ÚzemnéPlány.sk

Autor

Andrea Bacová

Foto

Architektonické štúdio Atrium

Zdroj

ARCH

Počet zobrazení

19128

Kategórie

Súvisiace články

• Atrium sa snaží kresliť pravdu do priestoru
• Arcosanti
• Peter Gero - „Územný plán je proces.“
• Finn Geipel: Urbanizmus má silu ovplyvňovať mentalitu ľudí (II. časť)
• Formalizmom sa snažíme vyhýbať (1.časť)
• Architektúra posunu

Formalizmom sa snažíme vyhýbať (2.časť)

Považujete osvetu v architektúre za veľmi dôležitú súčasť našej profesie, aby sa postupne vo vzťahu k verejnosti svojím spôsobom rehabilitovala a zároveň dostávala vyššie na rebríčku uznania. Aby ľudia nepoznali len televízne celebrity, ale aj autorov významných stavieb.
Druhá strana mince je prirodzená forma reklamy – keď je niečo dobré, jeho prezentácia slúži aj na to, aby to v budúcnosti prinieslo ďalšiu podobnú možnosť.

Teda aj starať sa o vlastnú reklamu a komunikovať tak svoju prácu voči širšej verejnosti beriete ako prirodzenú súčasť svojej profesie?
Musí to byť, hoci u nás to nie je príliš rozšírené. Ateliéry vonku, najmä tie veľké, majú svoje PR oddelenia, ktoré práve toto riešia.

Musia to riešiť, aby sa dostali k ďalším zákazkám. A mimochodom, ako ste sa dostali do Phaidon atlasu?
Bola to čistá náhoda, oslovilo nás vydavateľstvo Phaidon, aby sme im poskytli nejaké naše práce. Na základe ich selekcie si vybrali Základnú umeleckú školu v Smižanoch. Vôbec netušíme, či boli oslovené aj iné ateliéry zo Slovenska.

Za školu v Smižanoch získal váš ateliér ešte v roku 2004 Cenu Dušana Jurkoviča. Len prednedávnom bola vaša stavba Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach nominovaná na cenu CE.ZA.AR.
Ako hodnotíte účasť v takýchto súťažiach? Sú pre vás motivujúce, alebo sú len príjemným potvrdením a satisfakciou za dobrú prácu vášho ateliéru?
Určite to poteší. Počas procesu realizácie nejakého diela je množstvo problémov, s ktorými sa stretávame, množstvo nepochopenia. Počiatočná ilúzia, že sa podarí niečo pekné, sa postupne vytráca. Keď to ocenenie príde, tak je to isté zadosťučinenie, že napriek problémom sa predsa len podarilo stavbu udržať v istých mantineloch a že nenesie znaky totálnej degradácie pôvodnej myšlienky.

Škola v Smižanoch je výnimočná už svojím zameraním. Je to verejná stavba, ktorých je dodnes u nás ako šafranu. V tej dobe to bolo veľmi osviežujúce a výnimočné, že ste získali ocenenie v tejto oblasti.
Bolo to pre nás veľmi príjemné, nikto to nečakal. Bol to príbeh sám o sebe, že na dedine niekoho vôbec napadlo čosi také postaviť (financoval to súkromník). Teší nás, že dnes škola praská vo švíkoch. Je tak navštevovaná, že nestíha.

Tak splnila svoj účel.
Áno, splnila. Máme už za sebou projekt jej dostavby. Už teraz ju navštevuje takmer 500 žiakov. To je skoro ako vysoká škola.

To je naozaj úžasné – keď v tomto zabudnutom kúte Slovenska vznikla architektúra s takýmto ušľachtilým poslaním. Vzdelávaniu detí sa venuje predsa minimálna pozornosť aj tam, kde je peňazí podstatne viac. Reakcie detí sú asi najlepším barometrom úspešnosti.
Určite škola vzbudila záujem, chodia tam deti z celého Spiša. Verím, že dostavbu sa podarí čo najskôr zrealizovať, že na to získajú nejaké peniaze. A snáď bude podobne úspešná!

Istotne aj súkromný investor má radosť, keď vidí, že objekt funguje a že má reálne perspektívy rozvíjať sa ďalej. Ako funguje váš ateliér? Pracujete zrejme vo väčšom tíme aj so svojím otcom Dušanom Burákom. Čím všetkým a akým spektrom stavieb sa zaoberáte?AB:
Povedal by som, že sme skôr menší ateliér. Otec, ja, Marek Bakalár, nový kolega Marek Dubiel a potom máme ešte staršieho (osemdesiatročného!) kolegu pána Pažáka – špecialistu na siete. Okrem toho sa u nás podľa potreby pravidelne vyskytnú študenti, praktikanti, ktorí jednoznačne oživujú atmosféru.

Teda na jednej strane menší ateliér, ale na strane druhej máte za sebou veľmi veľa projektov a realizácií.
Pri našom počte dosť nadčasujeme, aby sme boli aspoň virtuálne viacerí. Čo sa náplne týka, je to tak, že čo príde, to riešime. Máme ale šťastie na investorov, ktorí majú vkus, čiže občas sa podarí zrealizovať niečo pekné. Každopádne nie sme v situácii, ako niektorí kolegovia západnejšie od nás, ktorí robila veľké developerské projekty. Riešime skôr problémy vidieka okolo Košíc, prípadne ďalej na východnom Slovensku, sem-tam niečo v Košiciach, hoci takýchto zákazok je menej. Keď sa nám dostane na stôl rodinný dom, tak pracujeme na ňom, keď škola, tak projektujeme zase školu. Robíme tiež množstvo územných plánov.

Z toho vyplynula aj ďalšia vaša mediálna aktivita – založenie portálu o územných plánoch. Sú tam prezentované nielen vaše práce z tejto oblasti, ale je tam dobrý prehľad územno-plánovacej dokumentácie z celého Slovenska. Čo vás viedlo k tejto ďalšej verejno-prospešnej osvetovej činnosti? Samozrejme priamo to súvisí s množstvom územných plánov, ktoré spracúvame. Našou snahou je zastrešiť celé Slovensko. Spočiatku sa to zdalo nereálne. Zatiaľ je na portáli umiestnených približne 350 územných plánov a ich počet rastie. O jeho fungovanie a rast sa nepretržite stará občianske združenie UzemnePlany.sk. Cieľom je, aby občan, ktorý hľadá z tejto oblasti nejakú informáciu, tú informáciu aj našiel.

Leitmotív tohto projektu je teda opäť priblížiť sa občanovi, resp. verejnosti?
Určite, lebo občan často ani netuší, čo to je územný plán. Nevie, na čo slúži. Nevie, že sa počas spracovávania územného plánu môže k nemu vyjadriť, že môže nejaké veci ovplyvniť. Chceme, aby sa tieto informácie dostali k čo najväčšiemu počtu obyvateľov, preto je potrebné túto oblasť medializovať a rozširovať. Informácia sa stratí, ak sa o nej nebude hovoriť. Je to cesta, ktorou sme sa vybrali a tá cesta asi nemá koniec. (smiech) Neustále v tomto smere musíme niečo riešiť, ale verím, že to má význam. V súvislosti s týmto projektom sa k nám dostalo veľa pozitívnej odozvy.

Osobitosť a individualizmus je v profesii architekta príznačným javom. Každá zákazka má svoj špecifický príbeh, začiatok i koniec. Niektoré začínajú a končia v krátkom čase, iné sa vyvíjajú dlhodobo. Pri terasovej zástavbe Baránok ste v jednom štádiu odmietli pokračovať ďalej. Bol tam nejaký principiálny dôvod alebo zásada, ktorú ste nechceli porušiť?
Nie je to u nás naozaj bežné, že by sme zákazky odmietali. Toto však bola „silná káva“. Predstavy investora už presiahli určitý rámec, ktorý sme boli ochotní akceptovať. Bolo jasné, že naše názory sa nemôžu ani v budúcnosti stretnúť. Tlačili nás, aby sme zvyšovali počet bytov v území susediacom s mestskými lesmi – v košickom Čermeli – tak, aby z toho vzniklo niečo obrovské. Chceli sme, aby to bolo nejakým spôsobom prepojené s prírodou, aby to nekričalo, aby sa celkový objem zástavby v kopci skôr stratil, no investor to nechcel akceptovať. Tlačil nás do zdvojnásobenia počtu bytov, s čím sme nemohli súhlasiť.

Muselo to byť ale ťažké – odmietnuť veľkú zákazku!
Každopádne je to za nami. Tú zákazku robí teraz niekto iný. Je na tom smutné, že niekomu inému z našich vlastných radov to nevadilo. To, čo chcel investor, tam nakoniec bude stáť. A či to bude mestotvorné? O tom silne pochybujem.

Keďže ťažiskovo pôsobíte na východnom Slovensku, snažíte sa nejakým spôsobom reflektovať jeho regionálne osobitosti? V ktorých vašich stavbách je to prípadne najviac čitateľné? Pretože východné Slovensko má naozaj svoje špecifiká, sú tam iní investori i iné podmienky – v niečom možno lepšie, v niečom horšie. Ako ste povedali, veľké zákazky nerobíte – to môže byť na niečo aj dobré, lebo sa môžete potom sústrediť na iné detaily a iné súvislosti. Viete teda vo svojej tvorbe reflektovať východniarske regionálne špecifikum?
Je dosť signifikantné, že tu nie je toľko peňazí ako inde. Musím však povedať, že po prvoplánových osobitostiach veľmi nepátrame. Skôr hľadáme to skryté, čo v danom prostredí už možno ani nie je. Keď sme robili projekt vedeckej knižnice v Košiciach, multifunkčnú sálu, tak sme videli osobitosť v tom, že tá pôvodná budova bola kedysi väznicou. Chceli sme tam tento odkaz nejakým spôsobom zachovať. Preto sme to nazvali Klietka poznania. Keď sme robili školu v Smižanoch, tak sme veľmi nepátrali po smižianskych špecifikách, skôr sme si uvedomovali, že Spiš pred stáročiami bol miestom, kde bolo veľa gotiky, žili tam Nemci, ktorí tam priniesli výrazné stavby. Aj my sme teda chceli do Smižian priniesť niečo, čo bude moderné v kontexte tej dediny. V tom možno bola osobitosť, že sme trochu pátrali v minulosti.

Rešpektovanie prostredia teda skôr vidíte v tom, že prispôsobíte mierku, hľadáte skryté vnútorné významy, ale nejdete do formálnych výrazových prostriedkov, ktoré by jednoznačne navodzovali čitateľnosť regiónu – nejakými prvoplánovými symbolmi.
Formalizmom sa snažíme vyhýbať.

Patríte teda k architektom, ktorí sa skôr priklonia k modernizmu a aj v týchto regionálnych súvislostiach dokážu súdobými výrazovými prostriedkami reflektovať dané prostredie a vytvoriť kultivovanú a modernú architektúru.
Vždy sa snažíme nájsť vhodnú mierku. Aj keď navrhujeme novú architektúru, ide nám o to, aby nepresahovala, povedzme, istý rámec slušnosti.

Nechcete byt agresívni?
Určite nie – aspoň sa o to snažíme.

Vo vašej tvorbe sa pomerne často vyskytujú verejné stavby. Aká budúcnosť, podľa vás, čaká tento v súčasnosti veľmi zanedbaný, spiaci a u investorov veľmi málo preferovaný segment?
V oblasti verejných stavieb nás čaká boom domovov dôchodcov. Bývanie pre seniorov je pre nás veľká výzva, keďže populácia starne a je potrebné hľadať vhodné riešenia. Domovy dôchodcov, tak ako ich poznáme dnes, predstavujú vyhnanstvo.

Aj sa touto témou nejako bližšie zaoberáte?
Máme za sebou tri alebo štyri projekty domovov dôchodcov, ale, žiaľ, vyzerá to tak, že sa žiaden z nich nebude realizovať. Či už z finančných, alebo iných dôvodov. Túto tému sme však v ateliéri otvorili a cítim, že ju treba riešiť. Sú tam veľké možnosti, ako toto prostredie skvalitniť a urobiť ho nie štandardným alebo dokonca podštandardným, ale nadštandardným tak, aby človek dožil v kultúrnom prostredí.

Včlenili ste nejakým spôsobom túto problematiku aj do vašich početných územných plánov?
Zónami sa veľmi nezaoberáme, resp. len výnimočne. Skôr sa sústreďujeme na verejné priestory – námestia, pešie zóny a podobne. Sú dediny, ktoré potrebujú záchranu. Nesú znaky ťažkej degradácie – asi vďaka predošlému obdobiu, ale ani súčasná doba tomu veľmi nepomáha. Je to téma, ktorej sa treba venovať.

Z toho, čo ste povedali, mám pocit, že máte silné sociálne cítenie a pozitívny vzťah k riešeniu verejných tém. Sami si definujete zákazky, ktoré vyplývajú priamo z potrieb vášho regiónu. Že tam nie sú domovy dôchodcov, že tam nie je zabezpečená vybavenosť malých sídiel – to vás musí z pohľadu architekta veľmi iritovať a motivovať k takejto osvetovej práci. Na východe je to viac vypuklé ako tu na západnom Slovensku. Rozdiely sú markantné a zrejme vás priamo na tieto témy vyzývajú. Možno povedať, že témy vyplývajú z týchto potrieb?
Asi áno. Súčasťou územného plánu sú prieskumy a rozbory jednotlivých obcí. Výhodou tejto práce je, že spoznávame nepoznané a pritom vidíme, v akom stave sa táktorá obec nachádza. Máme tak prehľad o situácii v celom regióne a vieme zaujať stanovisko. Dnes, keď existujú eurofondy, to je pre mnohé tieto maličké obce obrovská šanca čosi získať a pre svoju obec niečo urobiť. K tomu potrebujú územný plán, aby vedeli, čo, kde a ako. Prichádza s tým teda možnosť, že sa naozaj podarí postaviť obecný úrad, alebo domov dôchodcov, alebo niečo iné, čo je potrebné.

Pomáhate na tejto komunálnej úrovni konkrétnou poradenskou činnosťou, ako napríklad narábať s eurofondami, alebo to už nechávate na iných?
Vždy sa obce snažíme nasmerovať, na koho sa v tomto obrátiť.

Takouto činnosťou robíte na východnom Slovensku priekopnícku prácu. Veľmi záslužnú, keďže navyše sú tam pre architektov celkom iné podmienky ako niekde inde.
Ďakujeme, hoci nie sme zase až takí svätí, ako by sa mohlo zdať. (smiech)

To viem, ale iste to nie je jednoduché…
Chcel by som zažiť dobu, keď aj u nás bude tak dobre, že budeme stavať kultúrne centrá, múzeá atď., ale toho sa asi nedočkáme.

Prečo? Však tam máte Múzeum Andyho Warhola – možno aj to sa bude rozširovať. (smiech) Keby vám niekto ponúkol do Bratislavy zákazku – nejaký veľký developerský projekt – zobrali by ste ju?
Ak by išlo o zaujímavú zákazku, prečo nie! Sme otvorení každej zákazke. Samozrejme, pokiaľ to nepresiahne mantinely normálnosti.

A ktoré témy patria medzi vaše obľúbené?

Zaujímajú ma témy, ktoré istým spôsobom presahujú rámec každodennej architektúry a pri tvorbe prinášajú nejaké mimoriadne zážitky. Zážitky z poznania seba. Pri sakrálnej,resp. pamätníkovej architektúre sa môžem v podstatedotýkať smrti, ak to tak môžem povedať. Človek pri takejto tvorbe spoznáva viac sám seba, otázky večnosti, nekonečnosti. Všetko ostatné je pominuteľné.

Asi je naozaj treba viac pestovať a starať sa o duchovno, rozmer, ktorý nám v tomto svete trochu uniká. Nemáme na to čas.
Verím, že sa otvoria oči tam, kde sa majú. (smiech)

Bratislava – Košice, júl 2010