ÚzemnéPlány.sk

Autor

Prof. Ing. arch. Bohumil Kováč, PhD.

Zdroj

Konferencia Regulačné nástroje v ČR a SR

Zobrazení

47019

Dátum vydania

08. 06. 2009

Kategórie článku

• Regulačné nástroje v ČR a SR

Súvisiace články

• Regulačné nástroje a význam samosprávy
• Regulačné nástroje – metodické prístupy a prax
• Stavebný poriadok Kráľovstva českého a súčasný stavebný zákon - Niekoľko inšpiratívnych porovnaní
• Bratislava - Zlaté piesky Urbanistická štúdia rekreačnej zóny mesta

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

44%

Celkový počet hlasov: 1445

Regulácia na lokálnej úrovni

Každá z dvoch úrovní územného plánovania na úrovni obce môže:

• na úrovni územného plánu obce vytvoriť základný stavebný poriadok obce ako celku, ktorý

  poriadok sleduje urbanistickú koncepciu rozvoja obce (vízia celku)

• na úrovni územného plánu zóny (ktorý v súlade s víziou celku vytvára najmä architektonicky

  podrobnejšiu víziu subcelku) vzniká podrobný zonálny stavebný poriadok, ktorý rozpisuje

  pravidlá základného stavebného poriadku adresne na konkrétne pozemky (/parcely); takýto plán

  môže čiastočne nahradiť mnohé funkcie územného rozhodovania.

Pojem vízia je kľúčovým pojmom, pretože regulatívy v regulačných resp. územných plánoch sú „len“ nástrojmi, ktoré k tomuto cieľu vedú. Vyššie uvedená spojitosť stavieb s územím (častí a celku) je súčasne argumentáciou opodstatnenosti spoločného zákona o územnom plánovaní a stavebnom poriadku. Mohli a mali by sme hovoriť o stavebnom poriadku pre územia a o stavebnom poriadku pre jednotlivé stavby.

Základom každého poriadku sú pravidlá (regule), ktoré by mali definovať predovšetkým zmysel a ciele činností v území (víziu), spôsoby ako sa dá k týmto cieľom dopracovať a neprípustné spôsoby (činnosti), ktoré môžu tieto ciele ohroziť. Podľa povahy cieľa môžu mať tieto pravidlá rôznu mieru direktívnosti resp. voľnosti. Ak pre územie nie je spracovaný žiaden územný plán, musí niektoré základné parametre správania sa v území definovať zákon zákonným minimom (odstupy stavieb a pod.).

V urbanizme je tradícia vyjadrovať zámery ďalšieho rozvoja fyzickej štruktúry územia grafickou formou. Je prípustné relatívne voľné grafické vyjadrovanie v polohe štúdií, v polohe územných plánov ako nástroja územného rozvoja je však potrebný grafický konsenzus. Toto grafické vyjadrenie má byť jednoznačné, jednoduché a prehľadné.
Niektorí autori (7) uvádzajú, že voľbou regulatív je potrebné stanoviť najmä kritériá pre „dobrý návrh prostredia“. A. Závracká (8) uvádza, že kvantitatívne (numericky, indexami) nie možné vyjadriť všetky parametre regulácie a je potrebná aj verbálna formulácia regulatívu, ktorá má byť „presná, logická aby mohla byť spoľahlivým podkladom pre napĺňanie obsahu regulatívu v nadväznej projekčnej činnosti, pri posudzovaní v procese povoľovania stavieb ako aj pre administratívne a súdne rozhodovanie“. Z toho vyplýva vážna potreba verbálneho vyjadrenia pravidiel, ktoré musí byť jasné a právne jednoznačné.
Graficky vyjadrené a verbálne definované regulatívy tak, aby boli právne jednoznačné a súčasne jednoduché, prehľadné a všeobecne zrozumiteľné aj verejnosti.

Územný plán obce okrem iných cieľov stanovuje reguláciu funkčného využitia a priestorového usporiadania územia obce. Tieto dve stránky územného rozvoja sú neoddeliteľné z dôvodu, že každá funkcia má svoj špecifický priestorový prejav, ktorý je možné usmerňovať pomocou osobitných nástrojov regulácie.

Funkčným využitím územia pre potreby územného plánu obce môžeme rozumieť:

• prisúdením niektorej zo základných funkcií (bývanie, vybavenosť, výrobné plochy, plochy

  dopravného vybavenia, plochy vegetačných prvkov, parky); podľa miery zastúpenia danej

  funkcie v území môže ísť o územia:

  • monofunkčné územia( opt. zastúpenie hlavnej funkcie 80%,* zostatok tvoria doplnkové

    funkcie k hlavnej funkcii)

  • zmiešané územia s jednou prevládajúcou funkciou, kde prevládajúca funkcia predstavuje

    51 –79%* plochy

  • zmiešané územia najmenej troch vzájomne sa nevylučujúcich funkcií, z ktorých žiadna nedosahuje viac ako 50%* plochy

    pozn: * % sú odporučením autora

Priestorovým usporiadaním územia pre potreby územného plánu obce môžeme rozumieť:

• rozloženie funkcií v priestore ( na ploche územia obce) a vzájomné vzťahy týchto funkcií

  ( funkčno-prevádzkové usporiadanie)

• definovanie sídelného tkaniva, ktorým sa určuje miera využitia územia danou funkciou, čo je vyjadriteľné pomocou:
  • určenia morfológie príslušnej urbanistickej štruktúry podľa typológie urbanistických

    štruktúr (vyjadrenie zrnitosti štruktúry resp. prípustných a neprípustných spôsobov

    zastavania územia), čo sa čiastočne dá vyjadriť aj pomocou určenia koeficientov

    a výškovou reguláciou

• definovanie nosnej štruktúry verejných priestorov a klasifikácia rozhodujúcich hrán funkčných

  plôch

Súbor regulatívov, ktoré vymedzuje územný plán, je vhodné rozdeliť do dvoch skupín (lit.1):

• základné (obligatórne) regulačné prvky, každý ÚPN obce ich musí obsahovať vždy
• doplnkové (fakultatívne) regulačné prvky, ktoré podľa rozhodnutia obce v otázke podrobnosti „miestneho stavebného poriadku“ vyjadrujú ďalšie požiadavky na využitie územia (niektoré z nich aj môžu byť aj subjektívnej povahy, napr. neprípustné druhy strešnej krytiny v obci). Výber podrobnejších fakultatívnych regulačných prvkov má význam najmä v územiach, kde sa nepredpokladá územný plán zóny resp. tam, kde do jeho prijatia výstavba v území môže zmeniť jeho charakter.

Základné (obligatórne) regulačné prvky územného plánu mesta z hľadiska formovania priestorovej štruktúry:

• definovanie prípustného a neprípustného funkčného využitia územia (funkčná skladba). vrátane definovania nezastaviteľných a rizikových plôch – v intraviláne aj extraviláne.
• definovanie miery intenzity využitia územia (koeficienty*)
• definovanie miery urbanistickej stability (stabilizované a rozvojové územia)
• zásady stavebného poriadku mesta ako celku (s dopadom na siluetu a pod.) a lokalít
• definovanie koridorov (ako priestorov dopravy, technickej infraštruktúry, zelene, ochranných pásiem)

Pozn. : naša územnoplánovacia prax používa pre označenie toho istého javu, ktorý vyjadruje pomer vzťahu časti a celku, dva pojmy: koeficient a index. Správnejšie tento pomer vystihuje pojem koeficient a preto v ďalšom používame len toto označenie.

Doplnkové !fakultatívne) regulačné prvky územného plánu mesta z hľadiska formovania priestorovej štruktúry prezentujú regulatívy, ktoré vyjadrujú výrazovú stránku územia (obraz mesta) :

• definovanie druhu tkaniva podľa morfologického zaradenia
• definovanie štruktúry verejných priestorov mesta
• iné požiadavky na podrobnejšiu reguláciu z optiky obce (poloha dominánt, definovanie minimálnej dostupnosti k verejným parkom a pod.)

Uplatnenie fakultatívnych prvkov dáva územnému plánovaniu vlastnosti aj mestotvorného (urbanistického) nástroja).

A. Základné (obligatórne) regulačné prvky

Funkčná skladba a využitie územia, základné delenie :

• monofonkčné územia
• zmiešané územia

V rámci funkčnej skladby treba v ÚP zabezpečiť plochy verejného záujmu nekomerčného využitia, najmä pre :

• školstvo
• zdravotné a sociálne zariadenia
• šport a rekreáciu (obyvateľov)

Územný plán ďalej vymedzuje :

• nezastaviteľné plochy s určením ich využitia
• rizikových plôch rôzneho opodstatnenia s určením ich možného vyžitia a možností

  ochrany pred rizikami ( riziká: záplavy, zosuvy, seizmicita, znečistenie pôdy…)

Kz(b) – koeficient zastavanosti (netto) – podiel plôch zastavanými stavbami (medzi ktoré sa nezapočítavajú plochy dopravných a inžinierskych stavieb) k celkovej ploche bilancovaného územia (vrátane plôch dopravy a TI),

Kz(n) – koeficient zastavanosti (brutto) – podiel plôch zastavanými stavbami a plochami dopravných a inžinierskych stavieb k celkovej ploche bilancovaného územia (vrátane plôch dopravy a TI)

Kpp – koeficient podlažných plôch ako podiel súčtu podlažných plôch k ploche územia resp. pozemku. Tento ukazovateľ sa spravidla určuje len s ohľadom na plochy nadzemných podlaží Kpp(n).

Napriek tomu, že regulácia stavieb smerom do hĺbky nemusí byť obmedzená, v niektorých prípadoch je však vhodné započítať aj podzemné podlažia a stanoviť celkovú záťaž územia podlažnými plochami Kpp©, ktorý potom predstavuje skutočnú zaťaž stavieb na územie (zohľadňuje napr. hľadiská nárokov na dopravu, infraštruktúru). Použitie Kpp by však malo byť na úrovni územného plánu obce najmä vo väčších sídlach skôr výnimočné, pretože regulácia sa predpisuje na urbanistické bloky zástavby a nie na parcely a jednotlivé stavby. Ak sa však ÚPN obce spracováva metodikou zóny (pre malé obce kde sa vníma aj vzťah regulácie k parcelám) je Kpp vhodným regulačným prvkom. Keďže Kpp vyjadruje objemovú záťaž územia danou funkciou, je vhodnejšie ho nahradiť vyjadrením pomocou kombinácie Kz(n) a neprekročiteľnou výškou (teda plocha x výška).

Kvp – koeficient vegetačných plôch ako požadovaný minimálny podiel vegetačných plôch v území k celkovej ploche územia (ľudovo nesprávne nazývaný koeficient zelene).

PNP – podiel nepriepustnosti povrchu (ISR – Impervious Surface Ratio – lit.3) – regulatív určujúci maximálny podiel nepriepustného povrchu, ktorý tvorí súčet zastavaných a spevnených plôch v území. V zahraničí sa tento ukazovateľ zavádza z dôvodu, že vysoký podiel zastavaných a spevnených plôch spôsobuje problémy a náklady s odvodom dažďových vôd ( v Bratislave v roku 2007 predpoklad 40,5 mil. Sk !), v makromerítku rýchly odvod vody prispieva k rizikám z povodní v povodí recipientu, k vysúšaniu krajiny a celkovej mikroklímy v sídle a v konečnom dôsledku môže ovplyvniť kapacity zásob podzemnej pitnej vody.

PpZ – podiel potencionálnej zelene v území – pomer medzi PNP a plochou územia. Hodnota koeficientu má význam pri posudzovaní územia z hľadísk ekologických, mikroklimatických, doplňovaní zásob podzemných vôd a z hľadísk estetických – (lit.3). ** Možnosti regulácie zelene ( uplatniteľné najmä na zonálnej úrovni):**

• určením požadovaného podielu zelene v území v (pozemku) v % vyjadrení
• v rámci tohoto podielu stanovenie min. podielu vysokej zelene

V husto zastavaných územiach je možné podiel zelene zvyšovať uplatňovaním zelených striech, terás, mobilnej zelene, zelených fasád a pod., t.j. architektonickými a nie „územníckymi“ opatreniami.

Eix – ekoindex (tu znie index lepšie ako koeficient…) – koeficient ktorý predstavuje podiel vodopriepustných povrchov a množstva zelene. Je ukazovateľ, ktorý charakterizuje ekologickú kvalitu plôch nezastavaných nadzemnými stavbami a súčasne v sebe zahrňuje množstvo zelene na danej ploche územia. Hodnota ekoindexu je nezávislá na počte obyvateľov, ktorí v danom území bývajú. Ekoindex pozostáva z dvoch zložiek – základného ekoindexu a doplnkového ekoindexu. Ekoindex sa dá použiť výlučne na hodnotenie segmentov územia so zástavbou. Ak chceme použiť ekoindex ako regulatív v územnom pláne, možno ho použiť, len ak súčasne určíme rozsah zastavaných plôch.

Na výpočet ekoindexu potrebujeme poznať výmeru :

• nezastavaných plôch
• ich členenie na plochy spevnené a nespevnené

  Nespevnené plochy je treba rozčleniť podľa druhu vegetácie a stanoviť výmeru vodných plôch. Každý druh plochy má určenú hodnotu ekofaktora a pomocou neho sa vyráta hodnota základného ekoindexu. Doplnkový ekoindex sa vyráta pomocou výmery pôdorysnej plochy korún solitérnych stromov vysadených na spevnených plochách a zastavaných plochách a pomocou výmery plôch zelene na vodorovných, zvislých a šikmých plochách exterierových konštrukcií nadzemných a podzemných stavieb.

Výpočet základného ekoindexu Výmera jednotlivých druhov nezastavaných plôch sa vynásobením príslušným ekofaktorom premení na fiktívne, vážené ekoplochy. Základný ekoindex dostaneme ako pomer sumy ekoplôch ku skutočnej výmere nezastavaných plôch.
Hodnoty ekofaktora jednotlivých plôch pre výpočet základného ekoindexu:

Výpočet doplnkového ekoindexu

Doplnkový ekoindex sa vypočítava postupom

z plochy pôdorysného priemetu korún stromov a plochy zelene na konštrukciách

vynásobením príslušným ekofaktorom vyráta fiktívna ekoplocha a po jej predelení

skutočnou výmerou nezastavaných plôch dostaneme hodnotu doplnkového ekoindexu.

Hodnoty ekofaktora pre výpočet doplnkového ekoindexu:

• plocha pôdorysného priemetu korún stromov............................................2.0;
• plocha zelene na konštrukciách..................................................................0.5.

Výsledný ekoindex Eix je súčtom základného a doplnkového ekoindexu. Teoretická maximálna hodnota základného ekoindexu jer 2,0, čo by zodpovedalo zástavbe v súvislom stromovom poraste bez akýchkoľvek spevnených plôch. Veľkosť doplnkového ekoindexu môže teoreticky dosiahnuť hodnotu okolo 1,0 pri vysokej hustote zástavby so zelenými strechami a fasádami.

Dôležitejším údajom ako je bilančný podiel zelene je však dostupnosť plôch verejnej zelene ( z najvzdialenejšieho miesta zóny alebo definovania metódou spádových území verejných parkov).

Dostupnosť parku – je ukazovateľ , ktorý dopĺňa ekoindex o sociálny rozmer a nahrádza tradičný, dnes už menej používaný ukazovateľ výmery zelene na obyvateľa. V tomto ukazovateli sa za park považuje súvislá plocha zelene o minimálnej výmere 5 000m2, a minimálnej šírke 25m, ktorá je verejne prístupná a je vybavená pre oddych návštevníkov. Dostupnosť parku sa hodnotí ukazovateľom, ktorý udáva percento obyvateľov bývajúcich vo vzdialenosti do 300m od parku.

Poznámky k vodopriepustnosti územia a k zadržiavaniu dažďovej vody v území

Otázka vodopriepustnosti územia a zadržania vody v území je jednou z aktuálnych úloh územného plánovania. Aj pri vyššej intenzite zástavby je možné hodnoty zadržania vody v území pozitívne ovplyvniť opatreniami na úrovni stavieb a ich exteriérov:

• požiadavkou na zelené strechy ( najmä pri veľkoplošnej zástavbe)
• požiadavkou na exteriérové úpravy (suché poldre pre dažďovú vodu)
• oddeleným zberom dažďovej vody do zberníkov a jej následné využívanie ako úžitkovej vody (šetrenie pitnej upravovanej vody), na realizáciu tohoto opatrenia je potrebné budovanie lokálnych systémov delenej kanalizácie

Z hľadiska vodo(ne)priepustnosti má osobitný význam jej definovanie v zástavbe svahovitých území. Podľa najnovších zahraničných metodík (publikované v lit.2) sa v svahovitom území ISR v území upravuje koeficientom svahovitosti :
< 15% k=1,0; 15–20% k= 0,66; 20–25% k=0,33; >25% k=0 (čo v praxi znamená, že pozemok 25% sklonu nemôže byť spevneňovaný a teda ani zastavaný, tento problém je však riešiteľný terasovitou zástavbou a opatreniami na zber dažďovej vody uvedený vyššie).

Doplnkové (fakultatívne) regulačné prvky

Koridory
Vymedzenie a definovanie charakteru koridorov v území má funkčno-prevádzkový
a priestorotvorný význam. Koridory dopravy s tranzitom celomestského a nadmestského významu. Regulácia sa obmedzuje na funkčné triedy komunikácií, z hľadiska priestorového je vhodné definovať aj základné profily.

Koridory technickej infraštruktúry definovať nie ako líniovú stavbu, ale ako disponibilný priestor ( s udaním jeho min. šírkiy) pre umiestnenie stavieb TI.

Koridory zelene ( buffery lit.2) – môžu byť súčasťou ÚSES, ako líniová kompozičná zeleň ( scénická ulica ). Do koridorov zelene môžu byť započítané napr. aj plochy súkromnej zelene, pokiaľ niesúe oddelené nepriehľadnými plotmi a pod. (potrebná je definícia regulácie hraníc pozemkov…)

Zmyslom koridorov je:

• umožniť vytvoriť funkčné subsystémy mesta ( dopravy, infraštruktúry, zelene)
• oddeliť vzájomne sa rušiace funkcie ( najmä koridory zelene)
• estetické pužitie – dotvorenie prostredia a zakrytie rušivých činností

Sídelné tkanivá – vymedzenie a charakteristika
Vymedzenie sídelných tkanív je v podstate identické s vymedzením územných urbanistických bilančných jednotiek. Tkanivá preddstavujú segmenty zastavaného územia, ktorý má relatívne relatívne homogénnu funkčno-priestorovú štruktúru. Z koridorov komunikácií môžu byť zahrnuté len obslužné a prístupové komunikácie bez tranzitnej dopravy. Do tkanív sa zahŕňa plocha statickej dopravy pre vlastnú potrebu územia. Typológia sídelných tkanív je uvedená v tabuľke č.1 a 2. Takáto nomenklatúra sídelných tkanív umožňuje aj na úrovni územného plánu mesta diferencovať priestorovú štruktúru (tá istá funkcia môže mať aj pri rovnakých koeficientoch využitia územia rôzne priestorové prejavy).

Definovanie neprekročiteľných hraníc územného rozvoja mesta
Dôležitosť tohoto regulatívu spočíva v regulaácii extenzívneho rozvoja zastavaného územia mesta do krajiny v katastri mesta. Tátob regulácia vyjadruje pomer celkovo zastavaného územia mesta k jeho katastru. Tieto údaje by už mali byť limitou definovanou z pozície vyššieho stupňa ÚPD – regiónu.

Definovanie priestorovej štruktúry mesta
Priestorovou štruktúrou budeme rozumieť sústavu nosných verejných urbánnych priestorov mesta
( ulice, námestia, nábrežia, parky…). Reguláciou priestorovej štruktúry mesta získava jeho územný plán urbanistický charakter. Pre hľadanie a artikuláciu priestorovej štruktúry je vhodné ako územnoplánovací podklad obstarávať ( možnosti: pred zadaním alebo ako jeho súčasť; ako koncept územného plánu) variantnú urbanistickú štúdiu mesta, ktorá ponúkne víziu funkčného, priestorového a prevádzkového usporiadania mesta. Vyjadrenie priestorovej štruktúry je možné pomocou definovania charakteru rozhraní tkanív a koridorov (tab.3) alebo vzorovými priečnymi rezmi, ktoré už z úrovne sídla definujú stavebné čiary a usporiadanie základných priestorov mesta.

Regulácia výrazových prejavov priestorovej štruktúry.
Problematika výškovej regulácie s priemetom na siluetu mesta, priehľady…sú subjektívnou kategóriou a tieto otázky môže upraviť územný plán jedine formou dohody, pre ktorú je najlepším podkladeom urbanistická štúdia. Výnimku tvoria tie aspekty regulácie, ktoré vyplývajú z iných zákonov ( napr. definovanie týchto parametrov ako súčasti NKP, MPR a ich ochranných pásiem, OP prírodných zdrojov, náletové kužele letísk…).

Územný plán ako základný stavebný poriadok mesta
V niektorých kajinách je územný plán súčasne základným stavebným poriadkom mesta, slúžiacim na dosiahnutie želaných parametrov jeho obrazu. Tieto regulatívy pôsobia relatívne obmedzujúco, ich použitie je vhodné zvážiť. Môžu byť však užitočné pre zachovanie resp. podčiarknutie genius loci mesta.

Predovšetkým ide o architektonický výraz tkanív :

• charakter strešnej krajiny
• charakter prevažujúcej farebnosti
• charakter prevažujúcich materiélov resp. definovanie neprípustných typov konštrukcií a materiálov
• charakter oplotení ( v zónach IBV )

Pozn.: Tieto zásady stavebného poriadku ešte nenahrádzajú potrebu územného plánu zóny.

Požiadavky na podrobnejšiu reguláciu Územný plán mesta ich odkazuje na podrobnejšie stupene ÚPD alebo ÚPP. Odporúča sa, aby územný plán mesta najmä s ohľadom na mieru urbanistickej stability, rozvojových predpokladov, ochrany a pod. vymedzil:

• územie, pre ktoré je potrebné spracovať Územný plán zóny
• územia, pre ktoré je potrebné vypracovať aspoň UŠ zóny
• územia a stavby mestského významu ( mosty…), pre ktorých riešenie je potrebné vypísať urbanistickú alebo architektonickú súťaž

urbanistická jednotka – bilančná jednotka, ku ktorej sa vzťahuje určovanie koeficientov, spravidla je identická s plochou sídelného tkaniva
ako neprekročiteľná absolútna výška zástavby – v m.n.m., resp. ako počet nadzemných podlaží
dostupnosť verejného parku – v metroch vzdušnou čiarou z najvzdialenejšieho miesta bilancovaného územia

Okrem takejto súbornej tabuľky regulácie podľa urbanistických jednotiek je vhodný aj verbálny popis využitia a charakteru územia, napr.:

73 – zmiešané územie bývania, športu a občianskej vybavenosti, s prevahou obytných funkcií v bytových domoch. Na Trnavskej ceste sa stanovuje odstup náprotivných stavebných čiar min. 25m; nové objekty na tejto ulici musia vytvoriť podmienky pre vznik parteru vybavenosti a služieb.

Prof. Kováč pracuje ako vedúci Ústavu urbanizmu a územného plánovania. Je členom predstavenstva Slovenskej komory architektov a je členom Spoluku architektov Slovenska – Združenie urbanistov a územných plánovačov.

Literatúra :

(1) Kováč, Bohumil: Príspevok k metodike spracovania územných plánov, In: Město, venkovský
prostor a krajina, zborník konferencie, FA ČVUT Praha, 2001, s. 61
(2) Maier, Karel: Názvosloví a pŕíklady metodiky užívané pro zpracování regulačních plánů,
FA ČVUT Praha, 2001
(3) Moučka, Jan: Extensivní zástavby a krajina, Architektúra a urbanizmus, SAV, 2006/07 v tlači
(4) Mužík, Jan: Obsahový standard územních a regulačních plánů, In: Město, venkovský prostor
a krajina, zborník konferencie, FA ČVUT Praha,2001, s. 7
(5) Řezáč, Vít: Regulační plány v zemích EU a jejich souvislosti se standardy územních plánů, In:
Město, venkovský prostor a krajina, zborník konferencie, FA ČVUT Praha,2001, s.
(6) Řezáč, Vít: Pojetí funkčního využití území v regulačních pálánech – zahraniční příklady, In:
Město, venkovský prostor a krajina, zborník konferencie, FA ČVUT Praha,2002, s. 17
(7) Rodiek, Ion : Human Habitat, Landscape and Urban Planning, 73, zv.2–3
(8) Závracká, Andrea: Funkčno-priestorová tpológia sídiel a ich centrálnych urbanistických obvodov
ako základ pre diferenciáciu funkčno-priestorových regulatívov, VÚ FA STU,
ved. Komrska J., 1994
(9) VÚVA Brno : Zásady a pravidla územního plánování, diel 3: Koncepce funkčních složek, 1983