ÚzemnéPlány.sk

Autor

Ing. Štefan Lančarič

Foto

archív autora, www.banskabystrica.sk

Zdroj

Urbanita

Počet zobrazení

20033

Kategórie

Súvisiace články

• Urbanita 4/2011
• Kultúrna krajina a jej ochrana z hľadiska kultúrneho dedičstva
• Kresby a obrazy 2010 & 2012 Michal Brix

Kalvárie – súčasť obrazu kultúrnej krajiny Slovenska

Kalvárie a krížové cesty, ktorými je posiata i naša krajina, hovoria o našom živote a o živote generácií pred nami. Nie sú len pamiatkou a už vôbec nie len umeleckou. Sú mostom medzi životom tých, čo kráčali svojimi kalváriami a krížovými cestami, a nami, čo sme tiež na ceste…

Mons. Marián Gavenda

Ide predovšetkým o vizuálnu podobu miesta, jeho umiestnenie vzhľadom na okolie, väzbu jednotlivých prvkov na širšie vzťahy, ale aj o očakávania vnímateľa, vžité predstavy o mieste, psychickú kondíciu, úroveň estetického vnímania a ďalšie faktory individuálne u každého jedinca. Genius loci kalvárie ako priestoru v krajine v našom štvorrozmernom svete, kde štvrtým rozmerom je čas, a kalvárie ako priestoru priam prehusteného kresťanskou symbolikou vplýva, pravdepodobne, na každého návštevníka.

Významným fenoménom kalvárií je aj ich kultúrna dimenzia – nielen v duchovnom ponímaní, ale aj svojím súborom architektonických prvkov, skulptúr a výtvarných diel s hlbokým symbolickým obsahom. Kalvárie reprezentujú tiež významný krajinno-architektonický a historický priestor s kompozičným usporiadaním vegetačných prvkov (aleje, skupiny, solitéry, parkovo stvárnené porasty), obsahujúci znaky estetiky, krásy… Vnímame ich ako významné krajinné dominanty a symboly. Sú súčasťou historických krajinných štruktúr reprezentujúcich typ kultúrnej krajiny Slovenska.

S vývojom ľudskej spoločnosti sa menia i nároky na využívanie priestoru, ktorý spoločnosť vyhlásila za svoje nespochybniteľné teritórium. Tam, kde kedysi vládlo posvätné ticho rušené len modlitbou veriacich, sa dnes ozýva detský krik, pokrikovanie rodičov, smiech mladých ľudí, hra na gitare a štekot psov. Súčasné návrhy funkčnej obnovy kalvárie preto musia rešpektovať (prípadne regulovať) i nové funkčné využitie priestoru a snažiť sa o harmonické zladenie jednotlivých funkcií, ktoré sa na vrchole pod krížom stretajú.

Znaky kalvárií

Kalvária znamená podľa väčšiny lexikónov a slovníkov, odvolávajúc sa na Bibliu, miesto smrti ukrižovaného Ježiša v Jeruzaleme, resp. vyobrazenie krížovej cesty, no rovnako sa uvažuje aj o dlhotrvajúcom utrpení Krista.

Takto sú pomenované aj miesta, na ktorých bola postavená pamiatka na ceste Ježiša od domu Piláta na horu Golgota. Rozsah kalvárií bol rôzny. Od prostých krížových ciest v okolí kostola alebo cintorína cez väčšie, niekoľkostanicové kalvárie až k bohatým typom.

Hlavnou časťou kalvárií boli zastavenia krížovej cesty, na začiatku ich bolo 12, neskoršie 14. Boli zakončené kostolom alebo hrobkou Krista ako posledným zastavením. Ostatné zastávky, ktoré predstavovali rôzne scény, od Večere Pána až k sudcovskej stolici Piláta, boli volené voľne. Okrem toho bola kalvária obvykle spojená s kaplnkami, ktoré neboli súčasťou krížovej cesty a predstavovali obrazy svätých, nanebovzatie a pod. K radu problémov sa pripisuje tiež otázka voľby krajiny. Jeruzalemské hory Golgota, Sion, Mariah a Olivová hora, rovnako ako rieka Cedron pretekajúca údolím mávajú v každej kalvárii svoju obdobu [4].

Z formálneho hľadiska môžeme kalvárie v našom prostredí na začiatku charakterizovať citátom anglického cestovateľa Johna Pageta, ktorého cestopis Po Uhorsku a Sedmohradsku vyšiel v Lipsku roku 1842. Pri návšteve Banskej Štiavnice si J. Paget pri zmienke o tunajšej kalvárii poznamenal: „Neviem, či čitateľ uhádne, čo je kalvária, ale v Rakúsku a Uhorsku sú veľmi časté. Obyčajne vyberie sa strmý, avšak nie príliš vysoký vrch, na ktorom sa postaví kaplnka alebo vztýčia tri kríže, ktoré poskytujú predstavu Ukrižovania. Vystupovanie (na vrch) je často uľahčené schodmi a v určitých vzdialenostiach sa nachádzajú kaplnky, z ktorých každá obsahuje obraz alebo reliéf predstavujúci Kristovo umučenie.“

Vzťah týchto špecifických sakrálnych diel ku krajine však nevytvára len ich špecifické umiestnenie predstavované najmä stavbou kostola či veľkosťou kostolíka situovaného na dobre viditeľnom kopci. Napriek svojim neraz skromným rozmerom dominovali širokému okoliu, pretože pôvodne boli tieto vrchy vo väčšine prípadov nezalesnené. Tento vzťah ešte viac vynikne z pohľadu ich návštevníka – putovanie po zastaveniachznamená tiež putovanie po krajine. Ukazuje barokový zmysel pre krajinu a jej citlivé spájanie s výtvormi človeka. Dôležitý pre stavanie kalvárií bol teda výber miesta, pretože jeho konfigurácia ovplyvňovala aj usporiadanie zastavení. Najčastejšie býval ich sled organicky rozmiestnený v krajine, prispôsobujúc sa len členitosti terénu [1].

Komplexy kalvárií sa do krajiny zapájajú výsadbou stromov, väčšinou líp, niekedy gaštanov. Poskytovali pútnikom, neraz po dlhej ceste, osviežujúci tieň. Zvyšky či náznaky pôvodných úprav sa zachovali len málokde. Súbory sú ponechané väčšinou vplyvom prírody, a tak tvorí okolitú vegetáciu prevažne náletová zeleň, neraz vo forme lesa [1].

Kalvárie na Slovensku

V bohatosti a typologickej rozmanitosti kalvárií a krížových ciest na Slovensku možno jednotlivé regióny charakterizovať len čiastočne. Najbohatšia na tento druh pamiatok je oblasť západného Slovenska s najvýznamnejšími cirkevnými centrami a miestami pôsobenia jezuitov ako hlavných iniciátorov zakladania a výstavby kalvárií – Bratislavou a Trnavou. Odtiaľ poznáme aj prvé takéto súbory, ktoré pochádzajú ešte z konca 17. storočia. V 18. storočí, nazývanom tiež zlatým vekom budovania kalvárií, vznikli významné súbory predstavujúce evanjeliové udalosti Kristovho utrpenia v mnohých väčších mestách aj na ostatnom území Slovenska – v Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici, Kláštore pod Znievom, Prešove, Košiciach, Rožňave, na severe pri Spišskej Kapitule, na juhu v Šahách – všetky iniciovali aktívni jezuiti.

Koncom 18. storočia doznieva veľké obdobie cirkevného umenia, obdobie baroka a s ním aj stavanie umelecky i symbolicky výpravných kompozícií kalvárskych vrchov [2].

Späť do reality

Súčasné vnímanie Kalvárií osciluje v stupnici záujmu laickej či odbornej verejnosti od absolútneho nezáujmu cez snahu o ich obnovu či pamiatkovú ochranu (napríklad v Banskej Štiavnici a Nitre) až po nezdravý záujem rôznych investorov a developerských skupín (Banská Bystrica). Ak si položíme otázku, čo identifikuje krajinu Slovenska, asi väčšina odpovedí bude totožných…Tatry? Nepochybne. Dunaj. Aj ten. Par nesmelých hlasov možno povie: Spišský hrad? Banská Štiavnica? Aha, tak táto odpoveď nás začína zaujímať. A čo v Banskej Štiavnici? Tajchy. Kalvária. A sme opäť pri téme kalvária. A poznáme viac zaujímavých kalvárií na Slovensku? Moment, porozmýšľame… Marianka, Prešov, Hliník nad Hronom, Kláštor pod Znievom, Diakovce, Dvory nad Žitavou, Solka pri Nitrianskom Pravne, Kremnica, Tajov… vlastne ich je dosť.

Kalvárie nás sprevádzajú na potulkách po celom Slovensku, pozorný cestovateľ ich naráta vždy niekoľko. Tvoria neoddeliteľnú súčasť obrazu kultúrnej krajiny a historických krajinných štruktúr. Vnímame ich, sme s nimi zidentifikovaní. Pre niekoho predstavujú symbol viery, iný v nich vidí komplexné umelecké dielo (architektúra, maľba, skulpturálna výzdoba). Veľmi dôležitý je i moment ich osadenia v priestore… výber miesta, konfigurácia zastavení Krížovej cesty. Skrátka, kalvárie k nám prehovárajú rôznym spôsobom, oslovujú aspektom vnímateľovi najbližším.

Ako optimista predpokladám, že pri návšteve takého silného miesta, ako je kalvária, kde duch miesta priam nahlas upozorňuje na svoju prítomnosť, by sme mali zažívať komplexnú emóciu zloženú možno z troch prvkov – z pokory voči miestu, ktoré predstavovalo mocný symbol viery a formovalo charakter generácií pred nami, z úcty k predkom, ktorí dokázali za neľahkých podmienok v harmónii s krajinou vybudovať často jedinečné umelecké dielo, a z radosti, že sa nám tieto artefakty vlastnej minulosti dochovali a že ich dnes môžeme navštíviť, obdivovať a rozjímať v ich priestoroch.

Ako realista vnímam posun v zmene funkcie kalvárií. V minulosti primárna religiózna a symbolická funkcia kalvárie sa dnes mieša s rekreačným využívaním priestoru a kalvária sa stáva turistickou destináciou. Ak ide o rekreáciu sofistikovanú, spojenú s rodinným aspektom a edukačným, pedagogickým pôsobením, s prinavrátením návštevníkov do priestoru a tým aj opätovným oživením kalvárie, ktoré so sebou prináša záujem a konštruktívnu diskusiu, je to v poriadku. Napriek novodobým funkciám sa správame taktne a citlivo.

Ako pesimista sa obávam, že v dnešnej dobe nie je nikomu už nič sväté. Ani vlastná identita, ani história. A už vôbec nie pieta. Pragmatizmus a ekonomický (ne-)záujem neberú do úvahy, že kalvária je miesto, ktoré by malo byť nadradené podobným myšlienkovým pochodom. Ide predsa o neutrálne miesto, kam by sme mali vstupovať bez strachu o jeho budúcnosť. V čom sa líši umiestnenie skládky komunálneho odpadu (našťastie už bývalej) za minulého režimu pod kalváriou v Nitre od zámeru budovať polyfunkčné objekty na kalvárii v Banskej Bystrici, resp. od osadenia telekomunikačného vykrývača niekoľko metrov od kostolíka vybudovaného začiatkom 18. storočia na vrchole kalvárie v Kremnici? Všetko sa predsa deje v súlade s legislatívou.

Zostáva nám však opätovne zvážiť aspekt morálnej zodpovednosti a mandátu. Ak naši predkovia kalváriu vybudovali a tá ustála turbulentné momenty histórie, vojny, povstania, totalitný režim a odolala zubu času, kde my, dnešná generácia, berieme odvahu a právo zničiť kalváriu zlým rozhodnutím či bezcitným stavebným zásahom? Nehovorím len o fyzickej likvidácii stavebných objektov a umeleckých diel – ak nenávratne porušíme genia loci miesta, ničíme aj celú kalváriu. Podobné počínanie poukazuje i na úroveň vlastnej sebaúcty. A cynizmu.

Na záver

Ak by sme sa zrazu ocitli na inom mieste, žili v optimálnej (ani nie v ideálnej) spoločnosti, v ktorej by bola pozornosť kompetentnej i laickej verejnosti rovnomerne rozdelená medzi veci, čo živia naše telo, a všetky ostatné podstatné veci, čo živia našu dušu, kalvárie by sa nevyhnutne dostali do popredia záujmu. Zrazu by sa otvorili nové možnosti. Harmonický súlad s krajinou bez nutnosti jej degradácie, renesancia viery bez rutinnej zbožnosti, prejav umeleckej tvorivosti bez potreby recyklovania nápadov, vnímavosť voči hlbšiemu symbolizmu skrytému za prvoplánovou snahou zaslepiť zrak – to všetko je v kalváriách zašifrované.

Kalvárie sú iba jedným z mnohých historických odkazov, ktoré nás v krajine obklopujú. Pristupujeme k tým ostatným inak? Lepšie? Ako sa mení obraz krajiny, tvár obcí a miest? Vraciame sa ku koreňom, inšpirujeme sa vlastnou históriou, posilňujeme prostredníctvom realizácií nových diel svoju identitu? Vnášame do prostredia novotvary, experimentujeme s formou, výrazom, materiálmi, farebnosťou? Importujeme inšpirácie? Úspešne?

Na to všetko nech hľadajú odpovede ľudia múdrejší a vzdelanejší. Ja iba apelujem na trpezlivého čitateľa, aby, ak má minimálny dosah ovplyvniť prístup a vnímanie zodpovedných voči kalváriám, ktorými je posiata naša krajina tak husto, že by sme ťažko hľadali „konkurenta“ v Európe, sa zasadil o zodpovedný prístup k ich využívaniu, údržbe a obnove, či už z pozície tvorcu územného plánu, obstarávateľa projektových dokumentácií, správcu, investora alebo návštevníka.

Ing. Štefan Lančarič pracuje na Útvare hlavného architekta Mestského úradu v Nitre ako referent pre koncepciu sídelnej zelene. Pôsobí ako externý pedagóg na Katedre záhradnej a krajinnej architektúry Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre a je členom Správnej rady Spoločnosti pre záhradnú a krajinnú tvorbu.

Literatúra

[1] ČIČO, M. – KALINOVÁ, M. – PAULUSOVÁ, S. a kol. 2002. Kalvárie a Krížové cesty na Slovensku. Bratislava: Pamiatkový ústav 2002. s. 408. ISBN 80–968632–1–5.

[2] KALINOVÁ, M. – PAULUSOVÁ, S. 2002. Kalvárie a Krížové cesty v regióne Nitry. Bratislava: Pamiatky a múzeá, č. 3, s. 18 – 23, 2002.

[3] LANČARIČ, Š. 2009. Krajinno-architektonické a religiózne aspekty kalvárií a návrh ich funkčnej obnovy. Dizertačná práca. Nitra: SPU 2009.

[4] SIVÁŇ, Š. 1995. Kalvária. Diplomová práca. Bratislava: Vysoká škola výtvarných umení 1995.