ÚzemnéPlány.sk

Autor

Ing. arch. Martina Jakušová

Foto

Zdroj

Počet zobrazení

25279

Kategórie

Súvisiace články

• Premeny bratislavských sídlisk po roku 1990
• Sídliskové premeny
• Sídliská včera a dnes
• Chrenová I v Nitre
• Žilinské sídliská Hliny / Koncept, ktorý overil čas
• Vznik sídliska Chrenová I v historických súvislostiach
• Tensta / Predmestské sídlisko v Štokholme
• Centrum sídliska Dlhé Diely / Bodka za KBV v Bratislave

Sídliská očami dvoch generácií urbanistov

Aké sú súčasné problémy slovenských sídlisk vystavaných hromadnou výstavbou v 60. až 80. rokoch 20. storočia?

T. Alexy: Možno by bolo dobré na úvod povedať, že aj sídliská sa vyvíjajú na základe všeobecných princípov urbanizmu, ktoré sa v konkrétnom čase a priestore modifikujú, aktualizujú. To vyžaduje aj permanentne objasňovať urbanizačný proces. Žiaľ, urbanizmus je v súčasnosti najzanedbanejšou oblasťou spoločnosti. Umocnilo sa to po zmene politického systému, keď sa povedalo, že nám stačí len architektúra a urbanizmus je nepotrebný, skôr je na škodu.

Preto urbanizmus ustrnul a odvtedy prešľapuje na mieste. Nie je tu spoločenská požiadavka na výskum a teóriu. Jediné, čo funguje, pretože je to aj podložené zákonom, je územnoplánovací proces. Urbanizmus ako veda aj ako špecifická tvorivá disciplí- na sa musí stať oblasťou s najvyšším spoločenským dôrazom, formuje totiž životné prostredie a priamo ovplyvňuje kvalitu života ľudí omnoho viac, ako si dokážeme predstaviť.

K. Jägrová: Úplne súhlasím, že urbanizmus sa nerozvíja po jasnej línii, nemá koncepciu. Je obsiahlou vedou zaoberajúcou sa tvorbou priestoru, ktorý ovplyvňuje kvalitu nášho života. Ekonomika, politika, sociálne vzťahy sú v centre záujmu spoločnosti, urbanizmus, dúfajme, že len dočasne, ostáva zatiaľ bokom. Prečo Bratislava ako hlavné mesto našej krajiny nemá komplexný útvar hlavného architekta, tím odborníkov zo všetkých odvetví ovplyvňujúcich tvorbu priestoru?

Máte skúsenosti zo zahraničia, môžeme sa inšpirovať..

K. Jägrová: Kontrola s pomocou odporúčajúceho útvaru napríklad funguje vo viacerých európskych krajinách, mohli by sme sa inšpirovať a poučiť. Žiaľ, neradi sa učíme na chybách tých, čo podobnými problémami už dávno prešli, a opäť padáme do tých istých jám. Netreba však kritizovať, sme mladá a nezrelá krajina.

Myslím, že do územnoplánovacieho procesu treba výraznejšie zapájať verejnosť. Mali by sme sa naučiť počúvať požiadavky ľudí, a ak je to nutné, prispôsobiť im pôvodný zámer, prostredie vytvárame predsa pre nich. Mali by sme sa naučiť, ako im vysvetliť koncepčný zámer, usmerniť ich a ako im argumentovať. Správna argumentácia je kľúčová.

T. Alexy: Takto by to malo byť v ideálnom prípade. No v skutočnosti verejnosť nemá záujem o zhodnocovanie urbánneho prostredia. Uprednostňuje požiadavku života nerušeného výstavbou.

K. Jägrová: : Práve preto treba s verejnosťou veľa komunikovať, zaškoliť si ju vo svoj prospech. Mestá by sa mali venovať správnemu marketingu svojho rozvojového zámeru, a to vo forme výstav, prezentácií, súťaží, informovania o dianí a rozvojových zámeroch.

T. Alexy: Nerobme si ilúzie. Ako môže široká verejnosť pomôcť urbanizácii, keď ani architekti nedokážu komplexnejšie pochopiť a usmerniť vývoj urbanistickej štruktúry? Treba nahlas povedať, že urbanizačný proces prebieha v súčasnosti prevažne živelne, a to nielen na Slovensku, ale celosvetovo.

Územný plán nestíha dobehnúť vývoj, a pritom by ho mal predbiehať a usmerňovať. Dnešné územné plány neumožňujú prirodzený vývoj, akákoľ- vek nová potreba sa len spätne premieta do územného plánu ako zmena či doplnok.

K. Jägrová: Áno, svet sa mení čoraz rýchlejšie a predpokladať jeho vývoj je ťažká úloha aj pre dobrého vizionára. Preto zabudnime na nejaké zložité súhrnné legislatívne nariadenia, treba reagovať pružne, ale zároveň si zachovať kontrolu nad dianím.

Ako vnímate dnešnú výstavbu v sídliskách?

K. Jägrová: : Ako chaotickú, bez koncepcie a premysleného zámeru. Sídliská, ako napríklad Petržalka, majú niekoľko negatív, ale majú možnosť rozvíjať sa, pozitívne reagovať na zmenu. Namiesto toho, aby vznikli tlaky na dostavanie chýbajúcich funkcií a dobudovanie tepny, prerokúva sa rozvoj južným smerom. Potrebujeme ju však skôr zahustiť a vytvoriť mierkovo prijateľné priestory, a nie návrhy ďalších obytných megaštvrtí (i keď sa predpokladá premiešanie funkcií).

Žijeme v dobe ekonomických zmien a finančných kríz. Neexistuje žiadna záruka toho, že po výstavbe obytnej časti komplexu sa dostavia adekvátna vybavenosť. Robíme presne takú istú chybu, ako nastala pri pôvodnej výstavbe našich sídlisk.

T. Alexy: : Súťaže na riešenie priestoru Banská Bystrica – Zvolen sa zúčastnil istý architekt z Ríma, ktorý, obrazne povedané, ako návrh nakreslil sedem čiar a štyri krížom. Keď som sa ho pýtal, ako to myslel, hovorí mi: „V týchto polohách sa urobí výrazná mestotvorná štruktúra, ktorá bude nositeľom atraktivity pre ľudí v priestore, a ostatné sa už nabalí.“

Čiže presne opačný prístup. Navrhujeme všetko možné, okrem mestotvorných zložiek, ktoré ako nosné štrukturálne zložky mesta vieme viac-menej predvídať a formulovať. Doplnkové zložky nechajme prirodzene sa vyvíjať v nadväznosti na nosné štruktúry mesta. Aj tak sa zvyčajne rozvíjajú inak, ako by sme odhadovali.

K. Jägrová: Tejto myšlienke dáva za pravdu aj prirodzený vznik dávnych miest, zvyčajne na križovatkách obchodných ciest, pri zdrojoch vody Téma: Premena sídlisk 10 a obživy a podobne – čiže najprv vznikla nosná urbanizačná štruktúra. Tu vznikli základné štruktúry osídlenia a to ostatné sa prirodzene rozvíjalo okolo nich.

Otázka, v akej miere regulovať vývoj sídiel, je večnou témou urbanizmu a nájdeme zástancov prísnej regulácie aj fanúšikov prirodzeného vývoja na princípe trhu. Sídliská, o ktorých sa rozprávame, boli vystavané na princípe silne regulatívneho princípu. Dnes však žijú v trhovom mechanizme, ktorému regulácia nevyhovuje. Treba mieru regulovania prispôsobovať charakteru spoločnosti?

K. Jägrová: Je tu skôr potreba flexibilnejšej regulovateľnosti. Hrubo povedané, ide o tých sedem čiar a niekoľko krížom. Mestá vznikali samorodo, často pri krížení obchodných ciest, vznikala nosná urbanizačná štruktúra, základné štruktúry osídlenia a to ostatné sa prirodzene rozvíjalo okolo nich. Nesmieme striktne predurčovať vývoj, potom to dopadne ako na Park hill v Sheffielde v pavlačovom dome navrhnutom v povojnovom období, ktorý bol presne šitý na dobu vďaka svojim širokým pavla- čiam, na ktorých ľudia trávili čas a ráno sa rozvážalo mlieko. Dnes je stavba spustnutá, opustená, posiata graffiti. A to hovoríme len o dome.

Prof. Ing. arch. Tibor Alexy, DrSc., architekt a urbanista, takmer 50 rokov pôsobil na Fakulte architektúry STU v Bratislave. Podieľal sa na riešení viacerých vedecko-výskumných úloh a urbanisticko-architektonických štúdií.

Okrem mnohých iných projektov je spoluautorom jedného z víťazných návrhov medzinárodnej súťaže na riešenie Petržalky z roku 1967. V súčasnosti je spoločníkom firmy Alexy&Alexy, ktorá spracovala urbanistickú štúdiu Petržalka City.

Urbanizmus je komplikovaný mnohovrstvový systém, v ktorom sa premietajú všetky spoločenské javy. Sídliská sú práve tým príkladom, kde sa pod ich dnešné problémy výrazne podpisuje práve zmena spôsobu života. Ako reagovať na meniace sa podmienky?

T. Alexy: : Už približne pred 40 rokmi sme presadzovali teóriu otvorenej koncepcie mesta. Otvorenosť sa týkala všetkých oblastí a akékoľvek ohraničujúce, blokujúce, fixujúce či uzatvárajúce faktory sme sa snažili eliminovať. Táto myšlienka sa síce prijala v odbornej rovine, ale nie v rovine spoločenskej. Socializmus bol plánovité politické zriadenie. Dnes už vidíme, že tvrdé plánovanie nikam nevedie, z toho sa musíme poučiť.

Život je dynamický, a preto musí byť urbanistická koncepcia otvorená, pružná, variabilná a musí umožňovať zmeny. Najväčšou chybou urbanizmu je, že dôsledne, až bezohľadne sleduje hlavne rozloženie funkčnej skladby na území – teda to, čo sa najviac mení, a na druhej strane vôbec nesleduje hmotovo-priestorovú štruktúru, ulice, námestia – všetko to, čo je v meste fixné.

Takmer žiaden zo starších objektov už neslúži na ten účel, na aký sa pôvodne postavil. No ich hmota a verejný priestor, ktorý vymedzujú, pretrvávajú dodnes. Urbanizmus má v prvom rade určovať hmotovo-priestorový systém a funkcie sa do neho „nalejú“ prirodzene. Stavať územné plány len na princípe rozloženia funkcií považujem za omyl. Miesto funkcionality sa treba venovať urbanite – mestskosti a najmä nosnej priestorovej štruktúre, ktorá ju determinuje.

K. Jägrová: Súhlasím s dôležitou rolou hmotovo-priestorového systému s kompozičnými princípmi a s citom pre proporciu, mierku. Kompozičná elegancia je nadčasová, odoláva meniacim sa spoločenským podmienkam. Aj dnes nás uchvacujú historické námestia talianskych renesančných miest, je nám blízka ich mierka, proporčné vlastnosti budov tvoriacich priestor. Stále sa treba učiť, ako prehodnocovať urbánny priestor, či je jeho veľkosť adekvátna, či reaguje na počet užívateľov, ako je ohraničený, formovaný, aké sú vzájomné proporcie všetkých jeho zložiek, ako sú riešené dominanty, priehľady a ako je začlenený do okolitej štruktúry…

Keď sa v porovnaní s tým pozrieme na „námestia“ a „ulice“ sídlisk, rozdiel je jasný. Ulice a námestia sú tu len voľným priestranstvom, ktorý ostal okolo bytových domov naukladaných zvyčajne na základe technicko-hospodárskych ukazovateľov, a nie mestotvorných ambícií. Dá sa s tým niečo urobiť?

T. Alexy: Keď sa aj plánuje niečo dobré v sídliskách urobiť, často sa proti tomu postaví samotná verejnosť, ktorá by z toho mala osoh. Ak sa nájde developer, ktorý je ochotný zafinancovať projekt tak, ako ho navrhne architekt, s vytvorením kvalitného prostredia, ktoré by bolo vizitkou investora, obyvatelia sú v princípe proti. Preto treba hľadať spôsob, ako nastaviť projekty v prospech obyvateľov, ako im ich vysvetliť a zainteresovať ich do realizácií.

Čo sa týka charakteru priestorov, v sídliskách je značný plošný potenciál na ich dotvorenie, najmä v ťažiskových, zvyčajne nezastavaných polohách.

K. Jägrová: : S verejnosťou treba neustále pracovať, vysvetľovať jej dlhodobé hľadiská rozvoja mesta, princípy trvalej udržateľnosti miest, vštepovať jej estetické cítenie, vysvetľovať prospech jednotlivých zásahov na území.

T. Alexy: Ak chceme niekoho presvedčiť o správnosti riešenia, musíme byť o tom sami presvedčení. Ani odborná verejnosť sa nevie zhodnúť na jednom riešení, každý by problém riešil, samozrejme, inak. Preto treba pracovať na dôslednej a objektívnej argumentácii pri presadzovaní riešení, pri ktorej neobstojí subjektívne „ja si myslím“.

Existujú objektívne urbanistické zákony, na základe ktorých sa dá odô- vodniť a presadiť množstvo dobrých myšlienok. Urbanistický proces má svoje zákonitosti – dajú sa vypozorovať a vyabstrahovať z dlhodobého formovania urbanistickej štruktúry.

Napríklad zákon účinnosti urbanizačného zárodku – každý urbanizačný počin začína na svoje okolie pôsobiť a priťahovať ďalšie činnosti, investície a tým aj urbanizáciu, ktorá sa stále špecifikuje a narastá. Pri argumentácii sa treba opierať o také zákony, ktoré jednoducho platia. Tak sa dá verejnosť jednoduchšie presvedčiť.

K. Jägrová: Ešte donedávna stavali ľudia v určitom poriadku, s akýmsi prirodzeným citom pre krásu. Keď sa však pozriem na súčasnú výstavbu, niečo tam nefunguje.

T. Alexy: Zákonitosti boli už dávno známe a mnohokrát aj presne popísané, spomeňme napríklad Vitruviových Desať kníh o architektúre. V minulom storočí sa však veľa zmenilo. Vývoj sa zrýchlil. Nestíhame ho pochopiť a správne predpovedať jeho smerovanie. Premietnuť dynamicky sa meniace požiadavky do relatívne statickej urbanistickej štruktúry je veľmi náročné.

Ing. arch. Katarína Jägrová je architektka s päťročnou praxou v ateliéri Rogers Stirk Harbour and Partners v Londýne (predtým Richard Rogers Partnership), kde spolupracovala na viacerých urbanistických revitalizačných návrhoch. Pracovala v Prahe, študovala vo Viedni a v súčasnosti pôsobí na Slovensku.

Čo teda vidíte ako najväčší problém územného plánovania?

T. Alexy: To, že sa koncepcia miest nerieši ako otvorený vývojový systém. Mestá, žiaľ, často neuvažujú z hľadiska dlhodobého rozvoja a riešia problémy po častiach tak, akoby spolu nesúviseli a nemuseli sledovať dlhodobejší cieľ udržateľný rozvoj. Nehovorím, že mesto treba tlačiť do nejakého vývoja, ale o tom, že jednotlivé zlé rozhodnutia nesmú zabrzdiť jeho vývoj.

Územný plán však nerieši len dlhodobé vízie mesta, ale je aj argumentom na vydávanie stanovísk ku konkrétnym stavebným zámerom, právnou oporou pre rozhodovanie na území.

T. Alexy: Stavebné zámery sú presne určené dogmaticky postavenými podmienkami ÚPN SÚ v mierke 1 : 5 000, resp. 1 : 10 000. Napríklad percento polyfunkčnosti sa dôsledne vyžaduje často aj v polohách, kde sa vybavenosť reálne neuživí, čo následne vedie ku koncepčným deformáciám.

Úlohou urbanistov a územných plánovačov je zostaviť serióznu vedeckú bázu, ktorá bude koncepčne skúmať všetky procesy prebiehajúce na území, a vyvodiť zásady urbanizačného procesu. A to, čo nevieme, radšej neovplyvňujme, život si nájde sám tie najschodnejšie cesty.

Vráťme sa však opäť k sídliskám budovaným v rámci KBV, v čom sú ich najväčšie problémy?

T. Alexy: V prvom rade treba povedať, že aj keď boli tieto sídliská navrhnuté aj schválené plánovite, neboli podľa týchto plánov naozaj postavené. Podstata sídlisk, nosná sústava, ktorá je podstatná pre každé mestské územie, sa nezrealizovala, a to je jedným z najväč- ších problémov našich sídlisk.

Postavila sa vonkajšia doplnková štruktúra, no nepostavila sa vnútorná ťažisková štruktúra. A žiaľ, vyzerá to tak, že tá sa ani nezrealizuje – nie je tu na to spoločenská ani politická vôľa, ani ekonomické predpoklady.

K. Jägrová: Miesto toho, aby sa postavili mestotvorné časti, pričom to ostatné sa už na to „nabalí“, postavilo sa len to, čo sa malo nabaliť. Štát hasil, čo pálilo najviac – akútny nedostatok bytov v mestách. Viac dôrazu sa kládlo na kvantitu než na benefity z kvality.

V spomínaných sídliskách sa popri prioritnej funkcii bývania vybudovala základná občianska vybavenosť, avšak s nedostatočným jadrom na trvalý urbánny život. Pôvodná občianska vybavenosť sa, žiaľ, neregeneruje, pustne, či už z nedostatočnej konkurencieschopnosti, alebo aj z nedostatočnej autority politických činiteľov.

Investori sa stále obzerajú, čo na trhu chýba, nie je to jedným z riešení?

K. Jägrová: Investori sledujú trh a dopyt hlavne po finančnej stránke. Investície musia mať pre nich ekonomický potenciál. V nedávnom čase stavebného boomu mohli ľahko siahnuť po možnostiach s rýchlou a vysokou návratnosťou. Pokiaľ mali istý a dostatočne vysoký zisk z predaja bytov, neriskovali v iných sférach podnikania.

V mnohých mestách sa osvedčil aj systém transparentných vyvolaných investícií, ktoré sa využívajú na budovanie verejných priestorov a infraštruktúry.

K. Jägrová: : Áno, takéto princípy sú v zahraničí neodmysliteľnou súčasťou rokovacieho procesu. Postupne si i naši investori vypestujú cit pre rovnováhu medzi riskom a ziskom a pochopia, že investícia nad rámec stavby je aj pre nich samotných prínosom – napríklad vybudovanie hodnotného priestoru, zveľadenie zelene, zlepšenie dopravy, ale aj postavenie škôlky.

Aké sú okrem chýbajúcej vybavenosti ďalšie problémy našich sídlisk?

T. Alexy: Už sme spomínali, že sústava urbanistických priestorov nie je artikulovaná. Rovnakým negatívom je relatívne fádna, nediferencovaná zástavba. Jej tvaroslovie predpisovala paneláreň, určený bol aj počet sekcií a výška zá- stavby. Sú to schematicky naplánované monotypy, zvykli sme to nazývať „urbanizácia podľa žeriavových dráh“. To sa podpísalo aj pod vzájomnú izolovanosť jednotlivých objektov.

Špecifickým problémom sídlisk je aj rozmiestnenie občianskej vybavenosti. Kvôli dostupnosti je rozptýlená rovnomerne na celom území, čím sa stráca ich vyššia mestotvorná účinnosť evidentná pri ich integrácii do spoločných verejných priestorov – ulíc a námestí.

K. Jägrová: Kvalita, úroveň a realizácia dizajnu je ďalším problémom. V prvom rade musíme prestať len kritizovať a vracať sa k chybám minulosti. Priznajme si, že dnes robíme rovnaké, ak nie väčšie chyby.

Vkladáme do tejto monotónnej štruktúry objekty s hodnotnejším, kvalitnejším a mierkovo prijateľnejším architektonickým výrazom? So správnou integráciou s okolitou štruktúrou? S potenciálom stať sa magnetom, urbanizačným zárodkom?

Ako vnímate presadzovanie myšlienky monofunkčných území, ktoré nútilo a dodnes čiastočne aj núti obyvateľov cestovať z obytnej zóny inam do práce, inam za lekárom, inam za športom či kultúrou?

T. Alexy: : Treba priznať, že v sídliskách chýbala najmä vyššia vybavenosť a pracovné príležitosti, chýbajú tu úrady, kancelárske priestory, viac školstva, športu a kultúry – to všetko by lákalo ľudí realizovať v sídlisku čo najviac svojich potrieb. Práve preto sa sídliská stali len nocľahárňami.

No nebolo to vždy projektované tak. Napríklad Petržalka je prínosná v tom, že v rámci hromadnej bytovej výstavby v tzv. obalových objektoch, ktoré mali vymedziť nadradené mestské priestory, sa vytvorila polyfunkčná zástavba s občianskou a technickou vybavenosťou v dvoch úrovniach parteru.

Obchody a služby sú prístupné z peších nadúrovňových terás. Dobrá myšlienka, horšia realizá- cia. Petržalka, aj keď je terčom kritiky, má dobrú základnú kultúrnu, sociálnu a zdravotnícku vybavenosť dimenzovanú podľa vtedajších štandardov.

K. Jägrová: Vôbec rozmýšľať o monofunkčných územiach je chybné. Mestá sú od nepamäti prejavom prosperity a majú poskytnúť ľahký prístup k službám. Spájajú ľudí s opačnými názormi, cieľmi, túžbami, rozmanitými životnými štýlmi; ľudia sa stretávajú v urbánnom priestore, v parkoch, knižniciach, školách, doprave – to všetko ponúka možnosti pre ľudí s nižšími príjmami, priťahuje mladých ľudí hľadajúcich lepší život.

Mestá, sídliská, priestory musia byť koncipované tak, aby boli týmito magnetmi a aby sa znížila nezamestnanosť. Zámer výstavby Petržalky bol prepracovaný, vizionársky. Na dobu, ktorá nemala pred sebou žiadne skúsenosti s budovaním zón podobného rozmeru a snažila sa ohúriť masy ľudí, je priam jedinečný. Až časom sa ukázali oblasti, ktoré neboli príliš úspešné. Napríklad polyfunkčné domy hoci s parterom, ale na zdvihnutom plató. Ľudia radi chodia po teréne a na vyvýšených terasách sa necítia prirodzene.

T. Alexy: Tomu by sa dalo pomôcť prepojením terénu s terasami, zdvihnutím terénu na miestach ich kontaktu. Práve otvorenosť štruktúry, vzájomná prepojenosť jej zložiek je jeden zo základných predpokladov fungovania územia.

V sídliskách je množstvo bariér, ktoré zhoršujú kvalitu priestoru, a pritom často existujú v urbanistickej aj architektonickej rovine pomerne jednoduché riešenia, ktoré by ich mohli eliminovať. Jediné, čo tomu chý- ba, je túžba ľudí po tom, aby mali krajšie prostredie a niečo tomu aj obetovali.

K. Jägrová: Do existujúceho priestoru treba dostať také funkcie, po ktorých je dopyt a ktoré by pritiahli ľudí. To môže oživiť celé územie.

V porovnaní s dnešnými obytnými novostavbami majú pôvodné sídliskové domy mnoho pozitív v dobrom riešení dispozícií a pri dobrej údržbe a obnove často prekonajú svojich mladších kolegov aj v stavebno-technickom stave. Preto asi netreba tému sídlisk odkladať „na dožitie“.

T. Alexy: Treba naozaj potvrdiť, že byty boli dispozične dobre navrhnuté. Tu je však zaujímavá iná vec. Podľa zákonitosti, ktorú som už spomínal, sídliská založili pevnú priestorotvornú štruktúru, ktorá pretrvá aj po postupnej asanácii a dostavbe nových budov. Ďalším pozitívom je dostatok zelene a znač- né voľné plochy, následné doplnenie a aktualizácia štruktúry.

K. Jägrová: Menej solventná populácia tieto byty vďaka ich dispozičným riešeniam, priečnemu prevetraniu aj nepredimenzovanej úžitkovej ploche uprednostňuje. V sídliskách je bezpochyby aj dostatok zelene, otázna je jej kvalita. Nemám pocit, že zelené plochy vznikli plánovite, nazývam ju zvyškovou zele- ňou.

Podporuje zeleň peší pohyb v priestore? Má nejaký zámer? Jediná zeleň, ktorá podlieha pravidelnej starostlivosti, je v súkromnom sektore – či už na plochách pridružených k administratívnym komplexom, alebo v rezidenčných zónach vo forme súkromných predzáhradiek.

Tu sa dostávame k problematike chýbajúcich poloverejných priestorov. Z bytového domu často vyjdeme von do úplne verejného priestoru, kde chýbajú určité poloverejné medzipriestory aj s určitou prirodzenou kontrolou domácimi…

T. Alexy: Toto je vážny problém – priestorová monokultúrnosť, chýbajúca diferenciácia miery verejnosti urbanistického priestoru. V sídliskách existoval len čisto verejný priestor bez priestorovej možnosti vytvoriť intímnejšie, súkromnejšie zóny. Ide o nediferencovanosť charakteru priestorov na dvory, ulice, námestia, chýbajú základné urbanistické priestorové útvary.

Nájdeme tu len vnú- trobloky a zvyšok je akýsi neartikulovaný, neformovaný zvyškový priestor, ktorý „ostal“ medzi budovami bez akejkoľvek architektonickej a urbanistickej hodnoty. Ak aj nejaký priestor nazývame námestím, nikto nevie, odkiaľ a pokiaľ siaha a čo ho vlastne ohraničuje, definuje.

K. Jägrová: Pozitívnym príkladom ohraničenia predtým rozlievajúceho sa námestia sa stal obytný dom Dominant na Námestí Hraničiarov v Bratislave. Okrem toho, že uzavrel priestor, vytvoril aj signifikantnú dominantu na krížení dvoch ciest.

T. Alexy: Áno, to je ďalší z problémov – v sídliskách často chýba výšková artikulácia priestoru, zástavba je často rovnako vysoká, výškovo kompozične nečlenená.

K. Jägrová: S tým súvisí aj schopnosť orientovať sa v priestore.

T. Alexy: Slabú schopnosť orientovať sa v sídliskách nemajú na svedomí len chýbajúce dominanty, ale aj celkovo nedostatočná orientačná diferenciácia priestorovej štruktúry.

Napríklad v Petržalke je veľmi náročné orientovať sa aj preto, že zástavba ani cesty sa nevedú v pravouhlom rastri, ale v rozlične veľkých tupých uhloch. Kto nie je domáci, je zákonite po dvoch zákrutách stratený.

T. Alexy: Tieto tvary vznikli zo zámerov autorov sídliska stavať čo najhumánnej- šie – už vtedy sa vedelo, že pravouhlá štruktúra nie je človeku prirodzená.

K Jägrová: Tá kľukatá cesta by až tak nevadila, keby spĺňala svoju pôvodnú funkciu obslužnej komunikácie. Vraciame sa späť k tomu, aká je zrejmá absencia jasnej mestotvornej osi, tá by na seba naviazala aj funkciu orientácie na území. Spomeňme aj ďalšiu možnú hrozbu – zúženie sociálnej skladby obyvateľstva.

Obyvatelia s ekonomicky lepším zázemím menia životný štýl, opúšťajú panelákové sídliská a ostá- vajú tu len ekonomicky slabšie skupiny. Sociálna segregácia smeruje k nárastu kriminality. Snahou do budúcnosti je predísť tejto hrozbe, vytvoriť prostredie pre viaceré sociálne vrstvy a podporiť socializovanie sa s prostredím.

To nesie so sebou plánovite hierarchizovať výstavbu, ale aj viac angažovať obyvateľov pri rozhodovaní, ktoré služby by sa mali prioritne doplniť v lokalite, v ktorej žijú.

T. Alexy: Zvyšovanie sociálnej úrovne obyvateľstva sa však v sídliskách prejavuje aj tak, že si ľudia kultivujú svoje prostredie, platia si vrátnika, stotožňujú sa so svojím okolím.

A čo otázka dopravy? Sídliská boli pôvodne dimenzované na oveľa nižší stupeň motorizácie?

T. Alexy: Mnohé sídliská, hlavne tie, kde to terén umožňoval, sú tak dobre dopravne riešené, že zvýšené nároky na dopravu zvláda obslúžiť pôvodná cestná sieť. Riešiť statickú dopravu nie je urbanistický problém – podzemné parkoviská pod priestormi dvorov sú však finančným problémom a otázkou ochoty obyvateľstva.

Stavať čo najširšie cesty a čo najviac parkovísk je síce riešením, nie je však dôležitejšie znižovať potrebu dopravy spolyfunkčnením územia tak, aby obyvateľ našiel vo svojom okolí čo najviac možností na realizovanie svojich potrieb a nepotreboval za všetkým cestovať?

K. Jägrová: Jednoznačne. Mnohoprúdové cesty sú len znakom toho, že niečo v meste nefunguje. Cestnú preplnenosť má na svedomí dopravný systém, ktorého súčasťou nie je len zefektívnenie a zrýchlenie spojení medzi jednotlivými subcentrami mesta, ale aj cyklistická dostupnosť a prepojenosť a priorita pešieho pohybu.

Zoberme si za odstrašujúci príklad viacprúdové komunikácie v Amerike, kde ani ich mnohoprúdovosť nezabránila zápcham. Komicky znie, že vyhradili rýchlejší prúd pre autá, v ktorých sedia aspoň dvaja vrátane šoféra.

Ako vnímate kvalitu súčasnej zástavby v pôvodnej štruktúre sídlisk?

T. Alexy: Urbanizácia tu prebieha absolútne živelne, neorganizovane a bez akejkoľvek koncepcie. Deje sa po častiach bez riešenia celku – komu sa kde podarí získať pozemky, tam stavia.

K. Jägrová: Živelnosť je pozitívnym prejavom životaschopnosti štruktúry. Vysoko negatívnym javom je nekoncepč- né plánovanie a stavanie bez rozmyslu. Obdobie stavebného boomu, v ktorom ani budúci užívatelia nekládli vyššie požiadavky, sa skončilo, a tak sa nám, dúfajme, podarí byť zodpovednejšími a poučenejšími z predchádzajúcich chýb a nebudú sa stávať také bizarné prípady, že sa schváli totálne izolovaná obytná budova, ku ktorej sa nedá cez rušnú komunikáciu dostať z druhej strany, čím je odrezaná od existujúcej infraštruktúry.

Je úplne prirodzené, že developer optimalizuje bilanciu nákladov a zisku, prečo by mal stavať lávku ponad cestu, ktorá mu výrazne predraží výstavbu a prinesie pomerne menší úžitok? To má zabezpečiť mesto – nehovorím, že len zo svojich zdrojov, ale aj tým, ako reguluje výstavbu a ako nastaví požadované vyvolané investície.

T. Alexy: Áno, a presne v tom je ten základný problém, prečo v súčasnosti vzniká v mestách tendencia stavať bez ohľadu na celok – dnes nestavajú samotní užívatelia priestoru, ale developeri sledujúci primárne zisk a až v druhom rade (ak vôbec) celkovú kvalitu prostredia. A tak vznikajú chyby, ktoré sa budú len veľmi ťažko naprávať. Urbanistické chyby sa – na rozdiel od tých architektonických – zvyčajne už nikdy nedajú úplne odstrániť.

Výhodou našich sídlisk je, že majú veľký plošný potenciál na zlepšenie. Keď ho však využijeme na nezmyselné projekty, ďalšiu šancu zlepšiť stav sídlisk už nemáme. Pokiaľ nemáme istotu, že poznáme dobré rie- šenie, jediné, čo môžeme, je koncepčne vysledovať pozitívne rozvojové procesy a zabrániť ich znehodnoteniu.

Vždy je lepšie nedoriešenú vec nachvíľu zdržať, než ju vyriešiť nesprávne. Ak aj spraví- me chybu, našťastie, život je taký silný, že vie negatívny zásah eliminovať – no zvyčajne to nejde bez jazvy.

Čo hovoríte na nový farebný „šat“ sídlisk po zatepľovaní domov?

K. Jägrová: Pri návrhu sídlisk sa nará- balo s farbou síce pomerne úsporne, no farebné riešenie vždy umocňovalo vnímanie tektoniky bytových domov. Dnešným farebným fľakom chýba aká- koľvek logika.

T. Alexy: Nie je to len urbanistický, ale aj architektonický problém. Mnohokrát ide o znehodnocovanie pôvodnej architektúry. Nové riešenie fasád často neguje tektoniku budovy a nemá žiadnu logiku, nehovoriac o samotnom výbere farieb. Možno je to len prechodný jav.

K. Jägrová: Prečo však žiť 10 až 20 rokov v zle riešenom priestore? Keď už raz máme možnosť využiť farbu, prečo to nerobíme zmysluplne? Z donedávna monotónnych nefarebných sídlisk vzniká spleť farieb. Prečo sa farebné riešenie nevyužilo na lepšiu orientáciu v priestore, na určenie identity jednotlivých zón?

T. Alexy: Aj toto musí sledovať a rie- šiť mesto, žiaľ, nedeje sa tak. Mestá nemajú na túto problematiku nijakú koncepciu. Nehovorím tým, že má úradník právo niečo schváliť alebo neschváliť preto, že sa mu niečo páči alebo nepáči. Pri schvaľovaní sa má dbať na splnenie odborných požiadaviek a sledovanie optimálneho rozvoja mesta.

Housing estates through the eyes of two generations of urban scientists

In an attempt to delineate the opposing opinions on Slovak estates we sat two generations of urbanists against each other. Prof. Ing. arch. Tibor Alexy, PhD., was an active urbanist at the time of the construction of the mass housing units, and from his viewpoint as a specialist perceived all the interrelations of that period. Opposite him we placed the young architect Katarína Jägrová, the representative of the opinions of a younger generation who took the “panel” estates as a fact of life. As recently graduated architects they reflect on the possibilities to raise the quality of life so that they may become more pleasant surroundings for living. We expected a sharp exchange of opposing views, but the debate was carried out in a curious harmony.