ÚzemnéPlány.sk

Autor

Ing. Miriam Heinrichová

Autor fotografií

Martina Jakušová, VIZUÁLIZÁCIA BRATISLAVSKÝ OKRÁŠĽOVACÍ SPOLOK

Zdroj

UzemnePlany.sk

Zobrazení

53448

Dátum vydania

05. 04. 2011

Kategórie článku

• Urbanizmus a územné plánovanie
• Vec verejná

Súvisiace články

• NOVÉ URBANISTICKO-ARCHITEKTONICKÉ KOMPLEXY V BRATISLAVE - RIVER PARK
• Riverpark kritickým objektívom

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

46%

Celkový počet hlasov: 1219

Tatranský parčík v Bratislave - gýč či fenomén?

Keď sa v médiách skloňuje pýcha našej prírody – Tatry, napnem uši a zbystrím zrak. Ako sa však zdá, kalamita asi tentokrát nepostihla naše veľhory, ale smeruje v podobe plagiátu Tatranského parčíka do Bratislavy. Fandím rozvoju zelene v našom hlavnom meste, no v medziach udržateľných princípov. Preto mi nedá nereagovať na posledné články uverejnené v denníku SME.

Gýč či fenomén?

Verejnosť horlivo debatuje najmä o tom, či je filozofia vytvorenia „mini-Tatier“ na nížine nezmysel alebo kultúrny objav tohto storočia. Gýč alebo fenomén? Medzi týmito pomenovaniami je naozaj veľmi vrtká hranica.

Génius loci, identita – významné vlastnosti krajiny, ktoré ju robia neopakovateľnou – pre ktoré sa človek vracia na určité miesta, obdivuje ich, chráni. Čo majú napríklad spoločné zdanlivo odlišné krajiny Toskánska a okolia mesta Cusco v Peru? Ich historický vývoj ovplyvnili predovšetkým prírodné danosti – vplývali na rozvoj kultúry ako aj na prejav človeka v krajine. Tie zanechali nezmazateľné stopy, ktoré fascinujú ľudí z celého sveta. Prečo je to tak? Pretože popri vizuálne vnímanom obraze sa nimi nesie aj atmosféra, pretkaná históriou – emóciami, víťazstvami, ťažkými životnými osudmi či skúškami samotnou prírodou. Myslím, tento krátky príklad je dostatočným návodom, ako oddeliť zrno od pliev – gýč od fenoménu. To isté platí pre otázku vytvorenia repliky Tatier na Podunajskej nížine.

Vízia Tatranského parčíka je úctyhodná, ale určite nie v blízkej vizuálnej nadväznosti na Dunaj a následne lužný les, rastúci na jeho druhej strane. Okrem toho je tu stavba Riverparku, ktorá má ambíciu vytvoriť moderný komplex s nábrežnou promenádou…nie replikou tatranských turistických chodníkov. Nie som expert na architektúru, ale tatranský rustikál by asi žiadny kvalitný dizajnér nespájal s témou mestského nábrežia a ľahkými fasádami či geometrickými hmotami už existujúcej architektúry Riverparku.

Z 2000 do 200 m. n m.

Netreba sa čudovať, že rastie diskusia aj o ekologickej urdžateľnosti pripravovaného diela. Nik netuší, do akej miery autenticity sa bude parčík prezentovať tatranskou flórou. Podľa denníka SME Bratislavský okrášľovaní spolok už v prvej fáze prác vysadil kostrové dreviny – citujem „…ihličnany, borovice, smreky, jedle, smrekovce, limby (pre presnosť odbornej nomenklatúry limba nie je rod, ale druh borovice) či kosodrevinu“. Pokiaľ sa budeme baviť odborne na tému kostrové dreviny, otázka znie: Pre aké vegetačné pásmo sú tieto stromy kostrové? Pre vysokohorské pásmo; no väčšina z nich určite nie pre bratislavské mestské prostredie. Osobne si vôbec neviem predstaviť typického predstaviteľa tatranskej flóry – jedľu bielu, ako sa jej dlhodobo darí v násype zregulovaného Dunaja v centre mesta. A to už radšej nebudem rozvádzať, aké rastliny by mala obsahovať tá plánovaná skalka v snahe priblížiť tatranské rastlinné bohatstvo.

Celú problematiku možno znova prirovnať k už spomínanému jednoduchému príkladu: Na Slovensku nik nebude pestovať plodiny na terasových poliach vo výške 1500 m. n m., ako to robia ľudia v Peru. Veď máme dostatok priestoru na nížinách, aj preto sa žitný ostrov nazýva obilnicou Slovenska. Takisto nikto na Slovensku sa nesnaží napodobňovať Toskánske cyprusové aleje, pretože u nás nie je cyprus vždyzelený mrazuvzdorný. Čo sa týka prírody, tá si veľmi rýchlo vyberie, čo v krajine ostane a čo nie.

Byť alebo nebyť?

A tu sa dostávame k ekonomickej otázke. Aký zmysel má udržiavať dlhodobo neudržateľnú vec? Pre individuálny pocit zadosťučinenia, demonštráciu spoločenského postavenia, či túžby zvíťaziť nad prírodou, ako je to napríklad v Arabských emirátoch… Áno, to by sa dalo pochopiť, keby išlo o súkromnú záhradu. Avšak ide o verejný priestor, ktorý vychádza z iniciatívy Bratislavského okrášľovacieho spolku (BOS), ktorý má snahu pôsobiť v celom meste (a teda dúfam, že nebol založený len za účelom výstavby Tatranského parčíka). Náklady na údržbu tatranskej flóry a skalky sa oproti bežnej výsadbe môžu zvýšiť na štvornásobok, možno aj viac, nehovoriac o nákladoch na zriadenie. Pritom v Bratislave je dosť plôch zelene, ktoré by si zaslúžili pozornosť BOS, a do ktorých by sa dali náklady efektívne rozdeliť. V tejto otázke by sme sa mali inšpirovať európskym trendom, ktorý preferuje zakladanie systémov mestskej zelene na udržateľných ekologických princípoch a pri optimálnych prevádzkových nákladoch.

Takisto ambícia vytvoriť miesto náučného charakteru si vyžaduje sústredenie širokého sortimentu, niekedy až vzácnych rastlín na jednej ploche. Nemyslím si, že verejný priestor je najvhodnejším miestom na uskutočnenie takéhoto zámeru, najmä z rizika vandalizmu. Takýto priestor by mal byť minimálne poloverejný s nejakou ochranou a stálou údržbou. Myslím, že bratislavská botanická záhrada by sa vhodnej idei na vytvorenie zbierky rastlín len potešila, a vďačne by k expozícii zatĺka tabuľu: „Túto zbierku sponzoroval Bratislavský okrášľovací spolok“. A pokiaľ ide o myšlienku vytvoriť niečo pekné náučného charakteru, určite by som nestrkala okolie Bratislavy do vreca menejcenných biotopov. Flóra Malých Karpát je Bratislave určite bližšia ako Tatry.

Japonský javor – identita Tatier

Ako sa hovorí, to najlepšie nakoniec. Asi najviac otázok vo mne vyvolávajú vizualizácie projektu. Na Slovensku opúšťa univerzity ročne približne 100 záhradných architektov, počet absolventov príbuzných odborov mi nie je známy, ale bude ich určite viac. Preto je naozaj odvážne zverejniť vizualizácie, v ktorých je v tatranskej skalke zakomponovaný javor dlaňolistý. Ten pochádza z Japonska a s tatranskou prírodou naozaj nemá nič spoločné. Laikov teda možno vizualizáciami oklamať, ale odborná verejnosť určite nebude mlčať. Takisto celkom nerozumiem, akú logiku má prepojiť tak malú plochu ešte štyrmi líniami chodníkov… V tomto musím naozaj súhlasiť s pôvodnou koncepciou Riverparku, ktorá veľmi citlivo počíta len s jedným, už existujúcim.

Veľmi fandím Bratislavskému okrášľovciemu spolku, ale neskutočne ma mrzí neprofesionalita, akou sa prezentuje.

Ing. Miriam Heinrichová, PhD. pracuje na Ústave záhradnej a krajinnej architektúry Fakulty architektúry, STU, Bratislava.

Reakcia na články uverejnené na:
http://bratislava.sme.sk/…a-jesen.html
http://bratislava.sme.sk/…-tatier.html