ÚzemnéPlány.sk

Autor

Ing. Anna Dobrucká

Zdroj

Urbanita

Počet zobrazení

25062

Kategórie

Súvisiace články

• Výzvy pre ďalší vývoj územného plánovania na Slovensku
• Investičný development vs. udržateľný urbanizmus v praxi
• Európske rozvojové príležitosti vo vidieckych oblastiach
• IZBA V KRAJINE

Tvorba krajiny

Filozofické prístupy a environmentálne hnutia ďalekej i nedávnej minulosti, ako sú kresťanstvo, budhizmus, imperializmus, romantizmus, utilitarizmus (hedonizmus), modifikovaný imperializmus, hypotéza o Gaia, hĺbková ekológia, radikálny či moderný environmentalizmus, sa odrážali v zmene chápania životného prostredia a postoja k životu a v novom pohľade na životné prostredie.

Uvedené filozofické smery sa premietli do všetkých sfér spoločnosti, vyvolali búrlivé reakcie vo všetkých úrovniach spoločnosti, čiastočne ovplyvnili myslenie jednotlivcov, spoločenské dianie, proces urbanizácie, metódy plánovania i legislatívu. Tieto smery však jasne ukázali vznikajúce napätie medzi urbanizáciou krajiny a jej ďalším prirodzeným fungovaním, teda v prenesenom zmysle medzi človekom a jeho prirodzeným prostredím.

Z čoho toto napätie pramení a ako ho stlmiť či riešiť?

Kľúčový význam vo vývoji urbanizmu smerom ku kvalitnejšiemu životnému prostrediu prináša koniec 19. storočia, a to ideou zakladania záhradných miest, ktorú predostrel v roku 1898 anglický teoretik E. Howard. V roku 1899 vznikla spoločnosť Garden City Pioneer Company a v roku 1903 sa v Anglicku postavilo prvé záhradné mesto – Letchworth, ktoré vzniklo podľa plánov architektov B. Parkera a R. Unwina. Unwin rozpracoval v roku 1905 teóriu satelitného mesta pre 25– až 30-tisíc obyvateľov. E. Howard vydal v roku 1902 knihu o záhradnom meste.
„Záhradné mesto je plánované sídlo založené na vnútornú kolonizáciu docielenú plánovitým decentralizovaním výroby, ku ktorej sa nové záhradné mestá budú viazať.“
Proces vzniku záhradných miest znamenal dekoncentračné a hygienické riešenie nedostatkov kapitalistických miest, neviedol však k riešeniu príčin začínajúcej environmentálnej krízy, k novému rozloženiu výrobných síl a podcenil i význam zmeny sídelnej štruktúry ako celku.

Idea záhradných miest bola v prvých desaťročiach 20. storočia síce populárna, ale prístupná bola prevažne buržoázii a stredným vrstvám. To začínajúcu environmentálnu krízu neriešilo. V tom čase sa však predsa skvalitňuje urbánne prostredie a zakladajú sa väčšie plochy zelene i obecné parky. Zaujímavé je, že myšlienka záhradného mesta sa uplatňovala aj po druhej svetovej vojne, a to najmä v Anglicku a v Amerike. Najznámejšie a najvýznamnejšie záhradné mesto v Českej republike je Spořilov pri Prahe z roku 1922, na Slovensku má podobný charakter záhradné sídlisko v Bratislave nad Slávičím údolím. Isté náznaky záhradného či skôr satelitného mesta s prvkami záhradného mali aj niekdajšie Baťovany, dnes Partizánske a mnohé iné mestá zakladané továrnikmi, napr. Svit, Zlín, Best v Holandsku, Swiss Möhlin vo Švajčiarsku a Belcamp v USA (Vodrážka, 2000). Vývoj miest sa uberal v duchu vyhlásenia anglických továrnikov v roku 1895: „Nič sa pre kapitalistu nevypláca lepšie ako zdravé bývanie robotníkov.“ (Kiež by si to mysleli i súčasní investori.) Názory na krajinu a zeleň sa v laickej i odbornej spoločnosti menia. V Čechách vyšla v roku 2002 zaujímavá publikácia J. Hrùzu Charty moderného urbanizmu, ktorou autor dokumentuje snahu urbanistov o smerovanie rozvoja sídiel k tvorbe kvalitnejšieho prostredia.

V tomto smere prvou významnou chartou bola Aténska charta z roku 1933, ktorá prezentovala nové koncepty urbanistov, premietnuté do tzv. funkčného mesta. Podľa nej určujú formu mesta jeho štyri základné funkcie – bývanie, práca, rekreácia a spája ich doprava. Aténska charta našla uplatnenie najmä po druhej svetovej vojne, keď bolo treba stavať rozbité mestá a nové sídliská. Pripravila pôdu na komplexnú tvorbu plánov z hľadiska tvorby krajiny, nových sociokultúrnych hodnôt i z hľadiska ekonomických záujmov. Aktuálnosť niektorých bodov Aténskej charty platí i v súčasnosti.
Podľa nej vyvolal príchod veku strojov obrovské zmätky v správaní ľudí a rastúce mesto využíva na svoju výstavbu krok za krokom stále viac prírodného územia. Je veľmi dôležité, aby malo každé mesto svoj rozvojový program a právny nástroj k jeho realizácii. Urbanizmus je veda o troch a nie o dvoch rozmeroch. Pre architekta bude základným východiskom ľudské meradlo…

Podľa Aténskej charty treba požadovať:

• výstavbu obytných štvrtí s dostatkom vhodnej zelene,
• výstavbu vysokých stavieb s dostatočnými vzájomnými odstupmi uvoľňujúcimi priestor na dostatočne rozsiahle zelené plochy,
• zelené plochy v každej obytnej štvrti na hru a šport detí, mladých ľudí i dospelých,
• stabilizáciu nových zelených plôch s konečnou platnosťou na stanovené ciele,
• dostatok parkov, športových zariadení, štadiónov, kúpalísk,
• využívanie existujúcich prírodných prvkov – riek, lesov, návrší, údolí či jazier.

Najdôležitejšou iniciatívou Európskeho spoločenstva vo sfére urbanizmu je Európska charta regionálneho a priestorového plánovania nazývaná tiež Torremolinská charta z roku 1983.
V charte je naznačená možnosť nového typu plánovania – priestorové plánovanie.

Príloha obsahuje špecifické ciele týkajúce sa:

• vidieckych území, v ktorých treba vytvoriť prijateľné životné podmienky; na tomto území musí rozvoj osídlenia prihliadať na špecifické funkcie a hlavne na opatrenia zabezpečujúce ochranu prírody a zachovanie krajiny;
• mestského územia – vyvážená mestská štruktúra vyžaduje uplatnenie plánov využívania územia, osobitnú pozornosť treba venovať zlepšovaniu životného prostredia;
• horských území, ktoré musia byť zachované; sú pokladnicami prírodných hodnôt a veľmi trpia nadmernou koncentráciou ľudských aktivít.
• upadajúcich území – vyžadujú mimoriadnu podporu, pretože sa na nich nepriaznivo prejavujú dôsledky štrukturálnych zmien priemyslu.

Agenda 21 z roku 1992 je v otázkach kvality prostredia a rozvoja miest prelomovým dokumentom. Tento koncepčný dokument sa orientuje na dosiahnutie udržateľného rozvoja miest a obcí vo vyváženejšom životnom prostredí a stanovuje tiež indikátory udržateľnosti. Medzi environmentálne ukazovatele udržateľného rozvoja patrí okrem iných i zmena využívania krajiny a hodnota vegetačného indexu. Agenda 21 je stále aktuálna.

Aalborská charta z roku 1994 sa venuje tézam o udržateľných mestách. Zmyslom charty je iniciovať jednotlivé obce realizovať Agendu 21.

V tejto charte sú mestá sebakritické, ale aj optimistické:

• mestá chápu, že ich súčasný životný štýl ich robí v podstate zodpovednými za mnohé problémy životného prostredia,
• chápu, že udržateľnosť životného prostredia znamená ochranu prírodného kapitálu,
• vnímajú udržateľnosť ako tvorivý miestny proces snažiaci sa o rovnováhu, ktorý je rozšírený do všetkých oblastí rozhodovania na miestnej úrovni,
• uvedomujú si, že limitujúcimi faktormi ekonomického rozvoja sa stal prírodný kapitál,
• zaručujú sa využívať dostupné technické nástroje na priblíženie riadenia mesta ako ekosystému; na to budú využívať zber a spracúvanie údajov, plánovanie v životnom prostredí, vytvoria nový rozpočtový a monitorovací systém založený na rôznych typoch indikátorov kvality mestského prostredia, pričom najdôležitejšie sú indikátory udržateľného rozvoja mestských systémov.

Lisabonský akčný plán 1996 smeruje „od charty k akcii“ a orientuje sa na praktické kroky miestnych samospráv pri napĺňaní cieľov Agendy 21.

Hannoverská výzva z roku 2000 predstaviteľov európskych miest a obcí na prelome 21. storočia sa venovala hlavne realizačným postupom v súlade s programom Zdravých miest. Na Slovensku sa do tejto iniciatívy zapojili napríklad Nitra a Trnava.

Dôležitou iniciatívou bol tzv. Summit miest HABITAT II, celosvetová konferencia o ľudských sídlach, konaná z iniciatívy OSN v roku 1996, na ktorej bola schválená Istanbulská deklarácia o ľudských sídlach. Jej snahou je docieliť, aby boli ľudské sídla bezpečnejšie, zdravšie, vhodnejšie na bývanie, slušnejšie, udržateľnejšie a produktívnejšie.

Nová Aténska charta z roku 1998 bola vypracovaná z iniciatívy Európskej rady urbanistov, ktorí sa snažia charakterizovať novú urbanistickú scénu, vymedziť určité hlavné problémy a naznačiť spôsoby ich riešenia. Udržateľný rozvoj miest a obcí sa stal kľúčovou témou plánovania miest.
Vytvoriť udržateľnejšie mestá je jednou z najväčších výziev pre urbanistov v 21. storočí. Súčasne so zvládnutím upadajúcej kvality životného prostredia sa treba venovať ochrane kultúrneho dedičstva, voľných plôch zelene a kultúrnej krajiny v mestách a ich okolí a zachovať biologickú rozmanitosť.

Nová aténska charta odporúča:

• umožniť dialóg medzi urbanistami a ďalšími odborníkmi, ako sú napr. inžinieri, architekti krajinári, ekológovia, ekonómovia, umelci, sociológovia a iné skupiny odborníkov,
• optimálne pri plánovaní využívať informačné technológie dostupné pre všetkých občanov,
• plánovať podľa zásad udržateľného rozvoja – hodnotenie vplyvov na prostredie by malo byť neoddeliteľnou súčasťou plánov a malo by nadväzovať na proces participácie verejnosti,
• udržať biodiverzitu, ktorá sa musí stať podstatnou súčasťou urbanistického plánovania, snažiť sa zachovať ekosystémy pomocou „zelených koridorov“ prestupujúcich celé mesto; mimoriadnu pozornosť treba venovať starostlivosti o okrajové časti miest,
• upustiť pri plánovaní od rozsiahlych monofunkčných plôch,
• podporovať zmiešané využívanie územia v záujme obohatenia a oživenia štruktúry mesta (hlavne v centre),
• prijímať opatrenia na ochranu pred prírodnými a ekologickými katastrofami, ktoré by mali byť na všetkých úrovniach súčasťou plánov rozvoja a správy miest,
• napomáhať programu „Zdravé mestá“ v súlade s normami Svetovej zdravotníckej organizácie.

Tvorba kvalitného urbanizmu je dlhodobý proces, často viditeľný až po dlhých rokoch realizácie plánov. Urbanizmus je proces často nedocenený.
Okrem toho sa na tvorbe urbanizovaného priestoru okrem urbanistov a spolupracujúcich odborníkov podieľajú aj iné zložky: občania, samospráva, nadradené záujmy štátu, investori… Tým sa často aj dobre navrhnuté riešenia menia na nesystémové zástavby. Ako narastá tlak investorov na zástavbu podľa ich gusta, narastá aj odpor občanov voči nesystémovým krokom. To vedie k renesancii urbanizmu, ktorá je v krajinách EÚ už zrejmá, na Slovensku sa jej však zväčša úspešne bránime.

Jedným z jasných signálov tejto renesancie bolo Bienále európskych miest v júni 2007 v Budapešti, kde odzneli nové myšlienky a odkazy v súvislosti s tvorbou miest. Veľké mestá potrebujú nájsť vlastné vyjadrenie, vlastný imidž, vlastného ducha. Každé mesto musí mať svoj dizajn. Mesto, ktoré ho nemá, nepozná svoju hodnotu a nevie, kam smeruje.

Elementy úspešného mesta sú:

• urbanistická štruktúra – zastavané plochy, zelené plochy a krajina,
• verejná doprava – využívanie chôdze, bicyklov, lodičiek – vzhľadom na globálne otepľovanie treba redefinovať dopravu a jej využívanie,
• kvalita života – mesto musí byť príjemné a pohodlné na život, významné sú imidž a atmosféra mesta,
• spolupráca s investormi a developerskými spoločnosťami – atraktívne mesto prináša v budúcnosti väčšie zisky,
• budovanie mesta pre deti – ak sa deti cítia dobre, cíti sa dobre každý obyvateľ, naopak to neplatí – pomáha meniť sociálnu štruktúru a kultúru mesta,
• akceptovanie kontextu mesta – prírodné, historické, sociálne danosti,
• silná vízia mesta – žiadna skupina by nemala mať rozhodujúci hlas oproti iným skupinám,
• riadenie rozvoja – usmerňovanie všetkých aktivít v súlade s prijatou víziou, kontrola a prehodnocovanie prijatých rozhodnutí (Larry Beasley).

  V dobe internetu treba vytvoriť konkurencieschopné

mestá, nájsť vlastné silné stránky a vlastnú úlohu každého mesta v danej lokalite. Dôraz sa kladie na vyváženosť vzhľadu mesta, ekonomická sila sa premieta do imidžu mesta a ten do kvality urbánneho parteru. Dôležitý je multiprístup – multikulturalita, multifunkčnosť, multiprofesijnosť. Podmienkou takéhoto prístupu je komunikácia, koordinácia a solidarita.

Na otázku, čo je hlavným faktorom hýbucim Európou?, odzneli rozličné odpovede hlavných rečníkov:

Kultúra spolužitia a komunikácie, spájanie ľudí a názorov.
Turizmus.
Príjemná atmosféra miesta a pohodlnosť života.
Kontakty s investormi a ich zapájanie do plánovania.
Spolupráca obyvateľov pri plánovaní.

Obyvatelia sa sťahujú do miest, treba nájsť nové funkcie a využitie opúšťanej krajiny. Stratégia a cieľavedomý manažment smerom k naplneniu stanovenej koncepcie. Dôraz klásť aj na regionálnu politiku, ale aj na trvalo udržateľný rozvoj, ktorý sa chápe ako vyvážený sociálny, ekonomický a environmentálny rozvoj a rozvoj zdravia. Treba zlepšiť dialóg s obyvateľmi a zástupcami lokálnych samospráv.

Na svetovom kongrese plánovačov v Kodani v roku 2007 sa prijal ďalší významný dokument – Kodaňská agenda, ktorá obsahuje desať bodov zameraných predovšetkým na znovuobjavenie hodnôt a funkcií mesta, hlbšie zapojenie expertov a obyvateľov do prípravy plánov, ale aj na zmenu prístupu k plánovaciemu procesu a implementácii prijatých plánov. Veľmi dôležitým záverom kongresu bolo, že sa postupne presadzuje spolupráca na úrovni odborníkov, profesií a obyvateľov, čo prináša prvé ovocie. Aktuálnou výzvou je hlbšie angažovanie politických predstaviteľov do procesov plánovania a rozvoja obcí, pretože v ich rukách je sústredená reálna moc implementovať alebo rušiť prijaté rozhodnutia. Táto angažovanosť sa týka oficiálnych politických predstaviteľov na všetkých úrovniach – štátu, kraja či obce.

Intenzifikácia miest, zhoršovanie kvality životného prostredia a populačný tlak v mestách spôsobili návrat k myšlienkam záhradných miest, i keď v modifikovanej podobe. Novým trendom v plánovaní miest a obcí sa stal návrat k prírode, sprírodňovanie mestského prostredia, prepájanie mestského prostredia s krajinným prostredím, adaptácia krajiny na každodenný život ľudí bývajúcich v meste, prepojenie obytných zón s krajinnými prvkami, resp. parkmi, vytvorenie systému zelene, kde sú navzájom prepojené väčšie plochy, prírodné prvky či budované aleje. V určitých prípadoch vznikajú nové plochy na miestach nedávno ešte zastavaných; ide najmä o likvidované priemyselné a skladové areály a devastované plochy. Pri ich tvorbe sa uplatňujú nové výtvarné hľadiská, ktorých neodmysliteľnou súčasťou sú vegetačné prvky.

Názor na tvorbu urbanizovanej krajiny sa vyvíja, od pravidelných francúzskych záhrad sa postupne začali viac uplatňovať anglické parky s prírodno-krajinárskou kompozíciou. Dvadsiate storočie prinieslo módne trendy od secesie až po súčasnosť s výraznejšou ekologizáciou a prirodzenosťou v krajinárskej tvorbe. K novému ponímaniu urbánnych priestorov výrazne prispela spomínaná Agenda 21, ale tiež medzinárodné dohovory, a to najmä Dohovor o biodiverzite, ktorým do platnosti vstupuje ochrana biologickej rozmanitosti, a Európsky dohovor o krajine, ktorý už ratifikovalo 29 krajín.
Dohovor reprezentuje významný prínos implementácie cieľov Rady Európy, najmä na podporu demokracie, ľudských práv a zákonov a pri hľadaní spoločných riešení najzávažnejších problémov, ktorým dnes celá európska spoločnosť čelí. Berúc do úvahy krajinu, kultúrne a prírodné hodnoty, Rada Európy hľadá cestu a spôsob, ako chrániť kvalitu života a prospech Európanov.
Európsky dohovor o krajine (ďalej len EDoK) Slovensko ratifikovalo v roku 2005 a do platnosti vstúpil od 1. decembra 2005. EDoK uvádza novú definíciu krajiny, pričom pod „krajinou“ sa má na mysli jednak prírodné prostredie, ale tiež urbánna krajina. V EDoK sa zdôrazňuje nielen ochrana krajiny, ale aj jej tvorba.

Tvorbu krajiny možno uplatňovať cez krajinné koncepcie, ktorými sa zároveň stanovuje stratégia tvorby krajiny, ale i navrhovaným manažmentom krajiny, ktorým sa stanovujú konkrétne opatrenia na cieľovú kvalitu krajiny územia. Za cieľovú kvalitu krajiny nesú zodpovednosť všetky dotknuté subjekty, nevynímajúc verejnosť a ani samosprávne orgány. Tie sú teda v zmysle tohto dohovoru povinné starať sa o krajinu a podporovať jej ochranu i tvorbu. Týmto spôsobom by sa mala skvalitniť nielen krajina ako ekosystém, prírodné a urbánne prostredie, ale i hygiena urbánneho prostredia, pretože vegetačné prvky sú filtrom prostredia. V súčasnosti už mnohé mestá pochopili potrebu rozvoja na princípe udržateľnosti. Avšak implementáciou EDoK sa kvalita miest a obcí ešte umocní. Problém je so zavádzaním EDoK do praxe. Na to sa na pôde Rady Európy vytvára sieť organizácií, ktoré by mali pomôcť pri implementácii EDoK svojou činnosťou a dobrým príkladom. Ide najmä o univerzity, samosprávy a mimovládne organizácie. Prepájaním siete a odovzdávaním informácií by sa mal EDoK rýchlejšie zavádzať do praxe. O tvorbe takejto medzinárodnej siete sa viedli rokovania v roku 2006 v Salzburgu, kde sa zároveň prezentovali pozitívne príklady riešenia krajiny.

V apríli 2008 sa v Sofii stretli účastníci medzinárodného projektu „Zeleň – kľúč k rozvoju miest“, ktorí v závere konferencie predstavili Sofijskú deklaráciu, ktorou sa obracajú k autoritám miest, k vládam jednotlivých krajín, ale tiež k Európskej komisii, zdôrazňujúc význam krajiny a zelene v urbánnom prostredí z ekostabilizujúceho, environmentálneho, ale tiež kultúrno-spoločenského hľadiska.

Sofijská deklarácia vyzýva autority miest:

• vyvíjať, prijímať, zverejňovať a monitorovať komplexnú stratégiu rozvoja zelene v meste a začleniť túto stratégiu ako kľúčový element do plánovania priestoru a rozvoja mesta; zahrnúť prípravu a implementáciu tejto stratégie prostredníctvom samostatných útvarov v meste (zelených), vedeckých disciplín, organizácií, sociálnych skupín a verejnosti, so špeciálnym dôrazom na sociálnu inklúziu;
• expandovať do procesov, ktoré budujú dôveru, zlepšujú spoluprácu a povzbudzujú verejnosť, aby sa starala o prostredie;
• vyvíjať lokálne štandardy kvality, kvantity a dostupnosti, aby mohli rôzne skupiny profitovať zo zelene;
• zabezpečovať finančnú a personálnu podporu pre útvary zodpovedné za rozvoj a manažovanie zelene, povoliť im plánovanie, tvorbu a údržbu v súlade s lokálnymi potrebami a podmienkami (klímou, prírodou, sociálnou sférou, ekonomikou);
• spolupracovať so susediacimi mestamia regiónmi na zeleni;
• vytvárať a rozvíjať príslušné siete s inými európskymi mestami na výmenu skúseností a formulovanie spoločnej politiky;
• profitovať z celoživotných skúseností a využívať ich pri tvorbe zelených plôch.

  Na Slovensku sa na stav životného

prostredia, na kontinuitu a hodnoty územia snažia upozorňovať najmä odborné organizácie – univerzity a vedecké a odborné inštitúcie. Len v tomto roku bolo niekoľko zaujímavých konferencií, ktorých výsledkom boli viaceré závery a výzvy. Pamiatkový úrad pripravil závery z konferencie venované urbánnemu prostrediu budovanému v 50. a 60. rokoch. Memorandum k historickým záhradám za účasti slovenskej strany vzniklo v Kroměříži. Účastníci vedeckej konferencie SAV na tému kultúrnej krajiny prijali Smolenickú výzvu. Pravidelne vznikajú závery a výzvy z konferencií Krajina – Človek – Kultúra. V júni 2008 sa v Piešťanoch konala konferencia Rady Európy. Jej téma „Krajina v plánovacích dokumentoch a riadenie: smerom k integrovanému priestorovému manažmentu“ bola nanajvýš aktuálna a rezonuje v celej Európe. Na sklonku roka 2008 sa realizovala ďalšia zaujímavá konferencia v Žiline, organizovaná Slovenskou agentúrou životného prostredia na tému „Životné prostredie miest – budúcnosť sa začína už dnes“.
Na konferencii bol predstavený Návrh implementačného plánu tematickej stratégie pre životné prostredie v mestách, ktorý vychádza z niekoľkých medzinárodných dokumentov, napr. z Deklarácie o životnom prostredí, Agendy 21, Johannesburgskej politickej deklarácie o udržateľnom rozvoji či Istambulskej deklarácie o ľudských právach. MŽP SR sa po dlhom váhaní mieni venovať nielen ochrane krajiny, ale i problémom a tvorbe urbánnej krajiny.

Zdá sa, že urbanisti a krajinári majú k sebe bližšie ako kedykoľvek predtým. Urbanizmus je sústavný a nepretržitý proces, ktorý rieši nároky a požiadavky spoločnosti. Tvorba krajiny je rovnako nepretržitý, sústavný proces, ktorý by mal byť súčasťou urbanizačných procesov. Dobrý urbanizmus by mal rešpektovať i nároky a požiadavky krajiny a posilňovať stabilitu krajiny. To je možné dvoma spôsobmi – ochranou súčasnej krajiny a tvorbou novej, urbanizovanej krajiny. Na ochranu krajiny už existujú nástroje, a to aj legislatívne. Chránené územia predstavujú určité limity pri plánovaní krajiny. Avšak tvorba krajiny „bez ochrany“ vyžaduje citlivý prístup, miestami tiež výtvarno-dizajnérsky postoj, inde zase prírode blízke kompozície, treba zohľadniť priestor, podmienky (napr. klimatické, pedologické), funkciu priestoru i potreby ľudí pohybujúcich sa v urbánnom prostredí.

Ing. Anna Dobrucká je autorizovaná krajinná architektka, pracuje v Ateliéri záhradnej a krajinnej tvorby v Nitre a je predsedkyňou Združenia pre urbanizmus a územné plánovanie.

Landscape planning

What kind of relationship do people have to the countryside? How do they imagine its conservation, makeup, arrangement, use? Since when have people been concerned with the quality of the environment and the optimal exploitation of the countryside? The country is one of the fundamental bases for urbanization, human activity, economic growth and social development. The relation between mankind and nature has for long interested urbanists and landscape architects, stretching back to at least the beginning of the science/ technology revolution when, as a result of the burdening of the environment, there arose the philosophy of founding garden cities. Opinions on the conservation and formation of the countryside have changed since the 1980s, when the ecological concept supported the idea of protection of nature – the philosophy of sustainable development. Support for landscape planning has also been reflected in a number of urbanism charters and agreements. The most significant steps have been Agenda 21 and the European Landscape Convention. The country is now not a subject of interest only for conservationists, but also for urban planners, architects, ecologists, sociologists, economists and other professional groups whose goal is to maintain the quality of life. ”We shouldn’t be creating cities in which there is little joy and very many unreal people who meet only at inhuman intersections …“ (Jozef Brath, 2001)

Tento článok časopisu Urbanita si môžete prečítať v pôvodnej forme tu.