ÚzemnéPlány.sk

Autor

prof. Ing. Ján Szolgay, CSc.

Autor fotografií

Dávid Varchola

Zdroj

Urbanita

Zobrazení

20874

Dátum vydania

28. 01. 2011

Kategórie článku

• Ľudia a voda

Súvisiace články

• Povodne sme zažili aj v minulosti
• Voda v krajine a povodne

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

46%

Celkový počet hlasov: 1389

Princípy ochrany pred povodňami v medzinárodných dokumentoch

Jedným z často citovaných materiálov v oblasti ochrany pred povodňami je správa Najlepšie postupy prevencie, ochrany a zmierňovania dôsledkov povodní [1], ktorá sa uvádza aj ako jeden z kľúčových materiálov pri tvorbe protipovodňovej stratégie EÚ [7]. Tá vyústila do Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2007/60/ES z 23. októbra 2007 o hodnotení a manažmente povodňových rizík [12]. Váhu správy [1] zvyšuje aj to, že vychádza z podobného strategického dokumentu Európskej hospodárskej komisie OSN [15], ktorý z veľkej časti priamo prebrala a rozšírila.

Z komplexu odporúčaní uvedených v [1] sa tu preto vo voľnom preklade bližšie pozrieme na časti opisujúce také postupy (časť II., body C, D a E), ktoré by odborníkom a užívateľom z oblasti krajinného a územného plánovania mohli slúžiť ako návod v ich činnosti. Nezaoberáme sa tu otázkami, ktoré detailne zdôvodňujú potrebu integrovaného prístupu v prevencii a ochrane (bod A), potrebu budovania verejného povedomia, účasť verejnosti a poisťovníctva (bod B), otázky systémov varovania a predpovedí (bod F), organizáciu ochranných prác (bod G) a ochranu pred znečistením prostredia (bod H), i keď aj tie patria do integrovaného prístupu.

Medzinárodné odporúčané postupy prevencie a ochrany pred povodňami

Celková stratégia manažmentu povodní sa má podľa [1] realizovať ekologicky vhodným spôsobom. Má preto obsahovať plány na využitie územia v rámci povodia s cieľom zabrániť rýchlemu odtoku vody z krajiny a urbanizovaných území a má vyústiť aj do obnovy prirodzených záplavových území riek. Súčasne to má ekologický prínos – zvyšovanie biodiverzity, dopĺňanie zvodní vodou, tvorbu rekreačných území, príležitosti na turistiku a pod. V časti o retencii vody a neštrukturálnych (netechnických, krajinárskych) opatreniach upozorňuje pre znižovanie dosahov povodní na to, že každý kubík vody, ktorý sa priamo neodvedie do ďalšieho vodného útvaru, je do určitej miery príspevkom k povodňovej ochrane.

Výslovne sa však upozorňuje, že akumulačná schopnosť vegetácie, pôd, podložia a mokradí má dôležitý vplyv na redukciu malých a stredných povodní. Každé z týchto médií vie zadržať iba isté množstvo vody po istý čas. Tiež sa preto uvádza, že v niektorých prípadoch, napr. pri veľmi intenzívnych a dlho trvajúcich dažďoch, má vplyv prirodzenej akumulácie menší význam pre zníženie odtoku (no je stále veľmi užitočný pri redukcii transportu sedimentov).

Základné neštrukturálne preventívne opatrenia

Vychádzajúc z [1] môžeme v oblasti krajinného a územného plánovania pri navrhovaní koncepčných opatrení vychádzať z týchto preventívnych činností:

• udržiavať, efektívne chrániť a podľa možnosti aj obnovovať vegetáciu a lesy v horských oblastiach, lužné lesy a horské lúky;

• udržiavať a rozširovať plochu lesov zalesňovaním prírode blízkymi lesmi obzvlášť v horských oblastiach a pahorkatinách;

• udržiavať, efektívne chrániť a, kde je to možné, obnovovať degradované mokrade a záplavové územia vrátane meandrov a mŕtvych ramien a spájať rieky a ich záplavové územia; údržba vegetácie, ktorá hraničí s vodným tokom, musí rešpektovať bohatstvo a biodiverzitu týchto prostredí a má byť zároveň efektívna (odolná) proti riziku vzniku povodňových škôd;

• zabezpečovať rekultiváciu krajiny aj tak, že sa zníži odvodňovanie územia, zvrátiť narovnávanie tokov ich predchádzajúcimi úpravami a opevňovaním brehov – „nech si rieka hľadá priestor“; odvodňovanie mokradí a vysušovanie zamokrených území treba považovať za aktivity v protiklade k cieľom protipovodňovej ochrany;

• podľa možnosti navrátiť funkcie predošlých záplavových území a jazier, napr. premiestňovaním hrádzí a otváraním prirodzených brehov na najhlbších miestach terénu s cieľom zahrnúť tieto územia ako prirodzené retencie do transformácie odtoku;

• riadene vypúšťať nadbytočný prietok do prirodzených a umelých povodňových retenčných oblastí (ktoré sa budú takto využívať len dočasne);

• zabezpečiť vhodné spôsoby využívania územia v oblastiach, ktoré sú vystavené povodniam a erózii, zvýšiť ochranu pôdy pred nadmerným zhutňovaním a eróziou, vytvoriť sieť poľnohospodárskych ciest, zavádzať spôsoby obrábania pôdy, ktoré zohľadňujú retenciu a ekologické priority (napr. orba po vrstevnici), zmeniť vegetačný pokryv (napr. zatrávňovať brehy riek, premieňať ornú pôdu na pastviny) – to bude súčasne viesť aj k redukcii nutrientov a pesticídov v riekach;

• s cieľom znižovať vrcholy povodní zriaďovať vo vybraných lokalitách poľnohospodársky obhospodarované protipovodňové poldre a zaplavované územia, ktoré by sa mali prednostne využívať ako lúky, alebo obnovovať lužné lesy vo vybraných lokalitách predošlých záplavových území;

• zvyšovať prietokovú kapacitu povodňových korýt (inundačných území) v stredných a dolných tratiach tokov s malými sklonmi tak, že sa budú odstraňovať prekážky v prúdení, ktoré vznikli v dôsledku ľudskej činnosti, a presadzovať vhodné spôsoby využívania územia (obnova pastvín, mozaikovité lužné lesy na inundačnom území);

• vytvárať odľahčovacie kanály v povodňových korytách a zvyšovať prietokové kapacity mostných otvorov;

• kvantitatívne vyhodnocovať účinnosť aktivít vykonaných na zmiernenie povodňového odtoku, predovšetkým pri premiestňovaní hrádzí a zriaďovaní protipovodňových poldrov;

• minimalizovať vytváranie nepriepustných plôch na urbanizovaných pôdach a zvyšovať podiel plôch na infiltráciu dažďových vôd v mestách; povodne môžu byť spôsobené aj nevhodnými stokovými sieťami – mimoriadnu pozornosť treba venovať kapacite stokových sietí väčších miest (vrátane vypracúvania hodnotení rizík a štúdií uskutočniteľnosti), treba posudzovať možnosti vsakovania, vytvárania delenej kanalizácie a zlepšenia retencie v stokovom systéme;

• v jednotlivých prípadoch treba zvoliť komplexný prístup k celému povodiu, v niektorých povodiach sa to odporúča aplikovať obzvlášť pri technických opatreniach pre manažment odtoku na retenčných územiach a v retenčných priestoroch – treba vyvíjať také manipulačné schémy ich riadenia, ktoré by slúžili celej dotknutej oblasti, a nie iba lokálne;

• podporovať existujúce a vyvíjať nové motivačné programy (ktoré sa v prípade potreby môžu stať aj záväzné) na:
- podporu rozvoja umelých retenčných priestorov a poldrov,
- obmedzovanie alebo zamedzovanie poľnohospodárskej praxe, ktorá by mohla spôsobovať eróziu a urýchľovať povrchový odtok,
- zamedzovanie vytvárania nepriepustných plôch na pôdach v mestách,
- umožnenie získavania alebo vyvlastňovania ohrozených nehnuteľností vystavených veľkým prírodným hrozbám ohrozujúcich ľudské životy;

• ak ekonomické znevýhodnenie v dôsledku opatrení proti povodniam alebo erózii presahuje istú úroveň, môžu sa uplatniť kompenzačné schémy a podmienky užívania.

Využívanie územia, zonácia a hodnotenie rizík

Z hľadiska využívania územia, zonácie a hodnotenia rizík sa v dokumente [1] konštatuje, že v prírode v princípe nevznikajú povodňové škody. Povodne spôsobujú škody, keď sa stretávajú s ľudskou činnosťou. Potenciál škôd a škody samotné pritom narastajú podľa intenzity a nevhodného využívania povodí. Preto sa hospodárenie s vodou a priestorové plánovanie musia dlhodobo sústreďovať na vytvorenie rovnováhy medzi ekonomickým rozvojom, urbanizáciou a potrebou alokovať viac priestoru na vodu, aby sa spomaľoval a zadržiaval odtok vody, s čím sa musí začať už v súčasnosti. Potreby ochrany proti povodniam sa preto musia stať jedným z riadiacich princípov priestorového plánovania. Pri samotnom hodnotení rizík sa požaduje zlepšiť vedomosti o vývoji a rozsahu povodní a súvisiacich problémov (napr. stúpajú-ce hladiny podzemných vôd, erózia, transport a usadzovanie sedimentov, zosuvy, ľadochody, znečistenie).

Majú sa tiež simulovať vplyvy rôznej výšky hladiny vody a študovať rozličné scenáre zonácie. Pomocou identifikácie a mapovania území s vysokými rizikami treba integrovať takéto hodnotenia do plánov na využitie územia a do stratégií na tvorbu krízových a záchranných plánov. Tento prístup by súčasne umožnil odhadovať efektivitu, a teda aj priority povodňovej ochrany pozdĺž tokov vrátane možnosti informovať dotknutú populáciu o potenciálnych a zostatkových rizikách (tzv. reziduálne riziko napr. v dôsledku pretrhnutia hrádzí, deštrukcie priehrad a ľadových zápch).

Z hľadiska prevencie sa pre využívanie územia a zonáciu odporúča:

• pri vyčleňovaní území, ktoré budú vystavené zaplavovaniu, treba mať na pamäti viacúčelovosť a interakciu viacerých sektorov (napr. ochrana pred povodňami, zachovanie a ochrana prírody, ochrana špecifických habitatov a zdrojov pitnej vody) a uvažovať o všetkom, čo vyžaduje ochranu;

• legislatívne vyčleňovať zátopové oblasti a inundácie ako prioritné retenčné oblasti alebo v rozumnej miere umožniť prirodzený vývoj tokov; cieľom by malo byť zamedziť opatreniam, stavbám alebo konštrukciám, ktoré by mohli byť prekážkou prirodzenému toku vody (napr. aj spevňovanie brehov), ak sa nemôžu odôvodniť potrebou chrániť husto obývané územie;

• v prípade neakceptovateľného rizika pre ľudské životy a materiálne škody regulovať výstavbu na územiach, ktoré sú priamo vystavené hrozbe povodní, zosuvom alebo pretrhnutiu hrádzí; výnimky sa majú udeľovať len pre činnosti s vysokou naliehavosťou; na potenciálne zaplavovaných územiach za ochrannými hrádzami a pod nádržami treba na minimalizáciu škôd prispôsobovať využívanie územia potenciálnej hrozbe; na týchto územiach sa odporúča pravidelne vyhodnocovať, porovnávať a publikovať vývoj stavebnej činnosti;

• významné sústavy, práce, stavebné činnosti a nebezpečné aktivity na vyčlenených záplavových územiach treba zabezpečiť povoľovacím konaním a autorizáciami, ktoré sa majú riadiť princípom, že problémy zviazané s vodou sa nemajú posúvať pozdĺž toku alebo z jednej časti povodia do druhej; povolené aktivity nemajú brániť retencii, akumulácii alebo odvádzaniu vôd v povodí, podkladom povoľovacích procesov má byť hodnotenie rizík;

• hodnotiť zraniteľnosť ohrozených území aj vzhľadom na existujúce využívanie (priemyselná a obchodná spoločnosť, výroba pitnej vody, farmy a pod.) s cieľom vyhodnotiť dosah vysokých vodných stavov, navrhnúť opatrenia na ich zníženie, vytvoriť záchranné plány a navrhnúť výcvik;

• najcitlivejšie zariadenia (napr. budovy, zariadenia a inštalácie, ktorých prevádzka má zásadný význam pre civilnú bezpečnosť, ochranu alebo pre zachovanie verejného poriadku, alebo majú vysokú sociálno-ekonomickú dôležitosť) umiestňovať na najbližšie neohrozené územia;

• ak sa v dôsledku integrovaného hodnotenia preukáže, že treba vykonať rozhodnutie, ktoré môže mať opačný efekt pre (budúcu) bezpečnosť alebo prehlbuje problémy spojené s vodou, treba hľadať opatrenia pre funkčný manažment vôd vyvažujúci vplyv takéhoto rozhodnutia, náklady na ne by mal v princípe niesť iniciátor navrhovanej aktivity;

• v mnohých prípadoch môžu ekonomicky odôvodniteľné stavebné a reaktívne opatrenia viac prispieť k zníženiu škôd ako opatrenia na prírodnú retenciu a technické protipovodňové opatrenia; preto treba prispôsobovať existujúce konštrukcie vystavené riziku záplav a s nimi spojeným hrozbám (vrátane zvýšenej hladiny podzemných vôd, haváriám stokových sietí, erózii a sedimentácii, zosuvom, znečisteniu) – napr. zvyšovať podlažia, utesniť pivnice, presťahovať najviac zraniteľné zariadenia, ako kúrenie, elektrické a komunikačné systémy, počítačové inštalácie a pod.

• pri plánovaní a povoľovaní nových stavieb a konštrukcií na potenciálnych záplavových územiach sa odporúča zohľadňovať nové postupy, ktoré zohľadňujú potrebu vytvárať priestor pre vodu a riešia problémy spojené s vodou – toto by mohlo viesť aj k zavedeniu povinných stavebných technických noriem pre tieto územia;

• identifikovať a redukovať zraniteľnosť existujúcich inžinierskych sietí a infraštruktúry (zásobovanie vodou, energetické systémy, dopravné a komunikačné siete, verejné zariadenia), obzvlášť dopravných sietí, ktoré môžu utrpieť masívne prerušenia alebo môžu brániť evakuácii a príchodu záchranných služieb.

Falošný pocit bezpečnosti

Z hľadiska technických opatrení a ich dôsledkov pre povodne a krajinu upozorňuje dokument [1] na to (časť II, bod E), že nedávne povodne ukázali aj zraniteľnosť protipovodňových stavieb a organizácie záchranárskych prác. Prax zároveň potvrdila, že dobrou organizáciou záchranných prác a využívaním hydrologických predpovedí sa dala zvýšiť bezpečnosť napr. zo 100-ročného niekedy až na 500-ročný prietok. Technickými opatreniami (dočasné zvyšovanie hrádzí, zaťažovanie ich vzdušnej strany a pod.) sa darilo zabraňovať ich preliatiu, strate stability a hydraulickému zlyhaniu podložia.

Na druhej strane však treba zdôrazniť, že priehrady a hrádze nemôžu poskytovať spoľahlivú ochranu proti povodniam, ktoré prekračujú návrhové parametre. Verejnosť menej vníma tento paradox tradičného spôsobu ochrany, ktorý je založený na priemernej dobe opakovania povodne, použitej pri návrhu stavieb (napr. 100-ročný prietok býva prekročený v priemere raz za sto rokov – tzv. reziduálne riziko zlyhania stavby). Verejnosti sa však tento fakt vysvetľuje nedostatočne, čím sa vytvára falošný pocit bezpečnosti na potenciálnych záplavových územiach, čo má za následok aj riziko ich neadekvátneho rozvoja.

Aj [1] však vyslovene uvádza, že aj po implementácii neštrukturálnych opatrení stále pretrváva prírodné riziko povodní, ktoré sa dá znižovať práve technickými opatreniami.

Technické opatrenia a ich dosah

Ochrana proti povodniam teda nikdy nie je absolútna, z čoho vyplýva potreba zohľadniť koncept reziduálneho rizika pre každú ochrannú stavbu (a územie ňou chránené) a definovať povodňové riziko na jej záplavových územiach v závislosti od jej návrhových parametrov (pravdepodobnosť ich preliatia alebo zlyhania).

Z hľadiska konkrétnych typov technických opatrení sa uvádza:

• vyslovene sa odporúča – tam, kde je to potrebné – stavať, udržiavať a rekonštruovať nádrže, povodňové korytá, odľahčovacie kanály, ochranné hrádze a iné ochranné stavby, hydrotechnické a iné vodné stavby tak, aby sa zaručila ich bezpečnosť a aby poskytovali dostatočný stupeň ochrany proti povodniam (pri použití aplikovateľných stavebných noriem a najlepších dostupných technológií) – a treba mať pritom na mysli dlhodobé hľadiská aj vplyv zmeny klímy na odtok;

• treba pritom hodnotiť dosah na tok a environmentálne vplyvy s tým, že sa ich realizáciou nemá zvyšovať riziko zaplavovania, zosuvov a zlyhania nádrží;

• protierózne a protipovodňové opatrenia majú byť posudzované multikriteriálne, aby sa preukázala ich efektívnosť – táto analýza má zohrávať úlohu pri rozhodovaní o ich financovaní a udeľovaní subvencií, pričom sa majú brať do úvahy aj mimoekonomické faktory;

• veľké akumulačné nádrže v horných častiach povodí môžu výrazne prispieť k znižovaniu rizika vzniku povodňových škôd v nižších častiach, najmä ak inundačné územia nemajú dostatočný efekt pri transformácii povodní; v prevencii treba zohľadňovať bezpečnosť priehrad, manipuláciu a právne hľadiská manipulácie počas povodní; interdisciplinárna spolupráca v rámci povodia by mala zahŕňať majiteľov a prevádzkovateľov takýchto nádrží;

• pri prevádzke nádrží a retenčných priestorov treba zohľadňovať povodňovú situáciu v celom riečnom systéme vrátane situácie v iných štátoch, a nielen lokálne a národné podmienky;

• v rámci dlhodobej stratégie treba pri rekonštrukciách stavieb, ktoré súvisia s povodňami, zvažovať aj premiestňovanie ochranných hrádzí a iných vodných stavieb;

• na obývaných územiach, kde je málo priestoru, sa odporúča doplniť ochranu systematicky plánovanými a koordinovanými dočasnými opatreniami (mobilné steny a uzávery, pieskové vrecia a pod.) – používanie takýchto dočasných bariér môže poskytnúť potrebnú flexibilitu a rozšíriť príležitosti pre manažment širokého rozsahu povodňových udalostí; stupeň rozvinutia týchto opatrení by mal závisieť od stupňa varovania, dostupných kapacít na ich skladovanie, transport a vztýčenie a nemal by zhoršovať vývoj povodňovej situácie pozdĺž toku.

Závery pre prax

Napriek medzinárodne uznanej úrovni našich odborníkov a výsledkov vo viacerých oblastiach ochrany proti povodniam máme aj dosť deficitov v koordinácii poznatkov z viacerých dotknutých sektorov, legislatívneho zabezpečenia a spoločensko-ekonomického presadzovania horizontálneho previazania ochrany životného prostredia, územnoplánovacích procesov, vodného plánovania a manažmentu extrémnych javov vo vzťahu k hydro-, bio- a geosfére Slovenska.

Tieto nedostatky treba urýchlene začať odstraňovať, pretože sú nevyhnutné nielen na vyrovnanie náskoku (zvlášť európskych) vyspelých krajín v tejto oblasti, ale aj na úspešnú implementáciu požiadaviek Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2007/60/ES o hodnotení a manažmente povodňových rizík [12] a zavedenie systémov integrovanej protipovodňovej ochrany. Tieto systémy sa musia zakladať na reálnych údajoch a experimentálne overených vedomostiach o ich možnostiach a ich účinnosti.

V predchádzajúcich riadkoch sme sa snažili ukázať, že možné kroky a opatrenia sú dostatočne a detailne známe. Naším cieľom je nájsť taký súbor väzieb a opatrení, ktoré v rámci rozmanitých fyzickogeografických, spoločensko-ekonomických a technicko-realizačných podmienok a možností Slovenska nespochybniteľne a preukázateľne prispejú k zníženiu povodňových rizík.

Prof. Ing. Ján Szolgay, PhD., je vedúcim Katedry vodného hospodárstva krajiny na Stavebnej fakulte STU v Bratislave.

Článok vznikol vďaka podpore v rámci OP Výskum a vývoj pre projekt Centrum excelentnosti protipovodňovej ochrany územia ITMS 26240120004, spolufinancovaného zo zdrojov Európskeho fondu regionálneho rozvoja.

Basic principles of flood prevention in international documents

The paper reviews the basic principles of flood prevention protection and their mitigation with regard to environmental protection, physical planning, land-use and urban development. In the paper it is stressed that mitigation and non-structural measures tend to be potentially more efficient and more sustainable solutions to flood-related problems and should be enhanced, but nevertheless, structural measures will still remain important elements. These should primarily focus on the protection of human health, safety and property without interfering with the requirements of nature conservation and landscape management. The need for international and interdisciplinary co-operation and co-ordination of sectoral policies regarding all phases of risk management is emphasized.