ÚzemnéPlány.sk

Autor

Martina Jakušová

Foto

Zdroj

Počet zobrazení

23153

Kategórie

Súvisiace články

• Pokračujú odborné diskusie na tému Rozširovanie pešej zóny v Bratislave na Staromestskú ulicu
• Bratislava rozhoduje o lokalite pre nový cintorín
• Prístavný most v Bratislave má byť rozšírený na 6 pruhov
• Príčiny a nástroje riešenia kritickej dopravnej situácie v Bratislave
• Diskusia - verejné priestory
• Mestské zásahy vyjdú knižne, v Brne sa pripravuje výstava projektov
• Verejné priestranstvo v obci Zálesie

Na prechádzke Bratislavou. Verejné mestské priestory, ktoré nás netešia

Pomerne nová budova Centra vedecko-technických informácií na Patrónke so zaujímavo riešenými vstupmi do budovu cez dva elegantné mostíky. Architekt zjavne myslel na širšie vzťahy a riešenie bezprostredného okolia a navrhol aj bočný chodník vedúci k zadnému vchodu do budovy, podzemnej garáži a ďalším budovám. No ako to už býva, architekt mieni, niekto iný mení, a tak je chodník prerušený tesne pred pripojením na chodník Lamačskej cesty. Samozrejme, chodci si chýbajúci kúsok chodníka prešľapali cez trávu, a tak snaživý správca nasadil na mieste spojenia tuje, cez ktoré sa chodci predierajú. Načo existuje chodník, ktorý nikam nevedie? Prečo nie je cesta tam, kde je vôľa? Ako to, že človeka neuráža, že sa musí predierať cez kríčky? Čo všetko to o nás hovorí?

Most Apollo, víťaz súťaže Stavba roka 2006, ale aj jediné neamerické dielo ocenené v tom roku OPAL Awards, ktorú za najlepšiu stavbu sveta udeľuje Americká spoločnosť pre technické inžinierstvo. Technickú a vizuálnu krásu tomuto mostu uprieť nemožno. Skúsme sa však na most pozrieť z hľadiska bežného užívateľa – chodca, ktorý sa chce mostom prejsť ponad Dunaj na druhú stranu. Príde k schodisku, výťahu a rampe, kde má na výber, kadiaľ sa vybrať. Väčšina chodcov si vyberie schody alebo výťahy. Ako zistíme, výťahy – a zjavne už dlho – nefungujú, čo nie je voči ľuďom s obmedzenou schopnosťou pohybu práve korektné. A tak sa vyberieme po schodoch. Prejdeme popri autobusovej zastávke a pokračujeme ďalej chodníkom, ktorý sa po chvíľke jednoducho skončí. Za reťazami a zábradliami zabezpečeným predelom vidíme iný chodník, ktorý zjavne pokračuje aj ďalej. A tak nám neostáva nič iné, iba sa po schodoch vrátiť opäť na miesto, kde sme začínali, a vydať sa poslednou možnosťou vstupu na most – rampou. Tá už viedla k chodníku prechádzajúcemu celým mostom.
„Zabavili“ sme sa motaním na jednom mieste dobrých 20 minút, kým sme našli cestu na most a predpokladáme, že ani ostatných návštevníkov takéto blúdenie nijako neteší.

(vľavo) Tri možnosti, ktoré sa naskytnú chodcovi, ktorý chce prejsť mostom – výťah, schody a rampa. Značky nenaznačujú, že by niektorá z možností viedla inam ako tie ostatné.
(vpravo) Chodník medzi autobusovou zastávkou a chodník vedúci na druhú stranu Dunaja sú takto oddelené.

(vľavo) Jediné miesto, kde sa oba chodníky približujú, je dôkladne prehradené.
(vpravo) Výťahy zjavne už dlho nefungujú. Cestujúcim MHD nie je umožnený bezbariérový prístup k zástavke. K nej vedú iba schody.
Foto: B. Kováč

Rekonštrukcia Zimného štadióna Ondreja Nepelu v Bratislave. Aj keď mesto Bratislava, ktoré je investorom dostavby štadióna, používa pojem „rekonštrukcia“, vhodnejším názvom by skôr bola dostavba – obstavaný priestor nového štadióna výrazne presahuje priestor pôvodnej budovy a zasahuje ďaleko za uličnú čiaru Trnavskej ulice. Kým obytné domy tiahnuce sa od Trnavského mýta až k štadiónu držia od ulice príjemný odstup a vytvárajú priestor na zeleň, nafúknutá hmota nového zimného štadióna sa nakláòa takmer nad vozovku. Štadión, ktorý má slúžiť ako miesto konania MS 2011 v ľadovom hokeji, by možno mal síce pútať pozornosť, ale skôr pozitívnym a určite ohľaduplnejším spôsobom.

(vľavo) Celkový pohľad na „rekonštrukciu“ Zimného štadióna Ondreja Nepelu v Bratislave. Pri pozornejšom pohľade možno vidieť pôvodnú obvodovú betónovú konštrukciu a rozpoznať mieru obstavania novou nosnou oceľovou konštrukciou štadióna.
(vpravo) „Zlomená“ uličná čiara Odbojárskej ulice napovie o ohľaduplnosti tejto budovy i našej spoločnosti návštevníkom celého sveta viac, ako by sme chceli.

Iná budova, iná dlažba. Tento chodník nerealizovalo mesto, ale stavebníci priľahlých budov. „Pestrosť“ dlažby je dôsledkom toho, že investori nie sú pri svojej činnosti koordinovaní. Kto iný, ak nie mesto, má držať patronát nad dizajnom dlažby? Investora nemusí trápiť, akú dlažbu použije, ak nie je vedený ku konkrétnemu riešeniu.

Walking through Bratislava

Urban public spaces which disappoint European cities belong to the pedestrian and the cyclist. Vehicular traffic is being progressively shunted to the outskirts, mass transit is being upgraded, and public spaces designed to be most comfortable for non-motored locomotion. One day we decided for a walk through Bratislava with cameras around our necks. We walked over pockmarked pavements, around parked and parking cars and other physical barriers, all the while photographing the numerous glitches in the designing of public areas. It would seem they didn’t take the pedestrian into consideration very much at all – no wonder, since those few enthusiasts who set out to go somewhere on foot eventually gave up and got back into their cars. As we are, so do we build. As we build, so we become. And it’s mainly up to the builder to break this vicious circle through good work which will contribute its part to making our cities pleasant places to live in.

Tento článok časopisu Urbanita si môžete prečítať v pôvodnej forme tu