ÚzemnéPlány.sk

Autor

prof. Ing. arch. Robert Špaček, CSc.

Spoluautori

Ing. arch. Ján Legény, Ing. arch. Peter Morgenstein, Fakulta architektúry STU Bratislava

Autor fotografií

EuroStav

Zdroj

Vydavateľstvo EuroStav, s.r.o.

Zobrazení

12004

Dátum vydania

31. 05. 2012

Kategórie článku

• Architektúra
• Urbanizmus a územné plánovanie
• Regionálny rozvoj a investície

Súvisiace články

• Udržateľnosť v architektúre a vo výstavbe
• EuroStav 5/2012
• Udržateľný urbanizmus: súšasné trendy a výzvy budúcnosti
• Udržateľnosť a trvalo udržateľné bývanie

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

44%

Celkový počet hlasov: 521

Udržatelnosť medzi človekom a vedou

Téza prvá

Súčasná architektúra je nesená viac ako inokedy stretom kultúry a techniky. Táto skutočnosť je imanentnou vlastnosťou architektúry – máme obdobia, kedy kultúrna esencia prekrýva technickú kostru a inokedy sa samotná technika stáva substanciou architektúry. Túto tézu rozvinieme podrobnejšie na inom mieste. Požičiame si citát od Thilo Sarrazina:

„V kulturních a sociálních vědách totiž neexistuje systematický pokrok, právě tak jako v umělecké literatuře nebo ve výtvarných uměních. (v architektúre) Díla Andyho Warhola nejsou lepší než díla Breughelova, jsou jiná; James Joyce nepsal lépe než Goethe, psal jinak. Naproti tomu spalovací motory dnes vypadají jinak než před 100 lety a jsou především v každém ohledu lepší. Totéž lze říci o žárovkách či o telefonech.“ [1]

Architekti sú na jednej strane radi, že súčasné technické vstupy do tvorby chápu, zmocnia sa ich a nezriedka trpí architektúra. Stáva sa obeťou askézy, ako keby zelená architektúra nemohla byť krásna. Na druhej strane máme – nielen latentný – protest, kedy sa sloboda tvorby cíti byť sputnávaná zelenými externalitami. Históriou sa nesúca inakosť jednotlivých štýlov, či slohov sa stretáva s neúprosným pokrokom vývoja techniky, a ten často hrá presilovku.

Téza druhá

Evidentný systémový záujem o udržateľnú architektúru prejavuje politika EÚ. Národné legislatívy prijímajú trend iniciatívne, i keď na druhej strane latentne nútene. Ak problematiku zjednodušíme, zo strany EÚ môže ísť do istej miery o idealizmus, o snahu prežitia dobre zabezpečených úradníkov, prípadne o dobre vylobovaný biznis. Dostávame sa až na úroveň ideológie, ktorá je účinne šírená a proti ktorej sa nepatrí, nemá, nesmie argumentovať.

Len v slovenčine nájdeme viac než 30 relevantných webových portálov zameraných na ekológiu, zelenú architektúru, či udržateľnosť. K tomu treba prirátať ešte firmy, ktoré informovanie o zelenosti svojej produkcie vnímajú ako premyslený marketingový ťah. Kľúčové slová vyvolajú informačnú lavínu, vyhľadávače chrlia milióny informácií za zlomky, či zopár sekúnd. Ľahko podľahnúť dojmu, že čiastková informácia má všeobecnú platnosť. Jednotlivé portály a organizácie si skôr konkurujú v záujme zaujať relevantné teritórium, podobný osud majú aj snahy o koordináciu.

Téza tretia

Priemerný človek je nasycovaný priemernými informáciami a po čase získa pocit, že všetko vie. Má pocit všemocnosti, etablovaná veda je zbytočná, pretože v podstate ničomu nerozumie. Masa mení ľudí na priemer. S jej charakteristikou nám pomôže Elias Canetti:

„Dav je sugestibilní (dá si „leccos namluvit“, je „lehkověrný“), snadno ovlivnitelný, proměnlivý, nestálý a radikálně zjednodušující.“ [2]

Situáciu ďalej komplikuje, keď aj odborníci odborníkom prednášajú na úrovni všeobecného poznania. Priemerná masa spoločne s médiami podlieha naivnému romantizmu, v našom prípade slameným konštrukciám a nepálenej hline. Je však namieste poznamenať, že individuálna existencia mimo kontextu sídla problém nerieši. Civilizácia žije v pojme svetového mesta, ako ho popísal už Oswald Spengler [3]. Udržateľnosť civilizácie, či kultúry bude preto príbehom predovšetkým mesta, potom sídiel iného typu.

Téza štvrtá

Veda a výskum dokážu žiť aj vlastným životom. Časopis .týždeň určite nepatrí do skupiny odborných médií, ale vychádza v ňom kvalitný seriál o súčasnej vede.

„Máločo zmenilo životy ľudí za posledných 150 rokov tak výrazne, ako aplikácie rôznych vedeckých objavov. Ale aplikácie, nech by boli akokoľvek užitočné, nie sú skutočným zmyslom vedy. Skutočným zmyslom vedy je ukájanie zvedavosti. Iba sem-tam je ako bonus pribalená nejaká aplikácia. Nie je to však ten najcennejší bonus. Oveľa cennejším prídavkom, ktorý býva niekedy pribalený k ukojenej zvedavosti, je úžas.“ [4]

Uvedená charakteristika sa nám hodí do kontextu. Mnohé naše výkony vo výskume celkom iste nevyvolajú úžas, ale sú pekným dôkazom poctivej vedeckej zvedavosti. To je často ich podstatný prínos. Samozrejme že nám v súvislosti s architektúrou ide najmä o aplikácie.

Sme konfrontovaní so zvláštnou skutočnosťou, naše výskumy sa tak povediac točia okolo asi najstabilnejšieho fenoménu v okolitom vesmíre, okolo zdanlivého pohybu slnka po oblohe. Nečudujme sa teda, že korene výskumu nachádzame v najstarších písaných dielach. V našom prípade vôbec nezáleží na tom, že Vitruvius bol geocentrik. Vzťah Slnka k povrchu zeme bol rovnaký aj keď ešte stredom vesmíru bola Zem.

V súčasnosti je esenciálne stanoviť zmysluplnú mieru zelenosti a udržateľnosť vnímať vždy v širokospektrálnom kontexte reality. Asymptotické približovanie sa k takmer nulovému energetickému štandardu začína byť zrejmé, keď sa hodnota každého pridaného centimetra hrúbky izolácie stráca v čoraz bezvýznamnejšom zlepšení teplotechnických parametrov architektonického celku, a tobôž urbanistického súboru. Takmer nulový štandard sa teda môže do istej miery javiť ako floskula – zbožné prianie na zostrojenie akéhosi perpetuum mobile. Na druhej strane logický základ má požiadavka využívania alternatívnych zdrojov energie v rámci miesta spotreby.

Ako bolo spomenuté vyššie, výskum aktuálne posúvame z úrovne objektu do mierky sídla, konkrétne mestskej zóny. Mesto ako celok je predmetom dlhoročných výskumov. Nám ide v prvom rade o skúmanie udržateľnosti architektúry mesta, kde sa zameriavame na dva konkrétne aspekty.

Aktuálny výskum

Požiadavka uplatňovania alternatívnych energetických zdrojov nás dostáva ku kooperácii – jednému zo základných znakov mesta s rôznou mierou granulácie. Pokiaľ budeme schopní definovať racionálny rámec pre energetickú kooperatívnosť urbánnych štruktúr, dosiahneme zefektívnenie energetických tokov, minimalizáciu výkyvov a posilníme mieru ich energetickej bezpečnosti a nezávislosti. Kooperatívne fungovanie urbanistickej skladby môže znamenať zracionalizovanie približovania sa k takmer nulovému energetickému štandardu, ktorý požaduje EÚ.

Princíp kooperatívnosti [5], umožňujúc väčšiu kompozičnú rozmanitosť urbánnej skladby aj pobytových priestorov, môže byť prínosným i z hľadiska urbanistickej tvorby. Vo vzťahu k historickým mestským zónam môže predstavovať východisko pre zachovávanie kultúrnej identity miesta tým, že prevezme ich energetické bremeno.

Pre uplatnenie princípu kooperatívnosti je dôležité preskúmať potenciál využívania solárnej energie definovanými typologickými druhmi urbánnych štruktúr. Na tento účel boli zavedené nové urbanistické ukazovatele, popisujúce ich energetické parametre. Solárny index vyjadruje relatívny energetický potenciál a je definovaný ako podiel solárneho potenciálu štruktúry a solárneho potenciálu plochy (charakteristického terénu danej lokality) s veľkosťou 1 ha. Solárnym potenciálom rozumieme celkové množstvo dopadajúceho globálneho slnečného žiarenia počas obdobia charakteristického roka (prípadne jeho relevantnej časti). Kooperačný indikátor vyjadruje na základe simulácií a výpočtov potenciál danej štruktúry kooperovať s okolitými celkami. Tento indikátor bude vyjadrený alternatívne – v energetickej hodnote nadprodukcie resp. nedostatku (uvádzaný v kWh), a vo výpočtovom množstve domácností (počte základných jednotiek, uvádzaných v celočíselných hodnotách), ktorých spotrebu je možné prostredníctvom nadprodukcie energie pokryť, resp. opačne, koľko takýchto jednotiek je nutné zásobovať z okolitých zdrojov.

Popri energetickej kooperatívnosti predstavuje iné smerovanie k takmer nulovému energetickému štandardu generovanie energeticky efektívnych urbánnych štruktúr [6]. Je založené na optimalizácii primárnych solárnych ziskov počas letného obdobia a ich následnej maximalizácii počas zimy. Základnou premisou je teória žiarivého toku φe [W] (vyjadruje výkon prenášaný žiarením φe= δQe /δt) a následnej ožiarenosti telesa Ee [Wm-2] (udáva podiel žiarivého toku vyžiareného zdrojom na jednotku plochy Ee=δφe/δA). Predpokladáme, že rôzne telesá s rôznymi povrchmi, ktoré majú rovnakú pôdorysnú ožiarenú plochu vo zvolenom časovom období (konkrétna hodina), majú rovnaké primárne solárne zisky.

Na základe predpokladu o žiarivom toku bude cieľom definovať optimálne hmotovo-priestorové riešenie objektov (solitérnych ako aj začlenených do zostáv, so zohľadnením vzájomného tienenia). Tvar objektu z hľadiska optimalizácie tepelných ziskov bude výsledkom prieniku hmôt s minimálnym ožiareným povrchom v letnom období a hmôt s maximálnym ožiareným povrchom počas zvoleného vykurovacieho obdobia pre maximalizáciu pasívnych solárnych ziskov. Výsledná abstraktná hmota bude podrobená skúmaniu miery jej architektonického využitia a následne optimalizovaná. Východiskom pre formovanie týchto „energetických“ hmôt a urbánnych celkov je geometrický model vychádzajúci zo zdanlivého pohybu Slnka po oblohe a uhlov dopadajúceho slnečného žiarenia na povrch telesa počas jednotlivých ročných období, mesiacov a dní v roku a ich hodinových hodnôt.

Solárne urbánne štruktúry ponúkajú veľký potenciál pre znižovanie uhlíkovej stopy a otvárajú možnosti novej estetiky architektúry a urbanizmu. Vývoj by mal smerovať k postupnej energetickej sebestačnosti urbánnych celkov, kde Slnko a jeho energia sa stávajú základným energetickým zdrojom.

Na záver

V celom procese stavebnej realizácie pôsobí rad aktérov. Pôvodný trojuholník investor – projektant – dodávateľ sa rozrástol na polygón, v ktorom vstupuje do hry odborné poradenstvo, rôzni certifikátori, osamostatnila sa oblasť výroby stavebných materiálov a prvkov. Prirodzene, každý aktér v takomto procese sleduje najmä svoje záujmy. Pri súčasnom trende liberalizácie architektonickej profesie je namieste otázka, či architekt ešte stále dokáže zastať úlohu dirigenta, alebo bude len minoritným účastníkom konania. Musíme kriticky skúmať, či a nakoľko je želanie nielen otcom, ale aj matkou stratégie 20–20–20, aby nám nakoniec neostala iba Sarrazinova téza:

„Podaří se nám natrvalo mobilizovat dostatek inteligence, píle a radosti z tvořivé práce (human resources), abychom si uchovali úroveň, jíž jsme dosáhli, a v mezinárodní soutěži ji obhájili a dále rozvíjeli?“ [1]

Bez ľudí, ktorí budú z každého hľadiska vedieť a chcieť, nič nedosiahneme.

Literatúra:
[1] Sarrazin, Thilo: Německo páchá sebevraždu, Academia, Praha 2011
[2]Canetti, Elias: Masa a moc, Academia, Praha 2007
[3]Spengler, Oswald: Zánik západu, Academia, Praha 2011
[4] Mojžiš, Martin: Čoraz rýchlejšie, 51. – 52. týždeň /2011
[5]Morgenstein, Peter: Typológia solárneho urbanizmu – Energetická kooperatívnosť urbánnych štruktúr, písomná práca k dizertačnej skúške, FA STU 2012
[6]Legény, Ján: Typológia solárneho urbanizmu – Generovanie energeticky efektívnych urbánnych štruktúr, písomná práca k dizertačnej skúške, FA STU 2012

Pozn.: materiály EÚ súvisiace so stratégiou 20–20–20 necitujeme, považujeme ich už za všeobecne známe