ÚzemnéPlány.sk

Autor

Ing. Anna Dobrucká

Autor fotografií

Bohumil Kováč

Zdroj

Urbanita

Zobrazení

35141

Dátum vydania

16. 02. 2011

Kategórie článku

• Regionálny rozvoj a investície
• O ochrane prírody a krajiny

Súvisiace články

• Pomešťovanie – hrozba či nevyhnutnosť? Verejné priestranstvá na vidieku
• Rozvoj vidieka v blízkosti mesta - Bratislavský samosprávny kraj
• Územné plány vidieckych sídiel
• Výzvy vedomostne založenej spoločnosti pre rozvoj vidieka
• Špecifiká vidieckych sídiel a územného plánovania

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

47%

Celkový počet hlasov: 1234

Quo vadis, vidiek?

Vidiek! Čo vo vás evokuje toto slovo? Ja som vyrastala u babky. Vidiek je pre mňa vôňa chleba, sena, potu, ale i hravosť mačky, spev kohúta, rozkvitnutý sad, hríby v lese, maľované taniere pod hradami, fotky blízkych pri zrkadle, biely obrus na stole, delené okná, zber kláskov, páračky, dedove rozprávky, nekonečná babkina trpezlivosť, skromnosť, láska a bezpečie. Svet, ktorý mi mizne pred očami. Svet, ktorý menia tí, čo ho nezažili a nepoznajú ho. Svet, ktorým mnohí pohŕdajú. Tento svet vlastne meníme vedome či nevedome všetci. Meníme dedinu, meníme vidiecku krajinu.

Život vidiečana v minulosti

Vidiek je nepretržitý tok jednoduchého každodenného života. Zakladanie sídel vidieckeho typu súvisí so zmenou životného štýlu lovca, ktorý sa usadí, začne hospodáriť, založí gazdovstvo, čerpá miestne zdroje na jeho výstavbu i rozšírenie. Vidiecke sídla vznikali pri cestách, na križovatkách, pri prameňoch, vodných tokoch, pod hradiskami, pri pastvinách a boli determinované prírodnými zdrojmi. Sídla si vytvárali vzájomné ekonomické i sociálne väzby, ako aj pocit spolupatričnosti. Postupne sa obce špecializovali na určité komodity a vytvárali tak zázemie pre mestá – boli akousi komorou, zábezpekou pre mestá. Vidiek charakterizuje súlad s prírodou a regionalita, teda určitá znakovosť typická pre dané územie, ktorá sa odvíja od kultúrnych tradícií, spôsobu života, dostupných materiálov, duchovnej i sociálnej úrovne.

Vidiecke sídla neznásilňovali svoj prírodný charakter, toky si dlho zachovali svoje prirodzené korytá, cesty boli prašné, na dvoroch bola hydina, štekal tam pes, za domom boli hospodárske objekty a sady, pred domom stál generačný strom a na podstienke lavička na oddych pri zapadajúcom slnku. Život vidiečanov donedávna charakterizovala pokora, úprimnosť, úcta, morálne hodnoty, zmier a vzťah človeka k človeku. Vidiečan bol kedysi jednoducho vidiečan. Bola to jeho identita, jeho život, poslanie, ktoré mu prinášalo na jednej strane tvrdú prácu, lopotu, na druhej strane aj slobodu, hrdosť a obživu.

Človek z mesta

Z pohľadu dnešného človeka bol (a možno aj je) vidiek pokojnou, romantickou i dobrodružnou krajinou, po ktorej mnohí, najmä rýchlym životným štýlom vyčerpaní ľudia v súčasnosti túžia. Sťahovanie sa na vidiek a hľadanie vnútorného pokoja či alternatívneho spôsobu života, paradoxne, vidiek ohrozuje a ničí. Prichádza sem človek s mestskými spôsobmi, s dominantným až bohorovným správaním, bez pokory, bez rešpektu. Prichádza, aby žil svoj život. Nechce sa s vidiekom identifikovať, nechce žiť vidieckym spôsobom života, nechce poznať susedov, nechce nakupovať v malom obchode, nepotrebuje chodiť do kostola, neznáša klebety, nechce zvieratá a nechce vlastne ani ten vidiek. Chce tu však byť, pretože je to „in“, pretože investuje do nehnute ľnosti, pretože je tu jeho dom – jeho hrad. Tento človek začína vidiek meniť, prestavovať a „skultúrňovať“.

A tak mení rázovité obce, stavia netradičné objekty, „skrášľuje“ svoje okolie exotickými drevinami, mení záhradu, krajinu a dedinu na svoj obraz. Ani si neuvedomí (a možno ho to ani nezaujíma), že vlastne ničí moje, vaše, naše stáročné kultúrne a prírodné dedičstvo, ignoruje tradície a deformuje život na vidieku. A vidiečan? Najskôr nechápe, potom rezignuje. Veď čo on zmôže proti tlaku silných? Aspoň však dúfa, že človek z mesta pozdvihne dedinu. V dobrej vôli mení aj vidiečan svoju dedinu – zakáže hnoj, postaví nový veľký obchod, vyrúbe stromy na cintoríne, zo sadu odstráni staré odrody stromov, zmení drevené ploty na kamenné, postaví penzión a kaplnka na kopci ďalej pustne, lebo obec má zrazu iné priority. Takto postupne a nenápadne dochádza k deformovaniu charakteristického obrazu vidieckej obce, k deformovaniu vidieckeho človeka.

V mene dynamického rozvoja

A prichádzajú noví obyvatelia. Malá, tichá dedinka učupená pod lesom sa rozrástla. Stavebný boom sa zväčšuje úmerne s približovaním sa obce k mestu. Prvá etapa premeny vidieka a odklon od tradícií prišiel v 50. a 60. rokoch minulého storočia, keď sa pod vplyvom sloganu „priblížiť dedinu mestu“ začala vlna nového myslenia vidiečanov. Došlo ku kolektivizácii, nastalo narušenie vlastníckych vzťahov, vidiečan stratil svoju roľu, prácu, slobodu a odchádza za lepšou prácou do mesta. Druhá vlna v 70. a 80. rokoch priniesla bytovky, rekultivácie, rušenie mikroštruktúr v krajine, intenzifikáciu poľnohospodárstva a opätovný odliv ľudí z krajiny do mesta, kde mali budovať svetlejší zajtrajšok.

Tretia vlna prináša s novým vekom nové vízie, a tak na vidieku vznikajú nové priemyselné zóny, farebné nájomné domy, sklenené agrocentrá, poschodové penzióny… Občan obce prijíma nový životný štýl, chce byť pokrokový, žiť dynamicky a najmä úspešne. Túto vidinu podporuje princíp ekonomickej globalizácie, ktorá sa však prenáša aj do kultúrnej oblasti. Pokrok však nezastavíš. A vidiek opäť trpí, mení sa, degraduje, vyhráva ekonomický prístup, čiže drancovanie krajiny. Vidiečan, ktorý zostal vo svojom prostredí, je považovaný za zaostalého „sedláka“, čo v podstate znamená občan druhej kategórie. Nik sa o neho nestará, nik mu nedá daňové úľavy, hoci ceny jeho produktov klesli pod výrobnú hodnotu. Nik neocení skutočnosť, že práve vidiečan udržiava krajinu a produkuje biopotraviny. Vidiečan sa dostáva do ekonomických ťažkostí, preto predáva časť humna záujemcovi z mesta.

Ten si v humne postaví dom (na úver). Pri čom má vytúženú záhradu – je síce smiešne malá, ale tak to niekto navrhol a vymeral… A nakoniec, ani v meste by nemal väčšiu. Potom vidiečan predá i pozemky za dedinou, kde vznikne priemyselná zóna. Družstevné objekty by sa síce dali opraviť, ale investorovi treba vyjsť v ústrety. Dedina musí ísť s dobou. V areáli sa zamestnajú aj ľudia z dediny a môžu si tam slušne zarobiť. Postupne v humnách vznikne nová ulica. Starí ľudia síce hovoria, že je to zátopové územie, ale nik ich nepočúva. Na kopci je stará dedina. Nová bude pod kopcom, aby sa nemuselo chodiť do kopca. A bude moderná a všade sa postavia pekné, nové domy. Chceme predsa rozvíjať cestovný ruch – agroturistiku, zelenú turistiku, vidiecku turistiku, cykloturistiku, sakrálnu turistiku, konferenčnú turistiku – tak, ako to robia napr. v Rakúsku. No my to urobíme bez hnoja! Veď ani všeobecne záväzné nariadenie obce nedovoľuje hnoj vo dvore. Čo ak by sa susedia sťažovali?!

A pamätáte si? „… v sadì skví se jara kvìt…“ – Áno, krásne sú tie české dedinky! A teraz tú našu! „Dedinka v údolí, biele domčeky…“ – Biele domčeky? A to má byť „tá naša“???

Chyba je v systéme

Na Slovensku máme okolo 7 000 sídel zlúčených do 2 884 sídel. Štatút mesta má pritom len 136 z nich (4,7 %), t. j. máme 2 748 vidieckych obcí, dedín a dediniek. Vo vidieckych regiónoch žije 44 % obyvateľov (zdroj: Slovenská agentúra životného prostredia). Hoci vidiecke sídla prevažujú nad mestskými, žije v nich menej ľudí ako v mestách. Slovák stáročia žil predovšetkým na dedine a hospodáril. Slovensko je vidiecka krajina, väčšina Slovákov má dušu vidiečana. Či skôr – mala, kým sa nepresťahovali do mesta. Byť však vidiečanom nie je nič zlé! Zlé je, že si mnohé obce necenia svoje vidiecke prostredie, historicko-kultúrne hodnoty, že dedinčan sa hanbí za svoj vidiecky pôvod a že sa obec nevhodným spôsobom modernizuje.

Urbanisti (z mesta) menia priestorovú štruktúru obce, nahrádzajú staré dominanty novými. Architekti (a stavbári) potláčajú tradičnú znakovosť a regionálne prvky so súhlasom samosprávy a pod zámienkou, že si to želajú ľudia. Krajinní architekti (a záhradníci) podľahli módnej vlne, stratili cit pre vidiecku záhradu a sypú do nej kameň, hoci žiaden gazda by to nikdy neurobil. Obce nemajú stanovené zásady svojej obnovy a výstavby, chýba im jednotný rukopis, vplyv architekta na výstavbu je minimálny a jeho odborné názory zastupiteľstvo neakceptuje. Vedome a s požehnaním samosprávnych aj štátnych orgánov sa tak vnášajú do slovenského vidieka katalógové domy z iných regiónov Európy, mestské hmoty, stredomorská farebnosť, exotické dreviny. No mladí aj tak z obce odchádzajú, nectiac si hodnotu rodnej hrudy ani nové farebné domy. Starí nevládzu udržiavať či oživiť vidiecku kultúru a chrániť ju pred tlakom mestskej kultúry, investorov a globalizačných trendov. Likvidácia tradičných hodnôt nesľubuje rozvoj turizmu. V systéme je chyba

Quo vadis, vidiek? Aká bude tvoja dedina v ďalších rokoch? Čo dovolíš investorom? Čo zanechávaš nasledujúcim generáciám? Na tieto a ďalšie otázky sa pokúsime hľadaś odpovede v tomto čísle. Vidiek je vidiek. Mesto je mesto. Isté je, že vidiek nie je mesto. Mestská kultúra a vidiecka kultúra majú úplne odlišné dimenzie aj hodnoty. Životný štýl na vidieku a v meste je rozdielny. Hľadajme rozdiely, podporujme rozdiely, ale chráňme hodnoty vidieckeho osídlenia, vidieckej krajiny, vidieckej kultúry, ak si ich chceme uchovať. A hlavne: zamyslime sa, ako ďalej s dedinou a s vidiekom, aby nám zostali aspoň trochu zachované.

Ing. Anna Dobrucká je autorizovaná krajinná architektka, pracuje v Ateliéri záhradnej a krajinnej tvorby v Nitre a je predsedníčkou Združenia pre urbanizmus a územné plánovanie.

Quo vadis, countryside?

The country! What does this word evoke for you? I grew up at my grandmother’s, so the countryside means for me the smell of fresh bread, hay and honest sweat, as well as a kitten’s playfulness, a cock crowing, orchards in flower, forest mushrooms, hand-painted plates, family photographs on the mirror, a white tablecloth, shuttered windows, grain harvesting, goose feathers, granddad’s stories, grandma’s eternal patience, modesty, love and security. A world which is disappearing before my very eyes, a world which is being changed by those who have never lived there and so don’t even know it, a world which is sneered at by many. Knowingly or unconsciously we are all changing this world, changing the villages, changing the rural landscape.