ÚzemnéPlány.sk

Autor

Ing. arch. Jaroslav Coplák, PhD.

Zdroj

Ekocity

Zobrazení

26930

Dátum vydania

21. 09. 2010

Kategórie článku

• Ekológia bývania, zeleň v mestách

Súvisiace články

• Revitalizácia zelene sídlisk
• Zeleň v mestách a ako ďalej
• Strešná zeleň v meste
• Zelené fasády budov
• Ekopolis už nie je futuristická extravagancia
• Verejné priestory a zeleň
• Hľadá sa nová tvár našich miest. Zelené mesto Solarcity, Linz
• Urbanistické projekty Európskej únie na Slovensku
• Želiezovce Hlavným mestom biodiverzity 2010
• Vidiecke sídla a voda
• Vplyv miery živelnosti spoločnosti na podobu mesta
• Eco - udžateľný dom pri Paríži

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

47%

Celkový počet hlasov: 1407

O hľadaní ideálu Ecocity - ekologického mesta budúcnosti

O udržateľnom rozvoji v kontexte urbánnych štruktúr sa hovorí najmä v teoretickej rovine. Medzinárodný výskumný a rozvojový projekt Ecocity, ktorý sa realizoval v rokoch 2002–2005 s podporou Európskej únie, sa usiloval aplikovať teoretické princípy na konkrétne modelové územia, aby ukázal, že tieto návrhy nebudú len vzdialenými víziami, ale že sú reálne uskutočniteľné. Projekt angažoval sedem miest v rôznych krajinách Európy: Trnava (Slovensko), Bad Ischl (Rakúsko), Barcelona (Španielsko), Győr (Maďarsko), Tampere (Fínsko), Tübingen (Nemecko) a Umbertide (Taliansko). Na projekte pracoval široký tím expertov z 30 inštitúcií, za slovenskú stranu sa ho zúčastnila Fakulta architektúry a Stavebná fakulta STU, v spolupráci s Mestským úradom v Trnave a spoločnosťou Pridos.

Verejnosti je už dostatočne známy pojem udržateľný rozvoj, respektíve udržateľné mesto, ako jeho uplatnenie v aplikačnej rovine urbánnych systémov. Objavujú sa však aj príbuzné pojmy a koncepcie, ktoré majú ambície nadviazať na dnes už takmer zabudnutý vizionársky urbanizmus. Viaceré mestá sa snažia predstavovať svoje vízie rozvoja pod populárnym heslom Ecocity, ktoré sa v poslednom období stalo akousi značkou pre rôzne rozvojové projekty implementujúce ekologické princípy. Ecocity si za svoj názov zvolilo aj celosvetové hnutie, ktoré vytvára programy pre revitalizáciu miest na ekologických princípoch a vyvíja. Prekračuje pôvodný význam pojmu udržateľnosť – stavia aj na technologických inováciách, urbánnej ekológii, bioregionalizme a čerpá aj z Wrightovho organického poňatia architektúry. Predovšetkým však nadväzuje na aktuálny ideový prúd Nový urbanizmus, ktorý sa ako reakcia na dôsledky masívnej suburbanizácie etabloval v posledných rokoch v USA. Mnohé z uvedených východísk poslúžili ako inšpiračné zdroje aj pre projekt Ecocity.

Ecocity má byť predovšetkým mestom krátkych vzdialeností.
Túto koncepciu podrobnejšie študuje tzv. proximitné plánovanie, ktoré sa usiluje o vzájomné priblíženie miest určenia dopravných tokov. Definuje plošne ohraničenie mestskej štvrte s polomerom približne 500 m. Z jej stredu je akýkoľvek cieľ dosiahnuteľný do 10 minút chôdze. Podobný rozsah mali aj modelové územia riešené v projekte Ecocity. Samotné mesto by potom v zmysle koncepcie polycentrického rozvoja pozostávalo z reťazovite zoskupených mestských štvrtí, ako relatívne samostatných komunít zoskupených pozdĺž dopravného koridoru a vzájomne oddelených zelenými pásmi. Túto koncepciu podrobnejšie rozpracovali viacerí predstavitelia hnutia Nový urbanizmus, ktorí takto vymedzenú mestskú komunitu považujú za základnú plánovaciu jednotku.

V Ecocity by automobily mali ustúpiť udržateľnejším druhom dopravy, aby sa naplnila vízia mesta peších a cyklistov – mesta, ktoré namiesto automobilovej mierky preferuje ľudskú mierku.

Hoci Ecocity nevylučuje prítomnosť automobilov, používajú sa len v nevyhnutnom rozsahu, komunikácie sú dostatočne izolované od pruhov pre peších a cyklistov. Obytné zóny sú bez automobilov, doprava je odfiltrovaná v záchytných garážach a parkoviskách na okrajoch obytných zón. Vzdialenejšie dopravné ciele, ktoré nemožno pokryť peším a cyklistickým pohybom, obsluhujú linky verejnej dopravy, pričom sa preferuje koľajová doprava – to mimochodom vyjadruje aj samotné logo Ecocity.

Viaceré príklady, najmä z nemeckých a francúzskych miest ukazujú, že mestská koľajová doprava sa môže navzájom vhodne dopĺňať s pešou a cyklistickou dopravou. Spomedzi riešení navrhnutých v rámci projektu bola táto myšlienka s najväčšou podrobnosťou rozpracovaná pre mesto Tübingen v modelovom území Derendingen. Funkčným a kompozičným jadrom celého návrhu je transmodálne mobilitné centrum, nadväzujúce na stanicu ľahkej koľajovej dopravy. Má poskytovať široké spektrum služieb súvisiacich s dopravou – napr. požičovne áut, parkovanie bicyklov, cykloservis, čerpacie stanice, centrálne odstavné plochy a logistické centrum. Projektový tím pri návrhu využil skúsenosti so zavádzaním ľahkej železnice v nemeckom meste Freiburg a výstavbou ekologického sídliska v štvrti Vauban.

Dôležitým princípom, ktorý zaviedol urbanizmus postmodernej éry, je polyfunkčnosť urbanistických štruktúr.

Mestské štvrte by mali byť vyváženou zmesou viacerých urbanistických funkcií, to znamená, že okrem bývania by mali zahŕňať aj občiansku vybavenosť, možnosti pre rekreáciu aj pracovné príležitosti. Lokalizácia týchto funkcií do obytných štvrtí umožní ľuďom bývať bližšie k miestu ich pracoviska a tým zníži potrebu premiestňovania. Polyfunkčnosť nie je prospešná len preto, že prispieva k skracovaniu vzdialeností; zlepšuje tiež životaschopnosť urbanistických štruktúr a ich odolnosť voči meniacim sa vonkajším podmienkam. V zmysle jedného z hlavných komponentov vízie Ecocity ako „mesta rôznorodosti a demokracie“ má tiež potenciál zvyšovať pestrosť a kvalitu priestorov mesta – architektúry budov a verejných priestranstiev. Prostredie rôznorodé po všetkých stránkach rozširuje ponuku a umožňuje voľbu, čím prispieva k rovnosti šancí a rozvoju urbánnej demokracie.

Diverzifikácia funkcií sa môže realizovať na rôznych úrovniach urbanistickej štruktúry až po jednotlivé budovy a týka sa aj ďalších urbanistických prvkov. Príkladom je návrh prebudovania frekventovanej komunikácie, ktorá má v súčasnosti výlučne dopravnú funkciu – Rybníkovej ulice v Trnave. Návrh počíta s jej konverziou na živý mestský bulvár so zeleňou a obojstrannou zástavbou. Podmienkou je odvedenie tranzitnej dopravy dobudovaním severného obchvatu mesta. Cesta potom už nebude bariérou, ale prvkom spájajúcim historické jadro a navrhované polyfunkčné centrum na území cukrovaru (obr.) Atraktívne pešie trasy vymedzia priestor pre spoločenský život mesta a jeho obyvateľov.

Mestská zástavba by sa mala vyznačovať primeranou hustotou, ktorá by nebola ani príliš vysoká, aby sa v nej človek necítil stiesnene, no na druhej strane naplnením ekologického ideálu nie je ani príliš rozvoľnená zástavba v podobe rozsiahlych „domčekových predmestí“. Územie má byť využívané efektívne pri čo najmenších záberoch pôdy. Vyššiu intenzitu zástavby je možné dosiahnuť zástavbou prieluk, intenzifikáciou plôch v rámci zastavaného územia, a predovšetkým zvýšením podlažnosti zástavby. V prospech vyšších, „skutočných mestských budov“ argumentuje aj R. Register [3], poukazujúc na známu Soleriho víziu archology, ako aj na skutočnosť, že všetky organizmy sú v zásade trojdimenzionálnymi štruktúrami.

Samotný pojem Ecocity evokuje úsilie dosiahnutia rovnováhy urbánnych a prírodných zložiek.
Ecocity, ako „mesto v rovnováhe s prírodou“ je v harmonickom vzťahu s okolím, ktorý nie je založený na exploatačnom prístupe. Malo by obsahovať dostatok zelene, ktorá slúži pre oddych obyvateľov a súčasne plní ekologické funkcie. Netradičné využitie prírodných prvkov prináša návrh aplikovaný pre Ecocity Tübingen (obr.). Menšie vodné plochy predstavujú ekologickú infraštruktúru pre filtráciu a recykláciu odpadovej vody. Návrh ďalej prostredníctvom prirodzených krajinných prvkov – lúčnych porastov so zeleňou, sadov a systému vodných plôch striktne vymedzuje hranicu urbanizovaných plôch s cieľom zamedziť ďalšiu expanziu zástavby do krajiny. Dosiahnutie rovnováhy umelých a prírodných štruktúr môže byť podľa vízie, ktorú načrtol R. Register, zhmotnené priamym prelínaním architektúry s prírodnými prvkami v podobe budov so zelenými terasami a strešnými záhradami.

Teória tzv. urbánneho metabolizmu a napríklad aj P. Downton [1] zachádzajú ešte ďalej – inšpirujú sa živými organizmami a princípy ich fungovania prenášajú na mestské štruktúry.

Táto paralela hovorí, že by mesto malo, podobne ako živý organizmus, získať schopnosť udržiavania rovnovážneho stavu bez väčších vonkajších zásahov, vrátane schopnosti energetickej sebestačnosti. Riešenia implementované v rámci projektu Ecocity počítali predovšetkým s úsporami energie vyplývajúcimi z udržateľných foriem mobility. Využívali sa tiež modely nízkoenergetických a pasívnych budov. Vo viacerých prípadoch boli aplikované metódy počítačového modelovania bioklimatických determinantov a optimalizácie uličnej siete a rozmiestnenia stavieb (simulačný model Fluent pre mesto Umbertide).

Literatúra

1. Downton, P. F.: Urban Ecology & the Architecture of Ecopolis. 1997. Dostupné na: <http://www.ecopolis.com.au>
2. Gaffron, P., Huismans, G., Skala, F.: Ecocity – A better Place to Live. Wien : 2005.
3. Register, R.: Ecocities – Building Cities in Balance with Nature. Berkeley : Berkeley Hills Books, 2002.
4: Ecocity: www.ecocity.szm.sk