ÚzemnéPlány.sk

Autor

prof. Ing. arch. Bohumil Kováč, PhD.

Foto

autor

Zdroj

Urbanita

Počet zobrazení

28905

Kategórie

Súvisiace články

• Västra Hamnen v Malmö. Inšpiratívne verejné priestory novej štvrte mesta
• Diskusia o verejných priestoroch
• Verejný priestor ako priestor sociálny
• Verejné priestory a zeleň
• Pomešťovanie – hrozba či nevyhnutnosť? Verejné priestranstvá na vidieku
• ČLOVEK A PRIESTOR

Tvorba verejných priestorov

Podobne ako celé sídlo tvorí v priestore a čase meniaci sa systém, tak podliehajú premenám a vývoju aj jeho vnútorné priestory. Tu je dynamika premien veľmi výrazná, stačí si len pripomenúť tri podoby Hlavného námestia v Bratislave za ostatných 25 rokov. Menia sa spoločenské požiadavky na verejné priestory – v minulosti dopravné, trhové a obchodné funkcie ulíc a námestí dnes nahrádzajú spoločensko-pobytové a kultúrne požiadavky spojené s vysokými nárokmi na estetické aspekty prostredia.

Pojem verejné priestory naznačuje, že táto problematika nadobúda okrem odborného rozmeru aj rozmer verejný. Začínajú sa tu vo väčšej miere uplatňovať prvky sociálnej participácie – aktívne zapájanie verejnosti do riešenia mestského prostredia. Otázka participácie verejnosti má veľký význam. V zahraničí majú prepracované metódy participácie verejnosti na riešení verejných priestorov, participácia sa stáva súčasťou komunálnej politiky. Rôznymi otázkami verejných priestorov sa zaoberajú sociológovia, architekti, urbanisti, krajinní architekti, ekológovia, dopravní inžinieri…

Prvým krokom je spôsob obstarania riešenia verejného priestoru. V mnohých mestách pochopili, že najlepší spôsob hľadania je vypísanie architektonickej súťaže. V súťaži sa dajú porovnávať nielen rôzne architektonické prístupy, ale aj ekonomické parametre návrhov a súťaž sa stáva aj podkladom verejnej diskusie. Súťaže návrhov a následné diskusie u komunálnych politikov často nemajú podporu, pretože stoja čas a peniaze. Výsledky pri hľadaní vhodného riešenia však môžu niekoľkokrát vrátiť vložený čas a investície. Žiaľ, postup priamym zadaním alebo výberom projektanta obchodnou súťažou, pri ktorej víťazí najlacnejšia ponuka na zhotovenie projektu, je však stále voľbou mnohých samospráv. Ak chýba porovnanie návrhov, ťažko hodnotiť výsledok. Po rekonštrukcii známej ulice Bratislavské noviny napísali: „Obchodná ulica je teraz lepšia a krajšia.“ Mali pravdu, ale len v tom, ak bol porovnávacím kritériom predošlý stav. Od toho totiž skutočne už nič horšie a škaredšie byť nemohlo. No, žiaľ, nemali sme možnosť porovnávať ju s inými alternatívami riešenia a s odstupom času mnohí vidia, že sa tu premeškala jedna príležitosť riešiť ulicu s električkami aj inak…

Podobne ako všetky architektonické diela, aj diela exteriérovej architektúry sú výsledkom koordinácie koncepčných, konštrukčno-technických a realizačných hľadísk. Špecifikom exteriérových stavieb je predovšetkým ich otvorenosť voči premenlivosti vonkajších vplyvov. To je pre architekta zaujímavou výzvou priestor je v rôznom počasí vždy iný v lete, v zime, cez deň, večer. Stále však musí byť bezpečný, prívetivý.

Architektonická tvorba v exteriéri má niekoľko výrazných špecifík a prináša celý rad zaujímavých otázok – od koncepcie až po realizačný detail. Pokúsime sa niektoré priblížiť. Súťažami sme otvorili otázku hľadania koncepčných východísk a filozofie jednotlivých riešení. Každá ulica či námestie je súčasťou priestorovej štruktúry mesta vytvárajúcej jeden celok. Požiadavky na architektonickú kvalitu jednotlivých verejných urbánnych priestorov by mali byť súčasťou celomestských koncepcií. Už územný plán mesta by mal poukázať na skelet priestorov, ktoré by mali byť ďalej artikulované vyššou priestorovou kvalitou a primeranými architektonickými riešeniami. Územné plány obcí riešia viac funkčné využitie plôch, už menej alebo vôbec sa nevyjadrujú k požiadavkám na kvalitu verejných priestorov. V územných plánoch nájdeme definovanie komunikácií ako dopravných línií a funkčných tried, nenájdeme však urbanistickú a spoločenskú klasifikáciu týchto priestorov. Inšpiráciu prinášajú niektoré regulačné plány miest z minulosti (napr. profily referenčných mestských priestorov).

Podstatne podrobnejším koncepčným východiskom je územný plán zóny (ÚPN-Z), v ktorom sa formujú pomerne detailné funkčno-prevádzkové vzťahy územia. Na úrovni zóny je pravidlom regulovať zástavbu, ojedinele aj verejný priestor, ktorý je napokon tiež stavbou. Výhodou ÚPN-Z je v takýchto prípadoch to, že rieši základné problémy funkčného využitia, dopravnej obsluhy a technickej infraštruktúry. Ak nie je ÚPN-Z spracovaný, často sa vypisuje kombinovaná urbanisticko-architektonická súťaž. Okrem toho takýto návrh môže pri príprave realizácie čakať veľa úskalí pri stanoviskách príslušných orgánov v povoľovacích procesoch. Tieto riziká môže ÚPN-Z systémovo eliminovať, a tak sa súťaž môže upriamiť len na jeden, a to konečný problém – na výrazovú stránku priestoru.

Riešenie dopravnej obsluhy je jedným z hlavných determinantov prevádzkovej koncepcie. Čisto pešie priestory dnes v podstate ani nepoznáme. Formy tohto súžitia sú rôzne (najbežnejšia je časová segregácia), má však svoje pravidlá a úspech závisí len od ich dodržiavania. Koexistencia dopravnej obsluhy a pešieho pohybu má vplyv aj na riešenie statiky, na voľbu povrchu a tým aj na cenu stavby. Povrchové konštrukcie preto musia dobre odolávať dynamickej záťaži. Ploché dlažby obdĺžnikových formátov so škárami sú najzraniteľnejšie – príkladom sú poruchy na pešej zóne v Bratislave. V prípade kombinovaných priestorov je osobitnou kapitolou dopravné značenie. Zvládnuť požiadavky dopravnej vyhlášky a nepokúšať sa ich obísť výnimkami je architektonickou výzvou. Dodatočné domaľovanie vodorovného dopravného značenia je riešením horším ako predvídavé a koncepčné dopravné značenie. Nielenže znehodnocuje dlažby, ale často môže poskytovať nesprávne informácie – napr. ochranný biely pruh koridoru električiek v pešej zóne môžu niektorí ľudia so zrakovým postihnutím mylne považovať za vodiacu líniu.

Riešenie povrchov je jedným z najvýznamnejších prvkov priestoru. Bohatosť, resp. jednoduchosť, výtvarného riešenia a voľba materiálov sú základnými charakteristikami architektonicko-výtvarnej koncepcie. Na voľbu dezénu dlažieb má určujúci vplyv architektonický charakter hrán priestoru – fasády budov. V riešení povrchov sa môžu prejaviť prevádzkové „čiary“, rozhrania dynamiky pohybu, akcentovanie vstupov a výtvarných diel, umiestnenie mobiliáru, charakter objektov a najmä ich parteru. Farba a štruktúra povrchov sú významným kompozičným nástrojom určujúcim mierku priestoru. Pri výbere materiálu sa môžeme rozhodnúť pre prírodný alebo umelý materiál. V ideových riešeniach architektov jasne dominuje použitie kameňa, v realizácii však dochádza najmä z ekonomických dôvodov ku kompromisom a hľadaniu náhrad. Výhoda kameňa spočíva v prirodzenom vzhľade a vo vysokej životnosti, nevýhodami sú najmä cena, určitá obmedzenosť sortimentu a pri niektorých typoch kamenných dlažieb aj nižšia pochôdznosť. Naopak betónové dlažby majú svoje výhody v bohatosti sortimentu, vyššej pochôdznosti a nižšej cene, nevýhodami sú nižšia životnosť a riziko unifikovaného dojmu.

Pri riešení povrchov vstupujú do hry aj niektoré pragmatické otázky: ich údržba (napr. zimná) alebo rozoberateľnosť v prípade opráv. Osobitný zreteľ treba vziať na prácnosť a technológiu kladenia zvoleného povrchu. V detaile takejto stavby je pri betónových dlažbách vhodné voliť také riešenie, ktoré minimalizuje potrebu rezania na atypické formáty. Niekoľko dorezávaní môže zdvihnúť cenu prác a okrem toho vkladanie „zvyškových“ kúskov je najčastejším miestom vzniku deštrukcií. Typickými miestami týchto problémov sú zmeny uhlov, styk línií materiálov a pod. Dlažby sa v kombinácii s inou formou informácie môžu stať aj významným prostriedkom na náznakovú prezentáciu zaniknutých alebo podpovrchových štruktúr, napríklad archeologických pamiatok.

V súvislosti s povrchmi a celkovým usporiadaním priestoru je jednou zo základných požiadaviek peších zón ich komplexná bezbariérovosť v zmysle zásad univerzálneho dizajnu. Tieto riešenia sú indikátormi tzv. slušnosti priestoru. Aj v pamiatkovom prostredí je skutočnou architektonickou výzvou zapojiť tieto dnes už vyhláškou požadované parametre do koncepcie riešenia. Pri riešení povrchov treba správne zvoliť sklon a systém odvodnenia.

Mobiliár a prvky malej architektúry sú ďalšími významnými výrazovými prostriedkami verejného priestoru. Originály, najmä ak sú dizajnérsky vydarené, môžu vytvárať imidž pešej zóny. Ich nevýhodou je zvyčajne cena, v prípade väčšej série však možno dosiahnuť aj tu prijateľnú úroveň. Výhodou katalógových prvkov je okrem ceny aj certifikácia kvality a bezpečnosti navrhovaných prvkov (napr. svietidlá). Použitie katalógových prvkov je preto značne rozšírené. Tie isté prvky použité v rôznych mestách však nepridávajú na hodnote genia loci. Iným problémom katalógov je, že len ťažko nájdeme dizajnérsky ucelený komplet od lavičky cez stojan na bicykle, odpadkový kôš, informačnú tabuľu až po svietidlo. V súvislosti s mobiliárom sa otvára diskutovaná otázka novotvarov verejných priestorov najmä v pamiatkovom prostredí. Ak existujú historické vzory v podobe zachovaného originálu alebo v dokumentačnej podobe, v pamiatkarských kruhoch prevláda konvencia použiť napríklad repliku svietidla, resp. voliť príbuzný katalógový typ. No dochovaný originál svietidla, lavičky, stĺpika ako historický artefakt však vynikne viac medzi súdobými prvkami, medzi kópiami by skôr zanikal. Príklad z Olomouca je dobrou ukážkou použitia súdobého dizajnu mobiliáru v historickom prostredí.

V súvislosti s malou architektúrou a mobiliárom je aktuálnou požiadavkou vytvoriť aj informačný systém v priestore a o priestore. Sem môžeme zaradiť aj logá peších zón, informačné smerové a náučné tabule alebo inými výtvarnými prostriedkami stvárnené súbory informácií.

Dôležitou koncepčnou otázkou je zeleň, najmä miera a forma jej použitia. Na svete sú však úžasné aj mestá bez zelene na uliciach či námestiach (napr. Florencia), veľa zelene zasa otvára otázku čitateľnosti priestoru, bezpečnosti, údržby a premenlivosti vlastností priestoru v ročných obdobiach. Najmä vysoká zeleň tvorí výrazné fyzické prvky priestoru, pomocou zelene možno charakter priestoru nielen dotvárať, ale aj meniť jeho optické proporcie. Okrem priestorotvorných účinkov má zeleň schopnosť ovplyvniť jeho mikroklímu. Prvky zelene sú nástrojom na uplatnenie svetla a tieňa ako kompozičných efektov verejných priestorov. V súvislosti so zeleňou treba riešiť koordináciu s polohou sietí technickej infraštruktúry a ich vzájomné vplyvy. V prípade, že súčasťou stavby nie sú aj možnosti prekládok, stávajú sa pri uplatnení zelene významným determinujúcim činiteľom trasy sietí a ich ochranné pásma. Existujú však špeciálne prefabrikáty usmerňujúce rast koreňového systému. Prvky zelene sa od ostatných zásadne líšia tým, že sú živými, vyvíjajúcimi sa organizmami. Pri uplatnení zelene preto treba počítať aj s ich možným deštrukčným vplyvom (najmä koreňového systému) na ostatné konštrukcie.

Miera zapojenia zelene do riešenia verejných priestorov je citlivou otázkou verejnosti najmä vtedy, keď je nová koncepcia v kontraste s existujúcou zeleňou. Voľba námestia alebo parku môže byť potom až neuralgickou diskusiou. Otázka zelene má však ešte jeden osobitný rozmer. Aj nami zasadený strom sa stáva významným determinantom budúcich transformácií priestoru.

Výtvarné diela sú často základnými bodmi výtvarnej koncepcie pešej zóny. Často sa osádzajú dodatočne alebo sa menia a nie vždy k lepšiemu (príklad z námestia v Žiline). Opornými prvkami mnohých priestorov sú zachované historické artefakty, ktoré podporujú autentickosť prostredia. V takomto prípade je namieste takéto pevné body vhodne využiť ako ústredný motív a neznevažovať ich zbytočnou konkurenciou iných diel alebo doplnkami – napríklad zbytočná vodná obruba na Rolandovej fontáne v Bratislave skresľuje jej historický tvar. Niekedy sa objavuje aj myšlienka prinavrátenia premiestnených alebo zaniknutých výtvarných diel. Spomienky na takéto diela sú vítanou príležitosťou na obohatenie riešenia napr. o náznakové rekonštrukcie.

Téma výtvarných diel vo verejných priestoroch otvára otázku akceptácie súčasného umenia. Logo pešej zóny v Bratislave ako prvok abstraktného umenia je na iných miestach konfrontované realistickými atrakciami (čumil, napoleonský vojak, paparazzi, Schöner Náci…), ktoré sú často až na úrovni populistického disneylandu. Kde sa začína a kde končí umenie?

Fontány a fontánky či vodné prvky sú žiadanými súčasťami verejných priestorov. Voda ako symbol života má moc oživovať priestor. Fontány sa stávajú polyfunkčnými výtvarnými dielami, v teplých dňoch sú vítanými miestami osvieženia. V našich podmienkach sú však v prevádzke len menšiu časť roka a ich zimné pôsobenie ostáva často nevyriešenou otázkou. „Zazimovanie“ fontán má často nedôstojnú úroveň. So zimnou funkciou fontány treba uvažovať už pri návrhu, aj v zime by mali byť atraktívnymi prvkami priestoru. Pri picích fontánkach sa často zabúda na deti a ľudí odkázaných na pohyb na vozíkoch. Alternujúce výšky sú tiež súčasťou bezbariérového prístupu.

Bezpečnosť priestoru neznamená len ochranu pred asociálnym správaním iných ľudí, ale aj pred poranením v prípade kontaktu s niektorými prvkami priestoru. V prvom prípade je dôležitá možnosť vizuálnej kontroly a prehľadu v priestore, v druhom prípade musí byť riešenie detailov všetkých prvkov vrátane výtvarných diel bezpečné. Zakopnutie o čumila alebo poranenie o ostrú hranu výtvarného diela môže mať totiž aj právne dôsledky.

Večerná iluminácia je ďalšou významnou koncepčnou otázkou. Večer sa môže úplne zmeniť vnímanie priestoru – jeho proporcie, atmosféra, farebnosť. Osvetlenie vytvárajú stĺpové a nástenné svietidlá, svietidlá v dlažbe, nasvietenie budov a artefaktov, prispievajú k nemu aj výklady a reklamy. Stabilitu denného obrazu priestoru môžu vystriedať premenlivé večerné obrazy často založené aj na dynamike zmien intenzity a farebnosti svetla… Okrem výtvarného pôsobenia je, samozrejme, cieľom osvetlenia dosiahnuť aj bezpečnosť pohybu a možnosť vizuálnej kontroly priestoru (kamerové systémy). Celá problematika osvetlenia je koncepčne i projekčne taká zložitá, že si zaslúži osobitnú štúdiu a projekt.

V prípade komplexnej rekonštrukcie priestoru spojenej aj s rekonštrukciou infraštruktúry hovoríme tiež o hornej a spodnej stavbe. Sú na seba systémovo naviazané, môžu sa rozhodujúco podmieňovať, nemusia však procesne tvoriť jeden stavebný celok. V zásade ide o vertikálne usporiadanie dvoch oddelených stavieb, kde sa horná stavba na spodnú pripája. Táto neviditeľná časť stavby je niekedy investične taká náročná, že tieto prostriedky potom môžu chýbať na plnohodnotné riešenie hornej stavby. Z architektonického hľadiska priestoru je rozhodujúca otázka koncepcie jeho odvodnenia. V súčasnosti sa však na verejný priestor kladú požiadavky aj vzhľadom na jeho schopnosť zadržiavať vodu.

Realizačná fáza a jej organizácia je veľmi citlivou etapou a zaťažkávacou skúškou vzťahov architekt – investor – dodávateľ – verejnosť. Procesu organizácie výstavby treba venovať veľkú pozornosť. Stavebné práce môžu istý čas paralyzovať život na území, treba počítať aj s možnosťami dočasného ekonomického regresu obchodných prevádzok a pod. Sprievodné javy, ako provizórny režim dopravnej obsluhy a pešieho pohybu, sú skúškou trpezlivosti, niektoré technologické procesy však neumožňujú výstavbu skrátiť. Na proces organizácie výstavby treba myslieť už pri návrhu architektonickej koncepcie.

Fáza užívania prináša do peších zón prvky, ktoré projekt síce predvída, ale nerieši. Sú to najmä exteriérové sedenia, často v polohách a v miere, v akej by neprešli povoľovacími konaniami, ak by takto boli navrhnuté ako súčasti stavby. Aj preto je potrebná participácia s vlastníkmi a užívateľmi najmä architektonického parteru. Napojenia týchto dočasných stavieb (podobne aj rôznych stánkových akcií) na infraštruktúru treba riešiť už v projekte. Tieto doplnky je vhodné regulovať najlepšie formou všeobecného nariadenia. Zmyslom regulácie je zachovanie prevádzkových a estetických parametrov priestoru.

osvieženia. V našich podmienkach sú však v prevádzke len menšiu časť roka a ich zimné pôsobenie ostáva často nevyriešenou otázkou. „Zazimovanie“ fontán má často nedôstojnú úroveň. So zimnou funkciou fontány treba uvažovať už pri návrhu, aj v zime by mali byť atraktívnymi prvkami priestoru. Pri picích fontánkach sa často zabúda na deti a ľudí odkázaných na pohyb na vozíkoch. Alternujúce výšky sú tiež

Creation of public spaces

The cultural quality of its public areas is becoming one of the significant properties of a community. In connection with this issue have also appeared terms such as public urban space, urbanism parterre, city interior or the interior of the city. It is a theme which touches on the creation of the interior picture of a city. The uniqueness of the location of each area, its position in the landscape and the originality of its spatial structure all collaborate to make up the city’s genius loci. Today cities are searching to add yet another dimension to their originality – in the new creation of interior spaces, especially those which serve as centres and reference-points in the structure of the city. Let’s look more closely at certain issues in the design, preparation and implementation of public area structures, from the standpoint of designers and that of the local government.

Tento článok časopisu Urbanita si môžete prečítať v pôvodnej forme tu