Nie ste prihlásený Registrácia Prihlásiť
625 územných plánov
947 článkov
4807 fotografií
05. 11. 2024, meniny má: Imrich
Do konca septembra 2024 máte možnosť pripomienkovať Návrh nového územného plánu Mesta Košice.
Dovoľujeme si Vás pozvať na podujatie, ktoré sa uskutoční v Košiciach a obciach východného Slovenska od 04. do 05. novembra 2022.
Tatry potrebujú Vaše nápady. Ďalší z cyklov projektu Mestské zásahy sa blíži do finále.
V Trsťanoch pri Košiciach spúšťajú predaj rodinných domov s jedinečným konceptom ekologického bývania.
Pomôžte zmeniť Vše mesto. Práve teraz máte možnosť vyjadriť sa k atraktívnosti verejných priestorov, doprave, zeleni v meste a bezpečnosti. Ktoré priestory sa Vám páčia? Kde máte problémy s bicyklovaním? V ktorej oblasti je dostatok kvalitnej zelene? Kde sa necítite bezpečne?
Prof. Ing. arch. Maroš Finka, PhD.
Martina Jakušová
24225
02. 07. 2010
Celkový počet hlasov: 1142
Považujete proces schvaľovania územnoplánovacej dokumentácie a Zmien a doplnkov za dostatočne pružný?
Efektívnosť, pružnosť a schopnosť reagovať na aktuálne požiadavky a prax územného rozvoja je vo vzťahu k plánovacím systémom v manažmente územného rozvoja aktuálnou témou nielen na Slovensku. Tento široký a interdisciplinárny problém je predmetom odborných i politických diskusií aj v analyzovaných plánovacích systémoch vyspelých krajín EÚ. Preto dalo MVVR SR spracovať analýzu právneho prostredia vybraných štátov EÚ s dôrazom na vykonávacie predpisy. Výstupy z týchto analýz sú však oveľa širšie a prinášajú mnohé inšpirácie aj pre samotnú filozofiu manažmentu priestorového rozvoja a zvlášť postavenie plánovania v ňom.
Priestorový rozvoj ako komplexný fenomén rozvoja spoločnosti sa
odohráva v rámci komplexných interakcií medzi socioekonomickými,
socioekologickými a sociokultúrnymi dimenziami, čo sa odráža vo
formulovaní cieľov plánovacích systémov zameraných na riadenie tohto
rozvoja v smere zabezpečenia jeho udržateľnosti.
Sprístupnenie a inteligentné využívanie potenciálu územia sa stalo
rozhodujúcim faktorom udržateľného rozvoja, teritoriálnej kohézie a
konkurencieschopnosti na všetkých úrovniach – od národnej cez regionálnu
až po lokálnu – a tiež zdôraznilo potrebu reflexie kontinentálnej
európskej úrovne na všetkých týchto úrovniach.
Vo vzťahu ku komplexnosti problému sa vo vývojianalyzovaných plánovacích systémov jasne ukazujú dva trendy:
Pritom toto sa chápe ako prierezový problém priestorovo relevantných aktivít manažmentu územného rozvoja, medzi ktorými dominujú:
Ako príklad môže slúžiť Národná stratégia priestorového
rozvoja v Holandsku, ktorá posunula politiku priestorového rozvoja od
„stanovujúcej obmedzenia“ k „podporujúcej rozvoj“.
Odborové plánovania čoraz zriedkavejšie pôsobia v polohe podradenosti
integrálnemu plánovaniu, ale včleňujú sa do systému komplexného
priestorového plánovania. Odráža sa to aj v spoločnej terminológii
plánovacích dokumentov integrálneho aj sektorálneho strategického
plánovania (Holandsko).
V Nemecku sa väzby medzi integrálnym a sektorálnym priestorovo
relevantným plánovaním zabezpečujú priestorovoplánovacími doložkami,
ktoré v každom sektorálnom plánovacom dokumente definujú jeho priestorové
implikácie.
V súlade s Európskou chartou priestorového plánovania tvoria priestorovo
relevantné plánovacie aktivity v analyzovaných krajinách síce čiastočne
odlišné, no jednoznačne integrované systémy, v ktorých je plánovanie
demokratické, komplexné, funkčné a orientuje sa na dlhodobé ciele.
To znamená, že plánovanie:
Logika systému priestorovo relevantných plánovacích činností sa
v analyzovaných krajinách viaže na širšie kontexty systému manažmentu
priestorového rozvoja, pričom časť zodpovedajúca slovenskému územnému
plánovaniu tvorí spájajúci článok ku komplexnému priestorovému
manažmentu zahàňajúcemu systém riadenia implementácie riadiacich
intervencií.
Integrálne strategické plánovanie v rámci tohto systému predstavuje
prakticky vo všetkých analyzovaných krajinách sústavu priestorovo
relevantných plánovacích činností zameraných na oblasť komplexného
rozvoja územných subjektov na úrovni obcí, mikroregiónov, regiónov
a štátu.
Integruje a priestorovo definuje záujmy ekonomického, sociálneho, kultúrneho a environmentálneho rozvoja subjektov v území.
V zásade (a to vďaka tzv. kontraktom aj v centralizovanom systéme Francúzska) ide o konsenzuálne plánovacie dokumenty so sekundárnou právnou záväznosťou, t. j. sú záväzné priamo pre autority spravujúce územie a reprezentujúce záujem štátu alebo regiónu a nepriamo pre ostatné subjekty na báze dobrovoľnej akceptácie výsledkov konsenzu a na báze priemetu do lokálnej dokumentácie funkčného využitia územia.
Stratégie rozvoja územných subjektov na lokálnej úrovni sú ako
základné nástroje priestorového plánovania v niektorých krajinách
samostatnou kategóriou plánovacej dokumentácie, v iných krajinách
sú časťou základného priestorovoplánovacieho dokumentu spolu s dokumentom
funkčného využitia územia a jeho regulácie. Len ojedinele sú integrované
priamo do dokumentu, ktorý je obdobou slovenskej územnoplánovacej
dokumentácie. To je motivované okrem iného tým, že vyčlenením definície
strategických otázok územného rozvoja z dokumentácie funkčného využitia
územia a jeho regulácie, ktorá sa chápe ako dokumentácia výkonu správy
území, dostávajú strategické smery rozvoja väčšiu váhu, stabilitu a
kontinuitu.
Pritom vlastný výkon manažmentu rozvoja územia vrátane plánovania
funkčného využitia územia a jeho regulácie na lokálnej úrovni je
flexibilnejší a otvorenejší reflexii aktuálnych požiadaviek pri zachovaní
strategických cieľov a smerov vývoja územia.
Takýto prístup umožňuje vzájomné vyváženie kontinuity cieľov
a právnej stability na území na jednej strane a potreby flexibilného
prispôsobenia sa aktuálnym zmenám územného rozvoja a následne tiež
zrýchlenia rozhodovania.
Napríklad v Holandsku, vo Veľkej Británii, v Nórsku a niektorých
ďalších krajinách sa nedávno podstatne zjednodušili procesy obstarávania
plánu funkčného využitia územia a jeho revízie. V pôvodnej holandskej
legislatíve bola stanovená lehota od 39 do 58 týždňov okrem povinných
procesov participácie a pod podmienkou, že nebolo podané odvolanie.
V súčasnosti je táto lehota od 22 do 34 týždňov, čo výrazne
zjednodušilo a zefektívnilo plánovanie.
V snahe o pružné rozhodovanie vo veciach rozvoja sa vo verejnom záujme vo viacerých analyzovaných krajinách zaviedli, najmä pri špecifických prípadoch, nástroje urýchľujúce povoľovacie procesy. Napríklad nová legislatíva dala právo holandskej vláde a provinčnej správe obstarať a schváliť v ktorejkoľvek obci priestorovoplánovaciu dokumentáciu potrebnú na realizáciu stavieb vo verejnom záujme s rovnakou právnou účinnosťou ako dokument obstaraný a schválený obcou a následne aj vydať stavebné povolenia.
Politika priestorového rozvoja
V niektorých krajinách vytvárajú širší priestor
nástroju tzv. odklonu, urýchleniu a definovaniu jasnejších podmienok jeho
implementácie. Nástroj odklonu umožňuje v prípadoch definovaných zákonom
odkloniť sa plánovacou dokumentáciou od cieľov zadefinovaných na vyššej
úrovni, resp. od cieľov definovaných integrálnym plánovaním, alebo tiež
rozhodnúť v rozpore s platnou plánovacou dokumentáciou.
Tento nástroj je však do značnej miery nesystémový, a preto sa chápe ako
krajné riešenie. Vývoj plánovacích systémov vedie skôr k zvyšovaniu
flexibility vnútornou štrukturáciou obsahu plánovacej dokumentácie, hlavne
vyčlenením strategických obsahov, ich fixáciou a liberalizáciou
záväznosti ostatných jej častí.
Plánovanie funkčného využitia územia a jeho regulácie (obdoba
územného plánovania v SR) sa vníma vo všetkých analyzovaných
plánovacích systémoch ako plánovanie s integrálnou úlohou vo vzťahu
k následnému riadeniu územného rozvoja.
Keďže tá sa realizuje lokálne, aj plánovanie funkčného využitia územia
a jeho regulácie sa realizuje prakticky len na lokálnej úrovni, avšak
s väzbou na strategické plánovanie na vyšších úrovniach.
Analýza vývoja územnoplánovacích či priestorovoplánovacích systémov jasne ukazuje ich dynamiku v reflektovaní nových podmienok priestorového rozvoja, ktorý je podmienený predovšetkým rozvojom informačnej spoločnosti, globalizáciou hospodárskej súťaže a postupom európskej integrácie. Táto reflexia znamená nielen aktuálnu adaptáciu systémov plánovania, ale aj zmeny prístupov k legislatívnej úprave týchto systémov.
Zákonné normy sa zameriavajú na vytvorenie rámca na
priestorovoplánovacie systémy a uplatnenie jednotlivých typov nástrojov
v ňom namiesto detailného definovania jednotlivých nástrojov a
procedúr.
Zákony ponechávajú veľký priestor na definovanie cieľov a stratégií a
ich zakomponovanie do politických dokumentov, aktuálne reagujúcich na vývoj
spoločnosti a na špecifické problémy na jednotlivých územiach.
Navyše v niektorých krajinách (napríklad vo Fínsku) sa stretávame
s modifikovanou právnou úpravou plánovacích a povoľovacích procesov
v rôznych sídlach a územiach, vyvolanou napríklad diferenciáciou podmienok
na rozvoj v urbánnych a rurálnych priestoroch.
Príkladom hodným nasledovania je systém strategickoplánovacích
usmernení (napr. Planning Policy Guidance vo Veľkej Británii), ktoré
deklarujú politické ciele v špecifických oblastiach a majú zároveň
charakter metodických usmernení, resp. vykonávacích predpisov.
Ich systém je otvorený, platnosť môže byť časovo alebo vzhľadom na
problémy obmedzená, pružne reagujú na aktuálne problémy na území,
napríklad na lokalizáciu priemyselných parkov, aktivizáciu nekonvenčných
zdrojov energie, regeneráciu brownfieldov a podobne.
Kľúčovou otázkou je pritom nielen systém nástrojov a metód
plánovania, ale predovšetkým systémové väzby priestorovo relevantných
plánovacích aktivít, či už sú to strategickoplánovacie,
územnoplánovacie alebo iné plánovacie aktivity či aktivity priestorového
manažmentu.
Tieto väzby určujú filozofiu i obsah vlastného plánovania, následne sú
fixované príslušnou legislatívou a premietajú sa do organizačného
zabezpečenia v systéme vedeckovýskumných inštitúcií, štátnej správy a
samosprávy a ďalších inštitúcií a organizácií vrátane mimovládnych.
V tomto kontexte vystupuje do popredia aj otázka účasti verejnosti – jej
rozsahu, foriem a legislatívneho ošetrenia.
Vo vývojových procesoch v analyzovaných systémoch manažmentu územného
rozvoja sa odráža tiež proces aproximácie v rámci európskych systémov
plánovania.
Systém politiky priestorového rozvoja v krajinách strednej Európy sa
v súčasnosti odvíja od filozofie ex ante prístupu s prevahou ústretových
plánovacích krokov, zatiaľ čo systémy vo Veľkej Británii či v Holandsku
skôr reagujú na aktuálnu požiadavku územného rozvoja. Bez ohľadu na túto
rozdielnosť je z analýz jasné, že manažment územného rozvoja, ktorého
súčasťou je aj plánovanie funkčného využitia územia a jeho regulácia,
je v analyzovaných krajinách založený na operacionalizácii priestorových
koncepcií rozvoja, obsahujúcich stratégiu rozvoja.
Z analýz vývoja systémov manažmentu územného rozvoja vidieť, že jedným z trendov je oslabenie legislatívnej regulácie procesov plánovania v prospech legislatívne upravenej transparentnosti týchto procesov, kontroly ich korektnosti vo vzťahu k všetkým zúčastneným a dotknutým subjektom a predovšetkým kontroly korektnosti výstupov týchto procesov vo vzťahu k platnej legislatíve, strategickým cieľom nadradených úrovní a v prípade plánovania funkčného využitia územia aj k strategickým cieľom definovaným vlastným územným subjektom.
Snaha o transparentnosť procesov plánovania, ako aj celého systému
manažmentu územného rozvoja vedie v mnohých štátoch k zjednodušeniu
celého systému plánovacích nástrojov aj plánovacích a rozhodovacích
procedúr. Jedným z hlavných bodov reformy rozvojového plánovania vo
Veľkej Británii bolo zjednodušenie systému plánovacích dokumentov vrátane
redukcie ich počtu.
V Holandsku bolo cieľom reformy zase zavedenie štandardných procedúr,
ktoré sa aplikujú na všetky rozhodnutia verejných orgánov, či už sa
týkajú otázok priestorového plánovania, environmentálnych otázok,
školstva či iných oblastí. Právna ochrana obyvateľov (právo
participácie, pripomienkovania, odvolávania) vo vzťahu k rozhodovacím
procesom v priestorovom plánovaní (špeciálne vo vzťahu k plánu
funkčného využívania územia) sa zjednotila s procesmi v ostatných
oblastiach verejného rozhodovania.
Významným aspektom efektívnosti systému manažmentu
priestorového rozvoja vrátane plánovania je pritom disponibilita nástrojov
na realizáciu koncepcie inštitucionalizovanej plánovacou dokumentáciou, či
už má charakter len konsenzuálnej dohody alebo aj právne záväzného
dokumentu.
Ide pritom nielen o intervencie podporujúce strategické ciele rozvoja, ale aj
o zabezpečenie korektného postupu vo vzťahu k negatívne dotknutým
subjektom, napríklad vlastníkom pôdy a nehnuteľností, ktorí dôjdu
implementáciou koncepcie k ujme v dôsledku funkčného preklasifikovania ich
pozemkov či k obmedzeniu výkonu či zmene vlastníckych práv.
Vývoj všetkých analyzovaných systémov smeruje (práve integráciou strategického plánovania s plánovaním funkčného využitia územia) ku kompletizácii systému plánovacích nástrojov rozšírením o nástroje a metódy aktívneho priestorového manažmentu a predovšetkým o ekonomické nástroje v škále aktivačných, motivačných, reštrikčných, intervenčných a kompenzačných nástrojov, ktoré s výnimkou reštrikčných v súčasnom systéme slovenského územného plánovania prakticky chýbajú.
Analýza systémov manažmentu územného rozvoja ukázala, že na
uchopenie stále rastúcej dynamiky rozvoja priestorových systémov pri
značnej náhodnosti správania sa jeho jednotlivých aktérov je nevyhnutná
nielen flexibilita a schopnosť rýchlej reakcie na aktuálne problémy, ale aj
úplne nové neformálne plánovacie nástroje umožňujúce okrem iného aj
širšiu aplikáciu participačných plánovacích metód.
Ide o neformalizované, nezáväzné, ako aj na dohodu orientované plánovacie
postupy. Smerujú k tomu, aby sa ešte pred právne záväznými plánovacími
postupmi v kooperatívnych procesoch odstránili alebo urovnali možné
konflikty. Ich zmyslom je prispievať k realizácii priestorovoštrukturálnych
plánov. Na druhej strane informatívne plánovacie prístupy majú
prostredníctvom včasného a komplexného zapojenia všetkých dotknutých
strán uľahčiť plánovanie. Ich nasadenie môže priniesť nielen vyššiu
objektívnosť rozhodovacieho procesu, ale predovšetkým vyššiu sociálnu
akceptáciu a tým i zaangažovanosť na realizácii rozvojových
koncepcií.
Úlohou legislatívy je vytvárať dostatočný priestor na nasadenie týchto
neformálnych plánovacích nástrojov. Ako príklad môžeme uviesť koncepcie
regionálneho rozvoja, inštitucionalizované siete miest, zmluvné dohody
o príprave a implementácii priestorovoštrukturálnych plánov, smerné
princípy priestorového rozvoja, vzájomné konzultácie, poradné zbory,
regionálne konferencie, regionálny manažment a marketing zakotvené
v nemeckom zákone o priestorovom usporiadaní.
Implementácia širšieho spektra neformálnych nástrojov plánovania,
konsenzuálnych prístupov a liberalizácia zákonného rámca plánovacích
činností však vyžaduje nielen legislatívne, ale i obsahovo-metodické
zmeny. Niektoré z nich dokonca presahujú oblasť územného plánovania a
súvisia napr. s presaditeľnosťou práva a uznaných spoločenských hodnôt,
dohľadom nad realizáciou práva a so zachovaním spoločenských hodnôt.
V tomto kontexte je zaujímavý nástroj tzv. výstrahy – nariadenia na uvedenie plánovacej aktivity, obsahu plánu, rozvojovej aktivity, resp. jej výsledku do súladu so zákonom, na ktorý priamo nadväzuje právo veta týkajúce sa plánovacieho procesu a dokumentácie alebo odstránenia stavby či zastavenia činnosti, ktorá je v rozpore so zákonom alebo s cieľmi priestorového plánovania. Špecifickým problémom nielen na Slovensku je problém umiestňovania reklamných objektov, na ktorých riadenie je vo Veľkej Británii špeciálna procedúra vrátane procesov ich zákazu a príkazu likvidácie.
V súvislosti so zabezpečením kontroly v rámci systému manažmentu územného rozvoja v spojení s profesionalizáciou a objektivizáciu kontroly je určite zaujímavým príkladom inštitút tzv. plánovacieho inšpektorátu ako orgánu štátnej správy (podliehajúceho priamo ministrovi) zodpovedného za dohľad nad procesom plánovania a riešenie odvolaní, za zapracovanie zistení do lokálnej priestorovoplánovacej dokumentácie, preskúmavanie priestorovoplánovacích dokumentov a procesov ich kreovania vrátane zapojenia verejnosti, ale zodpovedného aj za odvolacie konania vo vzťahu k rozhodnutiam v oblasti priestorového plánovania, rôznych nariadení dotýkajúcich sa povinného odkúpenia (vyvlastnenia), práv prístupu, problémov ochrany prírody, vodného hospodárstva, dopravy a pod.
Právomoci takéhoto plánovacieho inšpektorátu sú, pokiaľ sa týkajú problematiky sektorálneho plánovania, dané dohodou s príslušnými ministerstvami a úradmi centrálnej štátnej správy.
V kontexte realizovaných analýz vystupuje do popredia otázka nových disponibilných nástrojov priestorového plánovania, ktorá obsahuje tri roviny – rovinu technicko-technologickú, metodickú a obsahovú.
Technologický vývoj, rozvoj komunikačných a informačných technológií prináša nielen zmeny v technológiách spracovania podkladov a územnoplánovacej dokumentácie, ale aj v ich prístupnosti a zverejňovaní (pozri napr. platnosť len elektronicky spracovanej dokumentácie).
Veľmi potrebná je aj elektronizácia a informatizácia nielen
prostredia na účasť verejnosti na rozhodovacích procesoch, ale aj prostredia
rozhodovacích procesov (pozri anglický príklad elektronizácie) a
prostredia, v ktorom sú kedykoľvek k dispozícii všetkým subjektom
územného rozvoja potrebné informácie, či už ako podklad na ich
rozhodovanie, alebo ako podklad ich efektívnej a objektívnej účasti
v plánovacom procese.
Vo väčšine krajín existuje preto verejne prístupný tematický informačný
systém (napríklad v Rakúsku a v Nemecku v podobe tzv. katastra
priestorového usporiadania) ako komplexný počítačový dátový systém,
ktorý zhrnuje disponibilné priestorovo relevantné informácie.
Významným nástrojom na zefektívnenie manažmentu priestorového rozvoja je vo Veľkej Británii, ale aj v Holandsku elektronické plánovanie, tzv. E-Planning. Tento systém umožňuje efektívnejšie riadiť rozvoj a využíva elektronické prostredie na zlepšenie dostupnosti služieb v oblasti manažmentu priestorového rozvoja a dostupnosti informácií.
Tieto zmeny samotné môžu, avšak nemusia znamenať zmenu plánovacej filozofie, ktorá sa premieta v systéme územnoplánovacích nástrojov. Jasne však prinášajú potrebu zmien metodík. Povedie to, zrejme, v prvej fáze predovšetkým k uvoľneniu priestoru na implementáciu nových prístupov s využitím informačných a komunikačných technológií a neskôr k definovaniu povinnosti ich aplikácie. Úvahy o zmenách legislatívneho rámca treba teda chápať ako súčasť úvah o zmenách celého systému usmerňovania územného rozvoja zahàňajúceho celú škálu aspektov – od implicitne reflektovaných hodnotových systémov až po technologické otázky realizácie jednotlivých činností v rámci tohto systému.
V tejto súvislosti možno v analyzovaných krajinách badať tiež novú profesionalizáciu manažmentu plánovacích procesov. Na jednej strane sa teda procesy plánovania a rozhodovania otvárajú širokej participácii a hľadaniu konsenzu, na druhej strane to však vyžaduje profesionálne zvládnutie manažmentu plánovania a rozhodovania, mediácie konfliktov záujmu, profesionalizácie implementácie strategických rozhodnutí a vlastného výkonu správy územia. Odklon od priestorovoštrukturálneho plánovania v manažmente územného rozvoja na všetkých úrovniach (s výnimkou sublokálnej) je spojený aj so zmenami v profesii urbanistu, ktorej profil sa mení od architektonického ku komplexnejšiemu, s čím súvisia aj potrebné zmeny vo vzdelaní.
Profesionalizácia sa prejavuje aj hľadaním nástrojov, ako môžu orgány
všeobecnej správy územia profesionálne usmerňovať územný rozvoj.
Príkladom môže byť zriaďovanie špičkových poradných orgánov
centrálnej štátnej správy a regionálnych orgánov územného rozvoja vo
všetkých analyzovaných krajinách, ale aj využívanie tzv.
plánovacích kontraktov, ktorými sa nielen deleguje právomoc a povinnosti
plánovacích a riadiacich aktivít medzi štátom a orgánmi hierarchicky
nižších územných subjektov, ale tiež medzi orgánmi územných subjektov a
profesionálnymi inštitúciami verejného či súkromného charakteru.
Napríklad plánovacia dohoda vo Francúzsku je záväzným právnym kontraktom
medzi rôznymi subjektmi vo veci priestorového plánovania pre špecifické
územie alebo pre špecifický projekt a definuje ciele, ktoré treba
dosiahnuť, a spôsob, akým pri tom budú spolupracovať subjekty dohody.
Plánovacia dohoda sa môže vo Francúzsku podpísať na ktorejkoľvek úrovni
plánovania. Plánovacie kontrakty sú v niektorých krajinách aj dôsledkom
znižujúceho sa podielu výkonu štátneho aparátu v prospech spolupráce
s neštátnymi inštitúciami, ktorých odborné stanovisko verejnosť často
lepšie prijíma.
Pre efektívne priestorové či územné plánovanie ako oblasť politiky a jeho
spoločenskú autoritu je totiž okrem adekvátneho odborného podkladu osobitne
dôležitá spoločenská kontrola rozhodovania vrátane analýzy rozhodnutí
odlišujúcich sa od odborne posúdeného optima.
Efektivita plánovania v rámci systému manažmentu rozvoja územia je
podmienená jeho flexibilitou, dynamikou a kontinuálnosťou.
Preto v analyzovaných krajinách jednoznačne badať vývoj od plánovania
orientovaného na diskrétne stavové charakteristiky objektu plánovania
(napríklad sídla v istých časových horizontoch) k plánovaniu
smerujúcemu k dosiahnutiu definovaných strategických cieľov.
Efektívnosť plánovacích aktivít je tiež určená mierou akceptácie ich
výsledku. Preto je v analyzovaných krajinách zásadnou zmenou posun od
direktívneho k participatívnemu plánovaniu a rozhodovaniu, a to od fázy
pred samotným procesom plánovania až po implementačnú fázu. Na
zabezpečenie tejto akceptovateľnosti sa javí ako rozhodujúce zvýšiť
podiel nástrojov priamej demokracie pred nástrojmi zastupiteľskej demokracie,
avšak toto naráža na pružnosť procesov rozhodovania.
Pri aktuálnom vývoji ekonomiky a globálnej súťaže možno tiež
v analyzovaných plánovacích systémoch vidieť v posledných rokoch posun
od plánovania ekologizujúceho k vyváženému plánovaniu
ekonomizujúcemu.
Dominantnou snahou plánovacích aktivít nie je defenzívne usmerňovať
ekonomické aktivity k zosúladeniu s ekologickými a osobitne
humánnoekologickými požiadavkami, ale invazívne ekonomizovať všetky
kvality prostredia vrátane spotreby zdrojov a iných spoločenských statkov.
Príkladom tohto trendu je aktivácia územia určeného na zástavbu
v Rakúsku – zákonom je tam definované opatrenie, ktoré by malo viesť
k aktívnemu využitiu a zhodnoteniu plôch vhodných na zastavanie
v intravilánoch obcí a zamedziť rozsídleniu a zbytočnému rozširovaniu
zastavaných území v dôsledku špekulatívneho zhodnocovania územia jeho
podržaním bez využitia do jeho zhodnotenia verejnou investíciou.
Jednou z úloh súčasnej politiky priestorového rozvoja na európskej úrovni premietajúcou sa do všetkých analyzovaných plánovacích systémov je podpora polarizácie polycentrickej sústavy osídlenia. Plánovanie nie je zacielené na polarizáciu, ale na profiláciu vychádzajúcu z potenciálov jednotlivých sídiel a regiónov ako základu vyrovnávania negatívne pôsobiacich disparít vrátane tých sociálnych.
Z časového hľadiska treba zdôrazniť kontinuálnosť plánovacích
aktivít, ktoré tvoria systém uzavretého kruhu od identifikácie, resp.
monitoringu, cez klasifikáciu na základe stanovených cieľov, vývoj
koncepcie a stratégie jej realizácie až po manažment realizácie. To
napríklad v britskom systéme znamenalo jednoznačný posun ťažiska
plánovacích aktivít od ex-post reagujúcich na ex-ante orientované
plánovanie, a to na všetkých úrovniach implementovaného strategického aj
nie všeobecne záväzného plánovania.
V súvislosti s problémom aktuálnosti sa v niektorých krajinách EÚ
objavuje časové obmedzenie platnosti plánovacej dokumentácie. Napríklad
v Holandsku musí byť plán funkčného využitia územia aktualizovaný
každých 10 rokov, inak stratí platnosť. Provinciálna správa môže
povoliť predĺženie jeho platnosti maximálne o ďalších 10 rokov. Tento
plán musí obsahovať okrem definovania funkčného využitia územia aj
povinnosti modernizácie a nahradenia fyzických či funkčných štruktúr.
V obsahu:
V metodike:
V časopriestorových dimenziách:
Z nedávneho vývoja všetkých analyzovaných krajín z hľadiska
priestorových dimenzií jednoznačne vyplýva, že ciele územného rozvoja
vrátane udržateľnosti a konkurencieschopnosti územných subjektov dnes
nemožno zabezpečiť na lokálnej úrovni.
Systémové vzťahy sídelných útvarov navzájom a s ich krajinným zázemím
vyžadujú nielen riešenie problémov na nadlokálnej – regionálnej
úrovni, ale aj zmenu orientácie plánovacích aktivít na lokálnej
i regionálnej úrovne od orientácie do vnútra k otvoreniu navonok. Pre
voľbu optimálnej rozvojovej koncepcie a stratégie jej realizácie sa stáva
čoraz významnejšou konfrontácia lokálnych potenciálov sídla či regiónu
s ostatnými kooperujúcimi a zároveň konkurenčnými sídlami a regiónmi.
Preto prakticky vo všetkých analyzovaných plánovacích systémoch vzniká
legislatívny priestor na združené plánovacie dokumenty viacerých obcí a
posilnenie regionálnej úrovne strategického plánovania, a to v oboch
smeroch – od lokálnej k regionálnej aj od národnej k regionálnej
úrovni.
Vývoj právneho rámca manažmentu územného rozvoja je
v krajinách Európskej únie poznačený procesom aproximácie ovplyvňovaným
predovšetkým pokračujúcou ekonomickou integráciou, globalizáciou
ekonomických, sociálnych a environmentálnych problémov.
V konkurenčnom boji hospodárskych priestorov a národných ekonomík sú
transparentnosť, adaptačná schopnosť, rýchlosť, kvalita a účinnosť
rozhodovacích procesov a garancia stability hodnôt na území významným
faktorom súťaže. Aj Slovensko je súčasťou tohto konkurenčného boja a
čím dlhšie budeme odďalovať podstatné zmeny v kvalitatívnom vývoji
nášho systému manažmentu územia vrátane územného plánovania, tým viac
to zasiahne našu ekonomiku, ako aj kultúrne a prírodné hodnoty v našej
krajine.
Effectiveness, flexibility, and the ability to react to the current demands and practice of territorial development is, in relation to the planning system in management of territorial development, a contemporary theme, and not only in Slovakia. This wide and interdisciplinary issue is also the subject of specialist andpolitical discussion in the analyzed planning systems in developed EU countries. Therefore the MVVR SR elaborated the analysis of the legal environment in selected EU states, with emphasis on their executive regulations. The results of these analyses are however much more widespread, and bring many inspirations for the philosophy of the management of spatial development itself, and especially for the position of planning within it.
Tento článok časopisu Urbanita si môžete prečítať v pôvodnej forme tu
Copyright © UzemnePlany.sk, 2007-2014 Všetky práva vyhradené | DB: 66 | T: 0.368388
ISSN 1338-2772 | Aktualizované 2× týždenne