ÚzemnéPlány.sk

Autor

prof. Ing. arch. Bohumil Kováč, PhD.

Zdroj

Urbanita

Počet zobrazení

18473

Kategórie

Súvisiace články

• Regulačné nástroje a význam samosprávy
• Regulatívy v súčasnom a v pripravovanom stavebnom zákone
• Regulácia na lokálnej úrovni
• Regulačné nástroje – metodické prístupy a prax
• Stavebný zákon - Zákon č. 50/1976 Zb. - Prvá časť
• Výzvy pre ďalší vývoj územného plánovania na Slovensku
• Český architekt v Amerike - 1.diel
• Návrh nového stavebného zákona - pracovná /nultá/ verzia

Stavebný poriadok Kráľovstva českého a súčasný stavebný zákon - Niekoľko inšpiratívnych porovnaní

V našich mestách existovali už v stredoveku stavebné predpisy, ktoré boli často aj súčasťou mestských práv vydaných panovníkom. Išlo najmä o textové vyjadrenie, grafickú podobu mali až plány renesančných a barokových miest. V druhej polovici 19. storočia vznikla mestám povinnosť obstarania regulačného plánu mesta ako celku a najmä jeho nových častí.

V Čechách vznikla požiadavka na takéto plány v roku 1864 (zákon z 11. mája 1864 pre krajiny české, ktorým sa zavádza nový stavebný poriadok) a do roku 1904 mala mať takýto plán obstaraný každá obec.
Regulačný plán obsahoval niektoré stavebné zásady, ktorých uplatnenie sa vyžadovalo niekedy byrokraticky. Napr. zákonom daná minimálna šírka ulíc (v mestách mali mať hlavné triedy šírku 12 m, vedľajšie 8 m) znamenala asanáciu mnohých stredovekých stavieb a vyrovnanie uličnej, resp. aj stavebnej čiary. Takáto uličná regulácia prebehla v Jihlave a bola naplánovaná aj pre pražské Staré Mesto, no tu, našťastie, k tomu nedošlo (obr. 1 a 2).

Zákon z roku 1864 predstavuje v podstate prvého predchodcu zákonov o územnom plánovaní a stavebnom poriadku tak, ako ich poznáme dnes. V tom je istá miera súladu vtedajšej a súčasnej legislatívy – Ustanovenie o plánoch polohy akoby predstavovalo územné plánovanie a Povolenie k stavbe stavebný poriadok. Čo je však možno podstatný rozdiel, dnešný zákon nazývame stavebný zákon a vtedy išlo o „stavební řád“. Pojem „stavební řád“ sa tu dá vysvetliť dvojako – ako polohopisný a regulačný plán (teda ako stavebný poriadok mesta) a súčasne ako stavebný poriadok na povoľovanie jednotlivých stavieb.
Plány polohy teda predstavujú stavebný poriadok (poriadok stavania, usporiadania) mesta. 8. januára 1889 vyšiel Stavební Řád pro království České.
Zákon vydal cisár František Jozef s úvodnými slovami:
„Na základě návrhu Sněmu Mého království Českého vidí se mi vydati pro království České … níže uvedený stavební řád… Mému ministru záležitostí vnitřních uloženo, aby zákon tento ve skutek uvedl.“

Tento úvod namiesto dnešnej preambuly o cieľoch územného plánovania a stavebného poriadku je len zdanlivo absolutistický. V podstate je svojím duchom a cieľmi zákonom osvieteným, aj keď, pravda, jeho ciele sa nenapĺňajú na základe princípov občianskej demokracie, o čo sa so striedavým úspechom snaží náš súčasný zákon (v rovine procesnoprávnej, verejný záujem však často prehráva aj vďaka územným plánom…). V hmotnoprávnej časti si totiž podstatne viac cení verejný priestor a staviteľom ukladá správať sa k nemu s úctou.

Zákon v §1 časti Ustanovenie o plánoch polohy píše:
„Každé město, městečko a každá osada mějí správné plány polohy, v níž pojmouti se mají všechna náměstí, třídy, ulice a silnice, kde potřebí stoky a potrubí, pak veškeré parcely pozemkové a stavební i s budovami na nich vystavěnými.“
Tu vidíme prvé možné porovnanie so súčasným zákonom o územnom plánovaní, ktorý umožňuje, aby obce s menej ako 2 000 obyvateľmi, čo je podstatná časť slovenských obcí, plán mať nemuseli. Zníženie tejto hranice na 1 000 je len miernym zlepšením stavu, k ideálu, keď by mala mať každá obec (kataster) územný plán, sme asi ešte ďaleko.
Zdá sa, že si viac uvedomoval i význam potreby plánov na reguláciu výstavby. Želanie panovníka sa tu javí osvietenejšie ako nášho zákonodarcu, lebo si bol, zrejme, vedomý významu všetkého svojho územia bezo zvyšku. Súčasne na rozdiel od nášho zákona kladie prvoradé požiadavky na vymedzenie nosných verejných priestorov, ktorými sú ulica a námestie.
„Do těchto plánù budiš vkresleno veškeré regulování, které se právě provádí (paralela so zapracovaním územných rozhodnutí v čase spracovania ÚPD?) nebo které provésti v době nejblíže příští se zamýšlí (účelové „doregulovanie“ známych investičných zámerov?). Při tom, jakož i při regulování pozdějším (teda regulácia dlhodobejšieho výh ľadu) budíž vždy k poměrùm místním hleděno a dokonale vyhověno potřebám zdravotnictví, bezpečné a snadné chùze a jízdy a požadavkùm v příčině okrašlovací.“

Cisár tu vyslovuje v podstate želanie, že každé mesto si má zachovať svoju tvár. Čo je však podstatné, ide mu zároveň o zdravé, ale aj krásne mesto. Aj keď vzhľadom na subjektívne vnímanie estetiky môžeme v súvislosti s krásou mesta hovoriť v deklaratívnej rovine (panovníci však majú „jasno“ v tom, čo je v architektúre a urbanizme krásne, spomeňme princa Charlesa).

Môžeme len závidieť tej dobe, keď sa plánom mesta sleduje aj jeho skrášľovanie a estetický výzor.
Dnešný §139a ods. 2, kde by mohla byť požiadavka aj na estetické parametre priestorových vzťahov, redukuje priestorové usporiadanie na „zosúlaďovanie požiadaviek hospodárskych a iných činností človeka v životnom prostredí“.

Dôraz na estetické hodnoty v obraze mesta vidno z projektu generálneho regulačného plánu Viedne z roku 1892 – 93 od Otta Wagnera. Súčasťou regulačného plánu mesta (už ten pojem je veľavravný!) sú Wagnerove výtvarnými technikami predstavené perspektívne pohľady na rozhodujúce priestory mesta, ktoré poukazujú na vplyv regulácie na verejný priestor (obr. 3).

Z tohto pohľadu sú súčasné územné plány úplne bezduché.
Na rozdiel od dneška bolo v minulosti jednoznačne zrejmé, prečo tieto plány robia architekti.
Estetiku v stavbe miest požadovali viacerí – napr. Camillo Sitte vo svojej teoretickej práci Stavba měst podle uměleckých zásad (Viedeň, 1889), ktorej zásady uplatnil vo svojich územných plánoch pre Ostravu Mariánske hory a pre územný plán Olomouca.

Od dopravy sa v pláne pred viac ako sto rokmi vyžadovalo, aby bola bezpečná a nekomplikovaná („snadná“). Naša vyhláška č. 55 o územnoplánovacej dokumentácii a podkladoch v odsekoch dotýkajúcich sa dopravy deklaratívne nepožaduje túto vlastnosť, obmedzuje sa na zásady a regulatívy umiestnenia verejného dopravného vybavenia územia. Dopravné stavby sa síce povoľujú podľa noriem, v ktorých je na prvom mieste bezpečnosť, avšak cisár požaduje, aby už regulácia územia bola taká, aby umožňovala bezpečnú a jednoduchú dopravu.

V protiklade s tým zvážme dosahy dnešného povoľovania výškových a iných stavieb na už aj tak nepostačujúcu dopravnú infraštruktúru…

Zaujímavý je §7 cisárovho zákona.
„Aby plány polohy stále udržovány byly v patrnosti, povinen jest stavební úřad dotyčné obce pečovati o to, aby se v nich hned po provedení přesně vyznačili veškeré nové stavby i přístavby, nebo byla li některá stavba zbourána neb jiná změna provedena.“
Toto by mohla byť permanentná aktualizácia územnoplánovacej dokumentácie, ktorá sa dnes obmedzuje len na zmeny a doplnky.

Vzťah medzi plánom a realitou mätú mnohé dnešné územné plány troma stĺpcami legendy „stav, návrh, výhľad“, ktorá platí aj po vybudovaní niektorých stavieb v súlade s ÚPN (napriek tomu, že sú už realizované, ostávajú návrhom, čo je v rozpore s realitou, keďže už ide o stav).
Procesnoprávne zabezpečenie „územných plánov“ je vyjadrené veľmi jednoducho: „Plány tyto… buďtež po čtyři týdny veřejně vyloženy a potom výboru obecnímu předloženy, aby o nich usnesení učinil“. Monarcha bol v podstate teda demokrat, lebo dával obci možnosť rozhodnúť, dokonca plán bol zverejnený tak dlho, ako to požaduje dnešný zákon (30 dní).

Zaujímavý výklad prináša časť O rozdělení pozemku na místa stavební. Okrem rozdelenia územia na stavebné pozemky s ohľadom na susedné pozemky a domy v prípade inundácie požaduje aj zakresliť jej profil vo výške vody „jaká byla nejvyšší“.
Václav Klaus, veľký odporca územného plánovania a zástanca liberálneho využívania územia, až počas veľkých povodní pochopil preventívny význam územného plánovania. Staviame síce protipovodňové hrádze a múry, ale systémové riešenia sú inde. Dnešné územné plánovanie by malo vyžadovať zabezpečenie čo najvyššej schopnosti územia zadržiavať dažďovú vodu.

Stavby sa okrem už vtedy definovaných požiadaviek na „svetlo a vzduch“ mali umiestňovať tak, aby rešpektovali požadovanú šírku ulíc (pozri vyššie) a hlavne tak, aby „se ulice zakládaly pokud možná v rovné čáře“. Uličné čiary sa stali jedným z rozhodujúcich nástrojov regulácie už na úrovni plánu mesta a boli rešpektované. Prebiehajúca prestavba bratislavského zimného štadióna je príkladom neúcty investora, architekta, ale najmä stavebného úradu k založenej uličnej čiare, za c. k. monarchie by museli dať mestu náhradu.

Nedodržanie stavebnej čiary sa totiž tiež umožňovalo, ale len za podmienky odstúpenia primeranej časti pozemku alebo náhrady: „Když při nových stavbách vzejde potřeba podle ustanovené stavební čáry ustoupiti na mezní čáry posavadní budovy nebo pozemku dosti nezastavěného, jest vlastník povinen obci bez prùtahù postoupiti onen dílec pozemku, o nějž musilo se za čáru tuto ustoupiti. Pakli… nastane potřeba, aby stavba vystoupila (pred určenú stavebnú čiaru, pozn. autora), postoupí obec stavebníkovi část ulice… V obou případech budiž za to odstoupební dána přiměřená náhrada“. Umiestnenie stavby, a teda aj výnimku mohla na základe obhliadky povoliť k tomu zvolaná komisia, jej zloženie určil zákon.

Charakter ulice mal určiť stavebný úrad:
„O tom, má-li nová ulice zastavěna býti celými řadami domù nebo domy se zahradami, rozhodne úřad stavební v každém případě osobě…“.

Veľmi zaujímavým porovnaním s dneškom je časť o chodníkoch v časti IV. Ak dostal stavebník stavebné povolenie, staval zo zákona aj chodník.
„V jaké šířce, jakým zpùsobem a z jakého materiálu chodník zříditi se má, ustanoví stavební úřad…“.
V akom kontraste s týmto je chodník na náprotivnej strane oproti fakulte architektúry, kde síce tiež investori budov postavili aj časť chodníka, ale každý v inom vyhotovení, s inou šírkou a s inými sklonmi. Je zrejmé, že stavebný úrad tu nemá žiadnu jednotiacu koncepciu vyjadrenú vo forme projektu či štúdie, ktorú by per partes postupne realizovali jednotliví stavebníci.

„Stavební řád“ má spolu jedenásť častí:
I. Ustanovení o plánech polohy
II. O rozdělení pozemku na místa stavební
III. O povolení ku stavbě
IV. O nařízeních, jež týkají se stavby samé
V. O provádění staveb za podmínek ulehčujících
VI. O stavbách prùmyslových
VII. O věřejných budovách, bazarech, skladech a pod.
VIII. O dohledu k provádění staveb a jakých ustanovení šetřiti třeba po skončení stavby
IX. O trestech
X. Které úřady povolány jsou k vykonávaní řádu stavebního
XI. O poplatcích za vykonávaní komisí a o poplatcích (taxách) stavebních

Isté paralely s členením dnešného zákona sú zrejmé – časť I. predstavuje územný plán, časť II. územné konanie o umiestnení stavby, časti III. až XI. ustanovenia stavebného poriadku. Časť IX. umožnila za porušenie stavebného poriadku aj väzenie, čo by bolo vzhľadom na stavebnú aroganciu niektorých investorov vhodné aj dnes. Čítanie je to nesmierne zaujímavé a poučné, aj pri formulácii niektorých dnešných zákonov sa ukazuje vhodné sledovať aj ich históriu – poučenia a inšpirácie môžu ponúknuť aj doby minulé. Regulačných plánov bolo spracovaných veľa a k mnohým sa postupne podrobnejšie vrátime.
Na záver položím jednu právnu otázku – ak neboli niektoré staré regulačné plány zrušené a na ich územiach odvtedy nevznikla žiadna nová územnoplánovacia dokumentácia, platia?

Prof. Ing. arch. Bohumil Kováč, PhD., je vedúcim Ústavu urbanizmu a územného plánovania na Fakulte architektúry STU v Bratislave. Je členom predstavenstva a predsedom výboru pre súťaže a verejné obstarávanie Slovenskej komory architektov.

Literatúra:
1. Stavební řád pro království České. Nakladateľstvo I.I. Kober, Praha 1893.
2. Novotná, Dana: Regulace stavby měst v historii. In: Urbanismus a územní rozvoj, ročník VIII, číslo 2/2005, s. 7.
3. Blau, Eve – Platzer, Monika: Mythos Grosstadt – Architektur und Städtebaukunst in Zentraleuropa 1890 – 1937. Prestel Verlag München, 1999, ISBN 3–7913–2185–4.

Building code of the Czech Kingdom and the contemporary building code

In the history of urban construction we can observe two basic principles of development – the unplanned and the planned. Random evolution brings with itself – at present more than ever – those risks resulting from uncoordinated and unchecked development. In the past of course such risks were not as pronounced as they are today – towns and villages in particular developed on the basis of historical experience in the relationship of settlements to the country or on the basis of customary rights; in other words, relatively consciously. The great majority of towns were founded and developed deliberately, and the history of urbanism is accordingly for the most part records of urban construction which are often instructional for today. One of these interesting examples is certainly the Building Code for the Czech Kingdom, issued by Emperor Franz Jozeph in 1889. It is a surprisingly informative law which could in many respects be inspirational in the resolution of current urbanism and land-planning problems.

Tento článok časopisu Urbanita si môžete prečítať v pôvodnej forme tu.