ÚzemnéPlány.sk

Autor

prof. Ing. arch. Robert Špaček, CSc., Ing. arch. Lukáš Šíp

Autor fotografií

archív redakcie

Zdroj

Vydavateľstvo Eurostav s.r.o

Zobrazení

15183

Dátum vydania

28. 03. 2011

Kategórie článku

• Architektúra
• Regionálny rozvoj a investície

Súvisiace články

• SUNLIGHTHOUSE - slnečný dom v Rakúsku
• Energetický pasívny dom, Adelzhausen
• Rodinné domy v Slovinsku
• Bytový dom R1D v Burgose
• Solarcity Linz, škola a škôlka - keď je leitmotívom svetlo
• ARCH 04/2011
• Dva magnety architektúry
• Holandská bytovka so zelenou strechou

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

44%

Celkový počet hlasov: 1003

Udržateľná architektúra

Diskusia

V odbornom kontexte si od slovného spojenia postupne odvykáme (ak neberiem do úvahy politikov a nedôsledných žurnalistov). Keď by sme chceli byť puristi, muselo by nám byť jasné, že v horizonte dlhodobosti budeme všetci nepochybne mŕtvi, trvalé zrejme nebude nič. Ibaže by sme trvalosť relativizovali na dĺžku volebného obdobia. Z trvalosti tohto typu môže (musí) žiť politika, prípadne ekonómia. Trvalosť je zrejme ešte viac ako dlhodobosť. Pojem rozvoj je spojený s pribúdaním, čo je ťažko kombinovateľné s trvalosťou. Trvalo udržateľný rozvoj je politický fetiš. Keď sa tak volá politický program, nemali by si to osvojiť odborníci. Pojem v sebe skrýva dvojnásobné contradictio in adjecto. Pojem TUR bol svojho času potrebný ako iniciačný, ale určite sa prežil.

Extenzívny rozvoj systémov má hranice (aj keď Meadowsovci revidovali pôvodné hranice rastu), intenzifikácia dovnútra sa tiež vyčerpá – filozofiu a stratégiu faktoru štyri, prípadne desať nebude možné reálne zvyšovať. Trvalá udržateľnosť rozvoja je technokratická floskula Naisbittovského typu – spotrebúvajme bez váhania, nové zdroje určite nájdeme. Hovorme radšej o udržateľnosti života, o udržateľnom spôsobe, kvalite živote. Dokonca aj udržateľnosť života má zmysel len vtedy, keď hovoríme o ľudskom živote. Udržať biologický život bez ľudskej účasti znamená život bez prítomnosti vedomia.

Hra na trvalo udržateľný rozvoj začína byť nebezpečná, keď si ekológovia osvoja politické slogany namemorované v minulosti, keď boli aspoň zdanlivo „pokrokové“. Politici majú potom svoje argumenty akoby odborne legalizované. Zaraďme „trvalo udržateľný rozvoj“ tam, kam patrí. Do výpredaja hypermarketov ideí slúžiacich lacnej politike. Téma hodnôt udržateľnosti zvádza na jednej strane k planej moralizácii, na strane druhej k technokratickému zjednodušovaniu. V pojme sa stretávajú merateľné fyzikálne a ekonomické veličiny s nekvantifikovateľnou etikou. Udržateľnosť života je reflektovaná nielen vedou, ale aj umením, možno najintenzívnejšie literatúrou. Literárnych fikcií, čo sa s nami stane, keď zle nastavíme hodnoty, o ktoré oprieme udržateľnosť života, je viacero. Od Čapkovej vojny s mlokmi cez Vercorsove odprírodnené zvieratá, po Vonnegutove poviedky a romány, medzitým Bradhuryho 451 stupňov Fahrenheita. Hyperbolicky fabulujúci Kurt Vonnegut vytvára obrazy a konštrukcie, ktoré „seriózna“ veda nemôže postaviť. Je zachovanie prírodných systémov dôležité samé o sebe alebo len ak bude človek prítomný? Bude teda hodnotou rast populácie, nebodaj trvale udržateľný, alebo kvalita života? Bude hodnotou vzdelanie, ktoré populáciu definuje kvalitatívne a prispieva aj ku kvantitatívnej stabilizácii? Bude hodnotou udržateľnosti života návrat k fundamentom alebo sústavné prehlbovanie toho, čo v našej civilizácii naštartovalo osvietenstvo?

Ak sa pozrieme na stav a prognózy vývoja ľudskej civilizácie z hľadiska podielu mestského obyvateľstva, nevyhneme sa predpokladu, že udržateľnosť života (a architektúry) bude problémom mesta. Podľa údajov IETC bude v roku 2006 žiť 3,2 mld. ľudí, teda polovica populácie na Zemi, v mestách. Ďalší vývoj predpokladá ďalší rast podielu mestskej populácie. Pritom mestá zaberajú iba okolo 2 % povrchu Zeme. Produkujú 78 % emisií uhlíka z ľudských činností, spotrebúvajú 76 % priemyselnej spotreby dreva a 60 % ľudskej spotreby vody. Udržateľná ekonomika bude možná len prostredníctvom manažmentu urbánnych systémov. O udržateľnosti kultúry nehovoriac.

Predstava udržateľného mesta je sformulovaná v 10 princípoch (melbournské princípy z 3. – 5. apríla 2002). Podľa UNEP IETC, tieto princípy budú tvoriť základ pre „Cities As Sustainable Ecosystems“ (CASE) – mestá ako udržateľné ekosystémy. CASE je nový spôsob rozmýšľania o udržateľných mestách, či udržateľnosti miest.

Udržateľná architektúra (ekologická = udržateľná?)

Ekologická architektúra ako relevantný postoj k základným princípom architektonickej tvorby sa neustále formuje; podstata a výraz tohto fenoménu sa hľadajú celosvetovo. Pojem ekologická architektúra pôsobí z terminologického hľadiska pomerne exaktne. Široké spektrum rozmanitých architektonických konceptov realizovaných diel, ktoré sa označujú ako ekologické, však stavia podstatu tohto pojmu na tenký ľad. Zatiaľ čo kategórie ako nízkoenergetický či energeticky pasívny dom vieme zadefinovať v podstate „matematicky“ presne, ekologická alebo udržateľná architektúra zostáva „…všeobecnou kategóriou bez jedinej formálnej, priestorovej či teoretickej typológie. Môže zahŕňať široké spektrum koncepčných filozofií, od vedeckých, ktoré sa usilujú o sebestačnosť (architektúry) vďaka nulovým energetickým systémom, po poetické, ktoré sledujú vytvorenie zmysluplného priestorového kontextu pre zažívanie prírody.

Estetika ako podmienka udržateľnosti

James Wines vo svojej knihe Green architecture píše o zlyhaní architektov pri „…konvertovaní vznešených cieľov do ekvivalentného umeleckého výrazu.“ A tiež, že „…bez umenia celá idea udržateľnosti padá. Ľudia si nikdy nebudú chcieť udržať esteticky podradnú budovu vo svojom okolí, bez ohľadu na to, či je vybavená kvalitným termálnym zasklením, fotovoltickými článkami a podlahovými krytinami bez emisií.“

Estetická hodnota stavby sa stáva podmienkou jej udržateľnosti. Ekologická architektúra potrebuje vlastný autentický výraz, s ktorým by sa mohla identifikovať a vyčleniť sa tak od ostatných architektonických štýlov. Protiargumentácia v podstate neexistuje; iba ak sa zhodneme na tom, že estetika je pre našu schopnosť identifikácie sa s priestorom ktorý obývame nepodstatná, čím by sme negovali väčšinu teoretických spisov o vzťahu estetiky a architektúry. Architektonická moderna argumentovala aj etikou.

Niektoré z Le Corbusierových piatich bodov modernej architektúry sa zakladali práve na environmentálne – etických princípoch. Súčasná aplikácia týchto princípov zostáva v podobe formálnych odkazov na modernu, ich pôvodný význam (ekológia, hygiena, etika, …) sa dávno vytratil. S určitou mierou tolerancie možno tvrdiť, že pôvodný koncept udržateľnej architektúry mal tendenciu vrátiť do architektonickej tvorby princípy etiky. Obávame sa však, že súčasná energeticky efektívna architektúra (v podobe pasívnych domov) má s pôvodnými ekologicko-etickými princípmi málo spoločného. Z ekologickej architektúry sa stal obchod; jej výsledkom je produkt, ktorý si investor kupuje z finančných dôvodov. Etika zodpovednosti za environmentálnu udržateľnosť života zostáva v polohe povrchného „zeleného“ imidžu.

Etiku, estetiku a logiku ekologickej architektúry je potrebné dostať do vzájomného súladu, definovať vzájomné vzťahy týchto entít v rámci udržateľných hraníc. Kríza ekologická, hospodárska či ekonomická bude nakoniec predsa len krízou kultúrnou, krízou hodnôt a krízou etickou. Riešením bude iba kultúrna udržateľnosť. Ekologická či energeticky efektívna architektúra by mali svoje snaženie podriadiť najmä tomuto cieľu a aspekty kultúrnosti do svojho obsahu absorbovať. Prvoplánová „ekologickosť“ a nízka energetická náročnosť môžu byť pre udržateľnosť nedostatočné podobne ako efemérna ekonomická funkčnosť hypermarketov.

Ekologicky autentická architektúra

Ekologická autenticita je súbor vlastných znakov architektúry (prítomných na diele v polohe od konceptu po detail), ktoré sú s ňou neoddeliteľne späté (inak stavba stráca tento charakter), boli jej formotvornými aj obsahotvornými činiteľmi (teda sa podieľali na tvorbe konceptu a výrazu) a v konečnom dôsledku jej zabezpečujú vysokú mieru ekologickej udržateľnosti. Tradičný dom so solárnymi kolektormi na streche má k autenticky ekologickej architektúre ďaleko. Vplyv moderných technológií a nových architektonických prvkov, ktoré využívajú udržateľné zdroje energie, smeruje (a musí smerovať) k novej estetickej paradigme architektúry!

Zatiaľ čo formulácia výrazových charakteristík ekologickej architektúry zostáva problémom, jej základné environmentálne požiadavky vieme definovať pomerne presne. „Checklist“ ekologickej architektúry je pomerne vyčerpávajúci a vieme podľa neho sformulovať jej základné formálne atribúty. Urbanistické, architektonické, materiálové a technologické požiadavky sa v tomto prípade kombinujú s cieľom dosiahnuť dobrú energetickú bilanciu, o ktorú v podstate ekologickej architektúre primárne ide. Pri jednej z možných interpretácií pristupuje k vitruviovskej triáde ešte súčasné „restituitas“; vhodnejšie a úplnejšie zrejme je ak restituitas pôvodnú triádu ako celok rámcuje.

No a záver: Architektúra získava „nárok“ na udržateľnosť krásou, a až potom kvantifikovateľnými parametrami.