ÚzemnéPlány.sk

Autor

Ing. arch. Vladimír Husák, CSc.

Zdroj

Vydavateľstvo Eurostav

Zobrazení

28383

Dátum vydania

23. 01. 2009

Kategórie článku

• Brownfieldy

Súvisiace články

• Industriál z pohľadu pamiatkového úradu SR
• Výmenníky SPOTS
• Sklobetón v súčasnej architektúre
• Identita historických sídiel, jej stav a ochrana
• Zákon o ochrane pamiatkového fondu - Zákon č. 49/2002 Z. z. - úplné znenie
• Prečo je dobré poznať dejiny urbanizmu
• Potenciály a limity priemyselného dedičstva
• Priemyselné dedičstvo a rozvoj miest

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

42%

Celkový počet hlasov: 1382

Obnova priemyselných pamiatok je veľký otáznik

Z témy konverzie historických industriálnych stavieb, aj pre pamiatkovú sféru, vyplývajú požiadavky na celkom nové prístupy k jedinečným a neopakovateľným architektonicko-typologickým formám s veľkou rozmanitosťou a hodnotami, ktoré priniesol 250-ročný vývin industriálnej spoločnosti (špecificky na Slovensku, aj s neobyčajne významnými koreňmi v protoindustriálnych, resp. ranoindustriálnych dielach, úzko spojených s krajinou, s jej surovinovými a energetickými zdrojmi, ako napr. kráľovská mincovňa v Kremnici z r. 1328, alebo protopriemyselný mediarsky podnik v Banskej Bystrici, s jeho závodmi v Španej Doline, Starých Horách, Moštenici, a v Tajove, ako aj v ďalších lokalitách tohto historicky najvýznamnejšieho, v podstate už priemyselného podnikateľského počinu na Slovensku, z ktorého sa zachovali unikátne industriálne pamiatky, svedčiace o svojom pôvode v čase vzniku podniku J. Thurzu a J. Fuggera v r. 1495 – 1500). Svojim historickým významom, trvaním, výkonmi a zachovanými industriálnymi stopami si odôvodnene zaslúžia nomináciu na zápis do listiny Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, podobne ako Banská Štiavnica a technické pamiatky v jej okolí.

Nesporne sú originálnym historickým dokumentom prínosu Slovenska do európskeho a svetového fondu industriálneho dedičstva.

Novátorstvo v industriálnej architektúre a technických objektoch si uvedomovala odborná sféra už od postavenia „Crystal palace“ na svetovej výstave v Londýne v polovici 19. stor. Svojimi vlastnosťami predurčovali smer vývoja stavebnej kultúry, výrazne predbiehali vývoj obytných a občianskych stavieb. Uplatňovali sa skôr v najvýznamnejších reprezentačných objektoch, akými sa stávali napr. veľkolepé železničné stanice ako „brány“ do hlavných miest. Svojimi priekopníckymi konštrukciami z liatiny a skla umožňovali realizovať stavebné diela takých priestorových dimenzií, ktoré boli vo vtedajšej dobe, a aj dlho potom, porovnateľné len s historickými monumentálnymi chrámovými stavbami.

Aj preto ich nazývali „katedrálami priemyslu“. V súčasnej mimoriadnej situácii, po náhlom „úmrtí“ priemyslu, v tak hromadnom rozsahu, aký zasiahol aj našu krajinu, je nevyhnutné uvedomiť si reálnu skutočnosť, že jediným spôsobom ochrany významných historických industriálnych diel, ich jedinečných hodnôt je ochrana podľa pamiatkového zákona vyhlásením za národnú kultúrnu pamiatku.

Kategória „pamätihodnosti“ túto zákonnú ochranu nezahŕňa. Navyše, v tomto prípade, vychádza sa z celkom neistého a nedokonalého predpokladu, že samosprávy „najlepšie vedia, čo si majú vážiť a chrániť.“

Odborná argumentácia nevyhnutnosťou

Identifikácia, interpretácia a odborné vyargumentovanie kultúrnych (pamiatkových) hodnôt a klasifikácia industriálneho dedičstva (jeho industriálnej architektúry a technických objektov) je náročná profesionálna činnosť, ktorá v sebe zahŕňa aj celoúzemné porovnávanie, niekedy aj potrebnú aplikáciu zahraničných príkladov a metodických skúseností, keďže mnohé kultúrne javy sa nevyvíjali v územnej izolácii. Ide o zložitý multiprofesionálny proces, neľahký aj pre odborné profesionálne zložky pamiatkovej starostlivosti, na aký neboli dostatočne pripravené.

Pre obecné samosprávy je takýto náročný odborný prístup finančne i personálne- odborne, pravdepodobne nedostupný a málo mysliteľný. Nechceme vyjadriť alebo poprieť schopnosť podať i podnet na vyhlásenie industriálneho diela za kultúrnu pamiatku. Ale opäť, bez odbornej argumentácie, nemusí byť ich žiadosť úspešná.

Týmto sa ale problém nerieši, iba ho odsúva. Novosť a náročnosť konverzie industriálnych pamiatok súvisí s celkovou evidenciou historických industriálnych diel, ich dokumentáciou a štúdiom. Až na základe týchto podkladov ich možno kvalifikovane selektovať a klasifikovať. Týka sa nielen areálových celkov, ale aj ich výnimočne hodnotných častí (architektonicky, technologicky, historicky významovo).

Zatiaľ sa napr. v Bratislave nepodarilo „ochrániť zákonom“ najvýznamnejšie súčasti Cvernovky – architektúry najstarších výrobných a súčasne neobyčajne krásnych priemyselných dielní s kolonádami liatinových hlavicových stĺpov, ani zachovaný originálny objekt tzv. „silocentrály“ (power station!) z projektovej kancelárie slávnej stavebnej firmy Pittel a Brausewetter, pôvodne bratislavskej, ktorá svoje pôsobenie neskôr rozšírila do celej strednej Európy. V Cvernovke sa zachoval kompletný autentický stav všetkých architektonických častí od založenia továrne do dnešných čias. Predstavuje historický architektonický industriálny unikát.

„Úpravy“ celých historických továrenských areálov v Siemens-Danubius electric, v Gumone a predtým v Kablovke možno porovnať len s osudom zbombardovanej Apolky. Vykonali sa v dobe, keď vo Viedni slávnostne prezentovali premenu historického areálu Kablovky na polyfunkčnú mestskú štvrť s konverziou továrne na kultúrne centrum Kabel Palais na námestí O. Bondyho. Industriálne unikáty, ktoré sa v Bratislave zachovali po spomenutých udalostiach, nadobudli týmto aktom ešte viac na svojom historickom význame a jedinečnej hodnote.

Pri rozsahu úloh, aké predstavuje konverzia industriálnych pamiatok, nemožno obísť stav teoreticko-metodickej nevyjasnenosti, u nás spojený aj s komplikáciami pri komunikácii s vlastníkmi, druhej, tretej, či už x-tej generácie. Ich súhlasné stanovisko k vyjadreniu a pomenovaniu zachovaných historických kultúrnych hodnôt možno očakávať len vo výnimočnom prípade.

Hodnotové postoje, redukované na vlastníctvo pozemkov, zďaleka nezahŕňajú syntetický obsah vyhodnotenia štruktúry zachovaných kultúrnych (pamiatkových) hodnôt. Výsledok odborných analýz, porovnávaní a odborných oponentúr, by mal byť prejavom rozpoznania reprezentantov mnohodimenzionálneho duchovného a intelektuálneho odkazu v industriálnom dedičstve, minimálne v intenciách, ako ich formulovala medzinárodná Charta industriálneho dedičstva, pripravená kvalifikovanými svetovými profesionálnymi kapacitami TICCIH pri UNESCO. Táto hodnotová zložka predstavuje súbor, ktorý je predmetom verejného záujmu, nielen na území jednej krajiny či štátu, ale z dôvodov reálne širšieho významu diela, je potrebné ho vnímať ako presah jeho hodnotovej výpovede a univerzálnej hodnoty ľudstva.

Od stavu jedinečných technických skanzenov, akými prednedávnom boli aj cukrovary v Trebišove a všetkých 10 ostatných, elektrotechnické, sklárske, textilné , hutnícke, banské a ďalšie závody iných odvetví priemyslu, dospievame miestami ku stavu, nielen brownfieldov, ale k úplnému, takmer celistvému „vybieleniu“ významnej etapy dejín, jej industriálnych vývojových etáp zachovaných v hmotných dokumentoch – pamiatkach.

Súčasný stav, v ktorom sa opustené industriálne areály nediferencovane označujú dokonca v územných plánoch len ako „destabilizované plochy“, bez predchádzajúcich výskumov a vyhodnotení ich kultúrnych hodnôt v dotknutých územiach, t. j. bez ich objektívneho dokumentovania v územnoplánovacích podkladoch (napr. pre územné plány zón) a snáď aj bez oponentúr, predstavuje takmer priamy ťah pre ich likvidáciu, závisiacu od ľubovôle vlastníkov.

Kvalitná funkčná konverzia

V predchádzajúcich riadkoch sme uviedli niektoré dôležité momenty, ktoré súvisia s predpokladmi aj úspornej cesty realizácie kvalitnej, hodnotnej, funkčnej konverzie, valorizácie pamiatkových industriálnych technických diel a architektúr.

Pre ne by mali byť vypracované kritériá pamiatkovej ochrany, aby sa rešpektovali ich zachované kultúrne hodnoty, a aby sa práve na nich založil architektonicko-manažérsky (ekonomicko–užívateľský) projekt obnovy, ako záruky znovuuvedenia ich hodnôt v konvertovanom objekte do kvalitatívne vyššieho, potrebného, vhodného(!) a zároveň spoločensky príťažlivého riešenia, vyhovujúceho súčasným a perspektívnym potrebám využívania, a tým sa zabezpečil prenos odkazu ich kultúrnych hodnôt budúcim generáciám.

Správne usmernená, pripravovaná valorizácia a realizovaná konverzia industriálnej architektúry, nie je nikde ľahkým procesom. Ale ako ukazuje množstvo rôznych úspešných zahraničných príkladov, v ktorých sa dajú dnes sledovať dejiny konverzií, popri forme muzealizácie objektu, je to jediný vhodný spôsob, ako zabrániť zničeniu identifikovaných kultúrnych hodnôt. Od terénneho a archívneho výskumu, cez proces prípravy, až po obnovu či konverziu industriálnej pamiatky je individuálny prístup nevyhnutný. Výsledok však býva pre používateľov veľmi príťažlivý.

Aj z vyššie uvedených dôvodov je vhodné a potrebné inšpirovať sa postojmi, dôkladnejším prístupom a tiež poučením, ktorými prešli ochrana, obnova a nové využitie industriálnych pamiatok v priebehu 30 – 40-ročného obdobia, v prostredí a vo sfére západoeurópskych kritérií a skúseností, s ktorými by mali harmonizovať naše domáce postoje, zvyklosti.

Obnovu industriálnej pamiatky je potrebné vnímať ako súčasť obnovy národného kultúrneho dedičstva, ako zdroj práce, vytváranie zážitkov, v zásadách úspornej spoločnosti rozvíjanej na princípoch recyklácie aj ako obrovský zdroj materiálu, energie a kultúrnych významov, nezanedbateľných pri uspokojovaní stále rastúcich potrieb a nedostatku verejných finančných zdrojov.

Významné lokality sa môžu stať tzv. kotevným miestom vo formujúcej sa celoeurópskej koncepcii „Ciest industriálnej kultúry“, nového úspešného turistického segmentu. S prezentáciou historického industriálu, jeho rozmanitosti, kultivovanej prezentácie ochrany a úcty, prinášajú týmto miestam nielen ekonomicko-spoločenský prospech, ale aj nový kultúrny, ekonomický a vedeckotechnický imidž. Zahraničné skúsenosti potvrdzujú, že zachované zložky industriálnych diel – stavebné aj technologické, sa vo chvíli definitívneho zániku pôvodnej výrobnej funkcie stávajú historickými.

Tzv. „zlý technický stav“ historicky významných objektov a celkov, ktorým sa tiež „podopierajú“ žiadosti o ich demoláciu, je nezmyselným a nepodstatným argumentom (možno ho porovnať s vývojom názorov na ruinu Bratislavského hradu). Zachované dielo v existujúcom stave sa považuje za historicky dôležitý pozostatok industriálnej kultúry v univerzálnych hodnotách ľudstva (podrobnejšie: medzinárodná Charta industriálneho dedičstva).

Pre každé dielo kultúrneho dedičstva je typické (a pre industriálne obzvlášť), že po jeho opustení, sa rýchlo znehodnocuje, stáva sa neobyčajne krehkým. Preto je dôležitá jeho fyzická ochrana, ale aj starostlivosť o komplexnú duchovnú výpovednú hodnotu.

V obsahu pamiatkových kritérií pre industriálne pamiatky, popri kritériách pre neindustriálne diela, treba upriamiť pozornosť na ich význam v hospodárskych a spoločenských dejinách, v dejinách technológií, v hodnotách historického obrazu krajiny a urbanizmu sídla i vlastného areálu, v hodnotách vedy a umenia, ale i v dejinách architektúry (obzvlášť pre ich priekopnícke konštrukcie, kvalitu materiálov, detailov, spôsob realizácie, atď.).

K významným hodnotám patrí ich zachovaná autenticita a atmosféra industriálneho diela. Zahraničné príklady konverzií potvrdzujú neopakovateľné príležitosti pre ich nové funkčné využitie. Historické celky a detaily, či už ide o stavebné alebo technologické, v pôvodne tabuizovaných, resp. v limitovane prístupných, architektonických dielach sa uplatňujú v takých nevšedných súvislostiach, ktoré by pri klasickej novej tvorbe vyznievali neadekvátne. Prostredníctvom valorizácie svojich vlastných hodnôt si zabezpečujú širokú príťažlivosť a ocenenie.

Príklady z Bratislavy

Aj keď predchádzajúce úvahy vyplývajú viac zo zahraničných skúseností, nemožno obísť ani výsledky úsilia o obnovu industriálnych pamiatok u nás, napr. obnovu Remízy na Východnej stanici, pri jej úplnej technologickej modernizácii, alebo obnovu Muničného skladu. Výraznejšiu pozornosť verejnosti upútala aj pôvabná stavebná obnova prístavného Skladu č. 7, ktorá však dosiaľ nemá žiadnu konkrétnu perspektívnu náplň (podobne ako Stanica 1. uhorskej konskej železnice), čo ho, žiaľ, ohrozuje už v jeho samotnej podstate.

Fantázie, typu „periny“ auditória na jeho streche, by zničili jednu zo základných kultúrnych hodnôt prístavnej budovy z r. 1921 – 22 v jeho pôvabnej historickej siluete – monumentálnej, symbolickej výpovede o jej spoločenskom a ekonomickom význame. Takouto „obnovou“ by sa mala vytvoriť náhrada za plánované zbúranie funkcionalistického prvého „kamenného“ medzinárodného veľtržného areálu (z r. 1943 – 48), neskôr najvýraznejšej a zatiaľ najrozsiahlejšej konverzie, z proveniencie priemyselných stavieb na spoločensko-kultúrne zariadenie u nás.

Konverzia veľtržného areálu na Park kultúry a oddychu vyplnila stratu mestských spoločenských priestorov v Redute pri vzniku Slovenskej filharmónie. K podobným príkladom patrí ešte staršia funkčná konverzia z 30. rokov minulého storočia, kedy takmer hotovú novostavbu štátneho obchodného domu určili za sídlo Univerzity Komenského.

K úspešným tvorivým konverziám industriálnych stavieb posledného obdobia patria adaptácie obchodných spoločností TECHO, KONSEPTI a Galéria Veža na Továrenskej ulici, ako aj adaptácia expresionistickej architektúry vodojemu bývalej továrne Dynamit – Nobel na architektonický ateliér. K funkčným premenám, ktoré zachránili historické továrne pred rozkladom, patria aj adaptácie Kühmayerovej továrne pri Patrónke na sídlo Pamiatkového úradu SR, Klingerovej továrne pre Tatra banku na Továrenskej ulici, ako aj nedávna, architektonicky nápaditá, premena skladu tabaku v Nitre pre Nitriansku univerzitu. V týchto prípadoch však celkom zanikol inšpiračný zdroj genetickotypologický pôvod v industriálnej forme.

Do tvorivého cieľa sa nepresadil zámer prezentovať ich typický a charakteristický industriálny prvok.

Celkom opačný, avšak u nás ojedinelý počin, predstavuje konverzia priemyselnej stavby na Bottovej ulici na architektonický ateliér a zároveň aj miesto pre kultúru.

Nadácia Design factory napĺňa pôvodné priestory výrobných hál spoločensky a umelecky rôznorodým programom. Aj keď na „stratenom“ mieste, uprostred industriálnej planiny, ktorá ostala po historickej Bondyho Kablovke (aj s jedinečnými architektonickými dielami rakúskeho architekta Ramlera, Feiglerovcov, F. Weinwurma, firmy Pittel a Brausewetter) a palácovej architektúre spoločnosti Gumon, vysiela Design factory vznešené signály o možnostiach tvorivého prístupu k industriálnemu dedičstvu, ktoré zachraňujú povesť nielen tejto oblasti.

Aj keď pôvod tohto diela nepatrí k vrcholným reprezentantom európskych foriem priemyselných revolúcií (takými boli nedávno zbúrané továrne Siemens – Danubius electric, Kablo, Gumon a akými dosiaľ sú niektoré zatiaľ ešte len ohrozené unikáty, viac ako storočné impozantné diela industriálu – Cvernovka, pradiareň Danubius, Patrónka, Dynamit –Nobel, Ludvigov mlyn, pivovar Stein, ale medzi nimi aj najstaršie uhorské továrne v Bratislave – tabaková a kartáčová) zaradila sa Design factory, svojou aktívnou premyslenou a tvorivo koncepčnou činnosťou, k európskemu typu „kulturfabrik“. Nedávno sa v tematicky podobnej orientácii predstavila „Kulturfabrik“ v Hainburgu ako moderné kultúrotvorné, spoločenské, ba dokonca vedecké archeologické centrum pretvorené z tabakovej továrne.

V hlboko uvážlivej, pravdivej, esteticky precítenej koncepcii prezentácie kultúrnych hodnôt s neprehliadnuteľným pôvabom „liatinových kolonád“, s maximálne vkusným a variabilným využitím povýšili takmer rovnako starú a cennú tabakovú fabriku, akou je tá bratislavská, na stredoeurópske kultúrne centrum. Z vloženej transparentnej sklenenej lóže možno sledovať scenériu Dunaja v lone prírody, takmer podobne, ako kedysi u nás na Devíne!

A závery?

O problémoch je potrebné diskutovať! Pri nedostatočne rozpoznaných kultúrnych hodnotách vo fonde nášho industriálneho dedičstva, v jeho industriálnej architektúre, je nevyhnutné podobne, ako v okolitých krajinách, založiť aspoň jedno odborné centrálne pracovisko pre výskum priemyselného dedičstva, jeho dokumentáciu, register a databázu s objektivizovanými výstupmi pre vedecké a odborné potreby, ale aj pre osvetu verejnosti. A naopak, nič z toho nerozoznaného, NE-BÚ-RAŤ!

Postoje a hierarchia hodnôt, opierajúce sa o dlhšie a podrobnejšie poznanie problematiky kultúrnych pamiatok v industriálnom dedičstve v krajinách Európskej únie, sa od našich diametrálne líšia. Pokračovaním v tendencii osudov Kablovky, Siemensu, Gumonu a ďalších skvelých diel industriálnej kultúry, ako sú nalinkované v Bratislave, Nitre a najnovšie aj v historickom prostredí – na posvätnom území industriálneho dedičstva v Španej Doline, dovoľujeme otvoriť na Slovensku priestor pre jeho totálnu deštrukciu, pre ktorú ťažko nájsť vhodnejší výraz ako industriálny „holokaust“.

• Vizualizácie: práce študentov 3. roč. FA STU v Bratislave