú chyby, pozornosť sa často sústreďuje len na legislatívne normy, ktoré sa prijímajú bez širšej spoločenskej diskusie a odborných konferencií, často v skrátenom legislatívnom konaní. Častými problémami sú nekompetentnosť, neodbornosť na úradoch, chyby v rozhodovaní v rámci samosprávnych orgánov bez využitia odborníkov, rozhoduje často sila starostu, ale často sa ani samospráva nemá na koho obrátiť. Treba opätovne zriadiť nezávislé organizácie, ktoré budú koordinátormi v danej územnej jednotke a budú zabezpečovať podklady, aktualizovať ich, sledovať uplatňovanie regulatívov a limitov. MVO poukazujú na diktát zhora bez participácie obcí, odbornej verejnosti, verejnej diskusie – napríklad pri ropovode cez Žitný ostrov či pri rozhodnutí o výstavbe priehrady na Tichom potoku bez ohľadu na názor obce.

Závery a zhrnutie

• Výpočet negatívnych príkladov je takmer dvojnásobne rozsiahlejší a obsažnejší v porovnaní s výpočtom pozitívnych príkladov.
• Negatívne príklady vytvárajú širokú paletu problémov rôznej mierky i charakteru.
• Oslovené MVO netvoria homogénny súbor, nielen čo sa týka ich zamerania, ale ani typovo. Regionálne zamerané MVO reagujú zväčša len na miestne či regionálne problémy, ale sú o situácii detailne informované, celoštátne či medzinárodne zamerané think-tankové MVO a organizácie typu profesijných združení si všímajú skôr otázky organizačného a systémového charakteru, kampaňovo zamerané MVO uvádzajú najmä najdôležitejšie kauzy.
• Napriek rôznorodosti odpovedí je príbuznosť názorov na zásadné otázky veľká.
• Rozdiely v názoroch sú najmä v týchto oblastiach: nedostatočná pozornosť venovaná ochrane prírody verzus prílišné zameranie rezortu na túto sféru na úkor záujmu napr. o kultúrnu krajinu, nedostatočná pozícia ekológov a environmentalistov verzus ich príliš silná pozícia, pozitívne či aspoň neutrálne hodnotenie SAŽP verzus negatívne hodnotenie, „prvoplánová“ a kategorická kritika verzus hľadanie príčin a širších súvislostí.

Príspevok vznikol aj vďaka podpore z grantového projektu VEGA č. 0191.

Prof. RNDr. Mikuláš Huba, CSc., pracuje v Geografickom ústave SAV a Spoločnosti pre trvalo udržateľný život v SR.

Literatúra
• Európsky dohovor o krajine (2000), http://www.enviro.gov.sk/…ets/page/868?…
• Huba, M.: Dotazník na tému 10. výročie Európskeho dohovoru o krajine a my. Mscr., STUŽ/SR, Geografický ústav SAV Bratislava, 2010.