ÚzemnéPlány.sk

Autor

IMRO VAŠKO

Autor fotografií

archív autora

Zdroj

Časopis ARCHITEKT

Zobrazení

14487

Dátum vydania

13. 11. 2012

Kategórie článku

• Architektúra
• Výstavy, Akcie, Fóra

Súvisiace články

• Asking Architecture - Pavilón Českej a Slovenskej republiky na 13. Bienále architektúry v Benátkach

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

46%

Celkový počet hlasov: 499

ISTOTY A NEISTOTY COMMON GROUND 2012

1.

Je to vždy neopakovateľná príležitosť konfrontovať osobnú skúsenosť architektúry s tématizovanou show významnej osobnosti, ktorú si pre každé Bienále v Benátkach vyberú organizátori.

Tohtoročné menovanie Davida Chipperfielda za direktora sa stalo pre mnohých neistotou a to aj nezávisle na téme, ktorú neskôr formuloval – Common Ground.

Neistota, ktorá z rozhodnutia nominovať veľmi úspešného 58-ročného britského architekta nekompromisne modernistického outlooku s rozsiahlym portfóliom exkluzívnych realizácií po celom svete vyplývala z konzervativistických tendencií, ktoré v dobe ekonomického úpadku, hospodárskej krízy a ideologického vákua by mohli byť návodom na možné reakcionárske ideologizovanie architektúry…

2.

Chipperfieldova výstava v priestoroch Arsenále a Centrálnom pavilóne v Giardini sa odvoláva na historicky prvé Bienále a tézu Paola Portoghesiho La presenza del passato, avšak na rozdiel od vtedajšej americkokontinentálnej prevahy experimentujúcej post-modernej architektúry (1980) sa teraz (2012) v dominujúcej britsko-švajčiarskej produkcii Bienále prezentuje generačný zostatok modernistického hnutia 20. storočia.

Symptomatický kartónový kolážový model Roberta Burgharda Monument for Modernism alebo outdoorové priestory v mierke 1:1 Álvaro Siza Vieiru, Eduardo Souto Mouru a film Wima Wendersa o Petrovi Zumthorovi sú pamätníkmi géniov architektúry…

3.

Tohtoročné Bienále je framptonovská oslava overených hodnôt s absencia rizika.

S výnimkou exotických a v Londýne pôsobiacich architektiek Zahy Hadid, Farshid Moussavi alebo japonky Kazuyo Sejima, Chipperfieldové preferencie vystavujú dlhé zoznamy britov (FAT, Norman Foster, Kenneth Frampton, …) a švajčiarov (Bernard Tschumi, Luigi Snozzi, Herzog & de Meuron, …), ktoré kompenzujú stratu imperiálnej dominancie bývalých mocností.

Dokonca aj novosvetská Amerika alebo dnešné dynamicky sa rozvíjajúce východné kolónie a ich bláznivé technologické excesy sú v starej dobrej spoločnosti nežiadané a odsunuté na off-off adresy rozpínajúceho sa Bienále..

4.

Dominujúcim kurátorovým vystavujúcim architektom tento rok je jeho bývalý zamestnávateľ a krajan Norman Foster, ktorého tím okrem rôznorodých príbehov jeho Hong Kong Shanghai Bank (1979) inscenoval v úvode celej výstavy Gateway, „slávnostnú bránu“, kde v zatemnenom priestore sa permanentne po podlahe pohybujú stovky mien, ktoré od antiky až po súčasnosť ovplyvňovali dizajn miest a budov a nad nimi sa kmitá enormné množstvo záberov západných miest od historických priestorov až po londýnsku olympiádu, od nových miest a favelas Ázie a Južnej Ameriky po Arabskú jar, londýnske nepokoje a prírodné katastrofy…

5.

Britský alebo švajčiarsky národný pavilón v Giardini držia nasmerovanú framtonovskochipperfieldovskú líniu. Novo-imperialistická inštalácia Veľkej Británie Venice Takeaway vyslala do najrozličnejších kútov sveta desať architektonických tímov s cieľom priniesť injektujúce čerstvé idey pre otvorenie medzinárodného dialógu so značkou UK.

Chladná monumentálna inštalácia fotokoláže švajčiarskej krajiny obostavanej architektúrami spriaznených kolegov Miroslava Šika And Now the Ensemble!!! je manifestáciou analógového myslenia architektov, ktorého radikálne uplatňovanie totálnej estetiky až mrazí.

Aj nemecký pavilón sa neuhol Common Groundu a ponúkol štandardné výskumy Reduce / Reuse / Recykle – Architecture as Resource remodelácie modernistických substancií…

6.

Neistoty, otázky a omyly španielskeho projektu SPAINLab sú sympatické ne-ideologizované metódy testovania architektúry, ktoré po dekáde hľadajúcich bienále tento rok žalostne chýbajú.

Provokujúcimi projektami sú aj intervencie Petry Blaisse (Inside / Outside) s kurátorom Ole Boumanom (direktor Nai), ktorí Resetom permanentne sa pohybujúcej drapérie závesu radikálne menia existujúcu geometriu Rietveldovho pavilónu, alebo Reports from / without architecture, projektívna transformácia Hoffmanovho pavilónu animovanými telami Wolfganga Tschappelera, najzaujímavejšieho a najúspešnejšieho stredoeurópskeho architekta (1. miesta v súťažiach na univerzity v Záhrebe a Viedni).

Radikálne spochybnenia Common Groundu vo fyzickej aj virtuálnej mierke mechanickými aj digitálnymi procesingmi…

7.

Vyprázdnená slovensko-česká okupácia pavilónu Otakara Nového CECOSLOVACCHIA (1926) projektom slováka Jána Perneckého je provokácia, ktorého inštalačná a obsahová podobnosťs ocenenými projektami expozične najsilnejších krajín Ruska a USA je až zarážajúca.

Na jednej strane 7 nedokonalých tabletov animujúcich cz-sk projekty v reálnom priestore pavilónu versus 100 iPadov ruského i-city reagujúce na QR kódy Inovatívneho centra Skolkovo s hviezdnym zoznamom architektov (Chipperfield, Mostafavi, OMA, SANAA, H&dM, Boeri…), na druhej strane 20 cz-sk self-aktivít generačne mladých občianskych a umeleckých zoskupení versus 124 projektov zmeny verejnej sféry v USA sú paralely úspechu a neúspechu národných pavilónov v neistej dobe rozporuplných istôt…

8.

Istotou Chipperfieldového Common Groundu sú expozície imagináciu generujúcich zbierok švajčiara Valeria Olgiatiho a newyorského ateliéru Tod Williams Billie Tsien, ktorí oslovili európskych a amerických mienkotvorných architektov, ktorých 2d a 3d exponáty inštalované na dvoch miestach Arsenále tvoria paralelné „fraktálne mikro-bienále“ v inštalačných krajinách stola a šteláží.

Švajčiarsky architekti Diener & Diener testujú históriu a architektúru Bienále tridsiatich národných pavilónov v Giardini kritickými esejami prizvaných architektov a teoretikov ako Petr Cook, Vito Acconci, Elia Zenghelis, András Pálffy alebo Henrieta Moravčíková, ktorí prerozprávajú rozporuplné príbehy post-rakúsko-uhorských a európskych dejín 20. storočia…

9.

Množstvo benátskych prezentácií reagovalo na objektívne dôsledky katastrof (Zlatý lev pre japonský projekt Architecture, Possible here? Home-for-All ocenený tentokrát nie za zemetrasenie, ale tsunami…), neudržateľnej zamestnanosti (show Spain mon amour Luis Fernándeza-Galiana a nezamestnaných mladých architektov) alebo predraženého stavebníctva (kauza Elbphilharmonie architektov Herzog & de Meuron).

Bezradnosť mnohých kopíruje a recykluje staré idey (Palladiovské Museum of Copying ateliéru FAT a Copycat oceneného Cino Zucchia), alebo starých majstrov (Zlatý lev pre projekt Grafton Architects testujúci Paulo Mendes da Rochu).

V krízovom mode sa nenachádzajú architekti, ale samotná architektúra, krízou nie je samotné Bienále, ale jeho tohtoročná verzia Common Ground…

10.

Akademické prostredie je zastúpené projektom 40,000 Hours (School project), ťažko uchopiteľná prezentácia bielych kartónových modelov vyše tridsiatich škôl architektúry z celého sveta s absenciou zásadných mienkotvorných inštitúcií ako londýnske školy Bartlet alebo Architecture Association, paradoxne ktorej absolventom je aj sám Chipperfield.

Veľkorysý priestor dostala Yale School of Architecture, na ktorej v minulom roku Chipperfield vyučoval a ktorá sa prezentuje projektom Petra Eisenmana analyzujúceho mapy Benátčana Giovanniho Battistu Piranesiho (1720–1778).

Plátkovým zlatom upravený 3D print rytiny Campo Marzio dell‘antica Roma z roku 1762 spolu s modelmi Jeffreyho Kippnisa a Pier Vittoria Aurelia tvoria intelektuálne osamotenú akademickú inštaláciu Piranesi Variations…

11.

Medzinárodná porota Bienále architektúry, ktorej členom bol aj dekan Yale Robert A. M. Stern, v intenciách kurátorskej stratégie udelila Zlatých levov za celoživotný prínos pre architektúru Álvarovi Siza Vieirovi, Japonsku za najlepšiu národnú účasť a projektu Torre David / Grand Horizonte Urban-Think Tanku pedagógov švajčiarskej ETH v Zürichu za dokumentáciu squattu 45-poschodového nedokončeného mrakodrapu v Caracase.

Opakované ocenenie a mediálna úspešnosť poľského pavilónu (ocenený spolu s pavilónmi Ruska a USA), ktorého zložitý názov projektu citovaný z Charlesa Dickensa je minimalistickou inštaláciou vložených stien, stropu a podlahy láka nielen vidieť, ale aj počuť jedným z mála prekvapení tohto Bienále…

12.

Voľbou Davida Chipperfielda za direktora tohtoročného Bienále sa vyplnilo vákuum vytvorené vysilenou atmosférou ekonomickej a ideologickej krízy.

Common Ground, „spoločný základ“ sa stal pre Chipperfielda nielen Play Groundom, „ihriskom“ na výchovu slušnej, poslušnej a zodpovednej generácie architektúry, ale aj Battle Fieldom, „bojiskom“ križiackej výpravy za neelitársku architektúru ale podľa určených elitárskych pravidiel.

Prebiehajúcu vojnu ideí reprezentuje široko medializovaný verejný výstup Wolfa Prixa proti Davidovi Chipperfieldovi a jeho „vyprázdnenej, pracnej, unavujúcej, bezútešnej a nudnej medzinárodnej produktovej výstavy Common Ground“.

Prixov výkrik alebo okupácia ruského pavilónu podporujúca Pussy Riot neboli iba škandálmi a prázdnymi gestami…

13.

Bienále architektúry v Benátkach je vizuálna show permanentne neuchopeného pojmu „architektúra“, ktorá každé dva roky rozkladá svoje šapitó na rôznych adresách arzenálov, palácov, záhrad a pavilónov tohto karnevalového archipelaga v adriatickej lagúne.

Bienále je nielen akrobatická show vystavujúcich a prehliadka zlatých klietok národných pavilónov, ale jeho otvorenie je aj jedna mega-párty dominujúcich krajín, silných sponzorov a lietajúcej masy architektov, novinárov, kritikov a mecénov architektonického priemyslu.

Vaporeta a mosty Grand-kanálu sa oblepia bilboardami loga cirkusu, výstavy sa zahustia cateringami openingov a podvečer sa strechy, loggie, balkóny a záhrady palácov rozžiaria mihotavými svetlami benátskych lustrov a architektonických hviezdičiek. Mihotanie neistej doby a neistej profesie…