ÚzemnéPlány.sk

Autor

Ing. Samuel Burian – autorizovaný krajinný inžinier (CZ) Recenzent: Doc. Ing. Ľubica Feriancová, PhD. FZKI SPU v Nitre

Zdroj

Vydavateľstvo Eurostav

Počet zobrazení

32038

Kategórie

Súvisiace články

• Revitalizácia zelene sídlisk
• Strešná zeleň v meste
• Trendy v tvorbe obvodových stien budov
• Súčasné dvojité transparentné fasády
• Inovácie betónu z pohľadu aplikácie na fasády
• Využitie dreva v stavebníctve a architektúre
• Plusy a mínusy
• Gwanggyo Power Center – cestovanie v čase skutočnosťou
• Záujem o zelené budovy už aj v administratíve!
• Svetová ekonomika vädne, kultúrne svätostánky prekvitajú
• O hľadaní ideálu Ecocity - ekologického mesta budúcnosti
• Hľadá sa nová tvár našich miest. Zelené mesto Solarcity, Linz
• Ľahké transparentné obvodové plášte
• Vertikálne záhrady francúzskeho botanika Blanca

Zelené fasády budov

Popínavé rastliny

Popínavé dreviny (liany) sa od „bežnej“ vegetácie líšia len jednou vlastnosťou – pri svojom rýchlom raste si nedokážu vytvoriť dostatočne pevný kmeň alebo vetvy, a musia sa preto spoliehať na nejakú oporu, ktorej sa pridŕžajú (popínajú sa po nej). Na prvý pohľad sa táto vlastnosť môže zdať ich veľkým nedostatkom, ale prináša to aj rad výhod nielen pre samotné rastliny, ale aj pre ich využitie v architektúre.

Energiu, ktorú rastlina ušetrí pri budovaní vlastných nosných štruktúr, tak môže investovať do omnoho rýchlejšieho rastu do výšky. Všetky popínavé rastliny vďaka tomu môžu veľmi úspešne konkurovať ostatnej vegetácii.

Bežný strom dorastie do rozumnej veľkosti, a plní požadovanú priestorovú funkciu, až vo veku 20 – 30 rokov, ale v tejto dobe už mnohé budovy potrebujú rozsiahlu rekonštrukciu. Popínavé dreviny vytvoria obdobnú hmotu za polovicu tohto času a pretože sa prispôsobujú tvaru opory, môžeme ich pomocou vhodnej konštrukcie ľahko prinútiť k vytvoreniu temer ľubovolného tvaru, naviac bez náročného pravidelného tvarovania a strihania.

Inou veľkou výhodou sú ich minimálne pôdorysné nároky a zároveň schopnosť vytvoriť nadzemnú hmotu zrovnateľnú i s veľkým stromom. Nájdu tak jedinečné uplatnenie všade tam, kde je potreba väčšej zelenej hmoty a pre výsadbu „bežnej“ vegetácie pritom nie je dostatočný priestor (v dláždenom chodníku im postačí otvor cca 200×150 mm – obr. 1, 9). Niektoré, hlavne krásne kvitnúce druhy lián (obr. 7), možno popínať iba po jednom lanku a využiť ich ako zaujímavé solitéry k rozčleneniu fasády.

Ešte zaujímavejšie je ale ich využitie pre plošné pokrytie múrov (obr. 2, 5, 6) – pre vytvorenie zelenej fasády. Niektoré z popínavých drevín sú našimi pôvodnými domácimi druhmi (Hedera) a doprevádzali ľudské sídla pravdepodobne od nepamäti, iné sa u nás pestujú už celé storočia ako úžitkové rastliny (Vitis vinifera) a niektoré dnes už bežné druhy sa po prvýkrát objavili až na začiatku 20. stor.

Mýty o popínavých rastlinách

Blízky kontakt s budovou vyvoláva u niektorých ľudí isté obavy. Pri ich správnom použití sú ale pre obe strany – budovy i jej obyvateľov, v mnohých smeroch veľmi prospešné. Strach z možného šírenia nežiadúceho hmyzu, alebo dokonca myší, je úplne neopodstatnený (nie sú hostiteľmi žiadneho dotieravého hmyzu a hlodavce sa pri premnožení dokážu do bytu dostať i bez zelenej fasády).

Tieto dreviny naopak pomáhajú zvyšovať druhovú diverzitu prostredia. Skúsenosť nám ukazuje, že obavy sú často druhotným problémom, ktorý bez ohľadu na racionálne argumenty vyjadruje skôr obecný postoj ku kontaktu s prírodou, po ktorom každý netúži.

Architekt či projektant by mal takýto postoj rešpektovať, ale sám by nemal neopodstatnené fóbie šíriť či podporovať. Medzi verejnosťou je rozšírená tiež mylná predstava, že popínavé dreviny stavebnú konštrukciu poškodzujú a omietka krytá rastlinami trpí. V skutočnosti je omietka ich listami chránená pred nepriaznivými vplyvmi počasia, vrátane kyslého dažďa a extrémnych výkyvov teploty.

Podľa zahraničných prameňov, ale i pozorovaní autora článku, fasády pokryté popínavými drevinami podstatne predlžujú jej životnosť (cca 3-násobne).

Dôvody ktoré hovoria pre zelenú fasádu

Vhodná zelená fasáda vytvára vrstvu s jedinečnými vlastnosťami, tá ju chráni proti zrážkovej vode (bezpečne steká po listoch a to i vtedy, keď ju proti fasáde ženie veľmi siný vietor). Omietka pod listami, i po tých najväčších lejakoch, zostáva úplne suchá.

Vrstva listov je zároveň priedušná a vodné pary unikajúce z objektu medzi listami voľne prechádzajú. V starých budovách s narušenou izoláciou nie je zanedbateľný ani fakt, že korene odčerpávajú zo základovej škáry desiatky litrov vody denne.

Okrem toho zelená fasáda znižuje prehrievanie a tepelné výkyvy plášťa budovy, zachytáva prach a exhaláty, znižuje hlučnosť a dynamicky oživuje vzhľad objektu. Proti prehrievaniu v lete nepôsobí len pasívne, ako nejaké žalúzie, ale pôsobenie je aktívne. Vedľa odrazu a sálania pôsobí ešte transpiráciou, pri ktorej sa listy ochladzujú vyparovaním vody. Časť slnečnej energie odčerpáva tiež fotosyntéza.

K vlastnému plášťu budovy tak prenikne len nepatrný zlomok slnečnej energie. Prakticky to vyzerá tak, že zatiaľ čo sa holá stena zahreje na slnku napr. na 42 °C, tá istá stena pod zelenou fasádou má len 22 °C (t. j. výrazné zníženie tepelných výkyvov a z toho vyplývajúce i zníženie pnutia konštrukcie, ktoré je jedným z rozhodujúcich faktorov predĺženia životnosti fasády).

Prach, oxidy dusíka, oxid siričitý a ďalšie látky sa spoľahlivo zachytávajú na listoch rastlín, ktoré ich buď trvalo viažu do molekúl vody (oxidy), alebo sú neskôr zmyté. Fasáda je tak dokonale chránená nielen pred kyslým dažďom, ale i pred plynnými polutantmi a prachom. Popínavé dreviny sú významnou súčasťou aj protihlukových opatrení, ich vlastná schopnosť nie je ale nejako mimoriadna.

Podstatne významnejšia je skutočnosť, že porast vytvára na povrchu iných plôch členitú štruktúru, ktorá podstatne tlmí odraz hluku a zvyšuje protihlukový účinok konštrukcie. Popínavé dreviny s protihlukovou stenou tak vytvárajú dokonalejší integrovaný systém.

Technické, alebo „prírodné“ riešenie?

Popínavé dreviny ponúkajú „prírodné“ riešenie pre niektoré technické problémy budov, hlavne pokiaľ ide o ovplyvňovanie vnútornej klímy. Ich použitie má výhody, ktoré nie je možné prehliadnuť, ale tiež majú významné, neriešiteľné obmedzenia (tab. 1).

Niekedy je toto riešenie obtiažne, ale neznamená to, že ich využitie nemá zmysel. Za optimálne možno považovať integrovaný systém – kombináciu technických opatrení s ich využitím. Liany pri takomto riešení prinášajú kvalitu, ktorú technika priniesť nikdy nemôže a umožní aj zvoliť úspornejšie riešenie.

Môžu tiež zaistiť prijateľnú mikroklímu i v prípade technickej poruchy alebo výpadku energie.

Nároky popínavých rastlín

Aj napriek tomu, že sa v nárokoch na stanovište jednotlivé druhy značne líšia, určité spoločné rysy sa dajú vystopovať i keď to vyzerá málo pravdepodobné, týkajú sa predovšetkým nárokov na svetlo. Popínavé dreviny vyrastajú v prírode väčšinou pod ochranou iných drevín, ktoré postupne zarastajú (až prerastú) a využívajú ich ako oporu, po ktorej sa dostávajú ku slnku.

Väčšina lián preto v mladosti vyžaduje, alebo aspoň znáša, mierny tieň a neskôr im prospieva zatienenie prízemnej časti (modelovým príkladom je plamienok – Clematis). Len veľmi málo druhov je vyložene tieňomilných alebo naopak nekompromisne svetlomilných (napr. podražec – Aristolochia, ktorý rastie dobre i na slnku, podmienkou je ale zatienenie prízemnej časti a dostatočný prísun vody, ktorú tento druh odparí svojimi veľkými listami).

Zatienenie alebo plné slnko môže významne ovplyvniť rastovú formu, kvetenstvo a vzhľad rastliny (napr. prísavník – Parthenocissus, rastie veľmi dobre i na severnej strane domu, je ale redší a na jeseň sa nevyfarbí). Najtypickejším príkladom reakcie na množstvo svetla je brečtan – Hedera helix.

V tieni tvorí sterilnú popínavú formu s dlaňovito delenými listami, na slnku zase úplne stráca popínavý charakter a vytvára fertilnú (plodnú) formu s krátkymi odstávajúcimi vetvami a celokrajnými kopinatými listami (obr 6 – 26 m vysoký brečtan na severnom štíte paneláku). Introdukované druhy sa tiež môžu v našich klimatických podmienkach chovať trochu inak, ako vo svojej domovine. Druhy z južnejších oblastí vyžadujú väčšinovou plné slnko, i keď vo svojej domovine veľmi dobre znášajú zatienenie .

Zásady výberu a využitia

Možnosti ich využitia sú rozmanité a ešte rozmanitejší je ich použiteľný sortiment. Jednotlivé druhy sa výrazne líšia ako svojimi stanovištnými nárokmi, tak aj adaptačnými mechanizmami (niektoré sa ovíjajú, iné majú úponky, prichytávajú sa prísavnými korienkami alebo sa len šplhajú pomocou tŕňov).

Pri výbere vhodného druhu a spôsobu ich aplikácie (výsadba s opornou konštrukciou alebo bez nej) je potrebné oboznámiť sa so všetkými vlastnosťami rastlín a zvážiť vhodnosť pre dané stanovište a účel. Nevhodná výsadba očakávaný výsledok nielenže nesplní, ale môže spôsobiť i istú škodu. Význam výberu vhodného druhu možno prirovnať výberu vhodnej strešnej krytiny (pálenú strešnú krytinu tiež nikto nepoloží na plochú strechu).

Hlavné zásady ich aplikácie možno zhrnúť:

1. Na pokrytie väčších plôch využívame predovšetkým tzv. samopopínavé druhy, t. j. tie, ktoré nevyžadujú oporné konštrukcie (Parthenocissus tricuspidata, P. quinquefolia, Hedera helix, Hydrangea petiolaris).

2. Na plochách s oknami alebo tam, kde bude pokrytá len jej istá časť, je vhodné dať prednosť druhom vyžadujúcim opornú konštrukciu, ktorá vymedzí plochu za ktorú sa dreviny nerozrastú. V prípade použitia samopopínavých druhov je nutné počítať s tým, že porast v budúcnosti musíme pravidelne obmedzovať rezom.

3. Podľa veľkosti objektu volíme druhy primerané vzrastom – pre veľké objekty mohutnejšie dreviny, pre menšie objekty menšie druhy. S nimi nemôžme dosiahnuť na veľkých plochách žiaduceho účinku a niekedy takáto výsadba pôsobí až smiešnym dojmom. Naopak mohutné vzrastlé druhy na subtílnom plote bude nutné stále obmedzovať rezom alebo sa plot pod ich váhou rozláme.

4. Každý druh vyžaduje iné stanovištné podmienky (iné druhy sa hodia do tieňa, iné na slnko). Rovnako tak sa líšia v nárokoch na vlahu, teplo alebo kvalitu pôdy. Len niektoré, svojou prispôsobivosťou (do istej miery) môžeme použiť pre rôzne stanovištia.

5. Niektoré zvislé konštrukcie tvoria prirodzené opory pre ovíjavé popínavé dreviny (napr. zvody hromozvodov, rôzne stĺpy). Možné je ich síce využiť k ozeleneniu, ale musíme dbať na určitú opatrnosť. Ovíjavé dreviny sa nikdy nesmú sadiť ku konštrukciám, ktoré by mohli zdeformovať (napr. odkvapové potrubie). Obzvlášť pevno podklad zoviera Celastrus a Wisteria. Opatrnosť je potrebná i pri výsadbe k stromom – starým stromom väčšinou ovíjavé popínavé dreviny neublížia, ale mladé môžu úplne „zadusiť“.

6. Druhy, ktoré vykazujú negatívny fototropizmus (Hedera helix, Hydrangea petiolaris) sa nikdy nesmú sadiť k objektom s priznanými škárami, výhony by mohli do nich prenikať a hrubnutím pňa ich poškodiť (napr. odtrhávanie obkladu).

7. Popínavé dreviny vysádzané na stanoviskách, na ktorých sú ľahko mechanicky zraniteľné (tesné susedstvo komunikácie a pod.) je nutné vhodne chrániť (zvýšený záhon, ochranná mreža a pod.).

Zaťaženie konštrukcie

Únosnosť konštrukcie musí byť dostatočná s ohľadom na sily, ktorými ich bude plne vyvinutý, dospelý porast zaťažovať. Na druhej strane zbytočne predimenzované, robustné konštrukcie môžu pôsobiť smiešne a sú často aj zbytočne drahé. Posúdenie skutočného zaťaženia na konštrukciu nie je jednoduché.

Popri vlastnej hmotnosti budúceho porastu hrajú určitú rolu i ďalšie faktory, ktoré zaťaženie zvyšujú (napr. zrážky, ktoré uviaznu na listoch, námraza, či namáhanie vetrom). Na druhej strane staršie vetvy popínavých rastlín vykazujú značnú tuhosť a únosnosť a na opornú konštrukciu preto neprenášajú celú záťaž. V niektorých prípadoch sa dokonca drevina časom stáva z väčšej časti „samonosná“ a stojí, i keď pôvodná opora zanikne. Táto schopnosť je podľa druhu veľmi odlišná – pevné vetvy postupne vytvára napr. Hedera, Campsis, Parthenocissus tricuspidata či Vitis, teda úponkovité a koreňové druhy.

Naopak u ovíjavých druhov priestorové usporiadanie stoniek do špirály značne znižuje schopnosť rastliny udržať sa bez opory (pri niektorých druhoch, ako napr. Fallopia, je všetka hmotnosť vždy prenesená na oporu). Hmotnosť rastliny nie je zďaleka jedinou silou, ktorá pôsobí na tieto konštrukcie. Často je významnejšia sila vetra, ktorá závisí od polohy a konfigurácie okolitého terénu i stavieb a tiež od výšky rastliny (vo väčšej výške je výrazne väčšie i pôsobenie sily vetra).

Nemecká norma DIN 1055 napr. pre namáhanie konštrukcií vetrom s popínavými drevinami, v závislosti od výšky uvádza nasledujúce hodnoty: do 8 m = 0,5 kN/m2, 8 – 20 m = 0,8 kN/m2, viac ako 20 m = 1,1 kN/m2. U nás podobná norma neplatí a zaťaženie vetrom sa počíta individuálne. Údaje o hmotnosti popínavých drevín sa značne rozchádzajú a pohybujú sa obvykle v rozpätí 2 – 20 kg/m2, z toho je zrejmé, že vietor je skutočne významnejšou veličinou, ako hmotnosť rastliny.

Popínavé dreviny a pamiatkové objekty

Vhodné použitie rastlinných druhov je neoddeliteľnou súčasťou pamiatkových objektov. Vedľa iných hľadísk je nutné dbať aj na ich „autentičnosť“. Doložiť pestovanie konkrétneho druhu pri konkrétnom objekte, nie je nevyhnutné, ale vždy je potrebné vychádzať z chronológie ich introdukcie a nepoužívať napr. na gotickú stavbu prísavník – Parthenocissus tricuspidata, ktorý sa u nás objavil až na začiatku 20. storočia.