ÚzemnéPlány.sk

Autor

Doc. PhDr. Dagmar Petríková

Autor fotografií

Martina Jakušová

Zdroj

Urbanita

Zobrazení

15433

Dátum vydania

04. 08. 2011

Kategórie článku

• Urbanizmus a územné plánovanie
• Regionálny rozvoj a investície

Súvisiace články

• Premeny bratislavských sídlisk po roku 1990
• Sídliská očami dvoch generácií urbanistov
• Sídliská včera a dnes
• Chrenová I v Nitre
• Žilinské sídliská Hliny / Koncept, ktorý overil čas
• Vznik sídliska Chrenová I v historických súvislostiach
• Tensta / Predmestské sídlisko v Štokholme
• Centrum sídliska Dlhé Diely / Bodka za KBV v Bratislave

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

48%

Celkový počet hlasov: 856

Sídliskové premeny

Typizovaná panelová výstavba sídlisk nebola špecifikom východnej Európy. Aj v krajinách západnej Európy došlo po skončení 2. svetovej vojny k rozmachu typizovanej panelovej výstavby sídlisk, ktorá však bola určená prevažne pre sociálne slabšie skupiny obyvateľov, a teda sa považovala za sociálne bývanie.

To v ďalšom spoločenskom vývoji v týchto krajinách a po roku 1989 aj u nás viedlo k určitej stigmatizácii a opúšťaniu bytov na sídliskách sociálne silnejšími skupinami obyvateľov, ich sociálnej degradácii, ale tiež k ústupu od tejto formy bytovej výstavby a sústredenie sa na vyššiu kvalitu bývania v bytoch realizovaných v menších obytných štruktúrach.

Aj napriek tomuto vývoju po roku 1989 býva v sídliskách na Slovensku dodnes vysoko heterogénne obyvateľstvo. Keďže sídliská sa nikdy neprofilovali ako tzv. sociálna výstavba, boli obývané sociálne rôznorodým obyvateľstvom. V 50. rokoch sa pod vplyvom industrializácie a na ňu viazanej extenzívnej urbanizácii síce do sídlisk sťahovali predovšetkým robotníci, v neskoršom období ich však nasledovali ďalšie sociálne vrstvy, čo sa aj politicky podporovalo prideľovaním družstevných, podnikových a štátnych bytov.

Z hľadiska demografickej štruktúry sa na sídliská sťahovali predovšetkým mladé rodiny s deťmi. Tak vznikla výrazne dvojgeneračná skladba obyvateľstva, ale prirodzeným vývojom v neskoršom období rástlo zastúpenie aj stredných a vyšších vekových skupín. Demografická skladba obyvateľstva sídlisk sa teda po niekoľko desaťročí primárne menila vplyvom starnutia obyvateľov, zatiaľ čo v súčasnosti sa do popredia dostáva migrácia podmienená vplyvom trhovej ekonomiky, sociálnej diferenciácie spoločnosti, saturácie trhu s bytmi a mobilitou obyvateľov. Tejto novej situácii však nezodpovedá funkčná skladba, štruktúra bytov ani priestorová kvalita sídlisk.

V období rozmachu výstavby sídlisk sa v rámci sociologických výskumov zaznamenalo pozitívne hodnotenie nových bytov krátko po nasťahovaní. Priaznivo sa hodnotilo technické vybavenie bytov a domov, predovšetkým však zlepšenie hygienických podmienok bývania.

Mnohé ďalšie stránky sa však hodnotili nepriaznivo – napríklad plošný štandard bytov, dispozícia, chýbajúce vedľajšie miestnosti bytov, použitie nevhodných stavebných materiálov a nízka kvalita remeselníckych prác (okná, dvere, steny, podlahy).

Po zabývaní na sídliskách začali nároky obyvateľov stúpať, najmä vo vzťahu k vybaveniu obytného prostredia, ktoré nezodpovedalo základným sídelným potrebám obyvateľov. Veľmi nepriaznivo sa hodnotila úroveň ob- čianskej vybavenosti (predovšetkým kultúrno-spoločenského charakteru, ale často aj základnej vybavenosti), nedostatok garáží a parkovacích miest, málo zelene, ale tiež stereotypnosť a monotónnosť bytových domov a urbanistické- ho riešenia, estetické a psychologické stránky obytného prostredia vrátane orientácie a možnosti identifikácie.

V 90. rokoch po spoločenských, politických a hospodárskych zmenách sa hromadná výstavba s využitím typizovaných bytov zastavila. Ústav ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave zrealizoval na slovenských sídliskách v roku 1990 sociologický výskum zameraný na spokojnosť s bývaním na sídliskách, ktorý už jasne identifikoval nespokojnosť obyvateľov a skutočnosť, že približne 20 % respondentov výskumu chcelo zlep- šiť svoju bytovú situáciu presťahovaním sa predovšetkým do rodinných domov, kde súkromné vlastníctvo a individuálny prístup k bývaniu zaručovali oveľa vyššiu kvalitu bývania. To sa týkalo predovšetkým sídliskového obyvateľstva v mestách, na vidieku stále prevládalo bývanie v jednoduchých, z hľadiska potrieb nie vždy vyhovujúcich domoch.

Po transformácii vlastníckych práv a privatizácii bytov na sídliskách [2] vznikali spoločenstvá súkromných vlastníkov bytov a začalo sa obdobie neraz nekoncepčných rekonštrukcií bytov, resp. sídlisk. Toto úsilie viedlo k zmenám dispozícií, k výmenám fyzicky aj morálne opotrebovaných stavebných a technických prvkov či materiálov a k celkovému skvalitňovaniu bývania v byte.

Dokonca celé bytové domy na sídliskách prechádzali i prechádzajú postupnými úpravami a rekonštrukciami technického stavu vnútorných priestorov (výťahy, chodby, spoločné priestory), ale aj vonkajších plášťov (strechy, fasády) domov. V rôznych obmenách sa živo diskutovalo a diskutuje o problé- me humanizácie, ktorá sa však neraz degradovala len na oblasť výsadby zelene či riešenie farebnosti fasád panelových domov.

Bývanie na sídlisku však nie je len bývaním vnútri bytu a bytového domu, ale aj bývaním v obytnom prostredí tvorenom štruktúrou verejných a poloverejných priestorov sídliska naplnených atraktívnymi a pre obývateľnosť prostredia dôležitými funkciami. Takéto priestory a funkcie však dodnes v týchto sídliskách chýbajú, mnohé z funkcií nezodpovedajú ani ich štruktúrou, ani kvalitou vývoju sociálnej a demografickej skladby obyvateľstva.

Absentuje hierarchická štruktúra verejných, poloverejných a polosúkromných priestorov, v ktorých môžu prebiehať sociálne interakcie medzi obyvateľmi, chýbajú priestory, ktoré stimulujú vytváranie sociálne špecifických kontaktov, ale aj výmenu a sprostredkovanie informácií, priamu medziľudskú komunikáciu, vedú k zvyšovaniu záujmu o komunitu, podporujú inklúziu a priateľskosť sídliska, najmä vo vzťahu k skupinám, ktoré často vedome alebo nevedome segregujeme.

Ich funkcia je tiež v posilňovaní genia loci, v poskytovaní možností stretávania sa so známymi i neznámymi ľuďmi, trávenia voľného času a vo vytváraní verejného života. Táto funkcia je o to dôležitejšia, že na jednej strane zvýšenie mobility obyvateľstva a dosahu jeho denných aktivít rozširuje akčný priestor človeka, na strane druhej rozvoj informačných a komunikačných technológií a zmena charakteru práce podstatne rozširuje rozsah aktivít realizovaných priamo v byte a obytnom prostredí. Toto prináša do obytného prostredia sídlisk nové konflikty.

Jedným z hlavných problémov degradovaných sídliskových priestorov je nezáujem obyvateľov o verejné priestory. Tieto priestory sú stále v polohe územia patriaceho všetkým, a pritom nikomu, komunita obyvateľov sa k nim správa nevšímavo. Kvalita verejných sídliskových priestorov na Slovensku tak výrazne zaostáva za kvalitou súkromného a polosúkromného priestoru bytov a domov. Pozitívne príklady zo zahrani- čia sú dôkazom toho, že cesta k ich kultivácii vedie cez zapájanie občanov do spolurozhodovania o svojich verejných priestoroch, o ich premene a využívaní.

Nielen zahraničná, ale i slovenská prax ukazuje, že dôležitú úlohu v procese obnovy a transformácie sídlisk zohrávajú občianske aktivity organizované občianskymi združeniami alebo neziskovými organizáciami. Nové vlastnícke vzťahy, ale i pragmatické potreby koordinácie motivujú obyvateľov, aby sa stali iniciátormi vzniku neformálnych i formálnych iniciatív na obnovu objektov i priestorov v ich okolí využívajúc neraz podporu miestnych samospráv.

Príkladom môže byť program PrieStory nadácie Ekopolis, ktorý od roku 2007 priniesol menšie úpravy verejných priestorov pre deti aj upravené priestory medzi panelovými domami v sídliskách.

Obnovu verejných priestorov na sídliskách treba riešiť vo vzťahu k sociálnym potrebám komunity priamo žijúcej na sídlisku, najmä obyvateľov prvej generácie, ktorí obývajú tieto bytové domy a postupne sa dostávajú do seniorského veku, ale aj vo vzťahu k ďalším znevýhodneným sociálnym skupinám (matky s deťmi, deti a mlá- dež, hendikepovaní obyvatelia). V rámci pôvodných koncepcií nových obytných súborov sa tvorilo prostredie predovšetkým pre tzv. priemerného človeka. Hendikepovaných ľudí spoločnosť jednoducho nedokázala prijať v takej miere ako dnes a aspekty bezbarié- rovej tvorby verejných priestorov na sídliskách sa nebrali do úvahy.

Verejné priestory sídliska sa tak stali nositeľmi určitých fyzických bariér, ktoré nemusia mať prírodný pôvod, ale sú výsledkom ďalšej stavebnej činnosti bez ohľadu na sociálno-priestorové dôsledky. Bezbariérovosť a bezpečnosť verejných sídliskových priestorov vo fyzickom aj sociálnom význame by už pri ich obnove v dnešných časoch mala byť samozrejmosťou.

Doc. PhDr. Dagmar Petríková, PhD.,je vedúca Oddelenia priestorového plánovania v Ústave manažmentu STU v Bratislave. Dlhodobo sa venuje sociológii v urbanizme.

Transformations in housing estates – sociological reflections

Residential projects from the second half of the twentieth century, known as housing estates, represent a significant stage in the development of Slovak cities, specifically in the evolution of housing. They came along as a solution for the quantitive shortages of flats and the increasing problems with accommodation. The first estates in Slovakia then were related to industrialization and urbanization processes, expanding in the 1970s and 80s to meet the general housing crisis within the society. This housing model dominated into the 1990s and stands as one of the most expressive marks of socialist urban planning, the creation of residential environments for a great number of people. This construction type has many sociological aspects, the understanding of which can form a starting point fot their rejuvenation.