ÚzemnéPlány.sk

Autor

Ing. arch. Martina Jakušová

Autor fotografií

Jana Smiščíková

Zdroj

Urbanita

Zobrazení

23579

Dátum vydania

05. 08. 2011

Kategórie článku

• Urbanizmus a územné plánovanie
• Regionálny rozvoj a investície

Súvisiace články

• Sídliská očami dvoch generácií urbanistov
• Sídliskové premeny
• Chrenová I v Nitre
• Žilinské sídliská Hliny / Koncept, ktorý overil čas
• Vznik sídliska Chrenová I v historických súvislostiach
• Tensta / Predmestské sídlisko v Štokholme
• Centrum sídliska Dlhé Diely / Bodka za KBV v Bratislave

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

50%

Celkový počet hlasov: 1156

Sídliská včera a dnes

Čo považujete za najväčšie problémy slovenských panelových sídlisk postavených v 60. až 80. rokoch 20. storočia?

E. Szolgayová: Panelové sídliská, podobne ako všetko v plánovanom hospodárstve, boli navrhované s istou logikou. O nej sa, samozrejme, dá diskutovať, no navrhovanie podľa technicko-hospodárskych ukazovateľov malo svoj poriadok.

Dnes napriek tomu, že sa snažíme, aby bolo územné plánovanie naším zákonným nástrojom na organizovanie územia, veľmi často to tak nie je a dochádza k negatívnym ad hoc rozhodnutiam, ktoré nesledujú žiaden koncept a pri ktorých sa neoveruje napríklad dopravné a hlukové zaťaženie územia či požiadavky na občiansku vybavenosť územia…

Tieto prvky zaťažujú pôvodnú štruktúru požiadavkami na prevádzku – najmä na parkovanie a dopravnú obslužnosť. Pri zabezpečovaní všetkých aktivít sa spoliehame prevažne na súkromný sektor, no ten zabezpečí len veľmi úzky okruh potrieb na území – tých, ktoré nájdu dostatok zákazníkov a vedia byť ziskové. Existujú však služby, ktoré sú na území potrebné, no negenerujú zisk. Práve tu vznikajú zárodky dnešných problémov sídlisk.

J. Zapletalová: Sídliská sa stavali na základe základných ukazovateľov systému komplexnej bytovej výstavby. V podstate ani jedno nebolo dokončené, pre nedostatok finančných prostriedkov v nich chýbala výstavba vyššej občianskej vybavenosti prostredníctvom rezortov.

Existenčné podmienky sídlisk už dávno nezodpovedajú energetickým, technickým, bezpečnostným, dopravným a ďalším potrebám. Preto by bolo potrebné spracovať najprv komplexnú analýzu ich súčasného stavu, porovnať so súčasnými nárokmi a pripraviť štúdie na ich obnovu, od ktorých by sa odvíjal postup rekonštrukcie. Pri ich príprave by sa mal uplatňovať názor odborníkov aj obyvateľov sídlisk.

Je samozrejmé, že by sa malo začať od podzemia rekonštrukciou nových sietí, ktoré dožívajú a mnohé prekročili svoju životnosť. Vo viacerých prípadoch vidíme pravý opak – uprednostňuje sa populárna úprava chodníkov alebo nové námestia bez opráv rozvodov v podzemí, čo sa z hľadiska ďalšieho vývoja dá považovať za plytvanie prostriedkami.

Tomuto trendu napomohlo aj formulovanie oprávnených aktivít v Regionálnom operačnom programe, ktorý v časti 4 Regenerácia sídiel stanovil deväť samostatných aktivít, na ktoré bolo možné pripraviť projekty na realizáciu s podporou prostriedkov EÚ bez komplexného názoru na priestor.

Ako vnímate problémy, ktoré v týchto sídliskách vznikli v nedávnom období a vznikajú aj v súčasnosti – ktoré negatívne javy zhoršujú dnešný stav sídlisk?

E. Szolgayová: Najväčšími problémami je statická a dynamická doprava, ale aj niektoré chýbajúce druhy občianskej vybavenosti. Jedna vec je predstava odborníka urbanistu, ktorý sa snaží zohľadniť všetky vplyvy a na základe toho navrhnúť optimálne usporiadanie územia, ak sa však táto predstava trhovo nenaplní funkciami, vznikajú tu problémy.

Nemôžeme nútiť súkromný sektor zabezpečiť všetky funkcie, ktoré sú na území potrebné. Samospráva by mala dôraznejšie presadzovať určité celospoločenské záujmy a dôsledne dodržiavať územný plán obce či zóny, ak existuje, pretože v nich by mali byť tieto požiadavky premietnuté. Na druhej strane by sa urbanisti mali zriecť predstavy, že existuje dokonalý svet a že sa ich predstavy o území splnia samy.

Nemá zmysel – a v štátnej či komunálnej sfére nie sú na to ani prostriedky – suplovať prirodzený vývoj, treba ho skôr pozorne sledovať a rozumne regulovať. Obyvatelia si uvedomujú, že situácia v sídliskách je zlá a v akademickej rovine aj súhlasia s krokmi na jej nápravu, len čo sa však určí konkrétne miesto, kde sa má niečo realizovať, hneď sú proti – hlavne domáci, aj keď z toho majú mať profit práve oni. Mestá sa odjakživa vyvíjali a tento proces sa v ostatných rokoch ešte zrýchľuje. Musíme akceptovať fakt, že sídliská zo 70. rokov nemôžu ostať bez zmeny, ak majú vyhovovať podmienkam dnešného života.

J. Zapletalová: Do života sídlisk jednoznačne vstúpili nové podmienky rozhodovania prostredníctvom obecnej samosprávy, ktorá zodpovedá za rozvoj svojho územia. Samosprávy dostali do vienka dostatok nástrojov najmä vo forme stavebného zákona (všetky stupne územnoplánovacích dokumentov, regulatívy, stavebná uzávera atď.) a majú možnosť zaoberať sa prostredníctvom svojich odborníkov potrebnými zmenami.

Tento proces sa však uplatňuje málokde. Najväčším problémom sa javí rozhodovanie volených zástupcov, ktorí uprednostňujú v mnohých prípadoch skupinové záujmy pred celospoločenskými na úkor budúcnosti. Nezanedbateľným problémom je aj nedostatok komunikácie medzi odborníkmi a občanmi v prípravnej etape navrhovaných zmien.

Keď sa objaví návrh riešenia niektorého problému, občania bývajú a priori proti a spisujú petície bez dôkladného pochopenia širších súvislostí.

Osobitým problémom sú aj niektoré negatívne zásahy v súčasnosti – zahusťovanie sídlisk novou zástavbou. Ako by sa malo zabrániť nevhodnej lokalizácii nových objektov a ako im určiť funkčné využitie, ktoré obytná štvrť potrebuje?

E. Szolgayová: Keď sa pozrieme na vývoj miest, vidíme, že zahusťovanie sídiel je prirodzené. Rozširovanie urbánnej štruktúry do krajiny a vznik prímestských satelitov je často oveľa horšie riešenie. Intenzifikácia nie je u obyvateľov obľúbeným riešením, no v rozumnej miere a s dôslednou a prísnou reguláciou je lepšou voľbou, ako ponechanie rozvoľnených štruktúr za cenu neproporčného nárastu plochy sídla a zvýšenia dopravného zaťaženia.

Rozvoj sídiel bol vždy spojený s určitým nepohodlím a je úlohou mesta nájsť riešenia s minimálnym negatívnym dosahom pri zachovaní životaschopnosti a funkčnosti mestského organizmu.

J. Zapletalová: Ako som už spomenula, pre dané územia sídlisk, prípadne aj pre ich časti je nevyhnutné spracúvať nové zonálne plány, ktoré budú vychádzať z analytických rozborov všetkých potrebných súvislostí a prostredníctvom ktorých bude možné stanoviť funkčné a stavebné regulatívy.

Otázkou je, ako sa k týmto postupom postavia zvolení poslanci, z ktorých sa niektorí angažujú v lokálnej politike len za účelom svojho prospechu.

Ďalším súčasným fenoménom sú nevhodné nadstavby, často hmotovo aj materiálovo disharmonické, ktoré zvyšujú počet bytov na danom území, no neposkytujú nové zázemie občianskej vybavenosti ani parkovacie miesta. Ako vnímate túto oblasť a aké kroky by mohli viesť k jej náprave?

E. Szolgayová: Tlak na intenzívnejšie využívanie zastavaného územia sídiel je pochopiteľný. Problémom zahusťovania a nadstavieb je však nedostatočná technická infraštruktúra. Architektonická stránka je vizitkou objednávateľov, architektov, no žiaľ aj tých, ktorí tieto nadstavby schvaľujú. Je smutné, že niekde vznikajú bytové domy bez prístupových komunikácií, po ktorých by prešla sanitka či hasičské auto, nehovoriac o chýbajúcich chodníkoch, parkovacích plochách, v harmonizáciu uličného pohľadu či, povedzme, plotov už ani nedúfam.

Ako môže vzniknúť takéto niečo v spoločnosti, kde máme dôsledné územné plánovanie, precízny a prísny schvaľovací proces s vyjadreniami všetkých zainteresovaných orgánov a subjektov? Musíme otvorene povedať, že tu zjavne niečo nefunguje. Pri chýbajúcich územných plánoch zón sa územie riadi územným plánom sídla, ktorý však nedokáže regulovať rozvoj územia tak podrobne, ako by bolo treba, a tak sa niekedy prijímajú rozporuplné rozhodnutia.

Ak aj má oblasť spracovaný územný plán zóny, mnohé z nich vznikajú účelovo ako príspevok developera, ktorý chce na danom území realizovať svoj projekt. Ak v nich nájdeme dobré myšlienky a riešenia pre všeobecný prospech, ich realizácia zvyčajne narazí na odpor obyvateľov. A riešenie? Sprehľadniť a optimalizovať proces územného konania. Chyba je v celkovom nastavení schvaľovacích procesov.

Samosprávy by mali mať aktívnejší a konštruktívnejší prístup a aj nové podporné nástroje ukotvené v pripravovanom stavebnom zákone.

J. Zapletalová: Toto presne súvisí s predošlou otázkou. Málokde sa samosprávy zmohli na nejaké regulatívy, ktorými by sa snažili usmerniť tento vývoj. Ak bolo sídlisko stavané z určitých stavebných sústav, ktoré mali rovnaký vzhľad, potom by sa mal aj postup nadstavieb uberať rovnakým smerom. O tom však bolo potrebné presvedčiť aj nových vlastníkov týchto objektov. V mnohých prípadoch majú svoj podiel na vzhľadovom chaose aj architekti, ktorí si pri každom riešení uplatňujú svoj individuálny názor. Tento trend sa týka nielen formy a účelovosti, ale aj farebnosti.

Osobitnou kapitolou je doprava – zvyšujúci sa počet obyvateľov na danú plochu, ale hlavne vyššia automobilizácia kladú na pôvodné cestné komunikácie a parkovacie plochy nároky, s akými sa v čase ich výstavby, pravdepodobne, nerátalo. Aké riešenia vidíte ako najschodnejšie?

E. Szolgayová: O týchto problémoch som sa zmienila v predchádzajúcich odpovediach. Riešením je jedine zvýhodňovanie hromadnej dopravy na úkor individuálnej; poznáme množstvo fungujúcich modelov zo zahraničia, ktoré by sa dali aplikovať aj u nás.

J. Zapletalová: Obytné budovy sa stavajú do výšky na poschodia, ale autá sa rozkladajú na teréne a zaberajú stále väčšiu plochu. Bez ich uskladnenia do poschodových priestorov, či už podzemných alebo nadzemných, nebude možné tento problém vyriešiť. Existuje množstvo príkladov podzemných garáží, na ktorých strechách sú ihriská alebo príjemná spoločenská zeleň (Berlín, Zlín, bratislavská Košická ul. a pod.). Sú aj nové technické riešenia, ale všetko stojí peniaze. Je jednoduchšie parkovať na teréne, niekedy aj na tráve a kritizovať nekvalitu obytného prostredia.

Je jedným z riešení zvýšenej dopravy aj dosiahnutie vyššej polyfunkčnosti územia, ktorá by mohla eliminovať potrebu dochádzania za službami, športom, prácou a obchodnými možnosťami?

E. Szolgayová: Myslím, že je to len iluzórna predstava. Ľudia vždy vyhľadávali nové, módne priestory, kam sa chodí, a pri dnešnej motorizácii menej zohľadňujú, kde sa tieto služby nachádzajú. Ak novovznikajúca polyfunkcia v sídliskách aj poskytuje okrem služieb aj pracovné príležitosti, ťažko zabezpečiť, aby ich obsadili práve ľudia bývajúci na tom sídlisku.

Veľké obchodné reťazce vytláčajú malých obchodníkov, súčasný životný štýl preferuje týždenné nákupy v hypermarketoch s väčším výberom, výhodnejšími cenami a bezproblémovým parkovaním.

J. Zapletalová: Príkladom tohto riešenia bola dostavba západného Berlína v 90. rokoch, keď sa v krátkom čase postavilo 17-tisíc tzv. sociálnych bytov s vysokou kvalitou. Pri výstavbe sa okrem trojstupňovej medzinárodnej súťaže (súťaže na územnoplánovacie riešenie, architektonickej súťaže na jednotlivé objekty a na výber stavebného dodávateľa) uplatňovala podmienka polyfunkčnosti v plnej miere tak, aby sa minimalizovala potreba dopravy. U nás sa takýmto riešeniam doteraz neprikladal žiaden dôraz. Výstavba petržalského sídliska bola opačným a odstrašujúcim príkladom.

Niektoré sídliská sa stávajú oblasťami, v ktorej žijú prevažne stredne a nižšie finančne disponované skupiny ľudí, čo môže negatívne ovplyvniť bezpečnosť územia aj celkovú úroveň oblasti. Ako rozšíriť sociálne zloženie obyvateľstva na území?

E. Szolgayová: Je to veľmi citlivá otázka. V Európe sa už dlhodobo považuje sociálny mix za jedno zo základných východísk pre súdržnú spoločnosť. Na druhej strane sú človeku prirodzené tendencie združovať sa na základe sociálnej príslušnosti.

Za socializmu sme si boli všetci rovní a možnosti bývania boli obmedzené, a tak na sídliskách naozaj bývali všetci a skladba obyvateľstva sídlisk je dodnes pomerne široká. Pokiaľ sa samosprávam podarí zachovať sídliská s dostatkom vybavenia a dobrou infraštruktúrou, presadzovať dobrú koncepciu a pracovať v sociálnej a kultúrnej sfére, dá sa zabrániť sociálnej segregácii a vzniku get.

Efektívnym nástrojom je ponúknuť okrem dnes prevládajúceho súkromného vlastníctva bytov aj iné formy bývania – mestské či obecné nájomné byty pre mladé rodiny, ktoré môžu svojím pôsobením pozitívne ovplyvniť sociálne prostredie na území, prípadne realizovať developerský projekt pre stredné vrstvy obyvateľstva. Existujú aj účinné nástroje v podobe štrukturálnych fondov.

J. Zapletalová: Toto je veľmi vážny celospoločenský problém, ktorému sa tiež zatiaľ neprikladá potrebný dôraz. Je najvyšší čas otvoriť na túto tému širšie odborné diskusie, aby sa včas predišlo vytváraniu diferencovaných get, ktoré sa následne veľmi ťažko odstraňujú.

Množstvo bytových domov už prešlo obnovou, no ide zväčša len o zateplenie, pri ktorom sa nevyriešili všetky stavebno-technické problémy budov. Na čo všetko by mali správcovia bytových domov alebo spoločenstvá vlastníkov bytov myslieť pri obnove bytových domov? Aké možnosti financovania pri tom môžu využiť?

E. Szolgayová: Zateplených bytových domov je stále viac. Žiaľ, vlastníci bytov, ktorí sa rozhodujú o rozsahu rekonštrukcie, si myslia, že obnova domu je to isté ako zateplenie, a nemajú predstavu o potrebe rekonštrukcie technickej infraštruktúry domov – výťahov a rozvodov.

Štátny fond rozvoja bývania a v malej miere aj dotačný fond MDVRR SR na odstraňovanie systémových porúch motivujú vlastníkov nehnuteľností realizovať obnovu v plnej miere. Aj banky a stavebné sporiteľne v súčasnosti ponúkajú zvýhodnené podmienky pre spoločenstvá vlastníkov bytov.

Dnes nie sú ani tak problémom financie, ako skôr potreba zmeniť povedomie o potrebe komplexnej obnovy. Spolupracujeme s bankami, sporiteľňami a správcami, aby vedeli vlastníkov v prípravnej fáze usmerniť, poradiť im a pomôcť.

J. Zapletalová: Existujú veľmi užitočné príklady komplexnej obnovy domov, pri ktorých sa dobre pripravenou rekonštrukciou výrazne znížila spotreba energií, čo pomáha splácať úvery. Okrem celej škály bankových úverov a programu záruk sú aj rôzne podporné dotačné programy, o ktoré by sa mali vlastníci bytov a správcovia zaujímať (Štátny fond rozvoja bývania, dotačný program Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja, podporné programy Ministerstva hospodárstva na aplikáciu solárnych panelov atď.)

Na pozitívnej premene sídlisk by sa podľa všetkého nemala podieľať len odborná verejnosť – architekti, urbanisti, územní plánovači, ale aj laická verejnosť. Aké možnosti participácie verejnosti na premene sídlisk považujete na Slovensku za najvhodnejšie?

E. Szolgayová: Skôr je to naopak, premena sídlisk sa odohráva bez možnosti priameho zásahu územných plánovačov a urbanistov a bez spoločnej koncepcie. Je raritou, ak samospráva pri príprave územných plánov zóny alebo urbanistických štúdií požaduje spracovať komplexnejšiu obnovu niektorej časti mesta.

Naším cieľom je začať viac komunikovať so samosprávou a ponúknuť jej overené modely koncepčnej obnovy obytných zón zo zahraničia. Ak sa zharmonizujú 3 – 4 aktivity, ktoré sa na území v blízkom časovom horizonte tak či tak majú realizovať, výsledok môže byť hodnotnejší ako pri ich realizácii po častiach. Názory na architektonické stvárnenie obnovených domov sa líšia nielen medzi laickou a odbornou verejnosťou, ale aj medzi samotnými odborníkmi.

Väčšina z nich sa však prikláňa k zachovaniu výrazu a tým aj určitej identity nielen na úrovni jedného domu, ale širšej urbanistickej štruktúry či obytného súboru. Laická verejnosť však zvyčajne podľahne nadšeniu zo širokého výberu farebnosti, často rozhoduje aj ponuka dodávateľa a jeho presvedčovacie metódy. Výsledok vidíme. Pritom s rovnakým množstvom vynaloženého úsilia a peňazí sa dá dosiahnuť omnoho harmonickejší výsledok, ktorý by uľahčil orientáciu v prostredí a určil identitu priestorov.

Iniciátorom takejto spolupráce a koordinácie však musí byť samospráva, ktorá pri vhodnej komunikácii a spolupráci s verejnosťou môže spracovať jednoduchú urbanisticko- architektonickú štúdiu usmerňujúcu obnovu štvrte. Úlohu samosprávy ako mediátora, ovplyvňovateľa a komunikátora cieľov nikto nemôže nahradiť.

J. Zapletalová: Táto forma sa u nás zatiaľ takmer nevyskytla, diskusie a komunikáciu treba viesť na takej úrovni, aby sa nezvrhli na vzájomné atakovanie. Preto by mali byť do týchto procesov zaangažovaní odborníci na komunikačný proces, ktorí ovládajú aj rôzne formy jeho aplikácie.

Ako sa dá do zámerov, ktorými chce mesto revitalizovať alebo humanizovať sídliská, prilákať aj súkromný sektor, ktorý by svojimi projektmi mohol revitalizovať územie?

E. Szolgayová: Ak má mesto celistvú koncepciu obnovy niektorej oblasti, je omnoho jednoduchšie získať investora na chýbajúce a plánované projekty. Keď projekty neponúkne mesto, investor hľadá príležitosti sám a výsledok nemusí spĺňať predstavu mesta.

Zákon poskytuje nástroj územného rozhodnutia a stavebného povolenia, no nepredpokladá, že sa v širokej miere bude stavať načierno s následnou legalizáciou alebo že sa zneužije nástroj zmeny stavby pred dokončením. Zákon je jedna vec, jeho interpretácia druhá a tretia vec je cesta, ako sa zákon obchádza.

Čím celistvejšiu a presnejšiu víziu má mesto, tým efektívnejšie môže byť jej „rozmieňanie na drobné“ pri konkrétnych stavebných zámeroch. A k holistickému prístupu k tvorbe územia treba prekonať bariéry rezortizmu na úrovni samosprávy aj v štátnom sektore.

J. Zapletalová: Podzemné siete sú dnes vo väčšine prípadov v súkromnom vlastníctve poskytovateľov týchto služieb, takže investície sú jednoznačne ich záležitosťou. Väčšina miestnych komunikácií je vo vlastníctve obcí, takže vzájomná časová koordinácia rekonštrukčných prác môže všetkým partnerom ušetriť investičné prostriedky.

Výstavba jednotlivých objektov pre služby môže byť pre ich poskytovateľov zaujímavá. Otázkou je vlastníctvo pozemkov, ktoré obce doteraz vo veľkej miere predávali. V prípade obecného vlastníctva môžu byť napríklad poskytnuté na dlhodobé užívanie.

Housing estates yesterday and today

Our housing estates have been witnesses to all the dramatic social changes which have taken place over the last half of a century. Their current problems do not arise alone from the fact that even at the time of their establishment they did not completely meet the needs of society because they were not built completely according to the original plans, but also because of the radical shifts which have since occurred on social, economic and ownership levels. All of this has changed the living situation on the estates; rather than improving and revitalizing conditions to keep in pace with the times, interventions have often actually worsened the state of affairs. Nonetheless, we continue to live, and enjoy living, on those housing estates which represent a significant share of the nation’s housing fund. With Ing. arch. Elena Szolgayova, director of the housing policy division of the Ministry of Transport, Construction and Regional Development SR, and Ing. arch. Jaroslava Zapletalova, CSc., director of the Housing Institute, we discussed the problems of our estates, and the solutions available to them.