ÚzemnéPlány.sk

Autor

Prof. Ing. arch. Štefan Šlachta, PhD. - hlavný architekt mesta Bratislavy.

Zdroj

Urbanita

Zobrazení

23829

Dátum vydania

15. 01. 2010

Kategórie článku

• Urbanizmus a územné plánovanie

Súvisiace články

• Ďalší rozvoj Petržalky stojí a padá na nosnom dopravnom systéme
• Identita historických sídiel, jej stav a ochrana
• Prečo je dobré poznať dejiny urbanizmu
• Bratislava - Zlaté piesky Urbanistická štúdia rekreačnej zóny mesta
• Revitalizácia Námestia SNP – veľkolepý zámer bez „happyendu“
• Sídliská očami dvoch generácií urbanistov
• Sídliskové premeny

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

48%

Celkový počet hlasov: 1338

Premeny bratislavských sídlisk po roku 1990

Som obyvateľ sídliska. Od roku 1986 bývam v Petržalke-Dvoroch v osemposchodovom paneláku. Predtým som bol vyše dvadsať rokov obyvateľom tzv. Februárky A. Dostatočná kvalifikácia na to, aby som si – napriek tomu, že nie som urbanista, iba urbánny človek – dovolil napísať o tom, čo sa zmenilo a nezmenilo nielen okolo mňa, sčasti všeobecne, Bratislava, viac ako iné mestá na Slovensku, je mestom sídlisk. Ak sa predtým stavali nové kolónie alebo nové mestské štvrte, obytné skupiny alebo satelity, po roku 1950 sa propagovala už len kolektívna bytová výstavby (KBV) alebo hromadná bytová výstavba (HBV) vo forme mnohotisícových sídlisk.

V roku 1954 bol na Kmeťovom námestí postavený prvý panelákový dom, základný kameň budúcej spriemyselnenej bytovej výstavby. Prvé sídliská boli často ešte malé a nachádzame tu rôzne technológie – liaty betón, vákuovaný betón, viaceré panelové systémy, ba používala sa aj tehla. Za krátky čas sa to scvrklo na jedinú technológiu veľkostenných montovaných prvkov. Po Februárke, Hostinského, Miletičovej, Karfíkovom Bielom Kríži a Vistre prišli Štrkovec, Ostredky, Pošeň a Trávniky tvoriace Ružinov, potom Karlova Ves a nakoniec Petržalka, Podunajské Biskupice a Dúbravka. A na stoloch ležali pripravené Jarovce, Podkarpatský sídelný pás či tzv. Záhorský sídelný pás pre 200-tisíc obyvateľov. Prišiel však november 1989 a s ním koniec panelákov aj panelovej výstavby.

Ponovembrové politické, spoločenské a hospodárske zmeny priniesli viaceré očakávania. Aj architekti očakávali okrem iného prudký príchod humanizácie sídlisk. A najmä si mysleli, že to vyriešia sami. Asi prvou súťažou po novembri bola súťaž na humanizáciu Petržalky. Preniesla 10 projektov, ktoré boli viac novými územnými plánmi ako cestou k premene Petržalky.
Ignorovanie skutočnosti, že ide o zložitý interdisciplinárny problém, viedlo k neúspechu týchto „humanizačných“ zámerov a zapríčinilo stagnáciu a neskoršiu živelnosť premeny sídlisk. Generácia otcov tejto výstavby chcela zväčša v prvom rade to, aby boli ich „socialistické“ zámery a myšlienky dotiahnuté do konca tak, ako to voľakedy nakreslili a naplánovali.

Spomínam si, ako architekt Jirko Klen zo Švajčiarska na diskusii v Moravanoch upozorňoval už v roku 1992, že treba veci vidieť inak. „Ani Švajčiarsko nie je také bohaté, aby si mohlo takúto ‚humanizáciu‘ dovoliť.“ Osobne si však myslím, že to bola predovšetkým chýbajúca spolupráca so sociológmi, ekológmi, ekonómami, demografmi a prognostikmi, ktorá zapríčinila, že premena sídlisk sa nerealizovala plánovito a múdro. A tak do sídlisk vstúpila živelnosť a s ňou spojená chamtivosť. Miesto dobudovávania komplexnej sociálnej infraštruktúry sa začali stavať veľké nákupné centrá. Samozrejme, nie na plochách, kde sa s touto vybavenosťou počítalo.

Petržalský Aupark vznikol na voľnej ploche v priamom susedstve so Sadom Janka Kráľa, obrátený tvárou k diaľnici a so zásobovaním zo strany parku. Je len otázkou času, dokedy to tento vzácny park vydrží. Tzv. „Béčka“, hlavná kompozičná os Petržalky s trasou metra plánovanou tridsať rokov, sa ocitla v ofsajde.
Nová výstavba administratívnych budov a služieb sa realizuje pozdåž Panónskej cesty, čiže na opačnej strane sídliska. K prvým novým objektom, ktoré sa v sídliskách objavili, patrili kostoly. V Dúbravke, na Februárke, v Karlovej Vsi a vo Vrakuni v Bratislave, ale rovnako v Košiciach, Trenčíne, Dolnom Kubíne atď. Vznikali spravidla bez súťaže, ich architektonická kvalita bola iba výnimočne prínosom, stali sa však novými centrami nielen spoločenského, náboženského, ale i kultúrneho života komunity žijúcej okolo nich.

Najzávažnejším momentom premeny sídlisk sa však stal až vstup ďalšej bytovej výstavby. Tu môžeme sledovať celú škálu rôznych prístupov – od rekonštrukcie a využitia podkrovných priestorov cez rôzne formy prístavieb až po nové objekty. Prednedávnom, pri príprave prednášky na podobnú tému, som prešiel všetky bratislavské sídliská, aj tie staršie. Začal som, ako ináč, na pohotovostnom sídlisku na Bielom kríži od V. Karfíka – najmä preto, že aj tu hrozí zahustenie zástavby. Pri vstupe bol biely kríž obnovený komunistami v 50. rokoch odstránený. Ideologický návrat. Krásna zeleň, sčasti obnovené fasády, niektoré nové technické prvky (komín).

Dva vstupné objekty s vybavenosťou, dnes zakryté reklamami. Ináč žiadne zásadné zmeny. Je to predsa Karfík, myslel som si. A išiel som si pozrieť jeho Mierovú kolóniu (pôvodne nazývanú Vistra). Tam to, čo je obnovené, je dobré, čo je nadstavené, je tragické. Ako ináč, na každom objekte je nadstavba riešená inak, z jednoposchodového vstupného objektu je viacposchodová bytovka, z druhého je krčma s plachtovými prístreškami. Pribudol nový objekt pre seniorov, ktorý je úplne o inom. Kam sa len človek obzrie, vidno necitlivé zásahy do pôvodnej architektúry. Urbanistická skladba je však rešpektovaná a ihrisko je, chvalabohu, ešte nezastavané.

Na začiatku ešte malé, ale kvalitou známe bolo sídlisko na Hostinského so vstupným objektom obchodného centra Slimák. Objekt bol symbolom sídliska a jeho architektonická kvalita bola uznávaná. Dnes je zničený nadstavbou a skôr odstrašuje ako priťahuje. Šok však prišiel až potom. Medzi panelákmi bol postavený sex-shop s adekvátnou architektúrou, ktorý ignoruje pôvodnú urbanistickú kompozíciu. Neviem si predstaviť, ako to niekto povolil. Ale stojí a straší nevkusom. Škoda, lebo obnovené výškové paneláky sú pekné.

Sídlisko Februárka A

z druhej polovice 50. rokov bolo výkladnou skriňou bratislavského Stavoprojektu aj slovenskej architektúry po období sorely. Experiment s technológiou liateho betónu, farebnosť, dotvorenie výtvarnými dielami i kvalita dispozičných riešení, na svoju dobu mimoriadne možnosti garážovania – to boli oceňované kvality tohto sídliska. Sám som tam vyše 20. rokov býval a bol som veľmi spokojný. Dnešný stav je smutný obraz spoločnosti, ktorá tieto pôvodné hodnoty zdevastovala. Nekoordinované farebné riešenie a svojvoľné zasahovanie do fasád jednotlivých objektov, zabarikádovanie podchodov či premena objektu vybavenosti pri detskom ihrisku na krčmu sú tými menšími hriechmi. Ako obdivuhodný prípad architektonickej, ale i technickej bezohľadnosti hodnotím predovšetkým nadstavbu na začiatku Sibírskej. Za vrchol však považujem stavbu nového obytného domu, ktorá zničila urbanistickú hodnotu tohto súboru. Je to hrubé porušenie profesijnej etiky nielen zo strany stavebníka, ale aj projektanta.

Sídlisko Miletičova

najrozsiahlejší komplex architektonickej sorely v Bratislave, prešiel za posledné roky celým radom premien – a väčšinou k horšiemu. Časti príjemných podlubí na Miletičovej sú vyplnené a ohradené bufetmi a pivárňami, ktoré musí pasant obchádzať. Nadstavby vyriešili možno zatekanie striech, priniesli však statické problémy a najmä znásobili problémy s parkovaním. Z viacerých nadstavieb sú najhoršie tie na strane Trenčianskej ulice. Podobne ako v uvedených príkla-doch by sme mohli hovoriť o ďalších menších sídliskách, počínajúc dvojroč¬nicovou HBV v Krasňanoch cez ľudovú štvrť až po Bellušove domy na Miletičovej… Živelnosť nadstavieb a likvidácia zvyškov zelene v prospech parkovania sú najtypickejšie znaky „premeny“ týchto obytných súborov.

Veľké sídliská, ako Ružinov, Karlova Ves či Petržalka

so svojou relatívne rozsiahlou zástavbou, veľkými plo¬chami zelene a prevažne jednotnou technológiou výstavby poskytli oveľa viac priestoru pre bezohľadnosť, ignoranciu verejného záujmu a rýchly zisk. Chýbajúce pravidlá – územné plány zón a urbanistické štúdie, ktoré kompetentní ani veľmi nechceli a ešte aj dnes sa im bránia, otvorili brány tejto drzosti investorov. Našli tu ideál¬ne podmienky. Boli tu siete, doprava, a tak sa zahusťovalo a profitovalo. Sídliská, ktoré mali, takpovediac, charakter záhradných miest, sa začali upchávať ďalšími bytovkami, ktoré síce architektonicky oživovali predtým monotónne prostredie, zároveň však narúšali pôvodnú urbanistickú kompo¬zíciu, zhoršovali problémy s parkova¬ním a zvyšovali hustotu obyvateľstva. Aj veľké sídliská začínali najprv so strešnými nadstavbami. Trvalo to krátko a potom nastúpil trend nových solitérnych objektov, často vysokých a postavených na všetkých možných voľných plochách – na zeleni či parkoviskách a najnovšie sa likviduje pôvodná vybavenosť a nahrádza no¬vými obytnými domami. K najznámej¬ším príkladom patrí Eden v Ružinove, Obydick na Račianskej či Dominant v Petržalke, ktorému však nemožno uprieť mestotvorný charakter v priestore Námestia hraničiarov.

Najväčším hriechom veľkej časti týchto stavieb je zaberanie voľných plôch novou zástavbou alebo parkoviskami

. V Petržalke dnes chýba 40-tisíc parkovacích miest, na ostatných sídliskách sa stretávame s rovnakým problémom, ktorý neustále narastá a ktorý bude treba v najbližšom čase riešiť. Nedávna neochota akceptovať zelené strechy podzemných garáží ako rovnocennú zeleň na teréne je dnes už, chvalabohu, prekonaná, čo v niektorých prípadoch uľahčuje riešenie. Najvýznamnejšou zmenou, ktorú však dnes na týchto sídliskách pociťu¬jem, je to, že tu už existujú generácie, ktoré sa tu narodili a vyrástli. Pre nich sa tieto sídliská stali domovom, ku ktorému majú iný vzťah ako ich rodičia. Bude záležať na tom, aké ekonomické a územnoplánovacie prostriedky budú mať v rukách, aby tento domov mohli zveľaďovať k lepšiemu. Až potom príde k skutočnej premene sídlisk na mesto.

Prof. Ing. arch. Štefan Šlachta, PhD., historik a teoretik architektúry, pôsobí ako hlavný architekt mesta Bratislavy.

Post-1990 changes to Bratislava’s estates

Bratislava is a city of housing estates, which were built up until 1990. After the completion of their construction there was expected the stage of their humanization, something which never occurred. Architects tried alone to solve this thorny interdisciplinary problem. It led to the unchecked growth of new buildings – for the most part new resi¬dential complexes. Let’s take a look at a few tragic examples of the over-densi¬fication of original housing estates.

Tento článok časopisu Urbanita si môžete prečítať v pôvodnej forme tu.