ÚzemnéPlány.sk

Levoča je významným historickým skvostom krajiny Spiša, ktorej kvalitu a opodstatnenie už dlhé stáročia preveruje čas. Len ťažko uveriť, že v 21. storočí hravo prekričal genia loci majestátnej historickej veduty v krajine „lacný“ prístrešok predajcu pohonných látok a objekty priemyslu a služieb. Ich architektúra v pohľade z príjazdovej komunikácie pôsobí mohutnejšie ako Chrám sv. Jakuba.

Prehreškov voči historickému dedičstvu krajiny sa dopúšťajú aj kultúrne oveľa uvedomelejšie krajiny. Na vyhliadkovej ceste z talianskej Volterry sa návštevníkovi okrem stredovekého mestečka San Gimignano (na obrázku vpravo hore) do pozornosti dostane aj štátna väznica (na obrázku vľavo dole). Rôznorodé hmoty si navzájom konkurujú, čím trpí aj krajinný obraz.

Miesta stretnutia prírodnej a zastavanej krajiny – kontaktové zóny – vždy ukazovali mieru úcty človeka ku krajine a kultúry spoločnosti. Nástup do obce či mesta je významnou a zapamätateľnou charakteristikou sídla i celej okolitej krajiny. Ak to morfológia terénu dovoľovala, sídla sa zvyčajne – starostlivým plánovaním, no často aj intuitívne – stavali tak, aby mal človek pri príchode možnosť už zdiaľky objavovať a vychutnávať si krásu sídla. Dnes aj na okrajoch tých najkrajších sídiel vznikajú „náletové“ kobercové obytné zóny s vysokými plotmi bez akejkoľvek ambície budovať obraz sídla v krajine. Nielen že vytvárajú drastickú bariéru medzi urbanizovaným územím a prírodnou krajinou, zväčša neposkytujú ani najmenšiu informáciu o špecifikách a hodnotách sídla, ktoré sa za takouto „hradbou“ rozprestiera.

Od nepamäti spoločnosť architektúrou krajinu svätila. Harmonické spolupôsobenie kultúry a krajiny bolo často otázkou prežitia a zároveň vypovedalo o hlbokej úcte človeka ku krajine. Kľukatá cesta do Turčianskej Štiavničky je obohatená o scénicky sa objavujúce a opäť miznúce priehľady na pohrebnú kaplnku Révaiovcov. Tesne pred príjazdom do Turčianskej Štiavničky sa kaplnka definitívne vynorí spoza pahorka a naplno uchváti pozornosť človeka vchádzajúceho do obce.

Vidiecka krajina tvorená harmonickým vzťahom prírodných prvkov a štruktúry sídla s príjemnou mierkou býva často narušená neproporčne navrhnutými a často pustnúcimi areálmi poľnohospodárskych družstiev.

Výroba fotovoltickej energie je častou skvelou alternatívou energie vyrobenej s negatívnym vplyvom na životné prostredie. Nie vždy je však táto voľba jasnou výhrou. Celé lúky pokryté solárnymi panelmi na hrebeni Považského Inovca výrazne narušili ráz krajiny.

Aj logistické centrá výrazne narúšajú ráz krajiny, navyše kvôli dobrému dopravnému napojeniu sa stavajú často na tých najúrodnejších pôdach.

Nový rozsiahly komplex tak výrazne v krajinnom obraze konkuruje neďalekej obci Necpaly, ze v porovnaní s ním z dediny len nesmelo trčí zopár učupených domov a kostolná veža. Predpokladali sme, že nový komplex budov, ktorého architektonickú kvalitu nejdeme komentovať, bude slúžiť reakreácii alebo službám. Ako sme sa s údivom neskôr dočítali, ide o rodinný dom rodiny jedného „Obyčajného“ človeka.

Na záver ďalšia veselá bodka. Opäť sa nám zvolebnieva, opäť bude krajina plná predvolebných bilbordov umiestnených na najexponovanejších miestach bez ohľadu na charakter krajiny. Pomedzi prales pútačov mnohokrát nemáme možnosť vnímať krajinu, ktorou prechádzame. Niektoré budú opäť vďaka ľudovej tvorbe aspoň vtipné.