ÚzemnéPlány.sk

Autor

prof. Ing. arch. Bohumil Kováč, PhD.

Autor fotografií

Bohumil Kováč, Martina Jakušová

Zdroj

Urbanita

Zobrazení

21734

Dátum vydania

18. 03. 2011

Kategórie článku

• Urbanizmus a územné plánovanie
• Regionálny rozvoj a investície
• Ľudia a voda

Súvisiace články

• Pomešťovanie – hrozba či nevyhnutnosť? Verejné priestranstvá na vidieku
• Rozvoj vidieka v blízkosti mesta - Bratislavský samosprávny kraj
• Quo vadis, vidiek?
• Výzvy vedomostne založenej spoločnosti pre rozvoj vidieka
• Elektronická aukcia a obstarávanie územných plánov

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

49%

Celkový počet hlasov: 1251

Špecifiká vidieckych sídiel a územného plánovania

Na súčasnom postavení mnohých vidieckych sídiel je ešte stále cítiť vplyv Projektu urbanizácie Slovenska zo 70. a 80. rokov 20. storočia. Socializácia poľnohospodárstva, koncentrácia obyvateľov do mestských sídiel, zavedenie tzv. strediskovej sústavy osídlenia sa podpísali na obraze vidieckej krajiny a vidieckych sídiel a na ich technickej a sociálnej infraštruktúre. Direktívny pokus o koncentrický model osídlenia však sprevádzalo množstvo výnimiek, najmä v povoľovaní výstavby rodinných domov v tzv. nestrediskových obciach. Výskumy prof. Rudolfa Šteisa a kol. však poukázali aj na iné nedôslednosti strediskovej sústavy.

Administratívna organizácia osídlenia nemala identický územný priemet s obvodmi zdravotníctva, vybavenosti, školstva a neodrážala sa ani v kooperácii a špecializácii poľnohospodárskej výroby. Zmeny spoločensko-ekonomickej situácie po roku 1989, keď získala každá obec právo rozhodovať o sebe prostredníctvom svojej samosprávy, tak našli vidiecke sídla na štartovacej čiare do nových podmienok v rôznej východiskovej polohe. Prechod na trhové hospodárstvo prerušil mnohé, väčšinou umelo vytvorené väzby medzi mestami a dedinami. Celý proces podčiarklo zníženie dopravných spojení, najmä pôvodne hustej siete autobusovej dopravy.

Otázka života sa na mnohých dedinách najmä vo väčšej vzdialenosti od mesta stala hľadaním novej hospodárskej základne sídiel. Naopak mnohé prímestské sídla sa stali cieľom expanzie mestského obyvateľstva, pričom vzniklo mnoho suburbií. V obciach vzniká nová sociálna situácia a navyše územie trpí nezvládnutými prepravnými vzťahmi s mestom. Ak je však riešenie týchto problémov dohodnuté v územnom pláne regiónu, bez jeho zmeny žiaden minister nemôže určiť iné riešenie. Inak nemá územnoplánovacia demokracia (ÚPD) zmysel a namiesto autority pravidiel nastupuje návrat k pravidlám autorít.

Kým pred rokom 1989 sa územné plány zhotovovali prevažne pre strediskové obce, postupné zmeny toho istého zákona č. 50/1976 udelili obciam nad2 000 obyvateľov zaobstarať územný plán (ÚPN) ako obligatórnu povinnosť. Toto rozhodnutie malo, zrejme, mnohé ekonomické a politické dôvody. Rozpočet najmä menších obcí nestačil na obstaranie ÚPD. Mnohé obce odrádza aj procesná stránka – príprava ÚPN je zdĺhavá. Obce však akoby si neuvedomovali, že sa rozhoduje o ich najväčšom majetku – o území, ktoré tvorí ich životný priestor a nenahraditeľný prírodný zdroj. Tam, kde víťazí špekulatívny vzťah k územiu, sú absencia pravidiel a rozhodovanie ad hoc vítané. Podceňovanie takéhoto strategického nástroja sa nemusí vyplatiť najmä z pohľadu budúcich generácií.

Záväznosť obstarať územný plán v závislosti od počtu obyvateľov obce však už treba považovať za prežitú etapu. Ak si uvedomíme počet obyvateľov žijúcich na vidieku a celkovú rozlohu územia, ktorú tvoria katastre dedín s menej ako 2 000 obyvateľmi, ide o príliš veľké hodnoty. Keď sledujeme súčasné procesy v krajine (najmä problematiku zadržiavania dažďových vôd) a možnosti územného plánovania na ich riešenie, ani uvažované zníženie počtu obyvateľov na 1 000 nie je principiálnym riešením. Územie Slovenska má také ekonomické a ekologické hodnoty (a problémy), že by malo byť pokryté ÚPN obcí bezo zvyšku.

Ekonomické problémy v súvislosti s obstaraním ÚPN a procesnoprávne zložitosti by mohli eliminovať metodické opatrenia a ekonomická podpora štátu. Ako jedna z možností sa ukazuje stanoviť stupne náročnosti ÚPD obcí, ktorú by vrátane mierky spracovania určilo zadanie. Pre malú obec je lepšie, ako nemať nič, mať v rukách aspoň veľmi jednoduchý nástroj na usmerňovanie územného rozvoja a riešenia problémov územia obce. Výkresy dopravy a infraštruktúry sú pre mnohé obce nadbytočné a môžu sa integrovať. Niekde stačí mierka 1 : 5 000, ktorá pokrýva kataster obce, niekde sa vyžaduje podrobnejšia regulácia s uplatnením metodiky zóny. Rovnosť pred zákonom tu môže znamenať nie fakt, že obce musia mať rovnakú štruktúru ÚPN, ale že ich musia mať.

Predpokladom tejto úvahy však je, že zákon stanoví zákonné minimum obsahu ÚPN, aby bol plán ešte zákonom o území. Do toho minima by mala patriť aj problematika zadržania vody v krajine vrátane otázok územného rozvoja vo vzťahu k protipovodňovej ochrane. V otázke povodí sa otvárajú možnosti spoločných ÚPN obcí alebo menších regionálnych subcelkov – mikroregiónov. S obrazom krajiny a zadržiavaním vody na území má ÚPN priniesť podnety na zmeny v agrodizajne krajiny, určiť polohu záchytných priekop a suchých poldrov a až potom riešiť otázky potreby úpravy tokov. Schopnosť zadržať vodu v krajine súvisí aj s vodopriepustnosťou podložia. Na zastavanom území obce bude potrebné koeficienty zastavanosti a zelene nahradiť koeficientmi vodopriepustnosti a ekoindexmi, ktoré vyjadrujú aj kvalitatívne účinky zelene.

Nedávne skúsenosti, keď dolný koniec obce zaliala voda a horný koniec postihol masívny zosuv svahov, len potvrdzujú, aká je akútna potreba hydrogeologických podkladov. Koncepciu vody v krajine musí priniesť územný plán regiónu a z neho vyplynú úlohy pre katastre a zastavané územia obcí.

Jednou z metodických možností, ako zjednodušiť ÚPN, je rozdeliť regulatívy na skupiny obligatórnych a fakultatívnych prvkov, vypracovať a aktualizovať regionálny územný informačný systém namiesto prieskumov a rozborov, nahradiť etapu konceptov a pod. Pri rozhodovaní o obstaraní ÚPN pôsobí často likvidačne povinnosť spracovať krajinnoekologický plán (KEP), a to v rozpore s logikou v etape prieskumov a rozborov. Na to mnohé obce nemajú čas ani prostriedky. Krajinnoekologický plán je primárnou témou regiónu, a nie obce. Aký zmysel má, ak má obec ÚPD vrátane KEP a susedný kataster vyššie v povodí nemusí mať nič, keďže nemá 2 000 obyvateľov?

ÚPN je nástrojom, prostredníctvom ktorého možno udržať, oživiť alebo aj založiť genius loci obce. V tejto otázke súvisiacej s obrazom sídla a krajiny je namieste kritika mnohých ÚPN obcí. Grafická dokumentácia z rúk architektov, česť výnimkám, pripomína postoj a pracovné postupy rutinovaných technokratov. Celá problematika sa redukuje na plochy, hranice, značky. Chýba však výkres, ako to ovplyvní vonkajší a vnútorný obraz sídla a jeho vzťah k obrazu krajiny, aj keď netreba pochybovať, že v hlavách mnohých urbanistov je. Výsledky v mnohých prípadoch však svedčia o opaku. Práve vidiecke sídlo potrebuje originálny a obrazotvorný prístup.

Naše ÚPN dedín obchádzajú problematiku strešnej krajiny (sem patrí aj predpísanie materiálu a orientácie hrebeňa strechy), plotov ako základných prvkov styku verejného a súkromného priestoru… Absencia týchto regulačných nástrojov sa negatívne podpisuje na živelnom dojme z obrazu aj takých sídiel, ktoré majú ÚPN. Obraz sídla je príliš verejnou vecou, aby sa neusmerňovali prvky, z ktorých sa skladá. Námietky voči tomu sú prejavom nesprávneho chápania demokracie a vlastníckych práv. V zahraničí sa často už na regionálnej úrovni predpisujú prípustné a neprípustné materiály a stavebné formy. ÚPN sa tak stáva základným stavebným poriadkom územia. Jednoduché stodoly na okraji Vavrišova sú jedinečným zdrojom inšpirácie, v akých formách realizovať výstavbu rodinných domov, aby sa zachoval pôvodný obraz obce a krajiny.

Naše Slovensko začína však pôsobiť anglo-alpsko-škandinávsko-bavorsko-severoamericko-neviemakým dojmom. Žiaľ, príkladom idú niekedy samotní predstavitelia obce, čo potom chceme od radového občana? Nedokáže alebo nechce tomu zabrániť ani územné plánovanie. Náš zákon síce umožňuje zhotovovať ÚPN obcí aj metodikou zóny, ale tieto plány sú zväčša zhotovené metodikou „už nie sídlo, ale ani zóna“. Vidíme ochranné pásma, funkčné plochy a pod nimi hneď podrobnosť parcely s pokusom oddeliť na nich záhrady. Domy sa redukujú na červené štvorčeky s plochou 0,25 cm2, pri tomto rozlíšení sa o nich už nedá v ÚPN nič viac povedať. O tom, ako bude vyzerať ulica, naše plány dedín zväčša nehovoria nič. Ešte stále používaná medzimierka 1 : 2 800 prináša mnohé ťažkosti vo vyjadrení. Kde to nejde vyjadriť graficky, tam sa, žiaľ, zabúda na veľké možnosti definovať stavebné pravidlá verbálne. Vyjadriť, ako sa na území môže a najmä nemôže stavať, sa dá na jednej A4.

Učebnicovým príkladom je regulačný plán Slavína v Bratislave z 30. rokov minulého storočia. Ten nereguloval len výstavbu víl, ale aj pravidlá výsadby zelene medzi uličnou a stavebnou čiarou vrátane materiálových a parametrických pravidiel výstavby oplotení. Bol to prejav toho, že aj časť súkromného pozemku ovplyvňuje verejný priestor. Súčasná deformácia tohto územia prebieha za asistencie stavebných úradov a v súlade s pravidlom „môj dom, môj hrad“.

Zákonná možnosť rozhodnúť sa pre stupeň plánu je správna. Malo by byť však povinnosťou obce vyjadriť toto rozhodnutie v zadaní, najlepšie zvýraznené veľkým tučným písmom, aby si zhotoviteľ uvedomil, o čo ide, a opustil svoje rutinné postupy z predošlých plánov dedín súvisiacich často s uplatnením počítačových metód plánovania. Povedzme priamo, ak nie je ÚPN aj nástrojom architektúry obce, ak zhotoviteľ plánu nie je pri tejto príležitosti akýmsi hlavným architektom, tak nie je namieste, aby ich zhotovovali len architekti. Ak je ÚPN nástrojom aj na usmernenie vývoja obrazu územia, musí tomu zodpovedať aj jeho metodika. Program obnovy dediny má veľký význam, môže byť z hľadiska vzťahu k ÚPN v dvoch polohách: môže sa využiť ako územnoplánovací podklad alebo vhodnejšou možnosťou je rozvíjať ním zámery ÚPN a realizovať mnohé detaily.

Mierka vypracovania plánu, resp. voľba medzi metodikou obce a metodikou zóny otvára ešte jeden zaujímavý problém, a to je vzťah detailu a celku. Niekedy je súčasťou ÚPN obce podrobnejší zastavovací plán jej stredu alebo lokality novej výstavby rodinných domov. Z procesnoprávneho hľadiska je však takýto postup nesprávny, pretože každá z týchto úrovní má iné ciele a iný okruh dotknutých. Môže sa tak stať, že detail zablokuje prijatie inak dobrého celku.

V nedávnej minulosti sa pod obraz dedín negatívne podpísala výstavba tzv. stabilizačných bytov formou nízkopodlažnej, zväčša panelovej výstavby bytových domov. Agronómovia, zootechnici, ekonómovia jednotných poľnohospodárskych družstiev, ktorým boli tieto byty zväčša určené, k nim pristavali kurníky, maštale a záhumienky, a tak vznikol pomerne bizarný obraz. Takáto výstavba sa realizovala na okraji obce, teda na najcitlivejšom mieste – v kontakte s krajinou. Pri vstupe do obce tak zakryli jej siluetu. Nádej, že sa táto výstavba deformujúca vidiecke prostredie skončila s pádom socializmu, zhasla príchodom podporného fondu rozvoja bývania. Nevkusné bytovky realizované v zmrzlinových farbách (no často aj rôzne penzióny) rastú ako huby po daždi.

A to napriek tomu, že sa dokázalo, že ten istý počet bytov sa dá dosiahnuť pri tých istých nákladoch aj formou výstavby cenovo dostupných malometrážnych nájomných rodinných domov. Kvôli výstavbe takýchto bytoviek sa potom robia účelové aktualizácie ÚPN, ktoré sa sústreďujú len na zmenu funkčného využitia a zväčša sa vôbec nezaoberajú otázkami dosahu na kvalitu prostredia. Účelovosť týchto zmien je niekedy taká zjavná, že pri hľadaní ich zhotoviteľa sa obec zďaleka vyhýba pôvodnému zhotoviteľovi ÚPN obce. Tu má rezervu aj zákon, ktorý by mal stanoviť, že v takomto prípade je jedným zo zákonom určených subjektov, ktorý sa k zmenám a doplnkom ÚPN vyjadrujú, aj pôvodný zhotoviteľ ÚPN.

Pri obstarávaní ÚPN sa najmä na územiach so zložitejšími problémami môže využiť aj urbanistická súťaž, ktorej výsledky sa môžu stať vhodným podkladom na zadanie. U nás sa však obstarávanie miesto hľadania najlepšieho riešenia deformuje na hľadanie najlacnejšieho spracovateľa. Na to sa začína dokonca používať aj elektronická aukcia. Okrem toho, že možno takmer s istotou tvrdiť, že tento postup je v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní, už tento prvý krok obce je vyjadrením neadekvátneho prístupu k územnému plánovaniu (viac info nájdete v článku: Elektronická aukcia a obstarávanie územných plánov)

Specifics of rural settlements and land-use planning

The municipal level in land-use planning affects a wide typological spectrum of communities. This should be projected into a specific approach in material and process law areas. While the issue of urban areas has many common features, among rural settlements – villages – there are more specific and in particular regional differences.

Tento článok časopisu Urbanita si môžete prečítať v pôvodnej forme tu.