ÚzemnéPlány.sk

Autor

Adrian Gubčo

Autor fotografií

archív autora

Zdroj

publikácia autora

Zobrazení

79938

Dátum vydania

21. 02. 2011

Kategórie článku

• Urbanizmus a územné plánovanie
• Regionálny rozvoj a investície

Ďalšie diely seriálu

• Bratislava – najmodernejšia metropola strednej Európy? - 1.diel
• Bratislava – najmodernejšia metropola strednej Európy? - 3.diel
• Bratislava – najmodernejšia metropola strednej Európy? - 4.diel
• Bratislava – najmodernejšia metropola strednej Európy? - 5.diel
• Bratislava – najmodernejšia metropola strednej Európy? - 6.diel
• Bratislava – najmodernejšia metropola strednej Európy? - 7.diel
• Bratislava – najmodernejšia metropola strednej Európy? - 8.diel
• Bratislava – najmodernejšia metropola strednej Európy? - 9.diel / záver

Súvisiace články

• Bratislava – najmodernejšia metropola strednej Európy? - 1.diel
• Ján Krnáč: Naším zámerom je prinavrátiť do Bratislavy promenádneho ducha
• Bratislava – najmodernejšia metropola strednej Európy? - 3.diel
• Bratislava – najmodernejšia metropola strednej Európy? - 4.diel
• Bratislava – najmodernejšia metropola strednej Európy? - 5.diel
• Bratislava – najmodernejšia metropola strednej Európy? - 6.diel
• Bratislava – najmodernejšia metropola strednej Európy? - 7.diel
• Bratislava – najmodernejšia metropola strednej Európy? - 8.diel
• Bratislava – najmodernejšia metropola strednej Európy? - 9.diel / záver

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

46%

Celkový počet hlasov: 1511

Bratislava – najmodernejšia metropola strednej Európy? - 2.diel

2.4 Bratislava v 19. a začiatkom 20. stor.

V 19.stor. sa dotvoril obraz historického jadra a Bratislava sa začala rozširovať aj smerom na predmestia, teda na priestory za zbúranými mestskými hradbami.

Toto obdobie bolo búrlivé aj historicky. Prvé desaťročie bolo poznačené napoleonskými vojnami. Francúzi dvakrát (1805,1809) mesto okupovali, v roku 1809 dokonca Bratislavu bombardovali. Okrem niekoľkých budov v meste si to najviac odniesol devínsky hrad, ktorý bol vypálený. Táto udalosť údajne inšpirovala Hansa Christiana Andersena k napísaniu knihy Dievčatko so zápalkami.

Čoskoro nato (1811) nepozornosťou posádky vyhorel aj Bratislavský hrad a časti podhradia. Táto, takpovediac, bodka za 18. storočím naštartovala obdobie veľmi prudkých kontrastov.

V roku 1830 sa v Bratislave uskutočnila posledná korunovácia a v revolučnom roku 1848 tu aj posledný krát zasadal Uhorský snem. Všetky orgány sa presunuli späť do Budapešti a z Bratislavy sa stalo provinčné mestečko. Po roku 1867, po rakúsko-maďarskom vyrovnaní, sa navyše začalo obdobie maďarizácie. Maďarskí predstavitelia obsadili všetky dôležité funkcie. Rástol podiel maďarských obyvateľov, no ako sa neskôr ukázalo, toto číslo bolo nereálne.

Silné negatívne dôsledky týchto udalostí možno cítiť dodnes. V západnej Európe sa už v súvislosti s rozvíjajúcou sa industrializáciou pomaly začínalo obdobie tzv. „belle epoque“ (krásne obdobie), poznačené výstavbou veľkolepých budov, parkov a bulvárov. Toto obdobie sa prejavilo vo Viedni, Budapešti i Prahe, Bratislavu však nezasiahlo.

Na druhej strane, treba povedať, že Bratislava napriek menšiemu správnemu významu naberala na hospodárskom význame. Impulzom bola najprv výstavba prvej konskej železnice (1840) smerom na Sv. Jur a Trnavu, a čoskoro aj parná železnica na trati Viedeň – Bratislava. V roku 1891 bol daný do prevádzky prvý most cez Dunaj, Most Františka Jozefa. Čoskoro (1895) sa v uliciach objavili prvé električky, a v r. 1914 vzniklo slávne električkové spojenie s Viedňou.

Na konci 19. stor. však už Bratislava zažívala na svoje pomery skutočne búrlivý rozvoj. Veľké priemyselné areály rástli za dnešným Dostojevského radom, za Karadžičovou, na Mlynských nivách, v okolí Račianskej a Trnavského mýta.

K najväčším priemyselným podnikom patrili Kablo, Siemens-Schuckert, Stollwerck, Dynamit-Nobel (na mieste dnešného Istrochemu), Gumon, rafinérie Apollo, pivovar Stein, Cvernovka na Trnavskej ceste a i. (téme industriálnych pamiatok sa budem obšírnejšie venovať v samostatnej podkapitole). Popri týchto priemyselných podnikoch vznikali postupne robotnícke kolónie (Klingerova kolónia, Trnávka – Dornkappel, neskôr tzv. 500 bytov a ďalšie).

Hoci sa stavebný rozvoj v tomto období nedá porovnať s európskymi veľkomestami, vznikli viaceré zaujímavé stavby a nové ulice. Presadzovali sa historizujúce architektonické štýly, ako neoklasicizmus, neogotika či secesia a eklektika. V stredovekom jadre už veľa budov nevznikalo, napriek tomu bola v r. 1912 postavená novogotická prístavba Starej radnice. Masívnejšia výstavba prebiehala hlavne v okolí Štefánikovej ulice, na Palisádach, rozvíjalo sa nábrežie Dunaja s výstavnými palácmi, nádherné budovy boli postavené aj na Šafárikovom námestí a priľahlých uličkách.

V roku 1893 vznikla aj jedna z najzaujímavejších budov Bratislavy – Synagóga neológov, postavená v maurskom štýle. Unikátna bola aj svojou polohou – nachádzala sa v bezprostrednej blízkosti Dómu sv. Martina. K ďalším významným pamiatkam postavených na konci 19. a začiatkom 20. stor. patria aj historická budova SND, secesný komplex Modrého kostolíka a školy na Grösslingovej ulici od skvelého maďarského architekta Edmunda Lechnera, Stará tržnica či Reduta. Objavili sa aj nové trendy, súvisiace s postupnými zmenami myslenia – napr. prvý príklad sociálneho bývania (Železničiarske domy na Palárikovej ulici, v blízkosti Šancovej) a „prvá moderná budova“ v Bratislave – Evanjelická nemocnica na Partizánskej ulici.

2.4.1 Feiglerovci

Mnoho objektov pochádzajúcich z tohto obdobia je dielom členov významného bratislavského kamenárskeho rodu, zaoberajúceho sa stavebníctvom, a to predovšetkým dvoch jeho členov, Ignáca Feiglera st. a jeho syna, Ignáca Feiglera ml. Ich rodina mala v Bratislave dlhú stavebnícku tradíciu.

Ich dielami boli napríklad paláce na Dunajskom nábreží (všetky zbúrané), kostol a špitál sv. Ladislava (1828–1830), obytný dom na Námestí SNP (1830), ktorý musel ustúpiť socialistickému domu módy (obch. centrum Dunaj), budova „Modrej gule“ (1831, zbúraná), budova stanice konskej železnice (1839), Kernov dom (1845), vlastný dom Ignáca Feiglera st. (zbúraný kvôli výstavbe Ministerstva spravodlivosti).

Ignác Feigler ml. je autorom na svoju dobu supermodernej fakultnej nemocnice na Mickiewiczovej ulici, synagógy na Zámockej ulici (1862–1864, zbúraná), romantickej novogotickej prestavby veže Dómu sv. Martina (1877, zachovaná čiastočne), Neszterovho paláca (sídlo nemeckého veľvyslanectva), Hlavnej stanice (niekoľkokrát potom prestavaná), takmer kompletnej zástavby Námestia Ľudovíta Štúra, t.j. Dessewffyho paláca (cca 1870), Esterházyho paláca (1870–1873), Lafranconiho paláca (1876 – 1877), ďalej Palugyayovho paláca na Pražskej (1879), Könyökiho domu (1885), hál priemyselného podniku Kablo (išlo pravdepodobne Feiglerovo dielo, bolo zbúrané v r. 2008).

Toto je značne nekompletný zoznam budov, ktorých boli autormi. Ich dielo je pre Bratislavu mimoriadne, aj napriek tomu, že mnoho z ich najlepších prác už bolo zbúraných.

2.5 Bratislava v 20. storočí

Obdobie 20. storočia znamenalo pre Bratislavu rozsiahle zmeny, keď sa z malého vinohradníckeho a priemyselného provinčného mesta zmenila na metropolu samostatného Slovenska. Aj pod vplyvom oficiálnej štátnej politiky sa „nafúkla“ do dnešnej podoby. Dramaticky narástol počet obyvateľov a výrazne sa zmenilo národnostné zloženie mesta. Stačí si pozrieť tabuľku.

20. storočie musíme rozdeliť na tri veľmi rozdielne obdobia, ktoré sa každé svojím spôsobom podpísali na tvári mesta. Sú to:

• obdobie I. Česko-slovenskej republiky (vrátane Slovenského štátu),1918 – 1948
• obdobie vlády komunistov, 1948 – 1989
• ponovembrová Bratislava, 1989 – súčasnosť

2.5.1 Bratislava 1918 – 1948

Prvá svetová vojna sa mesta priamo nedotkla. Doľahla však na hospodársku výrobu a bežný život obyvateľstva. Mnoho bratislavských mužov bolo povolaných na front a v bojoch zahynulo. Situácia v meste na Dunaji sa vyostrila až bezprostredne po skončení vojny.

Keď bola 28. októbra 1918 v Prahe vyhlásená Česko-slovenská republika, Bratislava oficiálne ešte nebola jej súčasťou. Začalo sa obdobie tvrdých diplomatických rokovaní. Rozhodovalo sa, či sa Bratislava stane súčasťou Rakúska, Maďarska alebo Česko-slovenska. V napätej situácii sa mobilizovala maďarská armáda, no 1. 1. 1919 do mesta dorazili česko-slovenské légie z Talianska a obsadili Bratislavu.

Následne sa sem presťahovala zo Žiliny Slovenská národná rada. Predný slovenský politik Vavro Šrobár opísal tieto neisté dni takto:

Už presťahovanie našej slovenskej vlády zo Žiliny do Bratislavy sa nedialo za kľudného ovzdušia… Vedomý si politickej a psychologickej dôležitosti usadenia vlády v Bratislave, trval som neústupne na presťahovaní a vlastne proti vojenského velenia previedol som 4. februára 1919 slovenskú vládu do Bratislavy. Bratislava prijala nás chladne a nepriateľsky… Dňa 18. júna večer o 10. hod vstúpil do mojej izby gen. Mittelhausser a žiadal ma, aby som sa nevyzliekal a odišiel s vládou z Bratislavy do Trenčína, alebo do Brna, pretože naši práve ustúpili od Nových Zámkov a cesta na Bratislavu je pre Maďarov voľná… Uvažoval som o našej situácii v meste. Mal som k dispozícii len pár vojakov na stráži… Na druhom brehu v Petržalke stáli boľševici a v meste samom bolo 20.000 organizovaných robotníkov boľševikov a boľševicky orientovaných maďarských a nemeckých sociálnych demokratov… Keby sa tí vzbúrili, bol by osud Bratislavy spečatený a celá vláda by visela na kandelábroch… „Viete čo ?“, hovoril som Brunnerovi, „soberte ihneď po Bratislave 1000 ľudí, špičky spoločnosti a predné osobnosti mesta a pošlite ich ihneď s eskortami do Luhačovíc, Terezína a Josefova ako rukojemcov. Začnite ihneď, do rána musí byť všetko prevedené.“ Brunner vykonal pečlive môj rozkaz. A keď som ráno išiel prechádzkou cez mesto, všade bol mŕtvy kľud.

Bratislava sa tak definitívne stala súčasťou Česko-slovenska

Prejavilo sa to najmä v zmene národnostného zloženia. Postupne rástol podiel Slovákov a Čechov, naopak, podiel Maďarov klesol. Kým v roku 1900 mala Bratislava vyše 61 000 obyvateľov, v roku 1938 to už bolo 124 000. V roku 1910 žilo v Bratislave približne 32 000 Maďarov, do roku 1930 sa tento počet znížil na cca 19 000.

Naopak, počet Slovákov narástol z 12 000 na 60 000. Počet Nemcov ostal približne rovnaký, počet príslušníkov židovskej národnosti vzrástol z približne 9000 na 15 000 pred vojnou.

Prirodzene, rozsiahly prílev obyvateľov sa výrazne prejavil na tvári mesta. Z provinčného mesta Rakúsko-Uhorskej monarchie sa Bratislava zrazu stala hlavným mestom slovenskej časti Česko-slovenska. Časť slovenskej inteligencie si jasne uvedomovala, že Bratislava svojím vzhľadom nie je veľmi reprezentatívna.

Bratislava nemala bulváre, výstavné promenády ani veľkolepé verejné budovy. S tým sa nechcelo nové vedenie zmieriť, a tak sa začalo skvelé medzivojnové obdobie, v ktorom sa z malého vinohradníckeho mesta stala skutočná metropola Slovenska.

Tesne po vojne sa v meste objavila rada mladých českých architektov, ktorí mali povzniesť našu architektúru na vyššiu úroveň. Niesli si so sebou myšlienky moderny v architektúre – z ozdobných štýlov minulosti sa prechádzalo na zdanlivo strohý funkcionalizmus. K takýmto architektom patria napríklad Alois Balán či Jindrich Merganc.

Znaky prechodu k funkcionalizmu môžeme vidieť na budovách, ako je YMCA na Šancovej (Alois Balán, 1921), bytovom dome na Štetinovej (Klement Šilinger, 1922), či na úradníckom obytnom dome na Medenej (Jindrich Merganc, 1921), ktoré ešte nesú znaky prechodného štýlu medzi modernou a starými ozdobnými štýlmi, rondokubizmom (ktorý sa mal stať aj československým „národným štýlom“ – neúspešne). Funkcionalimus neskôr dosiahol vrchol v budovách ako obytný blok Avion na Americkom námestí, alebo Veľký Baťa na Hurbanovom námestí.

V tom čase však už slávu získala aj rada slovenských architektov, ktorí svojimi stavbami pomáhali budovať nové Slovensko. Medzi najvýznamnejších sa radia tri mená, ktoré patria k najvýznamnejším menám slovenskej architektúry vôbec – Dušan Jurkovič, Emil Belluš a Milan Michal Harminc.

Dušan Jurkovič sa považuje za historicky najvýznamnejšieho slovenského architekta a otca slovenskej architektúry. Vo svojej tvorbe využíval prvky ľudovej architektúry, čo nakoniec vidíme aj na jeho komplexe piatich víl pod Slavínom, alebo rondokubistické prvky na najväčšej bratislavskej realizácii, tzv. Legiodomoch v blízkosti Račianskej ulice.

Emil Belluš je zas nazývaný otcom modernej architektúry. Patrí k najvýznamnejším predstaviteľom slovenského funkcionalizmu, dosiahol medzinárodnú úroveň. Neprehliadnuteľné sú napríklad Družstevné domy na Námestí SNP (1934–1939) alebo Národná banka na Štúrovej ulici (1937–1939).

Posledný z nich, M. M. Harminc, je charakteristický mohutnými a veľkolepými budovami, ktoré takmer výlučne slúžili dôležitým štátnym inštitúciám. Jeho budovy majú dodnes nesmierne reprezentatívny charakter.

V Bratislave stoja tri jeho významné diela – legendárny hotel Carlton (1928–1930), ohromujúcim dojmom pôsobiaca niekdajšia centrála Tatra banky (dnes Ministerstvo kultúry, 1923–1925) a takisto monumentálne Slovenské národné múzeum na Vajanského nábreží (pôvodne Zemedelské múzeum, 1925–1928). Okrem toho Harminc realizoval aj menšiu stavbu Evanjelického kostola na Legionárskej ulici (1929–1932).

Ku koncu dvadsiatych rokov už Bratislava začínala naberať veľkomestský ráz. Tak, ako vo veľkých metropolách Európy, aj tu vznikla akási centrálna os, okolo ktorej sa stavali najlepšie budovy – v prípade Bratislavy to bola os od Námestia SNP cez Štúrovu ulicu až po Šafárikovo námestie. V súčasnosti to chápeme symbolicky ako pokračovanie rozširovania centra mesta zo stredovekého jadra smerom na východ.

A je skutočne aj najmestskejšie pôsobiacou triedou v meste. Zásluhu na tom majú významné objekty – výškový dom Manderla, prvý „mrakodrap,“ vyššie spomínané družstevné domy od E. Belluša a Národná banka od toho istého autora, ďalej bývalá budova Mestskej sporiteľne (dnes tu sídli Slovenská sporiteľňa), najvýznamnejšie dielo funkcionalizmu v Bratislave od Juraja Tvarožka, bývalé sídlo VÚB a divadlo P. O. Hviezdoslava, OTP banka od ďalšieho talentovaného architekta Alexandra Skuteckého a nakoniec pôsobivá budova právnickej a filozofickej fakulty Univerzity Komenského.

Postupné „pomešťovanie“ Bratislavy sa malo dosiahnuť nielen výstavbou reprezentatívnych budov, ale aj presným územným plánom, ktorý mal definovať budúci rozvoj Bratislavy. Označoval sa ako tzv. „regulačný plán“ a súťaž naň sa konala v roku 1929. Víťazom sa stala trojica autorov J. Tvarožek, A. Dryák a K. Chlumecký. Ich návrh počítal s novým centrom približne na miestach Krížnej a Radlinského ulice, smerom k Račianskemu a Trnavskému mýtu.

Mesto malo mať aj akýsi centrálny bulvár, vedúci k novej Hlavnej železničnej stanici – na mieste dnešného lokomotívového depa. Tento regulačný plán je veľmi vysoko hodnotený ešte aj dnes, bohužiaľ z politických dôvodov nebola jeho realizácia možná.

Medzivojnové obdobie a nové pomery nastolili aj rad nových otázok a výziev. Keď po vypuknutí Veľkej hospodárskej krízy v roku 1929 nastala veľká núdza aj v oblasti bytovej výstavby, mesto sa rozhodlo riešiť situáciu rozsiahlou výstavbou tzv. sociálnych bytov. Hoci sa podobné projekty objavili už predtým (vyššie spomínané železničiarske domy, alebo Legiodomy od D. Jurkoviča), až z tohto obdobia pochádzajú dva najznámejšie obytné súbory – sídlisko Unitas na Šancovej ulici a obytný súbor Nová doba na Vajnorskej.

Obe pochádzajú od dvojice významných bratislavských architektov, Fridricha Weinwurma a Ignáca Vécseia. Hoci byty v týchto komplexoch sú malé, na svoju dobu boli veľmi moderné a oproti bežnej zástavbe tých čias dosiahli oveľa vyššie hygienické štandardy. Vďaka typickému rukopisu F. Weinwurma sú tieto budovy napohľad veľmi strohé, ale na druhej strane aj pomerne elegantné. V oblasti sociálneho bývania sa realizoval aj Emil Belluš.

Našťastie k realizácii tejto vízie nedošlo (aj keď podhradie bolo neskôr zbúrané – komunistami). Druhá súťaž na vládnu štvrť v okolí vtedajšieho Firšnálu alebo dnešného Námestia Slobody sa oficiálne tiež nerealizovala. Napriek tomu je dnešná tvár tohto námestia až podozrivo podobná návrhu architektonického tímu z Talianska.

Reálne tak v Bratislave tak zostalo iba zopár budov svedčiacich o prítomnosti nacizmu – niekdajšie sídlo Karpatonemeckej strany, dnes sídlo KOZ na Odborárskom námestí, Union banka na Grösslingovej ulici a obytná kolónia firmy Dynamit-Nobel.