ÚzemnéPlány.sk

Autor

prof. Ing. arch. Maroš Finka, PhD.

Autor fotografií

Martina Jakušová

Zdroj

Urbanita

Zobrazení

22255

Dátum vydania

17. 03. 2011

Kategórie článku

• Urbanizmus a územné plánovanie
• Regionálny rozvoj a investície

Súvisiace články

• Pomešťovanie – hrozba či nevyhnutnosť? Verejné priestranstvá na vidieku
• Rozvoj vidieka v blízkosti mesta - Bratislavský samosprávny kraj
• Quo vadis, vidiek?
• Špecifiká vidieckych sídiel a územného plánovania

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

46%

Celkový počet hlasov: 746

Výzvy vedomostne založenej spoločnosti pre rozvoj vidieka

V marci 2010 predstavila Európska komisia nový programový dokument transformácie spoločnosti EÚ a jej ekonomiky na vedomostne založenú pod názvom Európa 2020. Definuje tri základné ciele:

Napriek kritike a skeptickým pohľadom na dosiahnuteľnosť týchto cieľov ovplyvneným neúspechom Lisabonskej a Gothenburgskej stratégie je zrejmé, že smerovanie sociálneho a ekonomického rozvoja naznačené dokumentom Európa 2020 bude v nasledujúcom období ovplyvňovať aj rozvoj slovenského vidieka. A dá sa očakávať, že rovnako, ako diskusia okolo tohto programového dokumentu, aj procesy ďalšieho vývoja budú v mnohom protichodné. Procesy preorientovania sa spoločnosti na vedomostne založenú či informačnú ekonomiku sú globálne a ďalekosiahle. Dobre ich zvládnuť je pre slovenský vidiek osobitne dôležité a zároveň ťažké, pretože prebiehajú v čase a priestore paralelne s budovaním trhovej ekonomiky a občianskej spoločnosti po roku 1989 a dnes sú už aj poznačené dôsledkami globálnej finančnej krízy.

Sú lokálne a regionálne špecifické, prinášajú mnohé pozitíva, napríklad vyrovnávanie životnej úrovne, ale na druhej strane sú spojené s mnohými negatívami – stratou identity, vyostrovaním konkurencie medzi regiónmi a samosprávami, novou periferizáciou vidieckych obcí a úpadkom niektorých z nich. Nech sa nám však tieto problémy zdajú akokoľvek špecifické, v podstate im čelia takmer všetky vidiecke regióny v Európe a neraz sa navyše boria aj s problémom negatívneho demografického vývoja.

Veľa ľudí ešte stále spája pojem vidiek s predstavou romantickej dediny. Svedčí to o tom, že aj keď má slovenský vidiek dnes už ďaleko od romanticky zaostalej dediny, isté tradičné kvality vidieckeho prostredia sa zachovali napriek premene vidieckych spoločenstiev aj hmotovo-priestorových štruktúr. Pri rozvoji vedomostne založenej spoločnosti prestavujú tieto kvality hodnotu, ktorá je súčasťou tzv. územného kapitálu. Súvisia s regionálnou a lokálnou identitou, čo sú v globalizujúcej sa spoločnosti významné kvality.

Vidiek sa ešte donedávna v politike regionálneho rozvoja EÚ považoval za synonymum výrazných rozvojových disparít, za niečo, čo je na jednej strane cenné, avšak na druhej strane je značnou príťažou. Procesy urbanizácie dvadsiateho storočia boli zväčša spojené so selektívnym vývojom – koncentráciou obyvateľstva a ekonomických aktivít do miest, mestských regiónov a formovaním aglomerácií spojených s intenzívnou urbanizáciou vidieka, ale zároveň aj zaostávaním rozvoja vidieckych sídiel hlavne v periférnych polohách. Politika regionálneho rozvoja sa preto snažila hlavne eliminovať priestorové disparity vidieckych sídiel pomocou prerozdeľovania ekonomických zdrojov.

Tento zámer sa pozitívne odrazil na kvalite prostredia mnohých vidieckych sídiel, no neraz viedol i k neudržateľnosti rozvoja na úrovni štátu, vysokým výdavkom verejných financií, v mnohom spojených práve s nadštandardným decentralizovaným systémom obsluhy obyvateľstva.

Vedomostne založená ekonomika

Novými možnosťami riešenia tohto problému je aj vedomostne založená ekonomika, ktorá využíva vedomostný potenciál obyvateľstva v spojení s vyššou mobilitou obyvateľstva a nasadením informačných a komunikačných technológií umožňujúcich uvoľnenie fyzických väzieb človeka na miesta výroby a výkonu služieb – teleprácu. To prináša nové výzvy aj pre architektúru a priestorové, resp. územné plánovanie. Vďaka vedomostne založenej spoločnosti sa menia organizačné princípy vidieckeho osídlenia, vznikajú nové priestorovo-organizačné modely (napr. klastre), typologické druhy vidieckych sídiel (teledediny či cybervillages), typologické druhy v architektúre (multiplexné terminály) a nové prevádzkové vzťahy v obytnom priestore.

Nové formy bývania, výroby, zotavovania a komunikácie prinášajú inú kvalitu funkčnej a priestorovej integrácie využívajúcej nové modely časovo-priestorovej organizácie aktivít. Tie umožňujú uspokojovať rastúce nároky na priestor bez extenzívneho rastu sídiel. Zvyšujúce sa priestorové nároky sú tiež spojené s rozvojom vedomostne založenej spoločnosti, predovšetkým so skracovaním pracovných procesov v prospech voľného času, s obmedzením prácou podmienenej mobility, s celoživotným vzdelávaním, s budovaním špecifických priestorov na sociálne kontakty, ktoré sa individualizáciou práce nerealizujú na pracoviskách. Je nevyhnutné, aby sa tieto zmeny odrazili v rozvoji vidieckych sídiel, a to v územnoplánovacej aj architektonickej polohe.

Nový prístup k problematike vidieka priniesla aj územná agenda EÚ, ktorá definuje tri základné priority:

Filozofia agendy je postavená na rôznorodosti ako súčasti územného kapitálu, ako kompetitívnej výhody a využitia špecifického potenciálu každého priestoru vrátane vidieckeho. Teda nie prerozdeľovaním a rovnomerným rozdeľovaním zdrojov odstraňovať disparity, ale využiť ich cieľavedomou kumuláciou zdrojov a investíciami do lokálnych potenciálov a ohodnotením služieb a verejných statkov, ktoré vidiecky priestor prináša.

Rozmanitosť

Rozmanitosť je základom udržateľnosti. Obyvatelia slovenského vidieka už oddávna múdro využívali túto rozmanitosť pri diverzifikácii zdrojov obživy a pri ochrane pred nepriazňou prírodných podmienok. Rozmanitosť sa stala zdrojom kultúrnej rôznorodosti a identity slovenského vidieka. Rozvoj vedomostne založenej spoločnosti prirodzene stavia na využívaní rozmanitosti ako základu environmentálnej, sociálnej i ekonomickej udržateľnosti. V kontexte diverzifikácie ekonomickej bázy vidieckych sídiel si treba uvedomiť, že pre slovenský vidiek už dávno nie je dominantou ekonomickou bázou poľnohospodárska výroba.

Zatiaľ čo podľa klasifikácie Eurostatu žije na vidieku u nás viac ako 40 % obyvateľstva, v poľnohospodárstve je zamestnaných menej ako 5 % populácie. Väčšina obyvateľstva nachádzala od obdobia povojnovej industrializácie Slovenska prácu vo veľkých priemyselných centrách, do ktorých obyvateľstvo z priľahlých i vzdialenejších dedín denne dochádzalo.

Výskum v 80. rokoch 20. storočia ukázal, že už v tej dobe v niektorých regiónoch nebolo viac ako 70 % bytového fondu vo vidieckych obciach viazaných na pracovné príležitosti.3 Úpadok a transformácia mnohých veľkých priemyselných závodov a poľnohospodárskej výroby po roku 1989 túto situáciu ešte zhoršili. Zmeny v sociálnej sfére zanechali, samozrejme, stopy aj v sídelnej štruktúre. Niektoré vidiecke sídla prakticky zanikajú odchodom obyvateľstva za prácou a dostupnejšími službami, pôvodné obyvateľstvo starne, niektoré vidiecke sídla sa transformujú na rekreačné sídla.

Naopak koncentrácia obyvateľstva a suburbanizácia v bratislavsko-viedenskej a košicko-prešovskej aglomerácii spôsobujú enormný rast pôvodne vidieckych sídiel, ktoré strácajú pod tlakom novej výstavby svoju identitu, ale aj stabilitu lokálnej komunity. Dochádza k rozvrstvovaniu, dobrovoľnému či násilnému oddeľovaniu časti obyvateľstva, čo sa prejavuje aj v štruktúre vidieckych sídiel. Vznikajú izolované územia takmer opevnených obydlí bohatých vrstiev obyvateľstva, ale aj divoké osady rómskej komunity. Tradičné spojenie vidieckeho sídla a krajiny sa narúša rozsiahlymi areálmi (napríklad golfové ihriská či jazdecké areály na hranici intravilánov), ktoré sú pre obyvateľov vidieckych sídiel prakticky neprístupné.

So zmenou ekonomickej základne prichádza aj zmena štýlu života, posun v hodnotových systémoch a tým aj iné nároky na prostredie. Tak ako slovenský vidiek prešiel v období industrializácie procesom urbanizácie dediny, či už v polohe funkčnej (nové služby, školy, športové zariadenia, fungovanie a vybavenie domácností) a priestorovo-štrukturálnej, aj transformácia z industriálnej na vedomostne založenú spoločnosť prinesie vo vidieckych sídlach premeny v týchto oblastiach.

Už v súčasnosti sa stretávame s problémom transformácie nevyužívaných areálov poľnohospodárskych závodov, premenou tradičnej úžitkovej vidieckej záhrady na rekreačnú, marginalizáciou niektorých hospodárskych funkcií vo vidieckom rodinnom dome a ich presunom do zariadení služieb, so vznikom rekreačných vidieckych sídiel, vidieckych sídiel s dominantnou či výlučnou funkciou bývania a podobne. Architektúra, urbanizmus i priestorové plánovanie musia hľadať nové koncepčné riešenia. Žiaľ, tieto riešenia nie sú vždy naporúdzi, nie vždy je spoločnosť pripravená ich akceptovať. Nová architektúra vidieka často nekriticky preberá v snahe vyrovnať sa kvalitou života mestským sídlam a čeliť novým výzvam vzory zo zahraničia, neraz z absolútne iného prostredia, odlišného charakterom a mierou mestskosti, prírodno-geografickými danosťami či kultúrou.

Prejavuje sa to nielen v prevádzkových problémoch, v estetike prostredia, ale aj narušením kultúrneho prostredia vo vidieckych sídlach a kultúrnej krajine. Kultúra slovenského vidieka, vidiecke sídlo a kultúrna krajina boli oddávna neodmysliteľne spojené s poľnohospodárskou a lesohospodárskou činnosťou. Drobné hospodárenie však v druhej polovici 20. storočia nahradilo kolektívne a intenzívne obhospodarovanie poľnohospodárskej a lesnej pôdy, čo prinieslo nielen vyššiu produktivitu a efektívnosť, ale aj oddelenie hospodára od pôdy a prírody. To spôsobilo environmentálnu bezohľadnosť, ktorú na Slovensku ešte zvýraznila nekultúrnosť a politická bezohľadnosť. Mnohé z premien krajiny z tohto obdobia sú nevratné a prakticky nenahraditeľné.

Stojíme teda pred problémom, ako obnoviť udržateľnosť poľnohospodárstva a lesného hospodárstva, ako ich adaptovať na nové trhové podmienky pri rešpektovaní imperatívu environmentálnej prijateľnosti a ako korigovať negatívne kroky z minulosti. Mnohé opatrenia sa dajú realizovať ako prirodzená súčasť vývoja vidieckych sídiel. Rozvoj vedomostne založenej spoločnosti urýchľuje proces inovácií nielen vo výrobnej sfére, ale aj v bývaní, komunikovaní, voľnočasových aktivitách a tým v komplexných hmotovopriestorových štruktúrach sídiel. Mnohé z objektov dožívajú a nedajú sa využiť na nové technológie.

Treba investovať do ich rekonštrukcie alebo zabezpečiť ich likvidáciu a náhradu novými objektmi s novými funkciami. Tento prirodzený proces premeny treba v maximálnej možnej miere preferovať pred zaberaním nových plôch na výstavbu.

V kontexte rozvoja vedomostne orientovanej spoločnosti sa do popredia dostáva tiež environmentálna funkcia poľnohospodárstva. Mení sa forma hospodárenia, požiadavky sa posúvajú od množstva ku kvalite, prostredie vidieka sa stáva atraktívnym pre nové funkcie. To všetko dáva šancu využiť znalosti a skúsenosti predchádzajúcich generácií a zároveň súčasné poznatky na elimináciu negatív uplynulého vývoja, ale predovšetkým na zmysluplné usmernenie rozvoja nášho vidieka – a to aj v územnom plánovaní. Práve lokálna úroveň územného rozvoja je najcitlivejšou úrovňou, v ktorej sa prejavujú všetky nedôslednosti v koordinácii sektorálnych politík.

Chybné intervencie do vývoja vidieka a vidieckych sídiel môžu ich vývoj veľmi negatívne poznačiť. Napríklad zle zacielené dotácie do agrosektora, podpora priemyselných parkov na zelenej lúke či naddimenzované projekty dopravnej a technickej infraštruktúry tu narážajú na environmentálne záujmy rovnako, ako naráža realizácia mnohých zmysluplných environmentálnych, vodohodpodárskych či protipovodňových opatrení na vlastnícke záujmy majiteľov pozemkov. Súčasné územné plánovanie nemá, žiaľ, dostatočné nástroje na splnenie svojich základných úloh – na harmonizáciu týchto záujmov a sfunkčnenie územia v rámci komplexného prístupu.

Chýbajú mu ekonomické, negociačné a participačné nástroje a odborné kapacity. Usmerňovanie územného rozvoja vidieckeho sídla v územnoplánovacej polohe nie je len o urbanistickej kompozícii a hmotovo-priestorovej skladbe, ale skôr o organizácii života a vytváraní optimálnych podmienok na špecifickú kvalitu života. A na zvládnutie tejto úlohy musia mať zodpovední odborníci v etape rozvoja vedomostne orientovanej spoločnosti príslušné vedomosti a nástroje.

Vidiecke sídla predstavujú osobitnú kvalitu, ktorá oslovuje špecifické sociál-ne skupiny. Treba sledovať preferencie týchto ľudí, vtiahnuť ich vhodnou formou do procesov rozhodovania i realizácie projektov, ktoré podporia kvalitu ich života a zachovajú hodnoty vo vidieckom prostredí. Menšie územne viazané komunity sú oveľa citlivejšie na demokratickosť rozhodovania a otvorenejšie priamym formám sociálnej participácie. Adresnosť a dotknutosť obyvateľstva každým parciálnym plánovacím rozhodnutím je oveľa priamejšia, a preto je aj záujem a ochota vstupovať do procesu plánovania vyššia.

Každé sídlo – a zvlášť vidiecke sídlo – je spravidla tradične späté so svojím jedinečným prírodným prostredím a už len tým je osobité. Uplatňovanie paušálnych modelov a prístupov, aj tých overených, môže priniesť výrazné riziká, a to v územnoplánovacej aj architektonickej polohe. Násilné zmeny smerujúce k osloveniu širšieho okruhu obyvateľstva by mohli ohroziť kvalitu vidieckych sídiel a znížiť ich atraktívnosť. Pri nekritickom preberaní modelov a nevhodných architektonických riešeniach hrozí degradácia bezprostredného okolia.

Rutinne spracovaná stratégia rozvoja obce či neodborný územný plán môžu spôsobiť negatívny vývoj obce a môžu mať pre obec až fatálne následky. Rozvoj informačných a komunikačných technológií prináša nové možnosti sprístupnenia a spracovania obrovského množstva informácií, čo síce v mnohom uľahčuje riadenie územného rozvoja, na druhej strane však zvyšuje potrebu interdisciplinárnej spolupráce, transparentnosti rozhodovania a zodpovednosti plánovača i politika za každé riadiace rozhodnutie. Rozvoj vedomostne založenej spoločnosti znamená nové výzvy nielen pre interdisciplinárnu spoluprácu v procesoch riadenia územného rozvoja, ale aj pre interkomunálnu spoluprácu. Dnes už osamotená obec nemá jednoducho šancu uspieť v globálnom konkurenčnom boji.

Treba vytvárať siete, spojenectvá, spracúvať spoločné stratégie pre viacero obcí, ktoré umožňujú deľbu práce a lepšie zhodnocujú spoločný potenciál. Každá obec má jedinečný potenciál, jedna má zdroje pitnej vody, druhá zdroj stavebných materiálov, iná vhodné geologické podložie na skládku odpadu, vynikajúcu polohou na využitie lokálnych zdrojov obnoviteľnej energie a ďalšia je atraktívna pre cestovný ruch. Spolupráca umožní dosiahnuť ich synergiu a zvýšiť atraktivitu regiónu pre investorov prinášajúcich pracovné príležitosti, rozvojové impulzy a dane, ale aj pre obyvateľov, čo bude v kontexte demografického vývoja stále dôležitejšie.

Potenciál takejto spolupráce vidieckych sídiel je aj vo využívaní uzavretých cyklov produkcie a spotreby, v ekologizácii poľnohospodárskej a priemyselnej produkcie, vo vytváraní klastrov (angl. cluster – zhluk, zoskupenie), ktoré umožňujú prepojenie prvovýroby, spracovania, distribúcie vrátane marketingu, vývoja a výskumu. Spolupráca podporuje diverzifikáciu ekonomickej základne vidieckych sídiel, intenzívne využívanie špecifického ľudského potenciálu a lokálnych zdrojov energie.

Vidiecke sídla sú nielen súčasťou nášho kultúrneho dedičstva, ale predovšetkým prostredím rámcujúcim život prakticky každého z nás – bez ohľadu na to, či v ňom bývame, pracujeme, nachádzame miesto oddychu či komunikujeme. Rozvoj vedomostne založenej spoločnosti otvára nové možnosti ich rozvoja a využitia ich jedinečného potenciálu. Ak chceme, aby naše vidiecke sídla uspeli v globalizujúcom sa svete a neupadali, treba spraviť všetko pre rozvoj, zhodnotenie a zachovanie ich špecifických daností, aby život v nich bol plnohodnotný a aby boli atraktívne pre svojich obyvateľov, návštevníkov a investorov.

Prof. Ing. arch. Maroš Finka, PhD., je prorektorom STU v Bratislave a zároveň pracuje v Ústave manažmentu STU. Venuje sa interdisciplinárnym aspektom vývoja priestorovej kvality systémov osídlenia.

Challenges for knowledge-based society in the development of rural settlements

Regions with a predominately rural character cover half of Europe, and about one-fifth of the population live there.1 According to the EUROSTAT definition, in Slovakia 80% of the territory belongs to this category, home to 48 % of the population.2 It is therefore natural that rural development is addressed by all levels of policy– from the European, through the national and down to the regional. On the other hand it is difficult to understand how little we consider the changes which the future development of the knowledge-based society will bring to rural settlements. Moreover, the territorial development of these countryside communities is an area in which is fully demonstrated the quality and coordination of administrative practice on all decisive levels and in all aspects of development – ecological, economic, technological and social.