Nie ste prihlásený Registrácia Prihlásiť
625 územných plánov
947 článkov
4807 fotografií
08. 11. 2024, meniny má: Bohumír
Do konca septembra 2024 máte možnosť pripomienkovať Návrh nového územného plánu Mesta Košice.
Dovoľujeme si Vás pozvať na podujatie, ktoré sa uskutoční v Košiciach a obciach východného Slovenska od 04. do 05. novembra 2022.
Tatry potrebujú Vaše nápady. Ďalší z cyklov projektu Mestské zásahy sa blíži do finále.
V Trsťanoch pri Košiciach spúšťajú predaj rodinných domov s jedinečným konceptom ekologického bývania.
Pomôžte zmeniť Vše mesto. Práve teraz máte možnosť vyjadriť sa k atraktívnosti verejných priestorov, doprave, zeleni v meste a bezpečnosti. Ktoré priestory sa Vám páčia? Kde máte problémy s bicyklovaním? V ktorej oblasti je dostatok kvalitnej zelene? Kde sa necítite bezpečne?
Prof. Ing. arch. Bohumil Kováč, PhD.
Prof. Ing. arch. Bohumil Kováč, PhD.
16980
20. 05. 2011
Celkový počet hlasov: 1007
Považujete proces schvaľovania územnoplánovacej dokumentácie a Zmien a doplnkov za dostatočne pružný?
Verejný priestor je súčasťou každého sídla. V podstate bol prvotný, privátne priestory vznikli postupným obsadzovaním verejného. V sídlach, najmä mestách, verejný priestor plnil naraz niekoľko funkcií. Tvoril prístup k obydliam a verejným stavbám a stal sa tak aj miestom spoločenských kontaktov.
Antická agora plnila funkciu trhu, ale stala sa aj dôležitým priestorom realizácie politiky – slúžila na zhromažďovanie občanov a prerokúvali sa tu verejne mnohé politické záležitosti mesta – štátu. Uskutočňoval sa tu aj tzv. črepinový súd. Stredoveké mesto tvorilo uzatvorený systém verejných priestorov, ktorým dominovalo námestie so svojimi rôznymi funkciami, najmä trhu, ale aj pre realizáciu sviatkov či verejných popráv. Príznačné bolo, že námestie ako verejný priestor vymedzovali najčastejšie verejné budovy (radnice), kostoly, ale najmä meštianske domy s parterom na realizáciu obchodu. Tak sa aj parter verejných a čiastočne aj privátnych stavieb stal súčasťou verejného priestoru. Ako príklad prerastania verejného priestoru a štruktúry mesta môžeme uviesť Nolliho mapu Ríma z r. 1748. K verejným priestorom okrem „otvorených“ priestranstiev ulíc a námestí priraďuje aj kryté časti – pasáže, podlubia, priechody, ale tiež verejne a relatívne voľne prístupné časti budov a záhrady. Príklady prerastania verejného a súkromného priestoru sledujeme aj dnes najmä v zapojení vnútroblokov do života verejného priestoru.
Premena mestských priestorov je permanentným javom – tak, ako sa postupne menili spoločenské a ekonomické podmienky, menili sa aj požiadavky na verejný priestor a jeho využitie. Tieto premeny boli niekde zásadné, inde len „kozmetické“. Prvou zásadnou zmenou bolo prelomenie hradieb a prerastanie mesta do krajiny. Na mieste hradieb vznikli v mnohých mestách výstavné bulváre. Viedenská Ringstrasse napr. vznikla na základe súťaže vypísanej v roku 1858. Vyzdvihnutých bolo 509 súťažných podkladov a došlo 85 návrhov! Paríž zažil za prefekta Georgesa Eugéna Haussmanna jednu z najtotalitnejších prestavieb v dejinách stavby miest. Bola zlikvidovaná takmer celá stredoveká štruktúra mesta (spolu bolo asanovaných 28 000 domov – dnes možno pamiatok), rozloha mesta sa zdvojnásobila na 7 800 ha, bolo založených 65 ha parkov a 95 nových ulíc – ozelenených bulvárov. Dôvod bol síce politický a čiastočne aj ozdravný, efekt však spočíval najmä vo vzniku novej estetiky mesta, kde práve verejný priestor sa stal ústredným kompozičným prvkom. Podobné prierazy boli pripravené aj v regulačnom pláne Malej Strany v Prahe, môžeme len konštatovať že k tomu našťastie neprišlo. Takto vznikla v mnohých mestách úplne nová sústava verejných priestorov. Proti tejto estetike veľkomesta silných urbanistických osí vystupoval Camillo Sitte vo svojej práci Stavba mesta podľa umeleckých zásad. Vyjadril svoj obdiv k nepravidelným a rastlým organickým pôdorysom stredovekého mesta. Aplikoval ich aj vo svojich regulačných plánoch mesta Olomouc a v regulačnom pláne „zóny“ Mariánské Hory v Ostrave.
Na prelome 19. a 20. storočia sa otvorených priestranstiev stredovekých miest zmocnili skrášľovacie spolky a tak najmä námestia zásadne zmenili svoj charakter – začala dominovať pobytová funkcia. Jedným z najvýznamnejších architektov 20. storočia, ktorý poukázal svojou tvorbou na potenciál verejného priestoru, bol Josip Plečnik. Na jednej strane sú to jeho rekonštrukcie a sprístupnenie 1. a 3. nádvoria Pražského hradu (najmä obelisk) a úprava južných hradných záhrad, najvýznamnejší počin však priniesol pre Ľubľanu. Tu vypracoval urbanistickú koncepciu sústavy verejných priestorov so zapojením nábrežia a navrhol niekoľko stavieb verejného priestoru, ktorým dominuje trojmostie. Pri formovaní verejného priestoru rozlišujeme tri odlišné situácie. V prípade, že je verejný priestor súčasťou urbanisticky vykryštalizovanej štruktúry, mestský interiér sa v podstate do tejto štruktúry len vkladá, príkladom môžu byť verejné priestory Starého mesta v Bratislave alebo v Košiciach. V prípade narušenej, nevyzretej alebo transformovanej urbanistickej štruktúry sa postupne formuje a dopĺňa aj sústava verejných priestorov. Príkladom môže byť ktorékoľvek sídlisko, ktoré na svoju identifikáciu prostredníctvom verejného priestoru ešte len čaká. Osobitný prípad predstavujú situácie, keď sa verejný priestor formuje súčasne s urbanistickou štruktúrou. Príkladom môže byť prvá pešia zóna Lijnbaan v Rotterdame od de Broeka a Bakemu (1953), ktorá vyrástla po bombardovaní mesta súčasne s celou novou štvrťou mestského centra.
Na charaktere verejného priestoru má najväčší vplyv urbanistická štruktúra, ktorá ho vymedzuje, najmä však charakter jej hrán. Tu sa odvíja vzťah architektúry a verejného priestoru. Na Václavskom námestí si možno pamätáme niektoré referenčné prvky (Múzeum, socha sv. Václava, Šrámkovej Můstek), priestor však zapamätateľnosťou dominuje. Na príklade Námestia slobody v Novom Meste nad Váhom sme sa autorsky presvedčili o dôležitosti vymedzenia priestoru. Projekt rekonštrukcie námestia a priľahlých ulíc vznikal v čase čiastočne deštruovanej urbanistickej štruktúry s mnohými prielukami. Návrh riešenia predpokladal postupné zacelenie, avšak absencia mnohých vymedzujúcich prvkov priestoru bola ešte dlho vnímateľná spôsobom, že námestie aj po kolaudácii pôsobilo „nehotovým“ dojmom. Žiadne riešenie dlažieb, zelene, fontány či mobiliáru nemohlo túto absenciu kompenzovať. Až postupná dostavba v prielukách, možno iniciovaná aj zmenou kultúry priestoru, začala spolu s dorastajúcou zeleňou dávať námestiu predpokladanú tvár. Téma verejného priestoru sa dotýka charakteru vnútorného obrazu mesta. Verejné priestory spolupôsobia na vytváraní genia loci mesta. Aj preto mestá v súčasnosti hľadajú vo verejnom priestore i rozmer svojej originality, najmä v novom stvárnení vnútorných priestorov, predovšetkým tých, ktoré sú v štruktúre mesta ťažiskové a referenčné. Podobne ako celé sídlo tvorí v priestore a čase otvorený systém (pri definovaní rôznych stupňov stability jednotlivých častí), tak podliehajú premenám a vývoju aj jeho vnútorné priestory. Tu je dynamika premien veľmi výrazná, stačí si len uvedomiť podoby Hlavného námestia v Bratislave za ostatných 25 rokov. Verejný priestor mesta sa stáva témou sociológov, politikov, architektov, ale najmä občanov.
Vyššie uvedenou súťažou na Ringstrasse sme otvorili otázku hľadania koncepčných východísk a filozofie riešenia verejného priestoru. Každá ulica, námestie je súčasťou priestorovej štruktúry mesta a spolu vytvárajú jeden celok. Požiadavky na architektonickú kvalitu jednotlivých verejných priestorov by mali byť súčasťou celomestských koncepcií. Už územný plán mesta by mal poukázať na skelet nosných verejných priestorov, ktoré by mali byť ďalej artikulované vyššou priestorovou kvalitou a teda primeranými architektonickými riešeniami. Naše územné plány sa ale viac orientujú na funkčné využitie územia ako na otázku tvorby priestorov. Málo alebo vôbec sa nevyjadrujú k tomu, ako má vyzerať priestor medzi funkčnými plochami, z polohy mesta nedokážeme definovať rozhodujúce mestské stavebné čiary. Mnohé územné plány minulosti (mali príznačnejší názov regulačný plán mesta) poukazujú, že je žiaduce a možné o túto dimenziu rozšíriť metodiku územného plánu mesta. Inak si stavebnú čiaru, a tým aj rozmer verejného priestoru, určujú stavby samotné, ako to na Trnavskej ceste v Bratislave demonštruje prestavaný Zimný štadión. Podrobnejším koncepčným východiskom je územný plán zóny. Ten prináša vyjadrenie urbanistickej koncepcie zóny prostredníctvom regulatívov na jednotlivé pozemky a stavby v území, stavbou je aj verejný priestor (ulica, námestie). Pre tvorbu verejného priestoru prináša najmä funkčno-prevádzkové východiská (najmä v dopravnej obsluhe, ale aj v technickom vybavení územia) a reguláciu stavieb vymedzujúcich verejný priestor. Niektorými požiadavkami (napr. na pasáže) prispieva aj k formovaniu verejného priestoru. Ešte je ale stále málo územných plánov zón, ktoré by regulovali aj charakter verejného priestoru. Územný plán MPR Nový Jičín sa o to pokúsil, keď reguloval materiálové vyznenie ulíc a námestia. Zmysel územného plánu ako predpolia stavby verejného priestoru je dôležitý aj z hľadiska, že prerokovanie plánu obsahuje v sebe aj prvú verejnú diskusiu. Územný plán zóny je potom najlepším podkladom pre architektonickú súťaž. Tá sa potom už môže plne sústrediť na problematiku stvárnenia verejného priestoru.
Architektonická tvorba v exteriéri má niekoľko výrazných špecifík a prináša celý rad zaujímavých otázok – od koncepčných až po realizačný detail. Pokúsime sa niektoré priblížiť.
Jednou z kľúčových otázok územného plánu, ktoré determinujú riešenie verejných priestorov miest, je dopravná obsluha a technické vybavenie územia. Určuje východiská prevádzkovej koncepcie a má v konečnom dôsledku aj vplyv na koncepciu riešenia. Horizontálna segregácia dopravnej obsluhy je často z dôvodov vlastníckych vzťahov nemožná a vertikálna vyžaduje vysoké náklady. Preto sa často volí časová segregácia založená na organizačných princípoch prevádzky územia. Koexistencia dopravnej obsluhy a pešieho pohybu je možná, potrebuje však svoje pravidlá. V rakúskom meste Krems sme videli priestor bez zvýraznenia oddelenosti priestoru pre peších a automobily. Všetci sa môžu pohybovať slobodne a všade, predpokladá sa však slušnosť správania sa. Nepísané regulatívy dopravnej obsluhy sformoval život. Nevidíme tu napr. žiadne vodorovné dopravné značenie, ktorého absenciu si naša dopravná legislatíva nevie predstaviť. Ak to však vieme, potom ich je potrebné zakomponovať do riešenia, inak, ako na Obchodnej ulici v Bratislave, pôsobia ako dodatočný kolaudačný zásah. Zariadenia technickej infraštruktúry sú uložené pod povrchom verejných priestorov. Napriek tomu, že sú fyzicky neviditeľné, ich poloha a pôsobenie ochranných pásiem má v „hornej stavbe“ svoje limitujúce prejavy, najmä v umiestnení zelene a mobiliáru. Ideálnejší je prípad, keď je rekonštrukcia verejného priestoru spojená aj s rekonštrukciou infraštruktúry. Vtedy je možné koordináciu so sieťami odvodiť od architektonickej koncepcie.
Jednou z najvýznamnejších úloh z pohľadu premeny priestoru je riešenie povrchov. V prípadoch rekonštrukcie je vhodné hľadať pôvodné materiály. Istým problémom je fakt, že oproti minulosti sa značne zmenili požiadavky na pohodlnejšiu pochôdznosť, ako aj bezbariérovosť verejného priestoru. Bohatosť, resp. jednoduchosť výtvarného riešenia (napr. v miere závislosti od podriadenosti k výzoru a dominancii fasád), voľba materiálov sú základnými charakteristikami architektonicko-výtvarnej koncepcie. V jej riešení sa môžu prejaviť prevádzkové „čiary“, rozhrania dynamiky pohybu, akcentácia vstupov a výtvarných diel, umiestnenie mobiliáru, charakter objektov a najmä ich parteru. Dlažby sa môžu stať aj významným prostriedkom na prezentáciu zaniknutých alebo podpovrchových štruktúr, príkladom je decentné stvárnenie priebehu zaniknutých hradieb mesta formou náznakovej rekonštrukcie v Trenčíne (architekti Gregorová, Gregor, Nahálka). Takto aj „koberec mestského interiéru“ môže plniť informačné funkcie o priestore a pohybe v ňom, môže ho pomôcť členiť na mikrozóny. Zvolené riešenie môže ovplyvniť aj vizuálne zážitky priestoru, keďže môže ovplyvniť vnímanie proporcií a mierky verejného priestoru. Výber materiálu ponúka dve základné voľby: prírodný alebo umelý kameň, rozhodujú najmä ekonomické faktory. Aj v najnovších riešeniach verejných priestorov však vidíme obchádzanie, resp. nesprávnu interpretáciu požiadaviek a filozofie bezbariérového univerzálneho navrhovania vo verejnom priestore.
Požiadavky vyhlášky na osadenie svetlých a jemne štruktúrovaných vodiacich pásov pre nevidiacich a slabozrakých, ako aj vstupy najmä do verejných budov sú často výtvarným problémom, ale aj výzvou ich zvládnuť a prispieť tak k rovnocennému využívaniu verejného priestoru všetkými návštevníkmi. Pri riešení povrchov vstupujú do hry aj niektoré pragmatické otázky: požiadavky na údržbu (napr. v zime) alebo rozobrateľnosť v prípade opráv. Tiež aspekt prácnosti kladenia povrchov má z pohľadu financovania stavby verejného priestoru vážny význam, preto návrh povrchov má odpovedať aj na tieto otázky. Osobitnú zmienku vyžaduje riešenie odvodnenia plochy verejného priestoru. Vodorovná rovina sa nevyskytuje, určenie sklonov, definovanie línií rozvodí pri dodržaní predpísaných sklonov je náročnou úlohou, ktorá ovplyvňuje architektúru priestoru. Verejné priestory sú často zastúpené veľkým podielom spevnených plôch, ktoré nazhromaždia rýchlo veľké množstvo dažďovej vody. Súčasné tendencie zadržiavania vody v krajine sa premietajú aj do zastavaného územia miest. Menší podiel zrážkovej vody by sa mal odviesť do splaškovej kanalizácie, väčší ale do oddelenej dažďovej, z ktorej sa voda môže akumulovať v podzemných nádržiach a využívať ako úžitková voda. Vegetačné plochy verejných priestorov by sa mali využívať aj ako vsakovacie miesta, a to aj pre dažďovú vodu zo strešných konštrukcií. V zahraničí nie je v rámci zelených pásov pozdĺž komunikácií zriedkavosťou návrat k vsakovacím rigolom, ktoré majú špeciálne filtrovacie vrstvy. Verejný priestor tak participuje aj na plnení ekologických funkcií.
V očiach verejnosti je pravdepodobne najcitlivejšou otázkou miera zapojenia vegetačných prvkov do riešenia verejného priestoru. Na jednej strane vhodné použitie zelene zjemňuje priestor, neustrážená miera však môže vyvolať napr. otázku, či ide ešte o námestie alebo park. Dôležitá je totiž aj architektonická prezentácia. Poznáme priestory bez zelene a napriek tomu s mimoriadnym účinkom na návštevníka. Preto z pohľadu architektov je zeleň verejného priestoru jednou z ústredných kompozičných otázok návrhu verejného priestoru. Má výrazný fyzický prejav, ktorý môže byť využitý na ovplyvnenie mierky priestoru, ako deliaci, vodiaci alebo aj maskujúci prvok, zvyšuje mieru obytnosti priestoru. Je potrebné však uvedomiť si, že je to organický prvok, ktorý sa neustále vyvíja (nielen koruny stromov, ale aj koreňové systémy vo vzťahu k povrchom, k infraštruktúre alebo základovým konštrukciám stavieb). Má iné vlastnosti a priestorové účinky vo vegetačnom a mimovegetačnom období. Stromy na uliciach a námestiach poskytujú jeho návštevníkom želaný tieň, nesprávne umiestnenie a voľba druhu však často spôsobujú nežiaduce zatienenie interiérov budov, často s veľkým odstupom času od kolaudácie. Otázka vegetačných prvkov má z pohľadu správcu verejného priestoru aj požiadavky na údržbu (stromov, zametanie), niektoré druhy zasa niektorí návštevníci (alergici) nevnímajú dobre. Staršie stromy môžu v prípade zanedbanej údržby predstavovať aj bezpečnostné riziko. Reštaurátori historických artefaktov často žiadajú odstránenie stromov z okolia diela, pretože spôsobujú rôzne druhy poškodenia najmä povrchovej úpravy diela.
Ďalšími významnými výrazovými prostriedkami verejného priestoru je mobiliár a tzv. malá architektúra. V pešej zóne napomáhajú vytvárať jej imidž. Najmä v tých častiach miest, ktoré predstavujú autentické prostredie, je vhodné navrhnúť originálne prvky a nepoužívať katalógovú ponuku. Použitie katalógových prvkov je značne rozšírené – výhodou je najmä cena, rýchlosť dodávky a certifikácia výrobkov. Tie isté prvky použité v rôznych mestách však nepridávajú na hodnote genia loci. Oproti minulosti je však ponuka katalógových produktov už pomerne široká. Iným problémom katalógov je, že len ťažko nájdeme dizajnérsky ucelený komplet od lavičky, cez stojan na bicykle, odpadkový kôš, informačnú tabuľu až po svietidlo. Najmä v historickom prostredí sa otvára otázka novotvarov mobiliáru. V pamiatkarskych kruhoch prevláda názor použiť napr. repliku svietidla, resp. voliť katalógový príbuzný typ, ak sa dá podľa zachovaných fotografií, dokumentácií alebo aj podľa dochovaného prvku alebo jeho fragmentu určiť vzhľad originálu. Poloha prvkov mobiliáru má veľký vplyv na spoločenský charakter priestoru. Napr. rôzne usporiadanie lavičiek umožňuje rôzne formy komunikácie. Požiadavkou je tiež vytvoriť aj informačný systém v priestore a o priestore. Sem môžeme zaradiť aj logá peších zón, informačné smerové a náučné tabule alebo inými výtvarnými prostriedkami stvárnené súbory informácií. Špecifickú informáciu predstavuje mapa alebo maketa priestoru prístupná nevidomým.
Výtvarné diela sú základnými prvkami výtvarnej koncepcie verejného priestoru. Sme však svedkami, že takéto koncepcie mestám chýbajú. Potom je bežné, že umiestnenie každej novej sochy (Svätopluka, Masaryka, Štefánika, Márie Terézie…) vyvoláva búrlivú diskusiu. Riešením môže byť výtvarný generel mesta ako forma vyhľadávacej štúdie lokalizácie výtvarných diel. Jeho súčasťou môže byť aj koncepcia večernej iluminácie verejných priestorov, siluety a dominánt mesta. Opornými prvkami každého verejného priestoru sú zachované historické artefakty, podporujú autentickosť prostredia. Je namieste takéto pevné body využiť ako ústredný motív a neznevažovať ich doplnkami (zbytočná vodná obruba na Rolandovej fontáne skresľuje jej historický tvar) alebo zbytočnou konkurenciou nových výtvarných diel. Téma výtvarných diel vo verejných priestoroch otvára otázku vzťahu súčasného umenia a jeho akceptácie. Logo Korza ako prvok abstraktného umenia je na iných miestach konfrontované skôr atrakciami ako výtvarnými dielami (čumil, napoleonský vojak, paparazzi, schöner Náci…). Naopak, drobné vtipné reliéfne diela v dlažbe pred Mirbachovým palácom nijako nekonkurujú historickej architektúre ani soche na Františkánskom námestí. Fontány, fontánky a vodné prvky sú žiadanými súčasťami verejných priestorov. Voda ako symbol života akoby mala moc vnášať život a oživovať priestor, v lete ovplyvní jeho mikroklímu. Novodobé fontány sa stávajú polyfunkčnými výtvarnými dielami. V našich podmienkach sú však prevádzkované len časť roka a zimný výzor mnohých diel je problematický. Preto je už pri návrhu potrebné uvažovať aj so zimnou funkciou. Pri výške picích fontánok je potrebné myslieť aj na deti a ľudí na vozíčku.
Významnou koncepčnou otázkou je večerná iluminácia. Večer sa úplne mení vnímanie priestoru – jeho proporcie, atmosféra, farebnosť. Okrem výtvarného pôsobenia je, samozrejme, cieľom osvetlenia dosiahnuť aj bezpečnosť priestoru. Vytvorenie večernej scény si žiada pripraviť osobitné libreto. Ilumináciu vytvárajú stĺpové alebo konzolové svietidlá, nasvetlenie budov a artefaktov, prispievajú do nej výklady a reklamy. Stabilitu denného obrazu priestoru môžu vystriedať premenlivé večerné obrazy, často založené aj na dynamike zmien intenzity, farebnosti, motívov a tém (Lyon, Place des terreaux). Módnym trendom sú svietidlá v dlažbe. Tie priestor a jeho prvky podsvecujú zospodu, čím pôsobia opačne ako denné svetlo. Vývoj osvetľovacej techniky, ktorá je úsporná na inštaláciu a energetický príkon (vrátane kolektorových), otvárajú nové možnosti večernej prezentácie. Priveľa umelého svetla ale životnému prostrediu škodí. Všetky svietidlá musia byť nastavené tak, aby neumožňovali únik lúčov priamo do nočnej oblohy.
Bezpečnosť priestoru je jeho dôležitou vlastnosťou. Dôležitou požiadavkou je optická kontrola priestoru. Neprehľadné zákutia dávajú šancu asociálnemu využitiu. Tu prichádzajú na pomoc kamerové systémy, ktoré však mnohí vnímajú ako obmedzenie osobnej slobody. Inou témou je bezpečnosť z pohľadu ochrany zdravia. Výčnelky niektorých výtvarných diel (napr. na Korze v Bratislave alebo Park-pasáži v Piešťanoch) môžu privodiť aj zranenie návštevníka.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že navrhovanie verejného priestoru má svoje špecifiká. Tie spočívajú aj v tom, že je neustále vystavený premenám počasia, striedaniu dňa a noci a ročných období. Všetky tieto faktory je potrebné zohľadniť. Preto by sme mali kresliť návrh verejného priestoru v jeho letnom a zimnom pôsobení, mali by byť rovnocenné. Podobne v jeho podobe cez deň a večer pri umelom osvetlení. Práve táto premena tváre verejného priestoru je atraktívnou architektonickou úlohou. Uchádzajú sa o ňu architekti, urbanisti a krajinní architekti. Posledne menovaní pristupujú k téme verejného priestoru z pozície tzv. mestskej krajiny. Otázka profesijných kompetencií však môže byť sekundárna, ak sa koncepčné východiská verejného priestoru prijmú v územnom pláne a vlastné riešenie verejného priestoru vzíde z verejnej súťaže návrhov. Tá nielenže nájde najlepšie vhodné koncepčné, ekonomické, realizačné a užívateľské riešenie, ale umožňuje aj verejnú diskusiu. To pokladáme za podstatné, pretože dnes formovanie verejného priestoru považujeme za vec verejnú. Otázka participácie verejnosti nadobúda na význame a predpokladá súčasne vytvorenie verejnej diskusnej platformy. Stáva sa súčasťou komunálnej politiky. Téma má však aj svoj odborný rozmer a diskusia naráža často na problém nerovnováhy poznatkov. Preto je namieste ako súčasť práce architektov a urbanistov aj osveta.
Literatúra:
Gehl, J.: Život medzi budovami. Brno, Nadace Partnerství 2000. ISBN
80–85834–79–0
Špaček, R.: Verejný priestor: demokracia, slušnosť, udržateľnosť.
Projekt 02/2003
Pauliniová, Z. – Miková, K. – Paulíková, M.: Verejné priestory.
Nadácia Ekopolis 2010. ISBN 978–80–89505–00–5
Kováč, B.: Tvorba verejných priestorov. Urbanita 1/2010, ISSN 0139–5912
Copyright © UzemnePlany.sk, 2007-2014 Všetky práva vyhradené | DB: 70 | T: 0.402707
ISSN 1338-2772 | Aktualizované 2× týždenne