ÚzemnéPlány.sk

Autor

Erika Bossum, Ing. arch. Nina Bartošová

Foto

Zdroj

Počet zobrazení

21582

Kategórie

„Chrámy“ industriálnej revolúcie v Turíne

História

Ťažiskový význam Turína, ktorý leží v Piemontskom regióne neďaleko francúzskych hraníc, ešte v polovici 19. storočia nesúvisel s priemyslom. Turín bol významným kultúrnym a politickým centrom, ako hlavné mesto Savojska a neskôr zjednoteného Talianska. Keď po roku 1865, prišlo o titul hlavného mesta, zameralo sa na rozvoj aktivity, s ktorou je dodnes prevažne spájané – s priemyselnou výrobou. Priemysel bol situovaný predovšetkým pozdĺž riek a hlavných sietí infraštruktúry. V procese industrializácie hrali kľúčovú úlohu železnice, ktoré zlepšovali dopravu a spájali Taliansko so severnejšími časťami Európy.

So železnicami úzko súvisí výstavba komplexu objektov dielní OGR, ktoré boli postavené v rokoch 1884 a 1895, pozdĺž jednej zo železničných sietí nazývanej „chrbtica“, pre potreby údržby a opráv najskôr parných, neskôr elektrických lokomotív. Dielne OGR predstavovali mimoriadne významný prírastok prvej etapy rozvoja priemyslu v Turíne – v tom čase na západnom okraji mesta – na území, ktoré sa nazývalo „grandi servizi“ (veľké služby), súčasťou ktorého bolo aj väzenie, jatky alebo dobytčí trh.

Začiatkom 20. storočia pokrývali plochu až 190 000 m2 a boli najväčším závodom v Turíne. Pracovalo tu až 2 000 ľudí, ktorí boli ubytovaní v robotníckej kolónii Borgo San Paolo, jednej z najväčších v meste. Pracovníci dielní boli vysoko kvalifikovaní a podliehali prísnemu školeniu. Počet zamestnancov dielní OGR prekročila až automobilka FIAT v roku 1911. K definitívnemu uzatvoreniu dielní prišlo v 90. rokoch 20. storočia. V tom čase vrcholilo v Turíne obdobie de-industrializácie, teda hromadného ústupu priemyselnej výroby.

Officine Grandi Riparazioni – čiastočne obnovený interiér pred inštaláciou výstavy

Architektúra Veľkých opravných dielní

Rozsiahly komplex sa skladá z dvoch dlhých budov – jednoloďových hál – prepojených ďalším objektom do pôdorysu písmena H. Haly sú zastrešené šedovými a sedlovými strechami. Architektúra komplexu bola navrhnutá skupinou inžinierov vedených Callistom Candellerom, inšpirovaná podobnými zariadeniami v Európe. Tehlové murivo obvodových stien je v exteriéri ozvláštnené nepravidelným kamenným obkladom, horizontálne deleným tehlovými pásmi. Interiéry hál sú členené liatinovými stĺpmi. Objekty sú presvetlené strešnými svetlíkmi a pravidelným radom vysokých, oblúkovo ukončených okenných otvorov.

Exteriér – hlavný nástup do areálu, nádvorie vysypané antukou farebne oživuje pôvodné kamenné fasády

Konverzia

Koncom 20. storočia došlo k ďalšej etape urbanistického vývoja, ktorý súvisel aj s obnovou cestných osí a revitalizáciou upadajúcich mestských priestranstiev. V roku 1995 bol schválený nový územný plán mesta, ale pre ďalšie využitie priestoru dielní OGR nepriniesol jednoznačné riešenie. Navrhovaných bolo niekoľko možností nového využitia územia. Časť dielní OGR bola zbúraná – ustúpila potrebám rozširujúcej sa Polytechnickej univerzity v Turíne, avšak najreprezentatívnejšie objekty ostali zachované: bývalá kováčska a sústružnícka dielňa a dominantná budova elektrárne, nazývanej „Duomo“ (katedrála). Vďaka ich symbolickému významu pre panorámu tejto časti mesta boli určené pre potreby tretieho sektoru. Objekty dielní zostali naďalej majetkom štátnych železníc, ale do prenájmu ich dostalo na obdobie 30 rokov mesto.

Už začiatkom roka 2008 bola časť dielní sprístupnená verejnosti vďaka čiastkovej obnove hál, pre potreby dočasných výstav a kultúrnych podujatí. Ďalšia obnova súvisela s renováciou okolitej infraštruktúry. Viedla k dokončeniu projektu konverzie priemyselných hál pre potreby výstav, kultúrnych aktivít a prislúchajúcich služieb pre návštevníkov. Architekti Alfonso Femia a Gianluca Peluffo z ateliéru 5+1AA sa snažili maximálne podčiarknuť historický význam a architektonický výraz zachovaného komplexu a pretaviť ho pre potreby nového kultúrneho a turistického strediska Turína. Vsadenie nových priestorov pre dve súčasne prebiehajúce výstavy je „hrou objemov“ vo vnútri priemyselných hál. Mierne zašlé povrchy historickej stavby sa tu stretávajú s novými materiálmi súčasných prvkov. Úspech výstavy „Fare gli Italiani“ (Výroba Talianov) v roku 2011, na 150. výročie zjednotenia Talianska, umožnil kompletné otvorenie komplexu v roku 2011, vďaka čomu dielne OGR prešli prirodzene do novej etapy života.

Výstavné prvky architektov 5+1AA výrazom kontrastujú s pôvodnou architektúrou, ale nesnažia sa jej konkurovať, umožňuje to ich menšia mierka, ktorá dovoľuje vyznieť industriálnej atmosfére.

Zdroje:
[1]DANSERO, Egidio, ROTA, Francesca S. Torino: la cittá, la fabbrica, il paesaggio industriale. Una lettura alla luce dei recenti processi di trasformazione urbana. Milano: Franco Angeli, 2006, s. 245 – 267
[2] Officine Grandi Riparazioni [online]. [cit. 2012–05–01]. Dostupné na: http://www.officinegrandiriparazioni. it/
[3]MUSSO, Stefano. La Fabbrica per antonomasia del Borgo. In Officine Grandi Riparazioni: fucina di treni e di vite. Rivista museo Torino. Numero speciale, január 2011, s. 11 – 14
[4] BAIETTO, Armando. Il Maglificio Calzificio Torinese e le OGR a Torino. In RONCHETTA, Chiara, TRISCIUOGLIO, Marco (eds.). Progettare per il patrimonio industriale. Torino: Celid, 2008, s. 287 – 296