ÚzemnéPlány.sk

Autor

PhDr. Jana Šulcová,PÚ SR Bratislava

Zdroj

Vydavateľstvo Eurostav

Zobrazení

20610

Dátum vydania

15. 02. 2009

Kategórie článku

• Brownfieldy

Súvisiace články

• Premena vojenského brownfieldu Nový Klimentov
• Obnova priemyselných pamiatok je veľký otáznik
• Sklobetón v súčasnej architektúre
• Identita historických sídiel, jej stav a ochrana

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

47%

Celkový počet hlasov: 1350

Industriál z pohľadu pamiatkového úradu SR

Industriálne stavby a technické zariadenia, i keď sú relatívne „mladou“ súčasťou histórie a kultúry, sú objektmi pamiatkového záujmu, to znamená, že sa skúmajú, dokumentujú a vyhodnocujú podľa odborných pamiatkových kritérií.

Tieto kritériá boli sformulované nielen na medzinárodnej úrovni v chartách a deklaráciách UNESCO a ICOMOS, ale aj v metodických materiáloch „domáceho“ pôvodu, ktoré nadväzujú na medzinárodné dokumenty. Na historický industriál sa môže vzťahovať väčšina dokumentov UNESCO a ICOMOS, avšak problematikou ochrany industriálnych a technických pamiatok sa špeciálne zaoberá dokument z Kolokvia o priemyselnom dedičstve v Le Creusot (Franc.) z roku 1976 a Charta industriálneho dedičstva, prijatá na kongrese Medzinárodného výboru na ochranu industriálneho dedičstva (TICCIH) v Nižnom Tagile (Rusko) v roku 2003.

Odborné posudzovanie

Stručne možno povedať, že pri odbornom posudzovaní pamiatkových hodnôt historického industriálu sa berú do úvahy najmä hodnoty: historická (historický dokument vývoja výroby), architektonická (zvlášť významná, pretože na pôde industriálu vznikali o.i. nové progresívne architektonické, konštrukčné a materiálové riešenia architektonickej moderny 20. storočia), urbanistická (významná pri solitéroch i súboroch, poloha v štruktúre sídla, v jeho panoráme, v obraze krajiny, súčasť vžitého obrazu miesta), miera autenticity (zachovanie pôvodnej hmotnej substancie a detailov, celistvosti výrobného areálu), jedinečnosť alebo typickosť (v rámci výrobného odvetvia alebo regiónu), spoločensko-emotívna hodnota (spätosť s miestnou tradíciou, životom miesta), estetická hodnota (súvisí s architektonickou a urbanistickou hodnotou), niekedy tiež perspektívnosť ďalšieho využitia.

Ak vec spĺňa jednu alebo viac týchto hodnôt, môže byť vo verejnom záujme vyhlásená za kultúrnu pamiatku (§ 20 ods. 1 pamiatkového zákona).

Vnímanie verejnosti

Jednou z najprirodzenejších ciest verejnosti k vnímaniu týchto hodnôt je zvláštna estetika ich architektúry, stavebného remesla, práce s materiálom, estetika a dômyselnosť starých strojov, dosiahnutá ľudskými rukami s použitím ďaleko jednoduchších technických prostriedkov ako dnes. Voľne podľa P. Holého:

„Dnes tieto objekty a zariadenia, aj keď už vo výslužbe, dokážu pútavo a informačne hodnotne rozprávať o období, keď naplno fungovali. Stávajú sa jedinečnými predstaviteľmi kategórie „posledných Mohykánov“, čo im dodáva vážnosť, vzácnosť a rešpekt.“

Na to je však potrebný pohľad zblízka na originál, nie cez virtuálny svet televíznej či počítačovej obrazovky. Ľudskí pamätníci, súčasníci aktívneho fungovania starého industriálu, žiaľ odchádzajú obvykle bez toho, aby sa podarilo včas zachytiť ich autentické svedectvo. Zostáva iba industriál ako hmotný historický doklad doby. Niekedy sa zachovajú i fotografie, archívny materiál, príležitostné publikácie, filmové reportáže, tie ho však len dopĺňajú, ale nemôžu úplne nahradiť.

Vecou odborného pamiatkového výberu je, aby sa tieto pamiatky zachovali v patričnom reprezentatívnom rozsahu, pokiaľ ide o druhovú a stavebnú rozmanitosť i vývojové rozpätie. Vecou spoločnosti a jej riadiacich štruktúr je, aby sa neničili z dôvodov hmotného prospechu, nezáujmu a nevedomosti.

Ničenie pamiatkových hodnôt je nezodpovednosťou voči budúcim generáciám a nenapraviteľnou chybou. Zdá sa, že z takýchto chýb, ktoré sa už stali, sa spoločnosť nevie alebo nechce poučiť.

Búranie historického industriálu

Najohrozenejšie sú objekty, ktoré nie sú kultúrnymi pamiatkami a stratili svoju pôvodnú funkciu. Takýmito sú veľmi často práve industriálne stavby. Prepadajú sa do kategórie brownfields a stávajú sa ľahko obeťou nezáujmu a ničenia, namiesto úvahy o ich kultúrnej hodnote a ekonomickej využiteľnosti (napr. v Bratislave Danubius-Electric, mlyn a pekáreň Jedla, Kablo, Gumon, Grünebergova kefová továreň).

Ani objekty vyhlásené za kultúrne pamiatky často nie sú uchránené tohto nezaslúženého osudu, ktorý im hrozí pre nevšímavosť a nedostatok záujmu zo strany vlastníka či obce (samosprávy) – za všetky spomeňme cukrovar v Trebišove, zapísaný do ústredného zoznamu pamiatkových objektov v roku 1984 ešte ako veľkolepý dobre zachovaný areál. Dnes je z jeho hlavnej výrobnej haly ruina, z ktorej zostali len obvodové múry.

Záujem na zbúraní historického industriálneho objektu vlastník často opiera o statický posudok, v ktorom sa konštatuje, že objekt je silne staticky narušený, ohrozuje okolie a musí sa zbúrať. Takéto posudky, často spracované povrchne alebo zámerne neobjektívne, nie sú pri kultúrnych pamiatkach na mieste.

Vlastník je podľa zákona povinný starať sa o svoj majetok a udržiavať ho v dobrom stave. Pamiatkové objekty často nie sú v dobrom stave, čo však nie je dôvod na ich zbúranie, ale na opravu. Návrhy typu „rozobratie a opätovné postavenie objektu“ či „presunutie (stavby) na iné vhodné miesto“, frekventované v poslednej dobe, sú iba cynickým balamutením na zakrytie pravého cieľa – likvidácie objektu, ktorý investorovi prekáža.

Taktiež projekt búracích prác (napr. na odstránenie nehodnotných súčastí stavby) býva často spracovaný povrchne, formálne (chýba určenie presného rozsahu búrania vo vodorovných a zvislých smeroch, určenie techniky odstraňovania hmôt a detailov, spôsob zaistenia častí stavby, ktoré sa nemajú búrať, zodpovedný dozor atď.).

Pritom je to spolu so statickým posudkom zásadný dokument, na základe ktorého sa neraz rozhoduje o ďalšej existencii pamiatkovo hodnotného objektu. Požiadavka pamiatkového úradu na prepracovanie takéhoto nedostatočného projektu sa u investora stretáva často s nevôľou. Stáva sa, že investor vo veci búrania vedome nerešpektuje zákon ani rozsah povolenia na búracie práce (flagrantný prípad búranie Gumonu v Bratislave).

Takýto prípad zákon kvalifikuje ako trestný čin, čo správny orgán (tu Ministerstvo kultúry) riešil podaním trestného oznámenia. Výška pokút a iných foriem sankcií však už dávno nezodpovedá závažnosti prípadov a je stále častejšie predmetom kritiky zo strany inštitúcií i verejnosti.

Obec ako vlastník nehnuteľnosti

Často, najmä keď ide priamo o bytie či nebytie historicky cenného industriálneho objektu, počuť na adresu pamiatkárov otázky „Prečo sa ide vyhlasovať za pamiatku až teraz?“, „Čo ste robili desať rokov (dvadsať rokov)?“ Tieto výčitky nie sú celkom na mieste. Odrážajú totiž zažitý, ale nesprávny názor, že ochrana pamiatkovo hodnotných objektov je len vecou pamiatkárov. A že vyhlásenie objektu za kultúrnu pamiatku je výlučnou formou ochrany pamiatok, čiže je to opäť len úloha pamiatkárov. Pamiatkový zákon však ukladá obci – čiže jej volenej samospráve, prípadne obci ako vlastníkovi nehnuteľnosti, aby vo verejnom záujme vytvárala podmienky na ochranu kultúrneho dedičstva (§ 14, ods. 1,2 pamiatkového zákona).

Ak sa historický industriál, či iné hodnotné objekty nezodpovedne búrajú, vynára sa tu otázka postoja obce (samosprávy) k plneniu povinnosti, ktorú jej ukladá zákon. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, tak ako iné verejnoprávne inštitúcie, sa na správe vecí verejných podieľa, resp. ju ovplyvňuje najmä rozhodovaním vo veciach odborného a metodického usmerňovania pri zaobchádzaní iných subjektov s kultúrnymi pamiatkami. Neplatí, že to, čo nie je vyhlásené za kultúrnu pamiatku, automaticky nemá pamiatkové hodnoty,

Pamiatkové úrady (či už centrálny Pamiatkový úrad SR, alebo Krajské pamiatkové úrady v regiónoch) majú odbornú kompetenciu, aby na tieto hodnoty vlastníka alebo samosprávu upozornili. Obec si môže vyhlasovať na svojom území pamätihodnosti (§ 14 ods. 4 pamiatkového zákona), ktoré si chráni z vlastnej iniciatívy a zoznam svojich pamätihodností zasiela stavebnému úradu, ktorý je povinný ho rešpektovať. Obec môže dávať i podnety Pamiatkovému úradu SR na vyhlasovanie vecí na svojom území za národné kultúrne pamiatky chránené štátom.

Využitie industriálnych stavieb

Poznávacia a memoriálna hodnota nie sú to jediné, čo historický industriál ponúka, inými slovami – nie každý historický industriálny objekt sa môže a musí stať len múzeom „in situ“.

Mnohé z nich sú vďaka jednoduchej dispozícii veľmi flexibilné a vhodné na konverziu, čiže využitie na rozmanité nové účely. Pamiatkové orgány nie sú proti využívaniu tejto veľmi perspektívnej vlastnosti industriálnych stavieb, ako nám to vo veľkom rozsahu demonštrujú početné zahraničné príklady a prvé lastovičky aj u nás (napr. v Bratislave Stará sladovňa prestavaná na reštauráciu, bývalý sklad č. 7 v prístave, centrum prezentácie architektonického dizajnu Design Factory, prestavané z výrobnej haly; v Šamoríne prestavba bývalého parného mlyna na obchodný dom a ďalšie funkcie).

Pri konverzii industriálu sa stráca resp. zmierňuje akýsi vžitý antagonizmus medzi historickým objektom a vloženou „modernou“, častá nevôľa architekta „splynúť“ s prostredím. Prísľubom v tomto smere je najmä orientácia Fakulty architektúry STU Bratislava, ktorá ponúka študentom formou semestrálnych prác, súťaží a doktorandského štúdia témy využitia historického industriálu a pestuje tak ich vnímavosť k jeho kvalitám a možnostiam.

Ochrana kultúrneho dedičstva

Ministerstvo hospodárstva SR v rámci programu KaHR3 pripravuje prostredníctvom agentúry SARIO celoslovenskú evidenciu a vyhodnotenie brownfields na účely ich nového využitia s pomocou európskych finančných fondov. V roku 2007 Ministerstvo kultúry SR poverilo Pamiatkový úrad SR, aby spracoval dokumentáciu a vyhodnotenie pamiatkovo hodnotného industriálu na účely jeho vyhlásenia za kultúrne pamiatky.

Tieto dve zatiaľ nezávislé aktivity je potrebné skoordinovať formou medzirezortnej spolupráce. Jedným z kritérií „bonity“ brownfields totiž je, či sú zbavené „starej záťaže“, pod ktorou sa o. i. rozumie aj stará industriálna zástavba.

Záujmom Pamiatkového úradu je, aby sa táto zástavba posudzovala aj z hľadiska pamiatkových hodnôt a aby obce resp. iní vlastníci boli na zachovanie takýchto objektov motivovaní vhodnými (napr. finančnými) stimulmi. Na adresu rezortov, i samotnej vlády treba neustále zdôrazňovať, že zákonné nástroje na ochranu kultúrneho dedičstva, či už sankčné alebo stimulačné, nie sú na úrovni potrieb doby, rovnako ako nástroje na potieranie korupcie, klientelizmu, konfliktu záujmov, porušovanie pravidiel verejného obstarávania a podobne, ktoré by účinne regulovali strety protichodných záujmov. Aj tu ide o problematiku kolektívnej spolupráce príslušných inštitúcií a ak chýba pocit spoluzodpovednosti, je aj účinná zmena legislatívy v nedohľadne.

• Foto: KOTP Bratislava, SZOPK Bratislava, Archív PÚ SR Bratislava, M. Herucová

Skratky:
KOTP – Klub ochrancov technických pamiatok,
SZOPK – Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny,
PÚ SR – Pamiatkový úrad Slovenskej republiky