Nie ste prihlásený Registrácia Prihlásiť
627 územných plánov
947 článkov
4807 fotografií
05. 07. 2025
Do konca septembra 2024 máte možnosť pripomienkovať Návrh nového územného plánu Mesta Košice.
Dovoľujeme si Vás pozvať na podujatie, ktoré sa uskutoční v Košiciach a obciach východného Slovenska od 04. do 05. novembra 2022.
Tatry potrebujú Vaše nápady. Ďalší z cyklov projektu Mestské zásahy sa blíži do finále.
V Trsťanoch pri Košiciach spúšťajú predaj rodinných domov s jedinečným konceptom ekologického bývania.
Pomôžte zmeniť Vše mesto. Práve teraz máte možnosť vyjadriť sa k atraktívnosti verejných priestorov, doprave, zeleni v meste a bezpečnosti. Ktoré priestory sa Vám páčia? Kde máte problémy s bicyklovaním? V ktorej oblasti je dostatok kvalitnej zelene? Kde sa necítite bezpečne?
archív LIN Finn Geipel + Giulia Andi
34144
16. 07. 2010
Celkový počet hlasov: 1256
Považujete proces schvaľovania územnoplánovacej dokumentácie a Zmien a doplnkov za dostatočne pružný?
„Finn Geipel patrí k významným osobnostiam architektúry vo Francúzsku, pracuje na mnohých významných domácich aj zahraničných projektoch a zároveň je vedúcim výskumného inštitútu LIA (Laboratory for Integrative Architecture) na Technickej univerzite v Berlíne,“ predstavil na prednáške z cyklu Mesto v pohybe nemeckého architekta pôsobiaceho v Paríži Štefan Šlachta, hlavný architekt Bratislavy. Finn Geipel, pod ktorého vedením vznikal aj veľkolepý urbanistický projekt Grand Paris, o svojej tvorbe hovorí, že sa zaoberá tromi základnými aspektmi – neohraničenosťou v čase, neohraničenosťou v priestore a diverzitou.
Ako sa vo vašej tvorbe prejavujú tieto tri princípy – neohraničenosť v čase, neohraničenosť v priestore a diverzita?
Architektúra a urbanizmus sú procesy, ktoré nie sú nikdy ukončené, nemajú začiatok ani koniec. Obe sú výsledkami určitých časových cyklov, ktoré sa postupne vrstvia. Je pre nás nesmierne zaujímavé pracovať s históriou a pritom navrhovať projekt, ktorý myslí na budúcnosť. Architektúra a urbanizmus sú však neukončené nielen v čase, ale aj v priestore. V urbanizme je to evidentné, v architektúre je to zrejmé menej, ale pri každom projekte treba uvažovať o tom, čo je vnútri, čo je vonku, čo je a čo bude v riešenom priestore s ohľadom na to, ako funguje priestor v širšom rámci – v postupnosti od miestnosti cez budovu, štvrť, mestskú časť, mesto až po celú krajinu. Preto radi pracujeme v rôznych mierkach – od riešenia dizajnu až po veľké urbanistické projekty. Pritom aj počas navrhovania veľkých urbanistických priestorov treba myslieť s ohľadom na každý architektonický detail, ktorý musí byť správne osadený do celkového konceptu.
Pre nás nevyhnutným atribútom dobre navrhnutých priestorov je diverzita – rôznorodosť atmosfér, spôsobov života v priestoroch, istá hierarchia. Treba pritom pripomenúť, že všetky projekty sú výsledkom práce celého tímu nášho ateliéru LIN a zároveň aj výskumov a štúdií, ktoré robíme v Laboratóriu integratívnej architektúry na Technickej univerzite v Berlíne, no medzi našich spolupracovníkov radíme aj mnohé inštitúty, organizácie z oblasti dizajnu, filozofie, dejín či ekológie, ktoré spolupracujú nielen s nami, ale aj medzi sebou navzájom.
Spomenuli ste diverzitu. Ako sa ju snažíte zachovať v dnešnom globalizujúcom sa svete, v ktorom sa mestá začínajú jedno druhému čoraz viac podobať?
Nechcem zovšeobecňovať, skôr by som mohol povedať niečo o tomto probléme z hľadiska našej tvorby. Keď navrhujeme konštrukcie a materiály, uvažujeme aj nad tým, odkiaľ materiál pochádza a čo sa s ním bude diať po skončení životnosti projektu. Snažíme sa, aby bol projekt multifunkčný a flexibilný vzhľadom na viaceré meniace sa požiadavky v budúcnosti, chceme, aby obsahoval množstvo vrstiev a vnemov a viacúrovňovo uspokojoval užívateľov – nielen flexibilitou funkčného využitia, ale aj viacúrovňovou estetikou. A ešte jedna vec je na zváženie – keď dnes vojdete do európskej budovy, podľa jej znakov nemôžete usúdiť, či ste v Madride, Osle alebo Londýne. Je škoda, keď je budova uzavretým svetom oddeleným od okolia.
Hlavná téma (tohto čísla Urbanity) je verejný priestor. Ako vy vnímate hranicu medzi verejnosťou a intimitou prostredia?
Centre Pompidou v Paríži bolo na začiatku prepojené s okolím piatimi vstupmi do haly, ktorá bola otvorenou platformou pre kultúrne podujatia a stretávanie sa ľudí. Dnes sú štyri vstupy zavreté a vchádza sa do neho len hlavným vstupom. Je to škoda, že zatiaľ necítime silnejšiu snahu prepojiť interiér a exteriér. V našom projekte Platine Cité du Design (pozri str. 58) je spolu 42 otvorov, je to nekontrolovaný, otvárateľný a s okolím komunikujúci priestor, ktorý podľa nás dokáže pre centrum dizajnu vytvoriť optimálny flexibilný a otvorený priestor. V priestore je vytvorených päť odlišných klím, z ktorých každá je vhodná na iné aktivity, pričom niekedy sa cítite ako doma a niekedy viac vonku, čo tiež ovplyvňuje mieru súkromia či verejnosti priestoru. Myslím, že treba zjemniť hranice medzi verejným a súkromným a medzi exteriérovým a interiérovým a vytvoriť celú škálu priestorov, líšiacu sa mierou intimity. Vytvoriť celú sieť diferencovaných verejných priestorov je podmienkou mestskosti, kreativity, výmeny informácií a kultúry. Na tému sprostredkovania nových foriem zážitkov z mesta sa začína zaujímavá diskusia a myslím, že je to oblasť, ktorá sa bude zaujímavo rozvíjať. Architektúra a urbanizmus majú silu ovplyvňovať mentalitu ľudí, preto si tento dar musíme pri práci uvedomovať a správne ho užiť.
V projekte Grand Paris ste sa v tíme špecialistov snažili zodpovedať na otázku, ako má vyzerať súčasná európska mestská aglomerácia v súlade s Kjótskym protokolom…
Myslím, že udržateľnosť sa nedá sledovať len riešením šetrenia energiou alebo sledovaním iných exaktných veličín. Musíme zmeniť spôsob svojho života – ako bývame, ako oddychujeme, ako pracujeme, ako vyrábame a ako spotrebúvame. V Grand Paris nám išlo o radikálne zlepšenie podmienok v predmestských častiach, v ktorých obyvatelia žijú viac-menej z donútenia, pracujú inde, oddychujú inde a „doma“ len prespávajú.
Dáva Grand Paris odpoveď aj na to, ako sa má svet vyrovnať s celkovým nárastom populácie?
Nie celkom. Keďže v súvislosti so zmenami klímy sa v niektorých oblastiach Zeme už nebude dať žiť, mali by sme pripraviť určité – aj menej optimistické – scenáre migrácie obyvateľstva. V samotnom projekte Grand Paris sme pracovali s uznávanými štatistikami a odhadmi, z ktorých vyplýva, že počet obyvateľov v budúcnosti nemá presiahnuť 15 miliónov, skôr nám išlo o to, aby sa aglomerácie nerozrastali a aby obyvatelia mohli na tomto území žiť kvalitne. V Berlíne napríklad vďaka zbúraniu berlínskeho múra získalo mesto priamo v jeho srdci množstvo zelene. Paríž však takýto potenciál nemá, a tak treba zachovať, skultivovať a sprístupniť zeleň jeho predmestí.
Naše predmestia sa stávajú monofunkčnými obytnými územiami kobercovej zástavby, z ktorých obyvatelia denne musia dochádzať do mesta za prácou, ale aj občianskou vybavenosťou, kultúrou a športom…
Áno, podobné územia som nedávno navštívil pri Bukurešti. Je to veľký problém. V Japonsku, kde práve pracujeme na jednom projekte, sú tiež veľké oblasti nízkej hustoty obývanosti, no tam majú veľmi precízny systém vybavenosti, ktorý poskytuje obyvateľom skutočne všetko, čo k životu potrebujú. Tam táto diferenciácia došla až k stavu, keď napríklad jednotlivé malé prevádzky toho istého obchodného reťazca poskytujú úplne iný tovar a dokonca služby, ako sú poistenie či predaj cestovných lístkov, pretože si zaznamenávajú, v ktorej časti čo obyvatelia zvyknú potrebovať… Žiť na periférii nemusí znamenať znížený štandard.
Ste autorom viacerých symbolických až vizionárskych projektov. Ako ich ovplyvňuje celospoločenská klíma?
Kvalitné projekty sa stavajú v mnohých krajinách. Musím však povedať, že každý projekt potrebuje akéhosi iniciátora, nositeľa myšlienky spraviť niečo výnimočné, niekoho, kto ho bude vedieť presadiť, diskutovať o ňom a nadchnúť obyvateľov mesta, kto sa stane akýmsi obhajcom a propagátorom projektu. Toto nadšenie kompetentných ľudí je pre Francúzsko v porovnaní s inými európskymi krajinami veľkým plusom. Takýto človek sa v osobe primátora našiel v Saint-Etienne i v Saint-Nazair, čo bolo pre oba projekty prínosom. Dôležité je aj to, aby bolo na projekt dostatok času, vďaka čomu sa dá vyrovnať aj s nepredvídateľnými okolnosťami, ktoré sa môžu pri príprave projektu vyskytnúť. Treba vyzdvihnúť, že samospráva vo Francúzsku sa často stavia k veľkolepým projektom s obdivuhodnou zodpovednosťou.
Ako to bolo s podporou v prípade Grand Paris?
Aj keď iniciátorom bol samotný prezident, problémom projektu je, že tu nejde len o jedného primátora. Projekt sa dotýka mnohých mestských častí a satelitných miest a regiónov, v kto ktorých funguje samostatná samospráva, a zároveň množstva zúčastnených inštitúcií. Týka sa tak spolu až 1 500 ľudí, medzi ktorými som nespomenul 10 riešiteľských tímov jednotlivých oblastí projektu, ktoré museli spolupracovať… Je tam množstvo problémov. Projekt sa napriek tomu podarilo dobre naštartovať a verím, že táto dynamika ho už povedie ďalej.
Grand Paris je projekt obrovskej mierky, veľkosťou porovnateľný s niektorými krajinami. Myslíte, že sa dajú myšlienky tohto projektu aplikovať aj na krajiny či iné aglomerácie?
Tento projekt je veľmi špecifický. No môžeme sa baviť o pojme postkjótskej európskej metropoly. V projekte sme pracovali s mestom, ktoré sa vyvíjalo organicky, čo je charakteristické skôr pre európske mestá. Preto boli všetky navrhované zmeny postupnosťou viacerých krokov a nie radikálnym zásahom. Metropola je charakteristická vysokou hustotou obyvateľov, ktorá si však vyžaduje byť obklopená územiami s nižšou hustotou. Veľké mestá potrebujú menej urbanizované územia s vidieckym spôsobom života, a tak sa niektoré princípy prejavujú aj v mierke celých krajín, treba však povedať, že model Grand Paris sa nedá aplikovať na celú krajinu.
Počet obyvateľov miest narastá. Myslíte, že sa mestá budú skôr rozrastať alebo sa v nich zvýši hustota obyvateľstva?
Pravdu povediac neviem. Na jednej strane cítime, že nevieme a nemôžeme všetko plánovať, na druhej strane vidíme, že rozvoj miest nemôže prebiehať živelne. Niektorí uznávaní vedci tvrdia, že sme všetci povinní žiť v husto obývaných mestách, aby mohla byť zvyšná krajina čo najmenej poznačená činnosťou ľudstva, čo je spojené s asanáciou výstavby v riedko obývaných oblastiach. Ja si myslím, že zmeny by nemali byť radikálne. Treba vychádzať z existujúcich štruktúr, podporiť diverzifikáciu územia a zabezpečiť správny kontakt medzi odlišnými územiami tak, aby sa navzájom obohacovali. Mali by sme sa zároveň snažiť, aby boli územia či sídla čo najviac sebestačné – a to vo všetkých aspektoch.
Tento článok časopisu Urbanita si môžete prečítať v pôvodnej forme tu.
Copyright © UzemnePlany.sk, 2007-2014 Všetky práva vyhradené | DB: 67 | T: 0.087398
ISSN 1338-2772 | Aktualizované 2× týždenne