ÚzemnéPlány.sk

Autor

Ing. arch. Viera Dvořáková

Autor fotografií

archív autorky

Zdroj

Urbanita

Zobrazení

17593

Dátum vydania

04. 01. 2012

Kategórie článku

• Architektúra
• Urbanizmus a územné plánovanie
• Regionálny rozvoj a investície

Súvisiace články

• Urbanita 4/2011
• Urbanisticko-krajinárske kontexty tvorby a plánovania urbanizovanej krajiny
• Krajinné plánovanie a územné plánovanie – spojenci či rivali?
• Kontaktové zóny urbanizovaného územia a extravilánu
• Krajinný ráz a nástroje jeho ochrany
• Kalvárie – súčasť obrazu kultúrnej krajiny Slovenska
• Ateliér v prírode, umenie v krajine

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

47%

Celkový počet hlasov: 787

Kultúrna krajina a jej ochrana z hľadiska kultúrneho dedičstva

S pojmom kultúrna krajina sme sa z hľadiska kultúrneho dedičstva stretli ešte začiatkom 90. rokov 20. storočia pri prerokovávaní prvých slovenských návrhov do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Vtedy sa tento fenomén uvádzal ako možnosť chrániť v rámci tohto prestížneho zoznamu aj iné typy kultúrneho dedičstva ako tradičné mestá, architektúru alebo architektonické súbory. Z globálneho hľadiska sa pritom prihliadalo najmä na oblasti tzv. tretieho sveta, hlavne na Afriku a niektoré časti Ázie, kde pretrváva tradičný spôsob hospodárenia a užívania krajiny. Stáročný vplyv tohto užívania sa tam stáva nevyhnutnou podmienkou pretrvania takejto krajiny v svojom súčasnom výraze do budúcnosti a zároveň sa chápe ako kultúrna hodnota.

V našej legislatíve sa pojem kultúrna krajina objavil v roku 1991 po prijatí Dohovoru o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO1. Podľa Vykonávacej smernice k Dohovoru sa na úrovni Výboru svetového dedičstva pristúpilo k rozpracovaniu definície kultúrneho dedičstva2 a určila za základná kategorizácia kultúrnej krajiny:

Najľahšie identifikovateľná je prvá kategória – krajina navrhnutá a vytvorená človekom. Patria sem záhrady a parková krajina‚ útvary vybudované z estetických dôvodov. Často (ale nie vždy) sa spájajú s budovami, ktoré slúžia náboženskému účelu alebo s inými monumentálnymi budovami a celkami.

Do druhej kategórie patrí krajina, ktorá prešla organickým vývojom. Je dôsledkom počiatočných sociálnych, ekonomických, administratívnych a náboženských požiadaviek a do svojej súčasnej formy sa vyvinula spojením s prírodným prostredím alebo reakciou na toto prostredie. Také krajiny odrážajú evolučný proces vo svojej forme a v jednotlivých znakoch. Delia sa na:
• reliktnú alebo fosílnu krajinu, v ktorej sa evolučný proces už skončil v určitom čase v minulosti buď odrazu, alebo v priebehu nejakého obdobia; jej významné charakteristické znaky sú však stále viditeľné v materiálnej forme;
• nepretržite sa rozvíjajúcu krajinu, ktorá si v súčasnej spoločnosti udržiava aktívnu sociálnu úlohu, tesne spojenú s tradičným spôsobom života a v ktorej stále pokračuje evolučný proces; súčasne prináša významné materiálne dôkazy o jej evolúcii v priebehu času.

Do tretej kategórie patrí asociatívna kultúrna krajina, ktorá býva charakteristická silnými náboženskými, umeleckými alebo kultúrnymi asociáciami prírodných prvkov ako materiálnych kultúrnych dôkazov, ktoré môžu byť nevýznamné, ba dokonca môžu chýbať. Takéto typy krajín môžu byť vďaka sile prepojenia asociácií a krajiny zaradené do Zoznamu svetového dedičstva.

Treba však zdôrazniť, že Slovensko nemá žiadnu lokalitu v Zozname svetového dedičstva kvalifikovanú ako kultúrna krajina, hoci aj prvé tri3, ktoré boli počas ČSFR navrhnuté do zoznamu, ho každá svojím spôsobom mohli napĺňať, a tak sa nás ani v súčasnosti táto otázka priamo netýka.

Po prijatí Európskeho dohovoru o krajine, ktorý podpísala Slovenská republika v roku 2005, sa stala téma krajiny a v rámci nej aj kultúrnej krajiny z hľadiska plnenia záväzkov oveľa nástojčivejšou. Už predtým, minimálne od roku 2002, sa pojem kultúrna krajina dostal do znenia zákona NR SR č. 49/2002 v znení neskorších predpisov o ochrane pamiatkového fondu. V § 17 sa v rámci úpravy procesu vyhlasovania pamiatkovej zóny v 1. odseku uvádza, že pamiatková zóna je územie s historickým sídelným usporiadaním, územie kultúrnej krajiny s pamiatkovými hodnotami alebo územie s archeologickými nálezmi a náleziskami, ktoré možno topograficky vymedziť.

Táto ambícia chrániť vybrané hodnotné súčasti krajiny odráža v zásade dve skutočnosti. Jednak sa prostredie pamiatkového fondu vníma ako jeho integrálna súčasť, ktorá svojím pôsobením spoluvytvára pamiatkové hodnoty, na druhej strane reflektuje to, že v niektorých častiach krajiny je kultúrno-historický potenciál koncentrovaný a predstavuje mimoriadnu kultúrnu a pamiatkovú hodnotu, ktorá vyžaduje špeciálnu územnú ochranu. Neobíditeľnou podmienkou je však prítomnosť pamiatkových hodnôt vo vymedzenej krajine.

Na ochranu pamiatkového fondu, teda národných kultúrnych pamiatok, pamiatkových rezervácií a pamiatkových zón, je určený osobitný nástroj – ochranné pásmo. Táto kategória nie je v našom prostredí žiadnou novinkou, ochranné pásma sa sporadicky vyhlasovali už v období socializmu. V súčasnom znení zákona sa ochranné pásma vyhlasujú rozhodnutím Pamiatkového úradu SR, v ktorom sa vymedzia podmienky ochrany prostredia pamiatkového fondu.

Vzhľadom na to, že fond nehnuteľných kultúrnych pamiatok tvorí bezmála 10-tisíc národných kultúrnych pamiatok, treba hierarchizovať, pre ktoré z nich je nevyhnutné vyhlásiť ochranné pásmo. Prioritou je najmä chrániť mimoriadne krajinné dominanty a významné krajinárske kvality urbanistických celkov – najmä siluety a panorámy historických jadier miest chránených ako pamiatkové rezervácie a pamiatkové zóny. Cieľom je tiež ochrana hodnotných charakteristických diaľkových pohľadov na pamiatkový fond. Mnohými ochrannými pásmami sa tak dostali do zorného poľa pamiatkarov aj hodnotné časti kultúrnej krajiny, napr. celá kotlina okolo Spišského hradu, časť prírodného zázemia miestnej časti Ružomberka-Vlkolínec, časti prírodnej krajiny v meste Kežmarok, prírodné prostredie hradu Stará Ľubovňa.

K realite našej súčasnosti však patrí aj to, že sa niektoré z mnohých snáh vyhlásiť ochranné pásma v procese vyhlasovania stali kauzami a súdy ich opakovane zrušili. Pritom ich zámerom bola ochrana nespochybniteľných pamiatkových hodnôt. Zároveň sa týkali aj ochrany krajinársky mimoriadne zaujímavých lokalít. Celý proces sa napríklad pri vyhlásení ochranného pásma pamiatkovej rezervácie Banská Bystrica zopakoval už tretíkrát, pri ochrannom pásme hradu Slovenská Ľupča a ďalších pamiatok sa bude opakovať tretíkrát. V oboch týchto prípadoch sa ochranné pásmo vyčleňuje tak, že zasahuje aj do krajinného prostredia. V Banskej Bystrici je jeho súčasťou aj územie so symbolickou dominantou, banskobystrickou kalváriou a časťou k nej priliehajúceho lesoparku. V Slovenskej Ľupči je súčasťou vytýčeného ochranného pásma nielen bezprostredné prírodné prostredie hradu, ale i nezastavané predpolie pri železničnej trati, tvoriace výraznú podnož jedinečnej siluete jedného z mála našich zachovaných hradov.

Ochranné pásma vnímajú dotknuté subjekty ako prekážky, občania nechcú, aby im do ich zámerov popri neobíditeľnom stavebnom úrade zasahoval aj ďalší orgán. Bránia sa aj s výdatnou pomocou samospráv, a to napriek tomu, že samosprávam zákon ukladá zabezpečovať ochranu kultúrnych pamiatok4 a vykonávať správu kultúrnych pamiatok, pamiatkových území a pamätihodností obce. Občania i samosprávy však deklarujú, že ochrana je zbytočná, že oni sú schopní zachovať si pamiatkové i krajinárske hodnoty, ktoré chcú chrániť obe ochranné pásma. Žiaľ, skúsenosti z obdobných prípadov skôr nasvedčujú, že pri presadzovaní osobných alebo skupinových záujmov budovania sa hodnoty krajiny, hodnotné vzťahy v nej a zakódovaný historický odkaz dostávajú na okraj záujmu. V hodnotných siluetách sa nezmyselne a nekoncepčne vztyčujú novodobé dominanty, ktoré nenadväzujú na urbanistické princípy ich umiestňovania a riešenia odstupov v urbanizovanom území. V drobných štruktúrach a ešte častejšie v otvorenej krajine sa bez akéhokoľvek kontextu umiestňujú veľké a objemné haly. Nová výstavba ako keby nemala čas obzerať sa, k čomu sa tisne a do akého prostredia vstupuje.

Zložitejšou otázkou ochrany sústredených pamiatkových hodnôt sa zaoberajú pamiatkové územia, čiže pamiatkové rezervácie a pamiatkové zóny. Medzi pamiatkovými rezerváciami má širší záber do krajinného prostredia len jedna. V roku 1995 vyhlásila vláda SR za pamiatkovú rezerváciu Štiavnické Bane, rozsiahle územie obce s priľahlým územím banských diel, jarkov, odvalov, píng a šácht. Ochrana charakteru montánnej krajiny je zložitým orieškom. Jednak všetky vzájomné súvislosti historických stôp tejto krajiny nie sú identifikované, jednak v živej dedine, ktorá svoju budúcnosť stavia na rozvoji turizmu, je usmerňovanie plánovaných nových aktivít podľa predstáv jednotlivých podnikateľov veľmi zložité. Smutnou realitou je, že napriek značným plánovaným investíciám nemá obec aktuálny územný plán. Ľahko si môžeme domyslieť, aké môžu byť dosahy na jej fungovanie a celkový obraz pri pokračovaní v živelnom rozvoji.

Medzi pamiatkovými zónami sú viaceré, ktoré možno zaradiť k územiam krajinného typu. Je to predovšetkým rozsiahla pamiatková zóna Územie banských diel v okolí Kremnice. Bola vytýčená so zámerom chrániť rozsiahle pozostatky banských a technických diel v okolí Kremnice. Podobne ako v Štiavnických Baniach, aj tento jedinečný potenciál zatiaľ leží ladom, nepovšimnutý a nezaradený medzi žiadne priority. Hoci sa v okolí Banskej Štiavnice zásluhou správcu tajchov urobilo veľa pre ich revitalizáciu, potenciál celého vodohospodárskeho systému nie je využitý. Nezáujem pretrváva aj vo vzťahu k unikátnemu zásobovaniu vodou v Kremnici – turčecký vodovod, vodné dielo budované ešte v stredoveku, slúžil na poháňanie banských strojov a úpravní. Na získanie dostatočnej vodnej sily odvádzal vodu z úvodia Váhu do úvodia Hrona a od roku 1921 poháňa aj najstaršiu podzemnú hydroelektráreň v strednej Európe.

K zónam krajinného charakteru môžeme zaradiť aj Sirk-Železník. V kraji pod kopcom, ktorý sa dostal do Dobšinského rozprávok a v ktorom bola koncom 19. storočia čulá banská prevádzka, sa vybudoval unikátny most pre železničku a obdivuhodná lanovka na dopravu železnej rudy. Tieto zariadenia zmizli, zostalo pár fotografií, pustnúcich objektov a stopy v teréne. Ojedinelý úsek krajiny, ktorý dnes živorí na pokraji biedy. K zónam špeciálneho typu s charakterom kultúrnej krajiny sa radí aj pamiatková zóna Kopčany. V tomto prípade je nosným prvkom pamiatkových hodnôt miesto s významnými archeologickými nálezmi z obdobia Veľkej Moravy, zaradené v roku 2009 do zoznamu Európskeho dedičstva5, a relikty z barokových úprav krajiny, súvisiace s Holíčskym panstvom.

Prvoradým záujmom pri riešení pamiatkovej ochrany v týchto územiach je ochrana pamiatkových hodnôt. Jedným z hlavných cieľov je vymedziť podmienky ochrany a revitalizácie pamiatkového fondu. Vo vzťahu k pamiatkovo chráneným územiam si treba uvedomiť, že predstavujú len zlomok z celého množstva sídiel na Slovensku a nachádzajú sa len v približne 4 % z ich celkového množstva. O to je dôležitejšie sústrediť sa práve na správne využívanie zachovaných, identifikovaných a chránených hodnôt. Touto otázkou sa zaoberá § 29 zákona o ochrane pamiatkového fondu. Zákon definuje termín základnej ochrany ako súhrn činností a opatrení, ktorými orgány štátnej správy a orgány územnej samosprávy v spolupráci s vlastníkmi nehnuteľností zabezpečujú:
• zachovanie pamiatkových hodnôt v území,
• dobrý technický, prevádzkový a estetický stav,
• vhodný spôsob využitia jednotlivých stavieb, skupín stavieb, areálov alebo urbanistických súborov,
• vhodné technické vybavenie pamiatkového územia.

Pomerne široká škála povinností a činností je daná do vienka všetkým, ktorí v pamiatkovo chránenom území žijú. Ochrana a využitie potenciálu pamiatkového fondu pri revitalizácii krajiny by mala byť úzko prepojená s rešpektovaním stanovených limitov. Zákon stanovuje, že zásady ochrany pamiatkovej rezervácie alebo pamiatkovej zóny, ktoré sú dokumentom na vykonávanie základnej ochrany pre pamiatkovo chránené územia, má obsahovať požiadavky:
• na primerané funkčné využitie územia rešpektujúce hodnoty územia a kultúrnych pamiatok,
• na zachovanie, údržbu a regeneráciu historického pôdorysu a parcelácie vo vzťahu ku kultúrnym pamiatkam a hodnotám územia,
• na zachovanie hodnotnej objektovej skladby,
• na zachovanie výškového a hmotovo-priestorového usporiadania objektov,
• na zachovanie prvkov uličného interiéru a uličného parteru,
• na zachovanie charakteristických pohľadov a priehľadov,
• na zachovanie siluety a panorámy,
• na zachovanie a prezentáciu archeologických nálezísk (začlenenie do organizmu sídla alebo územia),
• prípadne na zachovanie ďalších kultúrnych a prírodných hodnôt pamiatkového územia, historickej zelene a genia loci.

Syntetizujúcim dokumentom by mal byť Územný priemet ochrany kultúrnych hodnôt územia. Jeho súčasťou sú Zásady pre prípadné pamiatkovo chránené územia, ak sú v sledovanom území. Územný priemet ochrany kultúrnych hodnôt je podkladom na spracovanie územnoplánovacej dokumentácie a sleduje najmä:
• kultúrne pamiatky a ich ochranné pásma,
• pamiatkovo chránené územia a ich ochranné pásma,
• archeologické nálezy a náleziská,
• dominanty, siluety, priehľady, prípadne iné súvislosti charakteristické pre hodnoty chránených vecí v krajine.

Tento dokument by mal byť podkladom na riešenie zapojenia časti kultúrneho dedičstva do využívania krajiny.

V úvode sme poukazovali na to, že o kultúrnej krajine sa veľa hovorí, menej sa však skutočne koná. To pociťujú i pamiatkari pri svojich zväčša osamotených snahách chrániť hodnotné kompaktné územia, jedinečné dominanty či ikonické scenérie, niekde až stáročia charakterizujúce významné miesta našej krajiny. Náš vplyv na územie je však limitovaný, ochrana sa končí tam, kde sa vytrácajú sústredené pamiatkové hodnoty. Vieme dnes zodpovedne povedať, kto bude držať ochrannú ruku nad prevládajúcou prírodnou krajinou, takou typickou pre mnohé naše regióny? Zdá sa, ako keby si spoločnosť neuvedomovala, že tiež vyrýva svoju stopu do krajiny a zanecháva tak odkaz ďalším generáciám. Budú môcť v tomto odkaze vidieť hodnoty hodné ochrany alebo len devastačné zásahy, ktoré bude treba odstraňovať?

Poznámky
1 Dohovor prijatý na generálnej konferencii UNESCO 16. 11. 1972 v Paríži bol uverejnený v zbierke zákonov č. 159/1991, čiastka 32.
2 Za kultúrne dedičstvo sa podľa čl. 1 považujú aj lokality a výtvory človeka alebo kombinované diela prírody a človeka a oblasti zahrnujúce miesta archeologických nálezov s výnimočnou svetovou hodnotou z dejinného, estetického, etnologického alebo antropologického hľadiska.
3 Tieto tri lokality boli:
• Banská Štiavnica a technické pamiatky okolia, zaberajúca územia viacerých katastrov v rámci CHKO Štiavnické vrchy,
• pamiatková rezervácia Vlkolínec aj s okolitými lúkami a bývalými poľami,
• Spišský hrad a pamiatky okolia spolu s pamiatkovou rezerváciou Spišská Kapitula, pamiatkovou zónou Spišské Podhradie a územím až po Žehru s jej stredovekým Kostolíkom sv. Ducha.
4 Zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov
5 Viac na http://www.pamiatky.sk/…e-dedicstvo/ a http://www.pamiatky.sk/…romanska.pdf.

Ing. arch. Viera Dvořáková pracuje na Pamiatkovom úrade SR v Bratislave ako vedúca odboru pamiatkových území, svetového dedičstva a archeológie. Venuje sa pamiatkovej ochrane, ochrane pamiatkových území a svetovému dedičstvu a spolupracovala s Centrom svetového dedičstva UNESCO aj s medzinárodnou organizáciou ICOMOS. Ochrane kultúrneho dedičstva sa venovala i v rámci Agendy 21 a rozpracovania Európskeho dohovoru o ochrane krajiny na slovenské podmienky.