ÚzemnéPlány.sk

Autor

Ing. Richard Kitta

Zdroj

Rovart

Zobrazení

13213

Dátum vydania

17. 03. 2009

Kategórie článku

• Architektúra

Ďalšie diely seriálu

• Jedenásta kniha o architektúre? 2.diel

Súvisiace články

• Arcosanti
• Jedenásta kniha o architektúre? 2.diel
• Inovácie betónu z pohľadu aplikácie na fasády
• Mesto a rieka
• Ekopolis už nie je futuristická extravagancia
• Knižnica v zlatej veži, Nemecko
• Nová výstavba v kolínskom prístave
• Gwanggyo Power Center – cestovanie v čase skutočnosťou
• Svetová ekonomika vädne, kultúrne svätostánky prekvitajú
• Vývoj miest v staroveku - Mezopotámia a Egypt

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

47%

Celkový počet hlasov: 956

Jedenásta kniha o architektúre? 1.diel

V prvých ôsmich knihách sa Vitruvius zaoberá stavebným inžinierstvom a architektúrou. Rimanom však bola technická stránka stavieb omnoho bližšia ako ich umelecká stránka a estetické pôsobenie, ktoré boli vždy doménou grékov…
V ďalších knihách sa stretávame s gnómonikou, náukou o zostrojovaní prístrojov na meranie času a mechanikou, náukou o zostrojovaní strojov na dvíhanie telies a konštruovaní vojnových strojov.

Marcus Vitruvius Pollio (80–70 až 15 pred Kr.) bol rímsky inžinier, proto-teoretik architektúry, autor diela De architectura (O architektúre), vďaka ktorému sa zachovali cenné poznatky o rímskom staviteľstve a technických objavoch. Prečo táto kniha zohrala veľkú úlohu v dejinách európskej kultúry?

V čase vojnových výprav pôsobil Vitruvius v Caesarovom vojsku ako veliteľ stavebných inžinierov (praefectus fabrum). Zastával pozíciu veliteľa jednotky zodpovednej za konštrukciu a údržbu balíst, škorpiónov a iných obliehacích a metacích strojov. V mierovom období pôsobil ako civilný architekt. Zo svojich architektonických diel spomína v diele iba jedno a síce baziliku v meste Fanum (dnes Fano) dokončenú roku 19 pred Kr., ktorá sa však nezachovala. Za vlády Augusta ho práve jeho rozsiahle skúsenosti v oblasti staviteľstva viedli k tomu, aby svoje poznatky spísal v desiatich knihách.1 De architectura je údajne jediným dochovaným klasickým dielom, ktoré nám približuje súdobé možnosti rímskeho staviteľstva. De architectura je však aj čosi viac – znamená osobnú a encyklopedickú výpoveď človeka, súdobého staviteľa. “V prvých ôsmich knihách sa Vitruvius zaoberá stavebným inžinierstvom a architektúrou. Rimanom však bola technická stránka stavieb omnoho bližšia ako ich umelecká stránka a estetické pôsobenie, ktoré boli vždy doménou grékov… V ďalších knihách sa stretávame s gnómonikou, náukou o zostrojovaní prístrojov na meranie času a mechanikou, náukou o zostrojovaní strojov na dvíhanie telies a konštruovaní vojnových strojov.”2 Vitruvius nadväzoval na diela svojich predchodcov, citeľný je vplyv najmä gréckych autorov helenistickej doby, napr. Hermogena (2. stor. pred Kr.), staviteľa Artemidinho chrámu v Magnézii. Prvý citoval z diela De architectura Frontinus (40–130 po Kr.).

Tak ako ostatné diela o rímskej architektúre, bola aj Vitruviova De architectura dlho považovaná za stratenú. Roku 1414 ju objavil Poggio Bracciolini, florentský humanista. Práca antického architekta neskôr poslúžila Leonovi Battistovi Albertimu ako hlavný zdroj pre jeho spis De re aedificatoria (1450). Prvé kritické vydanie Vitruvia sa objavilo roku 1486 (Fra Giovanni Sulpitio), nasledoval preklad do taliančiny (1521), francúzštiny (1547), angličtiny, nemčiny (1543) a španielčiny.3 Roku 1511 vytvoril pravdepodobne Fra Giovanni Giocondo drevoryty, ktoré nahradili stratené pôvodné ilustrácie. Objav Vitruviovho spisu pomohol humanistickým renesančným staviteľom pochopiť a aplikovať princípy starovekej architektúry, priamo inšpirovala architektov Sebastiana Serlia, Vignolu a Palladia. Výsledky ich snaženia sú dodnes viditeľné v architektúre renesancie, baroka a neoklasicizmu.

Nie náhodou začína Vitruviov traktát problematikou urbanizmu. Už v 70. rokoch 5. stor. pred Kr. sa začína organizovaná a plánovaná výstavba mestských sídel, predovšetkým návrhom Milétu z dielne Hippodama (510 pred Kr.). Hippodamos sa stal prvým známym architektom, ktorý navrhol projekt ideálneho mesta pre 50 tisíc obyvateľov. Hippodamický systém tvorí pravouhlý rastrový plán s rovnako veľkými blokmi domov tzv. insulae. Neskôr boli mestá, najmä koloniálne, riešené “demokraticky”, teda boli pravidelne rozložené podľa izonómie.4 Vitruvius vo svojej prvej knihe traktátu približuje problém urbanizmu vtedajšieho veku ako značne úzko vymedzený spôsob správneho zakladania mesta, sídelného útvaru, Už v tomto období je však evidentná snaha deliť architektúru na teóriu (rationatio) a prax (fabrica), čo je spoločným menovateľom takmer pre celú De architectura. Teóriu architektúry považuje Vitruvius za schopnosť staviteľa demonštrovať dôvtipom a vedeckými prepočtami veci, ktoré prináležia praktickej časti.5 Obhajuje však harmonický princíp, keď vyzdvihuje rovnováhu vo využívaní praktického a teoretického prístupu. Tí, ktorí podľa neho nedbajú na teoretické základy, nemôžu dosiahnuť požadovanú úroveň a ocenenie, a tí, ktorí sa spoliehajú bezvýhradne na učenie, “akoby nasledovali tieň, a nie samotnú vec.” Za ďalší dôležitý teoretický predpoklad považuje Vitruvius poznatky z histórie, aj keď z dnešného pohľadu dosť zjednodušene a skreslene. Architekt musí byť podľa neho zručný v tejto discipline najmä preto, aby dokázal zdôvodniť použitie a opodstatnenosť daných architektonických prvkov.

Genius loci, duch miesta, určitá náväznosť na už existujúce urbanistické štruktúry a rešpekt s ohľadom na predošlý vývoj daného mesta je nepísanou doktrínou aj v súčasnosti, hoci v praxi častokrát nerešpektovanou a porušovanou. Sympatickou črtou celého traktátu je tak trochu “insitné” ale úprimné vyjadrovanie sa autora k rôznym aj veľmi detailným aspektom súvisiacich priamo s architektonickou tvorbou, ktorá len potvrdzuje jeho rímsky pragmatický naturel. A práve v týchto miestach vyznieva niekedy až naivne apelovanie na filozofické a etické poznanie staviteľa: “… zdokonaľuje ho veľkosťou ducha, aby nebol nafúkaný, ale skôr prívetivý, poriadny a poctivý, aby nebol lakomý, a čo je najhlavnejšie: bez mravnej čistoty sa nedá vytvoriť žiadne dielo.”6 Na druhej je častokrát úchvatné a zarážajúce zároveň, že aj po dvetisíc rokoch má človek ťažkosti osvojiť si tieto jednoduché a prosté myšlienky. Vitruvius vidí architekta ako polyhistora, ktorý má prehľad v geometrii, optike, aritmetike, ktorý sa vyzná v hudbe, lekárstve, práve a vyzná sa v astronómii. Veľký dôraz kladie na jeho vzťah k prírode a jej dôkladné poznanie (fysiologia), ktoré sú podľa neho principiálne aspekty pri zakladaní miest a zavádzaní akvaduktov. Poznatky z lekárskych vied vymedzuje poznaním podnebia konkrétnej riešenej oblasti (klimata). Zdravé sídlo môže vzniknúť iba na mieste so zdravým vzduchom a vodou. Popis výberu a určenia zdravého miesta je u Vitruvia poznačený empíriou, ktorej sa však naozaj nedá takmer nič vytknúť: ”Ak prúdia k mestu pri východe slnka ranné vetríky, ku ktorým sa pridávajú hmly a roznášajú medzi obyvateľstvom jedovaté výdychy močiarnych živočíchov, urobia z tohto miesta miesto choroboplodné.”

Ak by Vitruvius dnes napísal Jedenástu knihu architektúry, mohol by túto svoju empíriu pripodobniť dnešnému stavu miest, ktoré sú plné jedovatých exhalátov z priemyselných zón, saturovaného stavu dopravy a iných emisie plodiacich infraštruktúr. Leto v obytných zónach je pre obyvateľov čoraz viac neznesiteľným ročným obdobím, z dôvodu narušenej prirodzenej výmeny a cirkulácie vzduchu a vlhkosti. V dôsledku toho teploty vzduchu v mestách a veľkomestách pravidelne lámu teplotné rekordy. “Teplo rozkladá, svojou žiarou zmäkčuje, pripravuje o silu…”7

Použitá literatúra:
1 http://sk.wikipedia.org/…uvius_Pollio, 12.2. 2009
2 Bouzek, Jan, In: Vitruvius, Deset knih o architektuře, Svoboda, Praha, 1979
3 http://sk.wikipedia.org/…uvius_Pollio, 12.2. 2009
4 Koch Wilfried, Evropská Architektura, Encyklopedie evrop. architektury po současnost, Ikar, 1998, str. 343
5 Vitruvius, Deset knih o architektuře, Svoboda, Praha, 1979, str. 29
6 Vitruvius, Deset knih o architektuře, Svoboda, Praha, 1979, str. 31
7 Tamtiež, str. 43