ÚzemnéPlány.sk

Autor

doc. Ing. arch. Daniela Gažová, PhD.

Foto

archív autorky, Nazmi Amin-Tai

Zdroj

Urbanita

Počet zobrazení

14688

Kategórie

Súvisiace články

• Urbanita 4/2011
• Krajinné plánovanie a územné plánovanie – spojenci či rivali?
• Kultúrna krajina a jej ochrana z hľadiska kultúrneho dedičstva

Urbanisticko-krajinárske kontexty tvorby a plánovania urbanizovanej krajiny

Aktuálne otázky

V procese všetkých intervencií v krajinnom a, v rámci neho, v urbanizovanom priestore, si treba uvedomovať predovšetkým tieto základné tézy a východiská:
• primárny význam a hodnoty krajiny ako priestoru na život, kde sa odohrávajú všetky ľudské aktivity,
• sekundárny potenciál krajiny ako pridanej hodnoty v uvedomelej tvorbe urbanizovaného a životného prostredia.

Súčasný spoločenský vývoj charakterizuje globalizácia a diverzifikácia ľudského pôsobenia na krajinu, ako aj ľudských potrieb a nárokov na jej využívanie. Vývoj spoločnosti a jej pôsobenie na krajinu sa zrýchľujú, no rastie aj uvedomelý záujem o krajinu (oficiálny, inštitucionalizovaný i neoficiálny, spontánny), jej ochranu a tvorbu a rozvoj súvisiacich vedných disciplín.

Teoretické východiská a princípy

V súčasnom období globálnych celospoločenských zmien sa vo všetkých oblastiach života výrazne prejavuje ich dosah na krajinu, priestor, v ktorom sa všetky procesy existencie človeka odohrávajú. Pre ďalší vývoj našej spoločnosti, ktorý charakterizujú a, zrejme, budú ďalej charakterizovať okrem iného podstatné konceptuálne a inštitucionálne zmeny v prístupoch k tvorbe a ochrane životného prostredia, treba identifikovať a špecifikovať vplyv a dôsledky celospoločenských zmien na krajinu, jej exploatáciu, ochranu a tvorbu.

Východiskom navrhovania a legalizovania nových prístupov k otázkam tvorby krajiny na všetkých úrovniach je poznať a uvedomiť si zmeny prebiehajúce v jednotlivých oblastiach spoločensko-ekonomických vzťahov, ich dôsledky a prejavy v krajine. Ide predovšetkým o dosah zmien v spoločensko- ekonomických podmienkach, ktoré prebehli a prebiehajú vo všetkých oblastiach našej spoločnosti, najmä v majetkovoprávnej oblasti, vo výrobno- organizačných vzťahoch, v legislatívnych a inštitucionálnych procesoch, v spôsobe života, v hodnotovom systéme spoločnosti, v úrovni globalizácie, celosvetovej hospodárskej situácii a pod.

Súčasné a predpokladané dôsledky týchto zmien v krajine, jej obraze a spôsobe jej využívania sa globálne i diferencovane prejavujú v rôznych typoch krajiny ako často protichodne pôsobiace priestorovo-funkčné, esteticko-kompozičné, ekologicko-environmentálne, inštitucionálne a globalizačné charakteristiky a vzťahy. Nasledujúci náčrt spoločensko-ekonomických zmien ako determinantov premien krajiny a ich priestorových a funkčných prejavov ilustruje širokú škálu premien, ktoré sa nevyhnutne odrážajú v obraze krajiny a v požiadavkách na nové prístupy pri jej plánovaní, tvorbe a využívaní.

V poľnohospodárskej krajine sú to nová parcelácia poľnohospodárskeho pôdneho fondu, meniaca sa štruktúra poľnohospodárskej výroby, poľnohospodárskej krajiny a vidieckeho osídlenia, zmeny v hierarchickom postavení a vo funkcii vidieckych sídiel, v ich vnútornej štruktúre, meniaci sa krajinný obraz, zmeny v tvorbe a plánovaní systémov ekologickej stability krajiny, investičné tlaky na nové funkčné využitie pôdy, nové postupy pri ochrane kultúrnej krajiny a jej historických štruktúr, environmentalizácia výrobných procesov či potenciál ekologickej a ekostabilizačnej funkcie poľnohospodárskej krajiny.

Vo výrobnej a ťažobnej krajine sú to zmeny vlastníckych vzťahov, privatizácia objektov a zariadení výroby, zmeny v štruktúre a organizácii výroby, nové výrobno-dodávateľské vzťahy, zefektívnenie využívania zdrojov surovín a energií, využívanie nových zdrojov, ochrana životného prostredia a prírodných zdrojov, ochrana historických výrobných pamiatok a štruktúr krajiny, odstraňovanie zdrojov devastácie krajiny, reštrukturalizácia a zmeny funkčného využitia výrobných areálov, resp. devastovaných priestorov.

V rekreačnej a chránenej krajine prebiehajú zmeny vlastníckych vzťahov rekreačných zariadení a priestorov i krajinných celkov, menia sa nároky na nové formy rekreácie a cestovného ruchu a na využívanie existujúcich zariadení, prejavujú sa investičné tlaky na nové funkčné využitie, príp. na nové formy rekreácie a intenzifikáciu využívania krajiny, ale aj na krajinu v konfrontácii s ochranou jej prírodných a kultúrno- historických hodnôt, menia sa formy ochrany krajinných priestorov a postupy pri zabezpečovaní únosnosti krajinných priestorov vo vzťahu k ich rekreačnému využívaniu a ich udržateľnému rozvoju.

V sídelnej krajine ide o zmeny v územno-priestorových a v organizačno- správnych vzťahoch v štruktúrach osídlenia, menia sa vlastnícke a užívateľské vzťahy, zvyšuje sa dynamika rastu sídiel, ktorý je často nedostatočne kontrolovaný a regulovaný, vznikajú nové typy sídelných a mimosídelných funkčných areálov, krajinný systém sídla treba integrovať s jeho ostatnými systémami, resp. naopak treba rozvíjať sídla v ich okrajových polohách a rekultivovať devastované priestory, nastávajú zmeny v obraze mesta, prebiehajú výrazné investičné aktivity predovšetkým v oblasti vybavenosti, bývania, dopravy a verejných priestorov sídiel, kladie sa dôraz na rekultiváciu, ochranu a úpravu vodných tokov a plôch a uplatnenie estetických, priestorotvorných bioklimatických, hygienických, ekologických a psychologických hodnôt prírodných prvkov v sídle.

Tvorbu nových postupov, ktoré sú odpoveďou na stále rastúci tlak na krajinu, treba vnímať v dvoch rovinách – v konceptuálnej a právnej. Obe si svojou podstatou do značnej miery protirečia, ale možno ich zosúladiť v adekvátnom právnom systéme. Ako tretia pristupuje otázka výchovy a vzdelávania v záujme budúceho rozvoja spoločnosti.

Konceptuálna rovina

Ako sa už odrazilo v doterajších legislatívnych zmenách v oblasti plánovania a tvorby krajiny, prírodné prostredie a krajina sa v našej spoločnosti nechápu len ako nástroj estetizácie životného prostredia a doplnok architektúry a urbanizovaného prostredia, sú tiež nevyhnutným základom a podmienkou jeho existencie. Na rozdiel od predchádzajúcej, ale často aj súčasnej praxe nestačí len kvantifikovať zastúpenie zelene v urbanizovanom prostredí, prípadne určiť jej funkciu a usporiadanie (ukazovatele a smernice v novom ÚSES). Treba sa tiež usilovať o kvalitatívne zmeny prírodného prostredia v zmysle udržateľnosti vývoja krajinných štruktúr, v kontexte s dynamickým vývojom štruktúr osídlenia, urbanizovanej krajiny a ľudských aktivít všeobecne.

Na základe toho treba zabezpečiť esteticky hodnotné, harmonické prostredie s určitou mierou schopnosti regenerácie vlastných zdrojov v ľubovoľnom časovom stupni. Ako prioritu treba pritom chápať ochranu hodnôt prírody a kultúrneho dedičstva.

Pri implementácii teoretických východísk a postupov tvorby a plánovania krajiny do súčasného územného a regionálneho plánovania treba vychádzať z niekoľkých základných zásad. Treba klásť dôraz na novú filozofiu prístupu ku krajine a prírodnému prostrediu ako priestoru na realizáciu ľudských aktivít, ktorá povedie k aktívnej ochrane celej prírody uvedomelou a cieľavedomou tvorbou, k ochrane prírody a tým vlastne aj človeka a jeho životného prostredia zabezpečujúceho regeneráciu jeho psychického a fyzického potenciálu, k ochrane prírodných zložiek urbanizovaného prostredia v spolupôsobení s jeho vytvorenými zložkami.

Pri ochrane a tvorbe krajiny treba uplatňovať komplexný a systémový prístup. Systémovosť pritom chápeme v prístupe ku krajine:
• vo vertikálnej polohe – vo vzájomných vzťahoch a väzbách prvkov a systémov prírodného prostredia od veľkých územných celkov cez sídlo, zónu až po detail,
• v horizontálnej polohe, kde úroveň vzťahov sídla a prírodného prostredia tvoria väzby a vzťahy na príslušnej štrukturálnej úrovni.

Komplexný prístup treba presadzovať na všetkých úrovniach skúmania, plánovania a riadenia pri komplexnom uplatnení všetkých krajinných prvkov, prírodných aj vytvorených, pričom pod pojmom prírodné prostredie rozumieme integrované pôsobenie všetkých jeho zložiek. Prírodné prostredie a jeho prvky sa musia stať neoddeliteľnou a nenahraditeľnou súčasťou tvorby urbanizovaného prostredia a mali by sa vyvíjať dynamicky v súlade s dynamikou vývoja sídla.

Urbanizovanú krajinu treba skúmať ako dynamický systém v súlade s tendenciami a potenciálom na jej využívanie v zmysle princípov udržateľného rozvoja, na základe poznania limitujúcich faktorov jej exploatácie a potenciálov pre jej perspektívny rozvoj. Dynamiku vývoja krajiny a všetkých jej zložiek treba vidieť predovšetkým v jej novej kvalite na súčasné využitie pri zachovávaní jej kultúrno-historických a prírodno-krajinárskych hodnôt.

Prístup k tvorbe a plánovaniu využívania krajiny musí vychádzať z poznania a rešpektovania krajiny, jej histórie, potenciálu a limitov, pričom cieľom musí byť zachovanie, resp. regenerácia ekologickej stability krajiny, kde pod pojmom krajina chápeme symbiotické spolupôsobenie jej prírodných i vytvorených zložiek.

Obsahovej stránke krajinných priestorov, ktorá sa vyvíja v dynamike vývoja spolupôsobiacich štruktúr krajiny (náplň, spôsob užívania, funkcia), musia zodpovedať formy ich usporiadania, úprav, väzieb na širšie prostredie.

Krajinu, urbanizované a životné prostredie vôbec treba estetizovať a harmonizovať, pričom musíme poznať a uplatňovať kompozičné a priestorotvorné zákonitosti a princípy, ktoré by mali byť neoddeliteľnou súčasťou programu skvalitnenia a humanizácie životného prostredia človeka v kontexte s hlbokým poznaním a rešpektovaním ostatných faktorov podieľajúcich sa na jeho tvorbe. Využívať kultúrno-historický potenciál krajiny znamená čerpať z jej bohatých zdrojov, uvedomovať si jej vývoj, nadviazať na odkaz minulosti, vychovávať k poznaniu histórie tvorby krajiny a parkovej tvorby u nás aj v zahraničí, uvedomovať si tradície, osobitosť a jedinečnosť prostredia, snažiť sa o vytváranie vlastného národného štýlu v súčasných podmienkach, ochraňovať kultúrnu krajinu a významné hodnoty historických krajinných štruktúr.

Potenciál krajiny treba pri tvorbe urbanizovaného a životného prostredia vnímať ako istú pridanú hodnotu. Krajinný obraz, krajinný ráz, prírodné prvky, prírodné priestory v urbanizovanom prostredí a ich kvality jednoznačne podmieňujú kvalitné životné prostredie, architektúru a interiér a spolupôsobia pri ich vytváraní v rámci súvisiacich tvorivých disciplín. Prírodné charakteristiky dodávajú priestoru či dielu aj istý pridaný ekonomický potenciál práve v závislosti od prírodných (prirodzených i vytvorených) kvalít prostredia.

Neposlednou podmienkou je stimulácia a podpora aktívnej i pasívnej účasti občana na procese ochrany a tvorby krajiny, prostredia, v ktorom žije a ktoré pretvára.

Zásady tvorby sídelnej krajiny môžeme diferencovať podľa hierarchie priestorových úrovní štruktúr osídlenia na úrovni:
• širších krajinných súvislostí – sídlo v krajine,
• sídla a jeho kontaktu s okolitou krajinou – kontaktová zóna (viac v ďalšom príspevku autorky v tomto čísle na strane 26 – pozn. red.),
• vnútrosídelnej, zonálnej a nižších – krajina v sídle.

Pri plánovaní a tvorbe vo všetkých dimenziách v konkrétnych podmienkach treba premietnuť všeobecné metodické princípy do zásad tvorby krajiny a do nástrojov plánovania. Pri územnom a priestorovom plánovaní treba nevyhnutne uplatňovať environmentálny prístup ako základ a východisko všetkých procesov – toto možno považovať za jednu zo základných úloh súčasnej krajinárskej, urbanistickej a územnoplánovacej teórie a praxe.

Základné ciele konceptuálnej roviny novodobého územného plánovania možno vidieť:
• v novej filozofii prístupu k problematike (nová, udržateľná kvalita prírodného prostredia, aktívna ochrana celej krajiny, komplexný a systémový prístup, účasť občana na procese územného plánovania),
• v uplatňovaní ekologických, esteticko- kompozičných, kultúrno-historických a sociálno-psychologických princípov,
• vo vytvorení novej metodiky s environmentálnym prístupom a v jej implementácii do územného plánovania.

Vo všeobecnosti ide teda o stanovenie zásad a princípov tvorby krajiny v urbanizovanom prostredí.

Právne postupy

V legislatíve treba pri plánovacích činnostiach dosiahnuť vzájomnú podmienenosť ekologických, krajinárskych a urbanistických princípov a metodologických postupov. Územnoplánovacie postupy musia byť vo vzťahu k tvorbe krajiny vertikálne aj horizontálne komplexné a systematické. Krajinnoekologické výstupy územnoplánovacej dokumentácie na jednotlivých úrovniach plánovacích činností by mali mať určený stupeň záväznosti. Legislatívne nástroje treba rozšíriť o špecifické a odvetvové, hodnotiace, koncepčné a plánovacie zložky s príslušnou mierou záväznosti (napr. krajinárska štúdia ako súčasť územnoplánovacích podkladov, hodnotenie dosahov diela na krajinný obraz). Musíme vytvoriť právny rámec a určiť vykonávacie nástroje pre súvisiace činnosti a ovplyvňujúce javy, napr. na vecnú a časovú koordináciu realizácie prírodného a umelého prostredia, ekonomickú a spoločenskú stimuláciu a postihy, budovanie vzťahu k životnému prostrediu, prírode, vytvoreným hodnotám.

Orgány štátneho riadenia a samospráv by mali vymedziť rozsah kompetencií a zodpovednosti riadiacich a výkonných orgánov, stanoviť stupeň právnej záväznosti ich postupov a byť v plánovacích, rozhodovacích i výkonných (kontrolných) procesoch dôsledné a principiálne. Pri odvetvovom plánovaní treba určiť odporučenia pre záväzné a smerné normy v jednotlivých odvetviach ľudských aktivít vo vzťahu k prírodnému prostrediu (zásady, pravidlá, zákony, postihy). Zásady tvorby sídelnej krajiny treba premietnuť do všetkých stupňov a kategórií územnoplánovacej dokumentácie (ÚPD) aj územnoplánovacích podkladov (ÚPP), a to najmä:
• na úrovni veľkých územných celkov pri riešení väzieb sídelného útvaru a jeho okolia, pri riešení komplexného regionálneho rozvoja územia i konkrétnych problémov jednotlivých typov krajiny, resp. prímestských oblastí sídla,
• na úrovni sídelných útvarov pri riešení komplexného rozvoja sídelného útvaru, spracovaní generelu zelene sídla, resp. systému rekreácie sídla vo väzbe na prímestské územie,
• na úrovni kontaktových území ako ÚPP a ÚPD s cieľom prehĺbiť riešenie dynamického rozvoja sídla a riešenie stretu sídla s okolitou krajinou a miest vzájomnej transformácie ich funkcií,
• na úrovni ÚPP pri spracovaní generelov zelene a štúdií súvisiacich javov, resp. pri implementácii ďalších dokumentov, ktoré môžu podstatne usmerniť a ovplyvniť problémy tvorby krajiny; sem patria napríklad krajinárske štúdie (architektonicko- krajinárske, resp. urbanisticko-krajinárske), ktoré sa orientujú napríklad na situovanie a posúdenie diela v otvorenej krajine a v urbanizovanom prostredí (technické dielo v krajine, výtvarné dielo, stavba v krajine, mimosídelné areály na šport, rekreáciu, výrobno-technické areály a pod.), alebo odvetvové generely s limitmi, ochrannými pásmami či preventívnymi opatreniami a pod.

Ďalšie možnosti, ako premietnuť princípy a zásady tvorby krajiny do plánovacích činností a posilniť ich účinnosť, je obohacovať ich o špecifické, povinné aj doplňujúce súčasti (územný systém ekologickej stability, krajinný plán, EIA, krajinárska štúdia) a vo vytvorení ďalších nástrojov v tejto oblasti (hodnotenie a ochrana krajinného obrazu, ochrana historických štruktúr krajiny a hodnôt kultúrnej krajiny), ktoré sa môžu uplatniť v závislosti od riešeného problému prakticky vo všetkých stupňoch a kategóriách ÚPP a ÚPD.

Pre každý z týchto stupňov a kategórií treba smerne i záväzne stanoviť a konkretizovať požadovanú hĺbku spracovania, mieru komplexnosti a systematickosti riešenia, legislatívnu záväznosť jednotlivých druhov dokumentácie, kompetenciu a zodpovednosť príslušných obstarávacích a schvaľovacích orgánov, vecnú a časovú koordináciu územnoplánovacích procesov a kontinuitu realizačných procesov.

Výchova a vzdelávanie

Stanovenie základných cieľov v oblasti výchovy a vzdelávania možno vidieť v rozvoji odborného školstva a vedy, poznania v rovine všeobecného vzdelania a v zapojení osvety prostredníctvom priemetu stanovených cieľov do legislatívnych procesov. V polohe osvety je hlavným cieľom výchova k ekologickému vnímaniu sveta a prístupu k vlastnému životnému prostrediu.

Územné plánovanie a tvorba krajiny

Súčasťou plánovacích dokumentov a procesov vo vzťahu k plánovaniu krajiny na všetkých úrovniach by mal byť systém regulatív a zásad (právnych noriem), ktoré tvoria základ optimálneho využívania jej zdrojov, harmonizácie jej prírodných a umelých prvkov a systémov v priebehu vývoja urbanizačných procesov. Dynamický vývoj ľudských činností v protiklade s relatívne statickým vývojom prírodných systémov treba zosúladiť – len tak sa dá dosiahnuť vnútorne protirečivý cieľ – maximálne zabezpečenie ľudských potrieb a požiadaviek a maximálne zachovanie prírody a jej zdrojov.

Účinná plánovacia legislatíva je nástrojom na dosiahnutie tohto cieľa, ale musí pôsobiť na ochranu prírody a krajiny preventívne. Pasívna ochrana prírody, resp. náprava už spáchaných škôd zďaleka nestačí. Aktívna ochrana a tvorba krajiny a fundované predvídanie budúceho vývoja, podporené účinnou plánovacou a výkonnou legislatívou umožňujú preventívnu ochranu životného prostredia a cieľavedomé a postupné plánovanie rozvoja urbanizačných aktivít pri zachovaní ekologických, kultúrno-historických a estetických hodnôt krajiny.

Územné, resp. priestorové plánovanie pri tvorbe a ochrane životného prostredia má zaisťovať komplexný prístup ku každej úlohe a zabraňovať živelnosti, nekompetentnosti a presadzovaniu individuálnych cieľov, ktoré by mali za následok poškodzovanie, devastáciu či degradáciu hodnôt krajiny a životného prostredia. Ukotvenie ekologických postupov (ÚSES, EIA, krajinný plán) v našich právnych predpisoch je nesporným prínosom, je to však len prvý krok na ceste ku komplexnému systému spájajúcemu územnoplánovacie, krajinné a ekologické plánovanie do jednoty, prepojenosti a podmienenosti. Implementácia Európskeho dohovoru o krajine do právnych predpisov jednotlivých európskych krajín je ďalším krokom, ktorý potvrdzuje rastúci význam týchto súvislostí a procesov.

Doc. Ing. arch. Daniela Gažová, PhD., je mimoriadnou profesorkou a pracuje na oddelení priestorového plánovania v Ústave manažmentu STU v Bratislave. Venuje sa problematike tvorby krajiny a krajinného plánovania, urbanizmu a územnému plánovaniu. Pracuje vo vedecko-výskumnej a pedagogickej oblasti, ako aj v odbornej praxi.

Literatúra

[1] GAŽOVÁ, D.: Interakcie prírodného a vytvoreného v štruktúrach osídlenia. Habilitačná práca. Bratislava: FA STU, 05/1999, 135 s.

[2] GAŽOVÁ, D.: Metodika a postupy novodobého územného plánovania, poloha tvorby krajiny v procese územného plánovania. In: Zborník IV. celoslovenskej konferencie s medzinárodnou účasťou: Krajina, človek, kultúra, SAŽP Banská Bystrica, 04/1999, s. 24 – 25.

[3] GAŽOVÁ, D.: Dynamika premien prírodných priestorov v štruktúre sídla. In: Zborník zo seminára s medzinárodnou účasťou: GAŽOVÁ, D. (editor): Proces premien prírodných priestorov v štruktúre sídla, Gabčíkovo, 19. – 20. 10. 2000. Bratislava: ES FA STU, 01/2001, s. 21 – 31. ISBN 80–227–1477–1.