ÚzemnéPlány.sk

Autor

Prof. Ing. arch. Peter Vodrážka, PhD.

Autor fotografií

archív autora

Zdroj

Urbanita

Zobrazení

40255

Dátum vydania

06. 08. 2010

Kategórie článku

• Urbanizmus a územné plánovanie

Súvisiace články

• Arcosanti
• Jedenásta kniha o architektúre? 1.diel
• Jedenásta kniha o architektúre? 2.diel
• Mesto a rieka

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

46%

Celkový počet hlasov: 1860

Vývoj miest v staroveku - Mezopotámia a Egypt

Vznik mesta sa viaže na prvé triedne spoločnosti. Diferenciácia spoločnosti sa zákonite premieta do jednotlivých funkčných komponentov a hmotových aj priestorových prejavov v sídle. Obdobie staroveku a v našich podmienkach stredoveku je charakteristické zakladaním miest, čo so sebou prinieslo veľmi jednoznačné riešenia novozaložených sídiel. Až ďalšie vývojové etapy, ktoré popri živelných katastrofách a vojnových pohromách, ako aj vývojom spoločnosti vstupovali novými požiadavkami do pôvodnej štruktúry miest, podrobovali tieto sídla korekciám, ktoré mali odstrániť problémy brzdiace ich rozvoj. Nasledujúce vývojové etapy ľudskej spoločnosti vstupovali do sídiel zanechaných predchádzajúcimi generáciami tvorcov a viac či menej ich prispôsobovali novým požiadavkám.

Prvá fáza triednej spoločnosti viedla k vzniku miest, k diferenciácii medzi poľnohospodárskym vidiekom a obchodno-remeselníckym mestom. Mesto predstavuje vyššiu sídelnú formu, ktorá začína byť nadradená starej dedine. Súčasne v tej istej dobe v Mezopotámii objavili pálenie hliny na tehly a v Egypte sa stavali veľké kamenné chrámy, čím dochádzalo k stavbe objektov uchovaných dodnes v podobe hmotných kultúrnych pamiatok. Tu sa začínajú dejiny stavby miest spojené s vyšším, dokonalejším stupňom pretvárania prírodného prostredia.

Vznik miest sa vysvetľuje najrôznejšími spôsobmi. V histórii k nemu dochádza z odlišných popudov. Korene vzniku miest sú zvyčajne v premene a vývoji ekonomickej základne (v prechode k remeslám a obchodovaniu), ale aj spoločenskej formácie (prechod k triednemu zloženiu). Tak vznikajú pravé mestá, i keď ochrana poľnohospodárskeho obyvateľstva pred prepadmi často spôsobuje vytváranie nepravých útočiskových miest, do ktorých sa uchyľuje poľnohospodárske obyvateľstvo len v dobe nebezpečenstva. Skutočné mestá s trhovou funkciou však môžu vzniknúť len vo výhodných dopravných polohách a sú výsledkom vyspelejšieho hospodárenia v prostredí dedinských poľnohospodárskych kultúr. Zoskupenie stavebných jednotiek sa spočiatku nelíši podstatne od neolitickej dediny, avšak zväčšovanie osady spôsobuje aj funkčnú diferenciáciu. Upevňovaním triednej spoločnosti sa tieto diferencie prehlbujú. Stred obývajú vládcovia a bohatí obyvatelia, okolité ulice úradníci a hodnostári, potom obchodníci a remeselníci a nakoniec poľnohospodári a chudoba obývajú perifériu za mestom. Najprv je mesto prirodzene vyvinutý útvar, až potom plánovité prestavby – či už po vojnovom zničení alebo z podnetu bohatého vládcu – z neho vytvárajú útvar pravidelný, prestavaný plánovite a podľa určitého geometrického kompozičného poriadku.

Pôdorys mesta Babylon s cestou procesií, ktorá viedla od Ištarinej brány zo severu na juh pozdĺž vnútorného mesta

Mezopotámia

V období medzi piatym a štvrtým tisícročím p. n. l. sa v údoliach riek Eufratu, Tigrisu a Nílu rozvíjala poľnohospodárska výroba založená na rozsiahlej výstavbe zavlažovacích kanálov. V tom čase vznikali pomerne rozsiahle mestá s chrámami, pričom špecializovaní remeselníci pracovali pre potrebu chrámov a kňazov. Triedna spoločnosť sa v Mezopotámii rozvíjala časovo skôr ako v Egypte. Nachádzala sa pri dolnom toku riek Eufrat a Tigris v Prednej Ázii. Podobne ako v Egypte aj v tomto bezdažďovom pásme ľudia pomocou kanálov a čerpacích zariadení zavlažovali pôdu. Popri poľnohospodárstve a pastierstve poskytoval obživu aj rybolov. Takisto ako v Egypte, aj tu si spoločné práce na budovaní zavlažovacích zariadení vyžiadali vznik štátu. Spočiatku vznikali drobné mestské štáty. Ich vládcovia sa striedavo zmocňovali vlády nad druhými mestami a vymáhali od obyvateľstva poplatky. Oproti Egyptu bolo územie dolného toku oboch riek menej chránené pred kočovníckymi vpádmi.

Mezopotámia sa delila na dve časti – vyspelejšiu južnú časť osídlenú Sumermi a severnú, kde sídlili Akkadi. Ich vládca Sargon I. ovládol sumerské územie, pripájal územia ďalšie a vytvoril veľkú ríšu. Približne v polovici roku 2200 p. n. l. podľahla akkadská ríša pastierskym kmeňom. Okolo roku 1800 p. n. l. utvoril Chammurapi v Mezopotámii rozsiahly a centralizovaný štát, Starobabylonskú ríšu s hlavným mestom Babylonom. Za nástupcov Chammurapiho nastal mierny úpadok Starobabylonskej ríše, keď sa stala korisťou cudzích susedných národov. Nový politický význam dosiahla ríša až za nadvlády Asýrčanov a Peržanov. Asýrčania sa od 9. stor. p. n. l. postupne zmocnili Sýrie, Babylónie, Palestíny a prechodne aj Egypta. Na troskách Asýrskej ríše vznikla Novobabylonská ríša, v ktorej nastal všestranný rozkvet mezopotámskej kultúry. Na konci 6. stor. p. n. l. sa stala súčasťou mocnej Perzskej ríše.

Už pred rokom 3000 p. n. l. boli Sumersko a Akkad rozdelené asi na 20 mestských štátov s vlastnou politickou samosprávou, ale so spoločnou hmotnou i duchovnou kultúrou. Stredom mesta bol posvätný temenos, akási citadela pozostávajúca z chrámov bohov niektorého mesta. Po roku 3000 p. n. l. sa však objavil vedľa božstva i svetský vládca. Snažil sa byť nadriadeným kaste kňazov, ale v každom prípade v zhode s nimi ovládal poddaný ľud. Utvorenie štátu, zjednotenie a kanonizovanie určitého poriadku, napr. pri veľkých vodných a kultivačných dielach, v stále zložitejšej spoločenskej skladbe, stalo sa nakoniec spoločenskou nevyhnutnosťou.

Stavebno-technické začiatky urbanistickej výstavby miest možno najlepšie sledovať na základe vykopávok v Mezopotámii, na juhu v Sumersku v Eride, Uru, Erechu, Lagaši, na severe v Akkade v Kiši, Opise a Ešnunne. Podľa Erechu možno usudzovať aj vývoj ostatných. Erech bol pôvodne dedinou neolitických roľníkov, teda prvotnopospolného spoločenského zriadenia. Opakujúci sa zánik a obnova dediny vytvorili postupom stáročí návršie – hlinený tell vyrastajúci pomaly z barinatej roviny. Spodných 15 m sú pozostatky čisto neolitické. Sú dokladom tisícročného trvania dediny prvotnopospolnej spoločnosti. Potom sa však objavujú základy monumentálnych budov, chrámov vytváraných v ďalšom štádiu nenahraditeľnými zikkuratmi (zikkurat bol umelý kopec z umiesenej hliny vo forme stupňovitej veže obloženej keramikou). Ďalej nasledujú vrstvy čisto mestskej pravidelnej a hustej ulicovej zástavby (hlavné ulice boli obchodné, vedľajšie obytné), ktorá už vznikla plánovitou prestavbou po vojnovej alebo inej katastrofe.

Rozkvet veľkých miest (Babylon, Ninive, Ur a iné) sa datuje od roku 3300 p. n. l. Počas tisícročného trvania prežili všetky mezopotámske mestá veľa štruktúrnych prestavieb, kým od „rastúcich“ foriem dostali známu „pravidelnú“ formu. Niekedy mali až šachovnicovité dispozície, kde mal dominujúce miesto palác kráľa, despotu považovaného za poloboha. Mestá dosahujúce niekedy takmer polmiliónový počet obyvateľov (napr. Babylon) boli ohradené múrmi s vežami, ktoré boli na miestach vyústenia mestských ulíc súčasne bránami. Obydlia chudobných boli hlinené chyže. Paláce a chrámy boli z kameňa alebo pálených tehál. Palác despotu v spojení s chrámom vytváral centrum mesta (ak bol vládca domorodý) alebo bol súčasťou opevňovacieho systému, teda na obvode mesta (tak si stavali paláce cudzí despoti).

Mezopotámske mestá teda tvorili mestské štáty s mohutným hradbovým systémom s výrazným centrom – temenosom, v ktorom sa nachádzal palác vládcu poloboha vedľa svätyne – zikkuratu, pričom jediná výraznejšia komunikácia bola cesta procesií. O väčších priestoroch možno hovoriť iba v súvislosti s uzavretými palácovými a chrámovými areálmi, chýbajú tu teda charakteristické verejné priestranstvá. Spoločenská diferenciácia sa premietla do hmotovo-priestorovej artikulácie sídla.

Pôdorys mesta Ur v Mezopotámii s jasným členením na areál vládcu s kráľovským palácom a zikuratom a archeologické nálezy obytných častí mesta

Egypt

K ďalším štátom, o ktorých máme viac svedectiev, a ktoré vznikli medzi 4. a 3. tisícročím p. n. l., patrí Egypt. Pôda bola pôvodne spoločným majetkom rodov, ktoré žili v rodových občinách. Postupným vznikom súkromného vlastníctva sa zmenili na dedinské občiny. Starešina najbohatšej rodiny bol náčelníkom, rozhodoval o väčšine vecí v občine. Z dedinského náčelníka sa stal náčelník kraja, veľmož. Najsilnejší z veľmožov ovládol celé územie, stal sa kráľom – faraónom. Na konci 4. tisícročia p. n. l. sa vytvorili dva štáty – Dolný Egypt (na území dnešnej nílskej delty) a Horný Egypt (nílske údolie až po Asuán). Začiatkom 3. tisícročia p. n. l. nastalo ich zjednotenie a za zakladateľa zjednoteného Egypta sa považoval vládca Horného Egypta Meni. Okolo jeho paláca na rozhraní oboch častí vzniklo mesto Mennofer (gr. Menfis). Mestá v Egypte prežili radikálne štruktúrne a stavebné premeny a v poslednom tisícročí podľahli, podobne ako mestá v Mezopotámii, úplnej skaze a spustošeniu, pokiaľ sa na staré miesto nenasťahovali Arabi či kolonizátori z Európy (čo tiež znamenalo zničenie kultúrneho odkazu). Popri gigantických pyramídach, mastabách, skalných hroboch a niekoľkých výtvarne zaujímavých chrámových oblastiach sa nám zachovali v pôvodnej forme len niektoré mestá, ktoré boli vystavané pre otrokov pri stavbách pyramíd – Tel-el-Amarna (Achetaton) a Kahun. Pri veľkých mestách (Mennofer, Veset), ktoré prekonali toľko štruktúrnych zmien, že boli úplne zničené, môžeme z trosiek stĺpov a chrámov vidieť bohatosť oficiálnej kultúry. Mestá starého Egypta boli upravené zeleňou a záhradami. V ich prostriedku sídlila šľachta so svojimi otrokmi. Vlastné mestské jadro bolo obklopené predmestiami chudobných remeselníkov a roľníkov zásobujúcich mesto.

Tel-el-Amarna sa nachádzala na polceste medzi Menfisom a Thébami na pravom brehu Nílu. Podobne ako spomenuté mestá sa nachádzala v údolí rieky a mala pretiahnutý tvar. Základné palácové a chrámové komplexy zväzovala hlavná cesta idúca paralelne s riekou – kráľovská cesta. Táto cesta s rytmicky umiestnenými sfingami a alejou paliem predstavovala nový prvok vo výstavbe miest. Podobne ako v mezopotámskych mestách cesta procesií mala kultovo-náboženský charakter a tvorila najvýznamnejší verejný prvok mesta. Okrem tejto hlavnej ulice tu boli aj úzke vedľajšie ulice. Zástavba mesta mala odlišnú premiešanú štruktúru. Najbohatší obyvatelia zaberali veľké pozemky, na ktorých bývali takisto služobníci, boli tu obytné objekty otrokov, sklady zrna atď. Okrem toho k pozemku patril sad a malá svätyňa. Dom sa nachádzal v strede pozemku, obytné miestnosti boli umiestnené okolo hlavnej miestnosti. Spolu s domami bohatých tu boli obytné domy remeselníkov. Okrem toho sa tu nachádzali chyže chudobných, ale slobodných obyvateľov. Osobité miesto v obytnej výstavbe zaberala v Tel-el-Amarne štvrť otrokov obohnaná stenou so štvorcovým pôdorysom – tu boli domy robotníkov, ktorí stavali nové hlavné mesto. Predpokladá sa, že takýchto miest otrokov tu bolo viac, zachovalo sa však len jedno.

Na rozdiel od mezopotámskych miest obrovská zjednotená ríša Egypta nenútila budovateľov miest vytvárať mohutné hradbové systémy. Podobne však možno sledovať v pôdoryse aj v stvárnení miest výraznú artikuláciu zodpovedajúcu rozvrstveniu spoločnosti. Aj v súčasnosti mimoriadne vynikajú mohutné chrámové a sepulkrálne areály. K výraznému obohateniu verejných priestorov však nedošlo.

Pôdorys mesta Achetaton s dominantnou líniou kráľovskej cesty

Literatúra:
• Benevolo, L.: Die Geschichte der Stadt, Campus Verlag Frankfurt, New York, 1984.
• Hruška, E.: Vývoj stavby miest. Bratislava:SAV 1969.
• Morris, A. E. J.: History of Urban Form – Before of Industrial Revolution. Hong Kong: Longman Limited, 1994.
• Savarenska, T.F.: Istoria gradostroiteľnovo isskustva. Moskva: Strojizdat, 1984.
• Voženílek, J.: Vývoj urbanismu. Praha: ES ČVUT 1990.
• Vodrážka, P.: Dejiny stavby miest. Vysokoškolská učebnica. Bratislava: Vydavateľstvo MERITUM 2001.

Urban development in antiquity – Mesopotamia and Egypt

The origin of the city is connected to the first class-based societies. The differentiation of a society is reflected in the individual functional components and material and spatial expressions in a settlement. The age of antiquity and, in our situation, the medieval, is characterized by the foundation of cities, which brought with it a very clear solution of the new-founded settlements. Later development phases which, alongside natural catastrophes and military disasters as well as social developments, brought new requirements into the original structure of cities, subjected these settlements to corrections which were to remove the problems holding back their development. The consequent development stages of human society entered into the settlements left behind by previous generations of creators, and to a greater or lesser degree adapted them to the new requirements.

Tento článok časopisu Urbanita si môžete prečítať v pôvodnej forme tu