ÚzemnéPlány.sk

Autor

Ing. arch. Martina Jakušová

Autor fotografií

archív LIN Finn Geipel + Giulia Andi

Zdroj

Urbanita

Zobrazení

31190

Dátum vydania

16. 07. 2010

Kategórie článku

• Urbanizmus a územné plánovanie

Ďalšie diely seriálu

• Finn Geipel: Urbanizmus má silu ovplyvňovať mentalitu ľudí (II. časť)

Súvisiace články

• Urbanizmus verzus udržateľné mestá.
• Peter Gero - „Územný plán je proces.“
• Plán Chicaga - Sté výročie urbanistickej vízie, ktorá predurčila dnešnú tvár americkej metropoly
• Poslanie architektov a urbanistov pri rozvoji miest a obcí
• MobEx – Medzinárodná výstava o urbanizme, krajinotvorbe, územnom plánovaní a GIS
• Dizajn ako znak identity mesta. Mestský dizajn súčasťou urbanizmu a priestorového plánovania
• Urbanizmus a bezbariérovosť – príprava novej legislatívy
• Finn Geipel: Urbanizmus má silu ovplyvňovať mentalitu ľudí (II. časť)
• Formalizmom sa snažíme vyhýbať (1.časť)
• S urbanistou Jiřím Hrůzou
• O architektúre a urbanizácii
• Zelený urbanizmus

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

45%

Celkový počet hlasov: 877

Finn Geipel: Urbanizmus má silu ovplyvňovať mentalitu ľudí (I. časť)

Ako sa vo vašej tvorbe prejavujú tieto tri princípy – neohraničenosť v čase, neohraničenosť v priestore a diverzita?

Architektúra a urbanizmus sú procesy, ktoré nie sú nikdy ukončené, nemajú začiatok ani koniec. Obe sú výsledkami určitých časových cyklov, ktoré sa postupne vrstvia. Je pre nás nesmierne zaujímavé pracovať s históriou a pritom navrhovať projekt, ktorý myslí na budúcnosť. Architektúra a urbanizmus sú však neukončené nielen v čase, ale aj v priestore. V urbanizme je to evidentné, v architektúre je to zrejmé menej, ale pri každom projekte treba uvažovať o tom, čo je vnútri, čo je vonku, čo je a čo bude v riešenom priestore s ohľadom na to, ako funguje priestor v širšom rámci – v postupnosti od miestnosti cez budovu, štvrť, mestskú časť, mesto až po celú krajinu. Preto radi pracujeme v rôznych mierkach – od riešenia dizajnu až po veľké urbanistické projekty. Pritom aj počas navrhovania veľkých urbanistických priestorov treba myslieť s ohľadom na každý architektonický detail, ktorý musí byť správne osadený do celkového konceptu.

Pre nás nevyhnutným atribútom dobre navrhnutých priestorov je diverzita – rôznorodosť atmosfér, spôsobov života v priestoroch, istá hierarchia. Treba pritom pripomenúť, že všetky projekty sú výsledkom práce celého tímu nášho ateliéru LIN a zároveň aj výskumov a štúdií, ktoré robíme v Laboratóriu integratívnej architektúry na Technickej univerzite v Berlíne, no medzi našich spolupracovníkov radíme aj mnohé inštitúty, organizácie z oblasti dizajnu, filozofie, dejín či ekológie, ktoré spolupracujú nielen s nami, ale aj medzi sebou navzájom.

Spomenuli ste diverzitu. Ako sa ju snažíte zachovať v dnešnom globalizujúcom sa svete, v ktorom sa mestá začínajú jedno druhému čoraz viac podobať?

Nechcem zovšeobecňovať, skôr by som mohol povedať niečo o tomto probléme z hľadiska našej tvorby. Keď navrhujeme konštrukcie a materiály, uvažujeme aj nad tým, odkiaľ materiál pochádza a čo sa s ním bude diať po skončení životnosti projektu. Snažíme sa, aby bol projekt multifunkčný a flexibilný vzhľadom na viaceré meniace sa požiadavky v budúcnosti, chceme, aby obsahoval množstvo vrstiev a vnemov a viacúrovňovo uspokojoval užívateľov – nielen flexibilitou funkčného využitia, ale aj viacúrovňovou estetikou. A ešte jedna vec je na zváženie – keď dnes vojdete do európskej budovy, podľa jej znakov nemôžete usúdiť, či ste v Madride, Osle alebo Londýne. Je škoda, keď je budova uzavretým svetom oddeleným od okolia.

Hlavná téma (tohto čísla Urbanity) je verejný priestor. Ako vy vnímate hranicu medzi verejnosťou a intimitou prostredia?

Centre Pompidou v Paríži bolo na začiatku prepojené s okolím piatimi vstupmi do haly, ktorá bola otvorenou platformou pre kultúrne podujatia a stretávanie sa ľudí. Dnes sú štyri vstupy zavreté a vchádza sa do neho len hlavným vstupom. Je to škoda, že zatiaľ necítime silnejšiu snahu prepojiť interiér a exteriér. V našom projekte Platine Cité du Design (pozri str. 58) je spolu 42 otvorov, je to nekontrolovaný, otvárateľný a s okolím komunikujúci priestor, ktorý podľa nás dokáže pre centrum dizajnu vytvoriť optimálny flexibilný a otvorený priestor. V priestore je vytvorených päť odlišných klím, z ktorých každá je vhodná na iné aktivity, pričom niekedy sa cítite ako doma a niekedy viac vonku, čo tiež ovplyvňuje mieru súkromia či verejnosti priestoru. Myslím, že treba zjemniť hranice medzi verejným a súkromným a medzi exteriérovým a interiérovým a vytvoriť celú škálu priestorov, líšiacu sa mierou intimity. Vytvoriť celú sieť diferencovaných verejných priestorov je podmienkou mestskosti, kreativity, výmeny informácií a kultúry. Na tému sprostredkovania nových foriem zážitkov z mesta sa začína zaujímavá diskusia a myslím, že je to oblasť, ktorá sa bude zaujímavo rozvíjať. Architektúra a urbanizmus majú silu ovplyvňovať mentalitu ľudí, preto si tento dar musíme pri práci uvedomovať a správne ho užiť.

V projekte Grand Paris ste sa v tíme špecialistov snažili zodpovedať na otázku, ako má vyzerať súčasná európska mestská aglomerácia v súlade s Kjótskym protokolom…

Myslím, že udržateľnosť sa nedá sledovať len riešením šetrenia energiou alebo sledovaním iných exaktných veličín. Musíme zmeniť spôsob svojho života – ako bývame, ako oddychujeme, ako pracujeme, ako vyrábame a ako spotrebúvame. V Grand Paris nám išlo o radikálne zlepšenie podmienok v predmestských častiach, v ktorých obyvatelia žijú viac-menej z donútenia, pracujú inde, oddychujú inde a „doma“ len prespávajú.

Dáva Grand Paris odpoveď aj na to, ako sa má svet vyrovnať s celkovým nárastom populácie?

Nie celkom. Keďže v súvislosti so zmenami klímy sa v niektorých oblastiach Zeme už nebude dať žiť, mali by sme pripraviť určité – aj menej optimistické – scenáre migrácie obyvateľstva. V samotnom projekte Grand Paris sme pracovali s uznávanými štatistikami a odhadmi, z ktorých vyplýva, že počet obyvateľov v budúcnosti nemá presiahnuť 15 miliónov, skôr nám išlo o to, aby sa aglomerácie nerozrastali a aby obyvatelia mohli na tomto území žiť kvalitne. V Berlíne napríklad vďaka zbúraniu berlínskeho múra získalo mesto priamo v jeho srdci množstvo zelene. Paríž však takýto potenciál nemá, a tak treba zachovať, skultivovať a sprístupniť zeleň jeho predmestí.

Naše predmestia sa stávajú monofunkčnými obytnými územiami kobercovej zástavby, z ktorých obyvatelia denne musia dochádzať do mesta za prácou, ale aj občianskou vybavenosťou, kultúrou a športom…

Áno, podobné územia som nedávno navštívil pri Bukurešti. Je to veľký problém. V Japonsku, kde práve pracujeme na jednom projekte, sú tiež veľké oblasti nízkej hustoty obývanosti, no tam majú veľmi precízny systém vybavenosti, ktorý poskytuje obyvateľom skutočne všetko, čo k životu potrebujú. Tam táto diferenciácia došla až k stavu, keď napríklad jednotlivé malé prevádzky toho istého obchodného reťazca poskytujú úplne iný tovar a dokonca služby, ako sú poistenie či predaj cestovných lístkov, pretože si zaznamenávajú, v ktorej časti čo obyvatelia zvyknú potrebovať… Žiť na periférii nemusí znamenať znížený štandard.

Ste autorom viacerých symbolických až vizionárskych projektov. Ako ich ovplyvňuje celospoločenská klíma?

Kvalitné projekty sa stavajú v mnohých krajinách. Musím však povedať, že každý projekt potrebuje akéhosi iniciátora, nositeľa myšlienky spraviť niečo výnimočné, niekoho, kto ho bude vedieť presadiť, diskutovať o ňom a nadchnúť obyvateľov mesta, kto sa stane akýmsi obhajcom a propagátorom projektu. Toto nadšenie kompetentných ľudí je pre Francúzsko v porovnaní s inými európskymi krajinami veľkým plusom. Takýto človek sa v osobe primátora našiel v Saint-Etienne i v Saint-Nazair, čo bolo pre oba projekty prínosom. Dôležité je aj to, aby bolo na projekt dostatok času, vďaka čomu sa dá vyrovnať aj s nepredvídateľnými okolnosťami, ktoré sa môžu pri príprave projektu vyskytnúť. Treba vyzdvihnúť, že samospráva vo Francúzsku sa často stavia k veľkolepým projektom s obdivuhodnou zodpovednosťou.

Ako to bolo s podporou v prípade Grand Paris?

Aj keď iniciátorom bol samotný prezident, problémom projektu je, že tu nejde len o jedného primátora. Projekt sa dotýka mnohých mestských častí a satelitných miest a regiónov, v kto ktorých funguje samostatná samospráva, a zároveň množstva zúčastnených inštitúcií. Týka sa tak spolu až 1 500 ľudí, medzi ktorými som nespomenul 10 riešiteľských tímov jednotlivých oblastí projektu, ktoré museli spolupracovať… Je tam množstvo problémov. Projekt sa napriek tomu podarilo dobre naštartovať a verím, že táto dynamika ho už povedie ďalej.

Grand Paris je projekt obrovskej mierky, veľkosťou porovnateľný s niektorými krajinami. Myslíte, že sa dajú myšlienky tohto projektu aplikovať aj na krajiny či iné aglomerácie?

Tento projekt je veľmi špecifický. No môžeme sa baviť o pojme postkjótskej európskej metropoly. V projekte sme pracovali s mestom, ktoré sa vyvíjalo organicky, čo je charakteristické skôr pre európske mestá. Preto boli všetky navrhované zmeny postupnosťou viacerých krokov a nie radikálnym zásahom. Metropola je charakteristická vysokou hustotou obyvateľov, ktorá si však vyžaduje byť obklopená územiami s nižšou hustotou. Veľké mestá potrebujú menej urbanizované územia s vidieckym spôsobom života, a tak sa niektoré princípy prejavujú aj v mierke celých krajín, treba však povedať, že model Grand Paris sa nedá aplikovať na celú krajinu.

Počet obyvateľov miest narastá. Myslíte, že sa mestá budú skôr rozrastať alebo sa v nich zvýši hustota obyvateľstva?

Pravdu povediac neviem. Na jednej strane cítime, že nevieme a nemôžeme všetko plánovať, na druhej strane vidíme, že rozvoj miest nemôže prebiehať živelne. Niektorí uznávaní vedci tvrdia, že sme všetci povinní žiť v husto obývaných mestách, aby mohla byť zvyšná krajina čo najmenej poznačená činnosťou ľudstva, čo je spojené s asanáciou výstavby v riedko obývaných oblastiach. Ja si myslím, že zmeny by nemali byť radikálne. Treba vychádzať z existujúcich štruktúr, podporiť diverzifikáciu územia a zabezpečiť správny kontakt medzi odlišnými územiami tak, aby sa navzájom obohacovali. Mali by sme sa zároveň snažiť, aby boli územia či sídla čo najviac sebestačné – a to vo všetkých aspektoch.

Tento článok časopisu Urbanita si môžete prečítať v pôvodnej forme tu.