ÚzemnéPlány.sk

Autor

Prof. Ing. arch. Peter Vodrážka, PhD., FA STU v Bratislave Doc. Ing. arch. Jarmila Lalková, PhD. FA STU v Bratislave

Zdroj

Vydavateľstvo Eurostav

Zobrazení

18934

Dátum vydania

13. 05. 2010

Kategórie článku

• Architektúra

Súvisiace články

• Atrium sa snaží kresliť pravdu do priestoru
• Identita historických sídiel, jej stav a ochrana
• Prečo je dobré poznať dejiny urbanizmu
• Svätuplukovo námestie v Nitre. Súťaž ako súčasť tvorby územného plánu
• Ekopolis už nie je futuristická extravagancia
• Knižnica v zlatej veži, Nemecko
• Nová výstavba v kolínskom prístave
• Gwanggyo Power Center – cestovanie v čase skutočnosťou
• Svetová ekonomika vädne, kultúrne svätostánky prekvitajú
• 57.ČASŤ "UNESCO" - MESTÁ

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

43%

Celkový počet hlasov: 1053

Tvorba architekta v historickom prostredí

„Všetky mestá na svete, ako výsledok viac či menej spontánneho vývoja alebo uváženého projektu, sú materiálnym výrazom rozmanitosti spoločnosti v minulosti a sú teda všetky historické“. Washingtonská charta – Ochrana historických miest, 1987, článok I.

Pri priznaní tohto neodškriepiteľného faktu je tvorba architekta vstupujúca do urbanizovaného, ale i prírodného prostredia všeobecne vždy tvorbou v prostredí, ktoré má nárok na ochranu svojich kultúrnych i prírodných hodnôt. Ide tu o problém vzájomného vzťahu minulého a prítomného, o utváranie životného prostredia človeka, v širšom pojme o problémy človeka v čase a priestore. Tvoriť v historickom prostredí znamená riešiť vzťah medzi tradíciou a novými nárokmi súdobej spoločnosti. Úcta k tradícii na jednej strane determinuje individuálnu voľbu architekta pri tvorbe a obmedzuje jeho tvorivú slobodu, na druhej strane je zdrojom poučenia a mnohých inšpirácií.

Tvorba architekta v historickom prostredí v podstate znamená zámer vstupovať do urbanizovaného, i do krajinného prostredia, ale i zámer obnovy, revitalizácie, modernizácie konkrétnych, už existujúcich, teda historických stavieb. Z legislatívneho hľadiska sa v praxi tento prístup zužuje na problematiku pamiatkovo chráneného prostredia v zmysle zákona. V našom prostredí ide o historické urbanistické štruktúry zväčša historické jadrá miest a obcí vyhlásené za pamiatkové rezervácie, pamiatkové zóny a ich ochranné pásma a najmä o ochranu individuálnych architektúr a súborov zapísaných v Ústrednom zozname pamiatkového fondu. Pamiatková ochrana, v zmysle zákona a prijatých metód obnovy, usiluje predovšetkým o zachovanie pamiatkového fondu, jeho autenticitu a integritu.

V prípade pamiatkových rezervácií sa preto uplatňuje predovšetkým princíp sanačnej regenerácie spočívajúci v záchrane historického fondu s využitím metód slohovej rekonštrukcie, resp. náznakovej slohovej rekonštrukcie. Pri obnove jednotlivých architektúr sa uplatňujú predovšetkým syntetické metódy odvodené od celkového poznania preukázaného pamiatkovým výskumom s rešpektovaním všetkých hodnotných kultúrnych vrstiev.

Pri takomto prístupe nachádza opodstatnenie i kvalitný súčasný detail, teda nová tvorba architekta, v záujme doplnenia a nahradenia zaniknutého, a výskumom vedecky nepreukázateľného, historického stavu. Obnova pamiatok a pamiatkových súborov nemôže byť teda iba konzerváciou a obnovou všetkého historického, ale ide o proces, ktorý nielen pamiatky zachováva a predlžuje ich životnosť, ale tvorivo rozvíja ich potenciál. Architekt je tak vo svojom vstupe povinný k zachovaným hodnotám pridávať nové kvality v súlade s potrebami spoločnosti, pre ktorú tvorí. Jeho vyjadrovacie prostriedky a architektonická reč sú odrazom daného stavu spoločnosti a jej životného štýlu. Takýto tvorivý prístup bol samozrejmý v priebehu celých storočí. Prestavby, adaptácie, regenerácie vždy podliehali zmenám v duchu slohovej premeny a na základe meniaceho sa spôsobu ich využívania.

Zmena nastala až v 2. polovici 19. storočia. Záujem o históriu a historickú architektúru podnietili vznik pamiatkovej starostlivosti – ochrany pamiatok.
Táto sa už od svojho počiatku formulovala od 2 zásadných koncepcií, ktoré sa prejavujú až do dnešných čias. Je ňou na jednej strane puristická tendencia obnovy v duchu historizmu, na druhej strane, i pri úcte k historickej autenticite, odmietnutie historizujúceho doplnku s požiadavkou pre súlad novej tvorby s umeleckým cítením a možnosťami svojej doby, teda pravdivé vyjadrenie doby vzniku.

Tvorba v historickom prostredí Bratislavy

Otázka tvorby v historickom prostredí sa tak, od vzniku legislatívnej ochrany pamiatok, stala mimoriadne diskutovanou témou pamiatkárskej teórie i praxe. Protichodné koncepcie – Wirthova analyticko-modernistická a Wagnerova synteticko-rekonštrukčná, sa v našom prostredí stali základom vývoja pamiatkovej starostlivosti až po súčasnosť. Vzťah architektonickej tvorby k historickému dedičstvu v priebehu rokov prechádzal rôznorodými tendenciami od kontextuálneho súzvuku až po vyhrotený antagonizmus.

Nedôvera pamiatkárskej obce v kvalitu novej tvorby pri obnove pamiatok a tvorbe v pamiatkovo chránenom prostredí neraz viedla k usmerneniu, ba priam k diktátu historizujúcich tendencií, ktorých výsledkom boli bezduché napodobeniny historických stavieb s uplatnením hypotetických a analogických metód obnovy. Pod zámienkou rehabilitácie a obnovy boli realizované falošné kópie historickej štruktúry, akou je napríklad celá výstavba Zámockej ulice pod Viedenskou bránou v Bratislave, ako i snahy o obnovu celého bratislavského Podhradia na základe dobových fotografií a nekompletných blokových zameraní a to v naprosto zmenenej urbanistickej situácii po výstavbe Nového mosta. Zástancovia týchto myšlienok sa opierali o úspešnú realizáciu znovuvystavania Varšavského rínku zničeného počas vojny.

Pri zničení nášho podhradia nebrali však do úvahy faktor času, historické premeny od jeho vrcholnej barokovej etapy a stav, v akom sa toto územie pred veľkoplošnými demoláciami nachádzalo. Vytvoriť v tomto duchu kópiu bratislavského Podhradia ako chcenú pamiatku, by bolo len falošnou atrapou historického mesta, zameranou na fasády a strechy, avšak s absolútne novou prevádzkou, s novým dispozičným a priestorovým usporiadaním, s najvyššími nárokmi na technické a technologické vybavenie.

Obnova v Drážďanoch

Pretrvávanie myšlienok obnovy zaniknutých historických štruktúr formou kópií a náznakových rekonštrukcií nie je len naším špecifikom. Od 80. rokov minulého storočia sa dostalo do diskusie odborných kruhov, s cieľom vzkriesiť historickú zástavbu, aj Drážďanské námestie Neumarkt, ktoré do svojho zničenia, na konci 2. svetovej vojny, bolo uceleným súborom s výrazom barokovej historickej zástavby vo vnútornom Starom meste. Z pôvodnej zástavby sa zachoval len Johanneum a ruina kostola Frauenkirche, ktorá, bola ponechaná ako memento a ako symbol ničivých účinkov vojny. Všetky ostatné ruiny po roku 1945 boli zlikvidované a odvezené.

Na takto vzniknutých voľných plochách sa realizovali viaceré novostavby, typické pre novú koncepciu obnovy vojnou zničených miest, v povojnovej NDR, a to predovšetkým panelovou zástavbou, ako napr. prístavba historického Policajného prezídia a modernistická megalomanská budova kultúrneho domu – Kulturpalac, predeľujúca námestia Altmarkt a Neumarkt. V 1. etape sa v duchu znovuvýstavby realizovala pamiatková obnova kostola Frauenkirche klasickými metódami pamiatkovej obnovy – anastylózou a reštaurovaním. Ďalej sa započala na Töpferstrasse výstavba postmoderného hotela Hilton a okolitých postmoderných panelových bytových domov.

O charakter ďalšej obnovy a revitalizácie boli naďalej vedené búrlivé diskusie. Tieto sa netýkali iba vlastného architektonického výrazu objektov, a spochybňovania pamiatkových hodnôt kópií a náznakových rekonštrukcií, ale do úvahy boli brané filozofické hľadiská identity miesta a tzv. chcených pamiatok. Teda to, čo urobili Poliaci hneď po vojne, túžili porazení Nemci, s odstupom takmer pol storočia, zopakovať. Výsledkom diskusií bola prijatá koncepcia tzv. „vedúcich budov“. To je nová výstavba všetkých zaniknutých objektov budov s výraznými kultúrnohistorickými hodnotami, ktorých archívne dokumenty vytvárajú predpoklad úspešnej obnovy kópiou a súčasne, z urbanistického hľadiska, majú mestotvornú hodnotu. Takými sú napr. budova Dinglingerhaus, výstavba začiatku ulice Rampische Straße 33 a ďalších takmer 60 budov v plánovaných ôsmych Quartieroch, kopírujúcich historickú urbanitu. Ostatné budovy dotvárajúce prostredie mali byť riešené v kontexte v duchu postmoderny.

Na námestí sa realizovali projekty Artura Prisco v Quartieri I. a Quartier Frauenkirche. Z vedúcich budov sú dokončené Salomonisapotheke a dom Landhausstrasse 4, z doplnkových budov „Hotel de Saxe“. Už po dokončení prvých stavieb sa však konštatovalo, že pôvodné ustanovenia obnovy sa nedodržali. Boli realizované viaceré betónové stavby s kamenným obkladom bez predpísanej omietkovej fasády. Predovšetkým priamo oproti Frauenkirche, ktorý je z pieskovca, sú nápadné 2 budovy, jedna má fasádu z 1/3 zo skla, druhá zo sivých platní, ktoré vystupujú pred fasádu. Quartier a jeho dvor zastrešený sklom podnietili kritiku na stavebnú kvalitu.

Mesto Drážďany vypísalo nakoniec súťaž na návrh galérie súčasného umenia – Gewandhaus, ktorú vyhral návrh uprednostňujúci sklo a omietku v štýle súčasnej architektúry. Nie práve najúspešnejší zámer obnovy historickej štruktúry Drážďanského námestia Neumarkt opätovne preukázal neopodstatnenosť tvorby historickej kulisy pre súčasné dianie. Takýmto novým pamiatkam chýbajú ich základné hodnoty a to je autenticita a integrita.
Znova sa preukázala opodstatnenosť myšlienky vyjadrenej v tzv. Aténskej charte k otázke integrácie modernej architektúry do starých súborov, ktorá už v roku 1933 v časti Historické dedičstvo upozorňuje: „Použitie stavebných slohov minulosti pri výstavbe nových budov pod estetickou zámienkou má zhubné následky. Pridŕžanie sa takýchto zvykov, alebo ich zavádzanie, by sa v nijakej forme nemalo trpieť. Takéto metódy odporujú veľkému učeniu dejín. Nikdy nejestvoval návrat k minulosti, nikdy nešiel človek tou istou cestou.

Majstrovské diela minulosti nám dokazujú, že každá generácia mala svoj spôsob myslenia, svoj názor, svoju estetiku, že používala súhrn technických pomôcok svojej vlastnej epochy ako odrazový mostík svojej fantázie.
Otrocky kopírovať minulosť znamená odsúdiť seba samého na klamstvo, pozdvihnúť „falošné“ na princíp, pretože staré pracovné podmienky sa nedajú znovu vytvoriť a použitie modernej techniky na zastaraný ideál má za následok vždy len nezmyselný klamný obraz skutočnosti.

Zmiešanie „falošného“ s „pravým“ je vzdialené od cieľa dosahovať jednotný dojem a sprostredkovať pocit čistoty štýlu, vedie len k umelému znovu oživovaniu a zdiskreditovaniu autentických svedectiev, ktorých zachovanie nám najviac ležalo na srdci.“

Základné determinanty

Základným determinantom primeranej ochrany pamiatkových území, návrhu regenerácie, ako i novej tvorby v historickom prostredí je dôkladné poznanie predmetnej lokality. Ide o historický a stavebný vývoj lokality i jej širšieho zázemia, zásadné urbanistické a slohové vývojové etapy územia, ale predovšetkým o vyhodnotenie súčasných i zaniknutých kultúrnych hodnôt: urbanisticko– historických, urbanisticko–krajinárskych, architektonicko-historických, umelecko-historických i archeologických nálezísk a nálezov v území. Ide však aj o poznanie súčasných väzieb v rámci širšieho okolia i o perspektívne nároky a ciele na primerané funkčné využitie a spoločenské postavenie lokality.

Predmetom analýz musia byť hodnoty hmotnej i nehmotnej povahy a ich kultúrno– spoločenský význam, ako sú kultúrne vrstvy nad i pod terénom, prvky prírodné – živá i neživá príroda, ale i socioštruktúra a jej väzby k skúmanému prostrediu. Teda ide o poznanie a vyhodnotenie kultúrneho i prírodného potenciálu územia, pričom sa ťažisko ochrany posúva z polohy ochrany historického diela, historickej urbanity do polohy jeho ochrany v pôvodnom – krajinnom prostredí. Z tohto dôvodu sa analýza prostredia musí dotýkať všetkých jeho zložiek, teda kultúrnych i prírodných z hľadiska historického, urbanistického,umelecko–estetického i vedecko-technického, ako i jeho prevádzkových vlastností, napojenia na dopravu a infraštruktúru.

Pre dôsledné poznanie územia je nutné vyhodnotenie aj jeho psychoestetických, priestorových a ekologicko-krajinárskych kvalít. Na základe tohto poznania je možné územie modelovať ako celok a tvoriť jeho krajinoobraz, vonkajší i vnútorný obraz ako harmonicky celok z prírodných i civilizačných prvkov pri zachovaní jeho kultúrneho potenciálu i ekologickej stability územia. Uplatnenie novotvaru pri regenerácii narušeného historického prostredia, ale i pri obnove pamiatkovo chráneného objektu má svoje uplatnenie všade tam, kde nie je možné pristúpiť k sanačnej regenerácii historickej štruktúry, pri objekte k exaktnej rekonštrukcii.

Súčasná architektúra v historických súboroch má svoje oprávnenie na základe „biologických“ zákonitosti.
Obnovovací a regeneračný proces je preto nevyhnutný. Spolužitie nového so starým ani v histórii nebolo nikdy podriadené abstraktným princípom, ale vždy bolo výsledkom symbiózy. Preto i dnes musí ísť o hľadanie vzájomného vzťahu medzi starým a novým, a nie o protirečenie.
I v súčasnosti kvalitné urbanistické a architektonické riešenie musí priniesť do historického prostredia nové kvality.
Ide teda o tvorivé spájanie umenia minulosti a súčasnosti, o tvorbu kvalitného životného prostredia. Interpretácia poznaných hodnôt minulosti sa tak dostáva do pozície tvorivého procesu nových kultúrnych hodnôt.

„Každé mesto má svoj špecifický profil ľudských, kultúrnych, historických a prírodných charakteristík. Tento profil poskytuje porozumenie pri hľadaní ciest k udržateľnosti, akceptovateľných pre obyvateľov a kompatibilných s ich hodnotami, tradíciami, inštitúciami a ekologickými skutočnosťami. Stavanie na existujúcich charakteristikách pomáha motivovať a mobilizovať ľudské a fyzické zdroje miest na dosiahnutie udržateľného vývoja a regenerácie.“ Melbournská charta – Princípy pre udržateľné mestá, 2002 , princíp 6

Súčasný stav na Slovensku

Súčasný stav našich pamiatkovo chránených území i jednotlivých kultúrnych pamiatok a súborov pamiatok vykazuje rôznu mieru integrity i narušenia. Preto ako pri urbanistických súboroch, tak i pri obnove kultúrnych pamiatok nie je možné vystačiť iba s jednou metódou obnovy, t. j. sanačnou regeneráciou, respektíve slohovou rekonštrukciou. Zväčša ide o také narušenia, ktoré vyžadujú dotvorenie ako i prirodzenú modernizáciu v súlade s potrebami spoločenskej úrovne užívateľov.

Ochrana pamiatky výlučne konzervačnými prostriedkami, ako i uvedenie do historického stavu bezo zmien, prichádza do úvahy v prípade, ak architektonickú pamiatku chápeme ako muzeálny exponát.
Ostatné pamiatky dostávajú svoju šancu na prežitie práve vylepšením ich stavebno-technického stavu, ako i úžitkových vlastnosti, prípadne dotvorením kvalitným detailom. Hovoríme pritom na jednej strane o živých pamiatkach, ale i o nutnosti citlivej rekonštrukcie na druhej strane, ktorá na základe poznaných hodnôt tieto v plnej miere zachováva. Obdobne pri ochrane historických urbanistických štruktúr, zväčša bývalých historických jadier sídiel, kde na základe poznania ide o heterogénnu zástavbu, ktorá v histórii popri reprezentačnej a spoločenskej funkcii plnila i utilitárne funkcie (stodoly, chlievy, sklady a pod).

Prirodzeným rastom miest sa pôvodné jadro mesta stáva centrálnou mestskou zónou s nárokmi na vyššiu vybavenosť a kvalitu zástavby, čím sa táto utilitárna zástavba javí nepotrebnou a vytvára po demolácii priestor pre dotvárajúcu štruktúru.
V iných prípadoch ide o časti zaniknutej historickej štruktúry, či to už bolo z necitlivých politických rozhodnutí, alebo celkovej devastácie a zanedbanej údržby vedúcej k plošným demoláciám. Tu vzniká taktiež prirodzený priestor pre novú urbanisticko-architektonickú tvorbu. Priestor pre novú tvorbu vytvára i prirodzené starnutie, zlá údržba, konštrukčné poruchy, v niektorých prípadoch i malé architektonické hodnoty stavieb. A tak vzniká potreba nahradiť neobnoviteľnú alebo nehodnotnú stavbu priamo v historickom bloku. Opätovne vzniká námet pre novú tvorbu architekta. Nakoľko vzhľadom na nízke hodnoty predchádzajúcej stavby nie je prínosné stavbu reprodukovať kópiou, je jedine správne i do kompaktného historického bloku osadiť nový návrh kvalitnej architektúry v súdobom výraze.

Formy novej tvorby v historickom prostredí

Napriek veľkej variabilite a neopakovateľnosti postupov pri obnove pamiatkového fondu a regenerácii historických urbanistických štruktúr vyplývajúcich z konkrétnych hodnôt i miery narušenia je rámcovo možné potrebu novej tvorby v historickom prostredí zatriediť na:

• rekonštrukcie historických objektov s uplatnením detailu novotvaru,
• rekonštrukcie s nadstavbou respektíve dostavbou,
• rekonštrukcie s modernizáciou technického a technologického vybavenia,
• konverzia priemyselnej architektúry,
• súčasný dizajn a interiér v historických stavbách a priestoroch,
• náhrada historickej architektúry formou objemovej náznakovej rekonštrukcie,
• novostavby v prielukách historických urbanistických štruktúr – náhrada za nehodnotný respektíve zaniknutý objekt,
• náhrada zaniknutej historickej štruktúry formou objemovej náznakovej rekonštrukcie,
• nová urbanistická štruktúra v historickom prostredí v územiach s pôvodnou nehodnotnou zástavbou,
• nová urbanistická štruktúra v historickom prostredí so zaniknutou historickou zástavbou.

Záver

Tvorba architekta v historickom prostredí je vysokonáročným procesom so širokou škálou možností, vyžadujúci vedomosti z histórie, dejín architektúry, umenovedy, archeológie, poznania historických i novodobých materiálov a konštrukcií, schopnosti vedeckej analýzy a syntézy poznatkov a ich uplatnenie v tvorbe, ale i morálne vlastnosti, pokoru a úctu k hodnotám, vytvoreným jeho predchodcami.
Ide o zachovanie kultúrnych i prírodných hodnôt, identitu a genia loci, ako i o vytvorenie harmonického súladu historických i súčasných potrieb. Iba tvorba, ktorá má základ v pravých hodnotách a dosahuje požadovanú úroveň môže prispieť k formovaniu kvalitného životného prostredia.

Príspevok vznikol v rámci grantového projektu Vega č. 1/0741/08 „Historizmus – permanentný fenomén“.