ÚzemnéPlány.sk

Autor

Ing. Marek Schweigert

Zobrazení

11873

Dátum vydania

27. 12. 2011

Kategórie článku

• Urbanizmus a územné plánovanie

Súvisiace články

• Manažment urbánnych otvorených priestorov
• Príklady revitalizácie postihnutých urbánnych území
• Krajinné plánovanie a územné plánovanie – spojenci či rivali?
• Problémy v krajine očami mimovládnych organizácií
• Stopy v krajine

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

50%

Celkový počet hlasov: 688

Hodnoty a spolupráca v plánovaní urbánneho rozvoja

V súčasnej dobe je mesto často vnímané ako len sústredená štruktúra geometrických objemov, medzi ktorými by mali existovať isté funkčné a priestorové vzťahy. Na tom však nie je nič čudné, keďže mestá boli donedávna plánované direktívne a projektované viac pre autá ako pre jeho obyvateľov, čo je zreteľné najmä v mestách, ktoré sa nevyhli urbanistickým víziám z polovice minulého storočia.

Pôdorysy nezodpovedajúce ľudskému vnímaniu, predimenzované šírky uličnej siete, ktoré sa minuli účelu naplnenia výhľadovej intenzity a ich funkcia sa z pôvodne zamýšlanej dynamickej dopravy zmenila na statickú. Oproti tomu poddimenzovaná štruktúra cestnej siete v krajine, ktorá nezvláda nárazové zvýšenie intenzity a v čase dopravnej špičky kolabuje. Architektúra a verejné priestory vytvorené bez ľudskej mierky, ekologicky mŕtve, katalógové a neatraktívne pre akékoľvek sociálne aktivity podnecujúce život v meste.

Logicky by sa teda mala tvorba našich miest opäť obrátiť smerom k obyvateľom, ktorý by sa mali podielať na plánovaní ich životného priestoru a vyžadovať aby rozvoj bol inovatívny, kreatívny a nadmieru estetický. Mal by interagovať so svojím úzkym a širokým okolím, koncepčne nadväzovať na hodnoty a vývoj mesta a predovšetkým ho predvídať. Aj keď vízie urbanistov ako je Le Corbusier a Frank Lloyd Wright sa vo svojej podstate nemýlili, skôr opomenuli niektoré fázy vývoja ľudstva a nechali sa podmaniť skôr očakávanými hodnotami ako tými skutočnými.
Najskôr sa teda v budúcnosti budeme opäť k nim vracať a znovu riešiť raz a opäť otázku dopravy a funkčno-priestorového usporiadania našich miest následkom spoločenských, politických a technologických zmien. Otázkou ostáva, kedy bude čas zaoberať sa ľudskou stránkou mesta a riešiť ju? A čo je vôbec determinantom ľudskej stránky urbánneho prostredia, existujú všeobecné požiadavky a nároky pri budovaní nových mestských štvrtí, ich prestavby alebo výstavby a rekonštrukcie architektonických diel? Práve preto je teraz ten správny čas zaoberať sa otázkou personalizácie mestského prostredia a adaptabilitou urbánnej štruktúry a architektúry na požiadavky a nároky spoločnosti. Odpoveďou by malo byť: „Kritériom sú hodnoty vyznávané obyvateľmi a tie, ktoré sú pre mesto charakteristické a prezentuje ich.“ Ťažko povedať ako to uplatniť, keďže človek v tejto dobe nežije tam kde chce, ale tam kde musí a preto je otázka hodnôt, s ktorými sa identifikovať pre neho neznáma.

Súčasný architekt a urbanista by mal predovšetkým tiež myslieť na to, že mesto nie je dielom jedného autora, ale je to kompilát dejín a chronologického vývoja myslenia spoločnosti. Urbanizmus a architektúra je umenie vekov a mesto je azda najväčšie spoločenské dielo, aké kedy zišlo z pera predstavivosti človeka. Sú v ňom vryté všetky stopy umeleckých smerov a historických udalostí, a preto by sme mali k nemu pristupovať ako k vzácnemu dielu a netraumatizovať zbytočne jeho tvár nekoncepčným a ekonomicky účelovým developmentom. Preto pri jeho tvorbe treba navzájom spolupracovať a poznať jeho hodnoty, ktoré by mali projekty vstupujúce do územia chrániť, demonštrovať a taktiež umožňovať budúcim projektom jednoduchšie rozhodovanie a hľadanie možností a východísk.

Všeobecnou, ale základnou hodnotou, ktorá určuje ľudskú mierku mesta a dáva nám o nej predstavu je kvalita a vôbec existencia verejné priestoru. To do akej miery je verejný priestor kvalitný nám nastavuje zrkadlo kultúrnej, spoločenskej a vzdelanostnej úrovni obyvateľov. Dalo by sa povedať, že verejný priestor je pilier a javisko spoločnosti, na ktorom sa odohráva dráma bežného života a je len otázkou času, kedy niečo zmení jej scenár.
Funkčnosť verejného priestoru a jeho kooperácia s ostatnými verejnými priestormi je elementárnou zložkou zdravo fungujúceho mesta. Verejný priestor slúži ako platforma sociálneho života, jedinečných zážitkov a príležitostí realizovať sa. Akonáhle jedna z týchto podmienok nie je splnená, verejný priestor nefunguje a logicky tým pádom mesto tiež, keďže prapôvodným zmyslom zakladania miest bola funkcia sociálna. Z tohto pohľadu môžeme drvivú väčšinu miest označiť za nefunkčnú, čo v konečnom dôsledku kolaboruje so súčasnými problémami miest, ktoré nie sú príčinou nefunkčnosti verejných priestorov, ale dôsledkom absencie hodnotového rebríčku, podľa ktorého tvoríme aj verejné priestory. Taktiež chýbajúceho článku spolupráce medzi odborníkmi, mestom a predovšetkým obyvateľov ako prvoradých tvorcov a konečných užívateľov priestoru. Veď mesto tvoria ľudia a nie ľudí mesto. V neposlednom rade medzi hodnoty, ktoré by sa nemali pri plánovaní opomínať sú genius loci a pamäť miesta.

Pri projektovaní akéhokoľvek zásahu do mestskej štruktúry si treba najprv dobre vyjasniť hodnoty aké mesto zastáva a úlohu akú zohráva pre svojich obyvateľov a región vôbec. Iste si každý po prečítaní povie, prirodzene, veď nemožno navrhovať architektúru bez toho aby som poznal okolie a situáciu, do ktorej s ňou vstupujem. Stačí si však pozrieť novostavbu, ktorá vyrástla vo Vašom meste a poviete si, asi je to predsa len možné. Vezmime si ako príklad projekt na Čulenovej ulici od Zaha Hadid, ktorý má vyrásť v centre Bratislavy. Akokoľvek je ten projekt sám o sebe dobrý, tak zlý je s ohľadom na územie, do ktorého vstupuje. Chyba však nie je na strane developera alebo architekta, aj keď tí by si mali v takomto prípade dávať najväčší pozor s čím prichádzajú, nenavrhovať a neschvalovať veci od stola a venovať väčšiu pozornosť detailnému a hlbokému preskúmaniu širšieho územia zo všetkých uhľov pohľadu.
Zlyhanie pochádza teda z manažmentu mesta, kde absentuje definícia hodnotového rebríčka a jasnej vízie rozvoja mesta Bratislava, ktorý by mal predovšetkým určovať územný plán a stratégia rozvoja. Taktiež chýba spolupráca so samotnými obyvateľmi mesta a oni sú práve tí, ktorí budú mať konečné slovo pri úspešnosti projektu. Hoci tento projekt leží v území, ktoré deklaruje do budúcnosti výstavbu práve takýchto projektov, je ťažké si predstaviť, že bez týchto nástrojov, ktoré tu chýbajú, bude tento vývoj naozaj koordinovaný a komplexne riešiaci celé územie.
Bezohľadu na vnútornú prevádzku tu vznikne problém vo verejných priestoroch, ktoré projekty ako tieto, paralelne tvoria. Povedzme, že projekt sa postaví nerešpektujúc náväznosti na svoje okolie a nezapája sa do siete verejných priestorov mesta. Zohľadňuje však dokonale architektúru budov a potreby jej užívateľov, v ktorých území rastie. Stane sa, že v dôsledku ignorácie pôvodných konceptov a štruktúry mesta začína byť verejný priestor pre obyvateľa nedostupný a prestáva ho navštevovať a využívať. Keďže priestor nezohľadňuje morfológiu a tvaroslovie širšieho územia, psychika obyvateľa ho do tohto cudzieho prostredia nepustí a zablokuje ho.
Ak verejný priestor ponúka iba účel a nie funkciu, stane sa nakoniec z neho iba prístupová cesta do budovy, ktorú ako tak v teplých letných mesiacoch využije zopár zamestnancov administratívy, ale inak mimo pracovnú dobu spustne. Skôr ako sa stihne stať súčasťou novej siete verejných priestorov, vznikajúcej štvrte, je už oplotený alebo v špeciálnom režime prevádzky, v dôsledku bezpečnosti. Pretože jediný bezpečný priestor je ten priestor, ktorý je permanentne užívaný ľuďmi, ktorí ho zároveň monitorujú. Keď nie je, stáva sa korisťou vandalizmu. A tak sa projekt stane potichu iba ďalším mementom nepoučiteľnosti vedenia mesta a zabráni tak ďalšiemu rozvoju lokality s vplyvom na širšie okolie.

Ďalším príkladom urbanistickej deviácie, nespolupráci a nepoznania hodnôť vo verejnom priestore je rekonštrukcia námestia v Žiari nad Hronom. V poradí druhá rekonštrukcia definitívne prekračuje práva a medze plánovača priestoru. Rekonštrukcia síce rieši vzniknuté nároky obyvateľa po inovácii, kreativite a možnosti realizovať sa a tráviť čas v centre mesta, ale na druhej strane si dovolila výstavbou komerčnej budovy povrchnej architektúry priamo v strede námestia nenávratne ukrojiť z verejného priestoru obyvateľa a teda aj jeho majetku. Tiež zbytočne prepĺňa priestor funkciou, ktorá tu už za pôvodného stavu ledva nachádzala dopyt. Navyše vytvára neprekonateľnú vizuálnu, dopravnú a psychologickú bariéru v priestore, ktorý mal v prvom rade slúžiť na identifikáciu obyvateľa sa s mestom.
Tu sa tiež stala chyba už niekde na začiatku, kde absentovala spolupráca, komplexné riešenie a predvídavosť. Výsledkom je námestie, prehradené na dve samostatne žijúce časti, ktoré navzájom nijako nesúvisia, nekooperujú a neplnia funkciu centra mesta. Pri takýchto projektoch bude v budúcnosti veľmi ťažké nájsť cestu späť, prípadne do nich napojiť novovzniknuté verejné priestory a udržať v nich samotných obyvateľov ako prúdiacu krv v žilách mesta.

Hovorí sa, že existujú iba dva stavy existencie. Rozvoj a obrana. Keď sa bránite, nemôžete sa rozvíjať a naopak. Rozvoj naopak môže fungovať iba ruka v ruke so spoluprácou. Kedy teda bude čas sa rozvíjať, keď sa musíme neustále brániť takýmto invazijným tendenciám rozvoja, ktoré v budúcnosti budeme musieť neustále sanovať. Navyše sa naše mestá nikdy nedočkajú koherentného a kontinuálneho rozvoja a mestská spoločnosť s nimi, keď ich budeme plánovať bez poznania hodnôt, ktoré majú pre obyvateľov zastávať a najmä bez spolupráce všetkých zainteresovaných strán.