ÚzemnéPlány.sk

Autor

Prof. Ing. arch. Maroš Finka, PhD.

Foto

Martina Jakušová

Zdroj

Urbanita

Počet zobrazení

24306

Kategórie

Súvisiace články

• Podnikateľ a staviteľ si bude môcť vybrať územný plán
• Územno-plánovacia dokumentácia miest, obcí a VÚC bude na webe
• K metóde spracovania územného plánu č. II
• Košice sa stali Európskym hlavným mestom kultúry 2013
• Kríza zatienila krídlami už aj rozprávkový emirát!
• Plusy a mínusy
• Mestá s prívlastkom
• Ak sa Bratislave nepodarí prilákať mladých, po roku 2015 zostarne
• Investičný development vs. udržateľný urbanizmus v praxi
• Prebieha výstavba najkomplikovanejšieho úseku diaľnice D1

Inšpirácia z právneho prostredia manažmentu územného rozvoja európskych štátov

Priestorový rozvoj ako komplexný fenomén rozvoja spoločnosti sa odohráva v rámci komplexných interakcií medzi socioekonomickými, socioekologickými a sociokultúrnymi dimenziami, čo sa odráža vo formulovaní cieľov plánovacích systémov zameraných na riadenie tohto rozvoja v smere zabezpečenia jeho udržateľnosti.
Sprístupnenie a inteligentné využívanie potenciálu územia sa stalo rozhodujúcim faktorom udržateľného rozvoja, teritoriálnej kohézie a konkurencieschopnosti na všetkých úrovniach – od národnej cez regionálnu až po lokálnu – a tiež zdôraznilo potrebu reflexie kontinentálnej európskej úrovne na všetkých týchto úrovniach.

Vo vzťahu ku komplexnosti problému sa vo vývojianalyzovaných plánovacích systémov jasne ukazujú dva trendy:

• posun od systémov plánovacích nástrojov k systémom manažmentu územného, resp. priestorového rozvoja,
• vývojová zmena od plánovania funkčného využívania územia a regulácie štrukturálneho vývoja v ňom k integrovanému priestorovému plánovaniu.

Pritom toto sa chápe ako prierezový problém priestorovo relevantných aktivít manažmentu územného rozvoja, medzi ktorými dominujú:

• strategické rozvojové plánovanie zahŕňajúce prierezové aj sektorálne strategické plánovanie s dominanciou na regionálnej úrovni,
• územné plánovanie chápané ako plánovanie funkčného využitia územia a priestorovej a funkčnej regulácie stavebných a iných činností takmer výlučne na lokálnej úrovni,
• exekutívny systém manažmentu priestorového rozvoja, ktorý obsahuje nástroje:
  • monitoring a manažment informácií,
  • regulačné nástroje,
  • nástroje aktívnych intervencií do rozvojových procesov, napr. finančné, investičné, majetkové a iné.

Ako príklad môže slúžiť Národná stratégia priestorového rozvoja v Holandsku, ktorá posunula politiku priestorového rozvoja od „stanovujúcej obmedzenia“ k „podporujúcej rozvoj“.
Odborové plánovania čoraz zriedkavejšie pôsobia v polohe podradenosti integrálnemu plánovaniu, ale včleňujú sa do systému komplexného priestorového plánovania. Odráža sa to aj v spoločnej terminológii plánovacích dokumentov integrálneho aj sektorálneho strategického plánovania (Holandsko).

V Nemecku sa väzby medzi integrálnym a sektorálnym priestorovo relevantným plánovaním zabezpečujú priestorovoplánovacími doložkami, ktoré v každom sektorálnom plánovacom dokumente definujú jeho priestorové implikácie.
V súlade s Európskou chartou priestorového plánovania tvoria priestorovo relevantné plánovacie aktivity v analyzovaných krajinách síce čiastočne odlišné, no jednoznačne integrované systémy, v ktorých je plánovanie demokratické, komplexné, funkčné a orientuje sa na dlhodobé ciele.

To znamená, že plánovanie:

• reflektuje princípy subsidiarity za účasti lokálnych a regionálnych samospráv a stakeholderov,
• zabezpečuje koordináciu rôznych sektorálnych politík a integruje ich do systému,
• zohľadňuje regionálnu identitu založenú na spoločných hodnotách, kultúre a záujmoch, niekedy presahujúc administratívne hranice, a súčasne reflektuje špecifickú inštitucionálnu organizáciu rôznych krajín,
• umožňuje solidaritu a spoluprácu medzi regiónmi,
• vychádza z analýz a zohľadňuje dlhodobé trendy a rozvoj sociálnych, kultúrnych, ekologických a environmentálnych fenoménov a vplyvov.

Logika systému priestorovo relevantných plánovacích činností sa v analyzovaných krajinách viaže na širšie kontexty systému manažmentu priestorového rozvoja, pričom časť zodpovedajúca slovenskému územnému plánovaniu tvorí spájajúci článok ku komplexnému priestorovému manažmentu zahàňajúcemu systém riadenia implementácie riadiacich intervencií.
Integrálne strategické plánovanie v rámci tohto systému predstavuje prakticky vo všetkých analyzovaných krajinách sústavu priestorovo relevantných plánovacích činností zameraných na oblasť komplexného rozvoja územných subjektov na úrovni obcí, mikroregiónov, regiónov a štátu.

Integruje a priestorovo definuje záujmy ekonomického, sociálneho, kultúrneho a environmentálneho rozvoja subjektov v území.

V zásade (a to vďaka tzv. kontraktom aj v centralizovanom systéme Francúzska) ide o konsenzuálne plánovacie dokumenty so sekundárnou právnou záväznosťou, t. j. sú záväzné priamo pre autority spravujúce územie a reprezentujúce záujem štátu alebo regiónu a nepriamo pre ostatné subjekty na báze dobrovoľnej akceptácie výsledkov konsenzu a na báze priemetu do lokálnej dokumentácie funkčného využitia územia.

Stratégie rozvoja územných subjektov na lokálnej úrovni sú ako základné nástroje priestorového plánovania v niektorých krajinách samostatnou kategóriou plánovacej dokumentácie, v iných krajinách sú časťou základného priestorovoplánovacieho dokumentu spolu s dokumentom funkčného využitia územia a jeho regulácie. Len ojedinele sú integrované priamo do dokumentu, ktorý je obdobou slovenskej územnoplánovacej dokumentácie. To je motivované okrem iného tým, že vyčlenením definície strategických otázok územného rozvoja z dokumentácie funkčného využitia územia a jeho regulácie, ktorá sa chápe ako dokumentácia výkonu správy území, dostávajú strategické smery rozvoja väčšiu váhu, stabilitu a kontinuitu.
Pritom vlastný výkon manažmentu rozvoja územia vrátane plánovania funkčného využitia územia a jeho regulácie na lokálnej úrovni je flexibilnejší a otvorenejší reflexii aktuálnych požiadaviek pri zachovaní strategických cieľov a smerov vývoja územia.

Takýto prístup umožňuje vzájomné vyváženie kontinuity cieľov a právnej stability na území na jednej strane a potreby flexibilného prispôsobenia sa aktuálnym zmenám územného rozvoja a následne tiež zrýchlenia rozhodovania.
Napríklad v Holandsku, vo Veľkej Británii, v Nórsku a niektorých ďalších krajinách sa nedávno podstatne zjednodušili procesy obstarávania plánu funkčného využitia územia a jeho revízie. V pôvodnej holandskej legislatíve bola stanovená lehota od 39 do 58 týždňov okrem povinných procesov participácie a pod podmienkou, že nebolo podané odvolanie. V súčasnosti je táto lehota od 22 do 34 týždňov, čo výrazne zjednodušilo a zefektívnilo plánovanie.

V snahe o pružné rozhodovanie vo veciach rozvoja sa vo verejnom záujme vo viacerých analyzovaných krajinách zaviedli, najmä pri špecifických prípadoch, nástroje urýchľujúce povoľovacie procesy. Napríklad nová legislatíva dala právo holandskej vláde a provinčnej správe obstarať a schváliť v ktorejkoľvek obci priestorovoplánovaciu dokumentáciu potrebnú na realizáciu stavieb vo verejnom záujme s rovnakou právnou účinnosťou ako dokument obstaraný a schválený obcou a následne aj vydať stavebné povolenia.

V niektorých krajinách vytvárajú širší priestor nástroju tzv. odklonu, urýchleniu a definovaniu jasnejších podmienok jeho implementácie. Nástroj odklonu umožňuje v prípadoch definovaných zákonom odkloniť sa plánovacou dokumentáciou od cieľov zadefinovaných na vyššej úrovni, resp. od cieľov definovaných integrálnym plánovaním, alebo tiež rozhodnúť v rozpore s platnou plánovacou dokumentáciou.
Tento nástroj je však do značnej miery nesystémový, a preto sa chápe ako krajné riešenie. Vývoj plánovacích systémov vedie skôr k zvyšovaniu flexibility vnútornou štrukturáciou obsahu plánovacej dokumentácie, hlavne vyčlenením strategických obsahov, ich fixáciou a liberalizáciou záväznosti ostatných jej častí.

Plánovanie funkčného využitia územia a jeho regulácie (obdoba územného plánovania v SR) sa vníma vo všetkých analyzovaných plánovacích systémoch ako plánovanie s integrálnou úlohou vo vzťahu k následnému riadeniu územného rozvoja.
Keďže tá sa realizuje lokálne, aj plánovanie funkčného využitia územia a jeho regulácie sa realizuje prakticky len na lokálnej úrovni, avšak s väzbou na strategické plánovanie na vyšších úrovniach.

Analýza vývoja územnoplánovacích či priestorovoplánovacích systémov jasne ukazuje ich dynamiku v reflektovaní nových podmienok priestorového rozvoja, ktorý je podmienený predovšetkým rozvojom informačnej spoločnosti, globalizáciou hospodárskej súťaže a postupom európskej integrácie. Táto reflexia znamená nielen aktuálnu adaptáciu systémov plánovania, ale aj zmeny prístupov k legislatívnej úprave týchto systémov.

Zákonné normy sa zameriavajú na vytvorenie rámca na priestorovoplánovacie systémy a uplatnenie jednotlivých typov nástrojov v ňom namiesto detailného definovania jednotlivých nástrojov a procedúr.
Zákony ponechávajú veľký priestor na definovanie cieľov a stratégií a ich zakomponovanie do politických dokumentov, aktuálne reagujúcich na vývoj spoločnosti a na špecifické problémy na jednotlivých územiach.
Navyše v niektorých krajinách (napríklad vo Fínsku) sa stretávame s modifikovanou právnou úpravou plánovacích a povoľovacích procesov v rôznych sídlach a územiach, vyvolanou napríklad diferenciáciou podmienok na rozvoj v urbánnych a rurálnych priestoroch.

Príkladom hodným nasledovania je systém strategickoplánovacích usmernení (napr. Planning Policy Guidance vo Veľkej Británii), ktoré deklarujú politické ciele v špecifických oblastiach a majú zároveň charakter metodických usmernení, resp. vykonávacích predpisov.
Ich systém je otvorený, platnosť môže byť časovo alebo vzhľadom na problémy obmedzená, pružne reagujú na aktuálne problémy na území, napríklad na lokalizáciu priemyselných parkov, aktivizáciu nekonvenčných zdrojov energie, regeneráciu brownfieldov a podobne.

Kľúčovou otázkou je pritom nielen systém nástrojov a metód plánovania, ale predovšetkým systémové väzby priestorovo relevantných plánovacích aktivít, či už sú to strategickoplánovacie, územnoplánovacie alebo iné plánovacie aktivity či aktivity priestorového manažmentu.
Tieto väzby určujú filozofiu i obsah vlastného plánovania, následne sú fixované príslušnou legislatívou a premietajú sa do organizačného zabezpečenia v systéme vedeckovýskumných inštitúcií, štátnej správy a samosprávy a ďalších inštitúcií a organizácií vrátane mimovládnych. V tomto kontexte vystupuje do popredia aj otázka účasti verejnosti – jej rozsahu, foriem a legislatívneho ošetrenia.

Vo vývojových procesoch v analyzovaných systémoch manažmentu územného rozvoja sa odráža tiež proces aproximácie v rámci európskych systémov plánovania.
Systém politiky priestorového rozvoja v krajinách strednej Európy sa v súčasnosti odvíja od filozofie ex ante prístupu s prevahou ústretových plánovacích krokov, zatiaľ čo systémy vo Veľkej Británii či v Holandsku skôr reagujú na aktuálnu požiadavku územného rozvoja. Bez ohľadu na túto rozdielnosť je z analýz jasné, že manažment územného rozvoja, ktorého súčasťou je aj plánovanie funkčného využitia územia a jeho regulácia, je v analyzovaných krajinách založený na operacionalizácii priestorových koncepcií rozvoja, obsahujúcich stratégiu rozvoja.

Z analýz vývoja systémov manažmentu územného rozvoja vidieť, že jedným z trendov je oslabenie legislatívnej regulácie procesov plánovania v prospech legislatívne upravenej transparentnosti týchto procesov, kontroly ich korektnosti vo vzťahu k všetkým zúčastneným a dotknutým subjektom a predovšetkým kontroly korektnosti výstupov týchto procesov vo vzťahu k platnej legislatíve, strategickým cieľom nadradených úrovní a v prípade plánovania funkčného využitia územia aj k strategickým cieľom definovaným vlastným územným subjektom.

Snaha o transparentnosť procesov plánovania, ako aj celého systému manažmentu územného rozvoja vedie v mnohých štátoch k zjednodušeniu celého systému plánovacích nástrojov aj plánovacích a rozhodovacích procedúr. Jedným z hlavných bodov reformy rozvojového plánovania vo Veľkej Británii bolo zjednodušenie systému plánovacích dokumentov vrátane redukcie ich počtu.
V Holandsku bolo cieľom reformy zase zavedenie štandardných procedúr, ktoré sa aplikujú na všetky rozhodnutia verejných orgánov, či už sa týkajú otázok priestorového plánovania, environmentálnych otázok, školstva či iných oblastí. Právna ochrana obyvateľov (právo participácie, pripomienkovania, odvolávania) vo vzťahu k rozhodovacím procesom v priestorovom plánovaní (špeciálne vo vzťahu k plánu funkčného využívania územia) sa zjednotila s procesmi v ostatných oblastiach verejného rozhodovania.

Významným aspektom efektívnosti systému manažmentu priestorového rozvoja vrátane plánovania je pritom disponibilita nástrojov na realizáciu koncepcie inštitucionalizovanej plánovacou dokumentáciou, či už má charakter len konsenzuálnej dohody alebo aj právne záväzného dokumentu.
Ide pritom nielen o intervencie podporujúce strategické ciele rozvoja, ale aj o zabezpečenie korektného postupu vo vzťahu k negatívne dotknutým subjektom, napríklad vlastníkom pôdy a nehnuteľností, ktorí dôjdu implementáciou koncepcie k ujme v dôsledku funkčného preklasifikovania ich pozemkov či k obmedzeniu výkonu či zmene vlastníckych práv.

Vývoj všetkých analyzovaných systémov smeruje (práve integráciou strategického plánovania s plánovaním funkčného využitia územia) ku kompletizácii systému plánovacích nástrojov rozšírením o nástroje a metódy aktívneho priestorového manažmentu a predovšetkým o ekonomické nástroje v škále aktivačných, motivačných, reštrikčných, intervenčných a kompenzačných nástrojov, ktoré s výnimkou reštrikčných v súčasnom systéme slovenského územného plánovania prakticky chýbajú.

Manažment územného rozvoja

Analýza systémov manažmentu územného rozvoja ukázala, že na uchopenie stále rastúcej dynamiky rozvoja priestorových systémov pri značnej náhodnosti správania sa jeho jednotlivých aktérov je nevyhnutná nielen flexibilita a schopnosť rýchlej reakcie na aktuálne problémy, ale aj úplne nové neformálne plánovacie nástroje umožňujúce okrem iného aj širšiu aplikáciu participačných plánovacích metód.
Ide o neformalizované, nezáväzné, ako aj na dohodu orientované plánovacie postupy. Smerujú k tomu, aby sa ešte pred právne záväznými plánovacími postupmi v kooperatívnych procesoch odstránili alebo urovnali možné konflikty. Ich zmyslom je prispievať k realizácii priestorovoštrukturálnych plánov. Na druhej strane informatívne plánovacie prístupy majú prostredníctvom včasného a komplexného zapojenia všetkých dotknutých strán uľahčiť plánovanie. Ich nasadenie môže priniesť nielen vyššiu objektívnosť rozhodovacieho procesu, ale predovšetkým vyššiu sociálnu akceptáciu a tým i zaangažovanosť na realizácii rozvojových koncepcií.

Úlohou legislatívy je vytvárať dostatočný priestor na nasadenie týchto neformálnych plánovacích nástrojov. Ako príklad môžeme uviesť koncepcie regionálneho rozvoja, inštitucionalizované siete miest, zmluvné dohody o príprave a implementácii priestorovoštrukturálnych plánov, smerné princípy priestorového rozvoja, vzájomné konzultácie, poradné zbory, regionálne konferencie, regionálny manažment a marketing zakotvené v nemeckom zákone o priestorovom usporiadaní.
Implementácia širšieho spektra neformálnych nástrojov plánovania, konsenzuálnych prístupov a liberalizácia zákonného rámca plánovacích činností však vyžaduje nielen legislatívne, ale i obsahovo-metodické zmeny. Niektoré z nich dokonca presahujú oblasť územného plánovania a súvisia napr. s presaditeľnosťou práva a uznaných spoločenských hodnôt, dohľadom nad realizáciou práva a so zachovaním spoločenských hodnôt.

V tomto kontexte je zaujímavý nástroj tzv. výstrahy – nariadenia na uvedenie plánovacej aktivity, obsahu plánu, rozvojovej aktivity, resp. jej výsledku do súladu so zákonom, na ktorý priamo nadväzuje právo veta týkajúce sa plánovacieho procesu a dokumentácie alebo odstránenia stavby či zastavenia činnosti, ktorá je v rozpore so zákonom alebo s cieľmi priestorového plánovania. Špecifickým problémom nielen na Slovensku je problém umiestňovania reklamných objektov, na ktorých riadenie je vo Veľkej Británii špeciálna procedúra vrátane procesov ich zákazu a príkazu likvidácie.

V súvislosti so zabezpečením kontroly v rámci systému manažmentu územného rozvoja v spojení s profesionalizáciou a objektivizáciu kontroly je určite zaujímavým príkladom inštitút tzv. plánovacieho inšpektorátu ako orgánu štátnej správy (podliehajúceho priamo ministrovi) zodpovedného za dohľad nad procesom plánovania a riešenie odvolaní, za zapracovanie zistení do lokálnej priestorovoplánovacej dokumentácie, preskúmavanie priestorovoplánovacích dokumentov a procesov ich kreovania vrátane zapojenia verejnosti, ale zodpovedného aj za odvolacie konania vo vzťahu k rozhodnutiam v oblasti priestorového plánovania, rôznych nariadení dotýkajúcich sa povinného odkúpenia (vyvlastnenia), práv prístupu, problémov ochrany prírody, vodného hospodárstva, dopravy a pod.

Právomoci takéhoto plánovacieho inšpektorátu sú, pokiaľ sa týkajú problematiky sektorálneho plánovania, dané dohodou s príslušnými ministerstvami a úradmi centrálnej štátnej správy.

Nové nástroje priestorového plánovania

V kontexte realizovaných analýz vystupuje do popredia otázka nových disponibilných nástrojov priestorového plánovania, ktorá obsahuje tri roviny – rovinu technicko-technologickú, metodickú a obsahovú.

Technologický vývoj, rozvoj komunikačných a informačných technológií prináša nielen zmeny v technológiách spracovania podkladov a územnoplánovacej dokumentácie, ale aj v ich prístupnosti a zverejňovaní (pozri napr. platnosť len elektronicky spracovanej dokumentácie).

Veľmi potrebná je aj elektronizácia a informatizácia nielen prostredia na účasť verejnosti na rozhodovacích procesoch, ale aj prostredia rozhodovacích procesov (pozri anglický príklad elektronizácie) a prostredia, v ktorom sú kedykoľvek k dispozícii všetkým subjektom územného rozvoja potrebné informácie, či už ako podklad na ich rozhodovanie, alebo ako podklad ich efektívnej a objektívnej účasti v plánovacom procese.
Vo väčšine krajín existuje preto verejne prístupný tematický informačný systém (napríklad v Rakúsku a v Nemecku v podobe tzv. katastra priestorového usporiadania) ako komplexný počítačový dátový systém, ktorý zhrnuje disponibilné priestorovo relevantné informácie.

Významným nástrojom na zefektívnenie manažmentu priestorového rozvoja je vo Veľkej Británii, ale aj v Holandsku elektronické plánovanie, tzv. E-Planning. Tento systém umožňuje efektívnejšie riadiť rozvoj a využíva elektronické prostredie na zlepšenie dostupnosti služieb v oblasti manažmentu priestorového rozvoja a dostupnosti informácií.

Tieto zmeny samotné môžu, avšak nemusia znamenať zmenu plánovacej filozofie, ktorá sa premieta v systéme územnoplánovacích nástrojov. Jasne však prinášajú potrebu zmien metodík. Povedie to, zrejme, v prvej fáze predovšetkým k uvoľneniu priestoru na implementáciu nových prístupov s využitím informačných a komunikačných technológií a neskôr k definovaniu povinnosti ich aplikácie. Úvahy o zmenách legislatívneho rámca treba teda chápať ako súčasť úvah o zmenách celého systému usmerňovania územného rozvoja zahàňajúceho celú škálu aspektov – od implicitne reflektovaných hodnotových systémov až po technologické otázky realizácie jednotlivých činností v rámci tohto systému.

Mamažment plánovacích procesov

V tejto súvislosti možno v analyzovaných krajinách badať tiež novú profesionalizáciu manažmentu plánovacích procesov. Na jednej strane sa teda procesy plánovania a rozhodovania otvárajú širokej participácii a hľadaniu konsenzu, na druhej strane to však vyžaduje profesionálne zvládnutie manažmentu plánovania a rozhodovania, mediácie konfliktov záujmu, profesionalizácie implementácie strategických rozhodnutí a vlastného výkonu správy územia. Odklon od priestorovoštrukturálneho plánovania v manažmente územného rozvoja na všetkých úrovniach (s výnimkou sublokálnej) je spojený aj so zmenami v profesii urbanistu, ktorej profil sa mení od architektonického ku komplexnejšiemu, s čím súvisia aj potrebné zmeny vo vzdelaní.

Profesionalizácia sa prejavuje aj hľadaním nástrojov, ako môžu orgány všeobecnej správy územia profesionálne usmerňovať územný rozvoj. Príkladom môže byť zriaďovanie špičkových poradných orgánov centrálnej štátnej správy a regionálnych orgánov územného rozvoja vo všetkých analyzovaných krajinách, ale aj využívanie tzv. plánovacích kontraktov, ktorými sa nielen deleguje právomoc a povinnosti plánovacích a riadiacich aktivít medzi štátom a orgánmi hierarchicky nižších územných subjektov, ale tiež medzi orgánmi územných subjektov a profesionálnymi inštitúciami verejného či súkromného charakteru.
Napríklad plánovacia dohoda vo Francúzsku je záväzným právnym kontraktom medzi rôznymi subjektmi vo veci priestorového plánovania pre špecifické územie alebo pre špecifický projekt a definuje ciele, ktoré treba dosiahnuť, a spôsob, akým pri tom budú spolupracovať subjekty dohody. Plánovacia dohoda sa môže vo Francúzsku podpísať na ktorejkoľvek úrovni plánovania. Plánovacie kontrakty sú v niektorých krajinách aj dôsledkom znižujúceho sa podielu výkonu štátneho aparátu v prospech spolupráce s neštátnymi inštitúciami, ktorých odborné stanovisko verejnosť často lepšie prijíma.
Pre efektívne priestorové či územné plánovanie ako oblasť politiky a jeho spoločenskú autoritu je totiž okrem adekvátneho odborného podkladu osobitne dôležitá spoločenská kontrola rozhodovania vrátane analýzy rozhodnutí odlišujúcich sa od odborne posúdeného optima.

Efektivita plánovania v rámci systému manažmentu rozvoja územia je podmienená jeho flexibilitou, dynamikou a kontinuálnosťou.
Preto v analyzovaných krajinách jednoznačne badať vývoj od plánovania orientovaného na diskrétne stavové charakteristiky objektu plánovania (napríklad sídla v istých časových horizontoch) k plánovaniu smerujúcemu k dosiahnutiu definovaných strategických cieľov.
Efektívnosť plánovacích aktivít je tiež určená mierou akceptácie ich výsledku. Preto je v analyzovaných krajinách zásadnou zmenou posun od direktívneho k participatívnemu plánovaniu a rozhodovaniu, a to od fázy pred samotným procesom plánovania až po implementačnú fázu. Na zabezpečenie tejto akceptovateľnosti sa javí ako rozhodujúce zvýšiť podiel nástrojov priamej demokracie pred nástrojmi zastupiteľskej demokracie, avšak toto naráža na pružnosť procesov rozhodovania.

Pri aktuálnom vývoji ekonomiky a globálnej súťaže možno tiež v analyzovaných plánovacích systémoch vidieť v posledných rokoch posun od plánovania ekologizujúceho k vyváženému plánovaniu ekonomizujúcemu.
Dominantnou snahou plánovacích aktivít nie je defenzívne usmerňovať ekonomické aktivity k zosúladeniu s ekologickými a osobitne humánnoekologickými požiadavkami, ale invazívne ekonomizovať všetky kvality prostredia vrátane spotreby zdrojov a iných spoločenských statkov. Príkladom tohto trendu je aktivácia územia určeného na zástavbu v Rakúsku – zákonom je tam definované opatrenie, ktoré by malo viesť k aktívnemu využitiu a zhodnoteniu plôch vhodných na zastavanie v intravilánoch obcí a zamedziť rozsídleniu a zbytočnému rozširovaniu zastavaných území v dôsledku špekulatívneho zhodnocovania územia jeho podržaním bez využitia do jeho zhodnotenia verejnou investíciou.

Jednou z úloh súčasnej politiky priestorového rozvoja na európskej úrovni premietajúcou sa do všetkých analyzovaných plánovacích systémov je podpora polarizácie polycentrickej sústavy osídlenia. Plánovanie nie je zacielené na polarizáciu, ale na profiláciu vychádzajúcu z potenciálov jednotlivých sídiel a regiónov ako základu vyrovnávania negatívne pôsobiacich disparít vrátane tých sociálnych.

Z časového hľadiska treba zdôrazniť kontinuálnosť plánovacích aktivít, ktoré tvoria systém uzavretého kruhu od identifikácie, resp. monitoringu, cez klasifikáciu na základe stanovených cieľov, vývoj koncepcie a stratégie jej realizácie až po manažment realizácie. To napríklad v britskom systéme znamenalo jednoznačný posun ťažiska plánovacích aktivít od ex-post reagujúcich na ex-ante orientované plánovanie, a to na všetkých úrovniach implementovaného strategického aj nie všeobecne záväzného plánovania.
V súvislosti s problémom aktuálnosti sa v niektorých krajinách EÚ objavuje časové obmedzenie platnosti plánovacej dokumentácie. Napríklad v Holandsku musí byť plán funkčného využitia územia aktualizovaný každých 10 rokov, inak stratí platnosť. Provinciálna správa môže povoliť predĺženie jeho platnosti maximálne o ďalších 10 rokov. Tento plán musí obsahovať okrem definovania funkčného využitia územia aj povinnosti modernizácie a nahradenia fyzických či funkčných štruktúr.

Z nedávneho vývoja všetkých analyzovaných krajín z hľadiska priestorových dimenzií jednoznačne vyplýva, že ciele územného rozvoja vrátane udržateľnosti a konkurencieschopnosti územných subjektov dnes nemožno zabezpečiť na lokálnej úrovni.
Systémové vzťahy sídelných útvarov navzájom a s ich krajinným zázemím vyžadujú nielen riešenie problémov na nadlokálnej – regionálnej úrovni, ale aj zmenu orientácie plánovacích aktivít na lokálnej i regionálnej úrovne od orientácie do vnútra k otvoreniu navonok. Pre voľbu optimálnej rozvojovej koncepcie a stratégie jej realizácie sa stáva čoraz významnejšou konfrontácia lokálnych potenciálov sídla či regiónu s ostatnými kooperujúcimi a zároveň konkurenčnými sídlami a regiónmi. Preto prakticky vo všetkých analyzovaných plánovacích systémoch vzniká legislatívny priestor na združené plánovacie dokumenty viacerých obcí a posilnenie regionálnej úrovne strategického plánovania, a to v oboch smeroch – od lokálnej k regionálnej aj od národnej k regionálnej úrovni.

Záver

Vývoj právneho rámca manažmentu územného rozvoja je v krajinách Európskej únie poznačený procesom aproximácie ovplyvňovaným predovšetkým pokračujúcou ekonomickou integráciou, globalizáciou ekonomických, sociálnych a environmentálnych problémov.
V konkurenčnom boji hospodárskych priestorov a národných ekonomík sú transparentnosť, adaptačná schopnosť, rýchlosť, kvalita a účinnosť rozhodovacích procesov a garancia stability hodnôt na území významným faktorom súťaže. Aj Slovensko je súčasťou tohto konkurenčného boja a čím dlhšie budeme odďalovať podstatné zmeny v kvalitatívnom vývoji nášho systému manažmentu územia vrátane územného plánovania, tým viac to zasiahne našu ekonomiku, ako aj kultúrne a prírodné hodnoty v našej krajine.

Inspiration from the legal environment of management of European countries’ territorial development

Effectiveness, flexibility, and the ability to react to the current demands and practice of territorial development is, in relation to the planning system in management of territorial development, a contemporary theme, and not only in Slovakia. This wide and interdisciplinary issue is also the subject of specialist andpolitical discussion in the analyzed planning systems in developed EU countries. Therefore the MVVR SR elaborated the analysis of the legal environment in selected EU states, with emphasis on their executive regulations. The results of these analyses are however much more widespread, and bring many inspirations for the philosophy of the management of spatial development itself, and especially for the position of planning within it.

Tento článok časopisu Urbanita si môžete prečítať v pôvodnej forme tu