ÚzemnéPlány.sk

Autor

MATÚŠ DULLA

Foto

Jaris Vaľko

Zdroj

ATRIUM

Počet zobrazení

18864

Kategórie

Súvisiace články

• VILA A | Atrium
• Výstava Atrium 20+1

ATRIUM 20+1

Veľkorysé a krásne mesto Košice leží na hranici medzi východom a západom, presnejšie povedané je akousi východnou baštou západu. So svojou najvýchodnejšou gotickou katedrálou, s henszlsmannovským zrodom uhorskej pamiatkovej starostlivosti, s hrobom veľkého Maďara, ktorého sem priviezli z východného orientálneho exilu, so sporom štúrovskozáborskovským, tiež tak trochu východnozápadným.

I s dejinnou ruptúrou, ktorú začal program vlády prichádzajúcej z východu, po ktorej nasledovalo z východu aj všeličo inšie, ako len širšia železnica.

Na veľkorysom námestí, zvanom ktovie prečo iba Hlavnou ulicou sa striedali sochy ako na bežiacom páse. Od západniarov typu Štefánika či svätého Václava po chladný závan východu v podobe gruzínskeho tyrana, či jeho tlmočníka, pozláteného Gottwalda.

Symbolizovali zápas západu s východom, ktorý najmä v minulom storočí odsúval toto slávne mesto na kultúrnu perifériu a spretŕhal jemné nitky máraiovskej nostalgie.

Po povojnovom rozvrátení a zneistení tradičných hodnôt tu až v osemdesiatych rokoch minulého storočia začali klíčiť zárodky nového sebavedomia. Významne sa na nich podieľala mladá generácia košických architektov. Možno boli trochu ľahkovážni, ako im to pripomenula Alica Štefančíková, ale iste im nechýbala odvaha a svieža mladistvá bezstarostnosť.

Veď v tých časoch, ktorým vládli objednávatelia a projektanti diel typu Bieleho domu to inak ako s bezstarostnou ľahkovážnosťou asi ani nešlo.

Možno to bola skrytá tradícia veľkého a starého uhorského mesta, ktorá túto epizódu premenila z krátkeho postmodernistického protestu na viachlasný prúd, ktorý postupne naberal na sile.

Nezostal len pri obdive famózneho Makovcza zahľadeného do toho, čo nazýval archetypmi karpatskej kotliny; objavili sa tu aj prúdy, ktoré sa vedome chceli vrátiť k moderne (Š. Zahatňanský a i.), architekti či skupiny, ktoré smelo pokračovali v uvoľnene kreatívnej osobnostnej alias personalistickej tvorbe (KOPA), aj tí, ktorí našli úspešný kompromis medzi západným minimalizmom a východnou naráciou (ktorú Kobanovi symbolizujú cibuľovité strechy kostolov východného rítu).

Medzi posledne menované tendencie sa zaradila a dlhé roky úspešne v tejto názorovej sfére pôsobí skupina okolo architekta Dušana Buráka s názvom Architektonické štúdio Atrium.

Ctí kontext svojho regiónu a hybridizuje jeho motívy s aktuálnymi architektonickými tendenciami európskej architektonickej scény. Mnohé veci tu nie sú vôbec ľahké.

Svet východu, vždy trpiaci tlmenejším rozvojom ako slovenský západ, kraj kruto prevalcovaný vojnou, ktorá znamenala hiát dodnes zreteľný, heroické a netolerantné socialistické intervencie, ktoré nekompromisne nastolili nový poriadok (pravda neraz z titulu rovnostárstva priaznivý voči východu), nová, možno priveľkorysá a jalová architektúra – to sú dodnes zreteľné zásahy, ktoré formujú tieto kraje.

Spomínam si na diskusiu krátko po novembri, keď sa na Spolku, vtedajšom Zväze architektov v Bratislave objavili ľudia zo Smižian, protestujúci proti mohutnej panelákovej hradbe, ktorá nemilosrdne mierila do stredu obce.

Podarilo sa nám ju vtedy zastaviť a Smižany postupne obnovovali svoju kultivovanú podobu. Trvalo to dlho a stála za tým drobná práca na drobných architektonických perlách. Medi nimi boli aj diela architekta Dušana Buráka a jeho partnerov, napríklad vysoko cenená umelecká škola.

Je celkom drobná a nenápadná, nie ako tie hranoly netolerantných panelákov, ktorými sa s takou malou architektonickou námahou dali pokryť celé hektáre.

Ak hovorím o naratívnosti, nemám na mysli nejaké nadbiehanie prízemnému laickému vkusu-nevkusu, mám na mysli doplnenie a rozvinutie toho, čo sa zo známych architektonických prúdov zdá príliš redukované a diétne.

Štúdio Atrium vzťahuje európske podnety na svoje prostredie, hľadajú napríklad spojitosť medzi formálnymi výbojmi typu zalamovaním tvarov na spôsob japonského origami a tradične šikmými plochamistrechami slovenskej rustikálnej zástavby.

Splácajú dlh nedávnej absencii luxusnej vilovej výstavby a je zrejmé, že dokážu naplniť veľmi spoľahlivo to, čo sa sformovalo do akéhosi etalónu kvalitného vilového objektu.

Architekti štúdia sa stretli s vnímavými stavebníkmi a dokážu pre nich pripraviť projekty, ktoré sa celkom nedištancujú od svojho lokálneho kontextu a inteligentne naň reagujú (napríklad vila A v Kostoľanoch), ale súčasne si budujú svoj prísny abstraktný svet a spomínaný etalón dokážu úspešne prekročiť (napríklad vila H v Košiciach, či viaceré ďalšie).

Smelé riešenia u nich nechýbajú ani pri obnove starších objektov. Výborne to vidieť pri hranolovej nadstavbe budovy bývalých plynární, ktorá mala pôvodne šikmú strechu.

Jej nahradenie plochou strechu hranolovej nadstavby – toto prekročenie klasického pamiatkarskeho princípu, hoci budova nie je pamiatkovo chránená – je výborným príkladom invenčnej sily, ktorá dokázala protirečivým riešením nie potrieť, ale zvýrazniť historický objekt.

Podobne nadstavba nevýraznej budovy polície v Čiernej nad Tisou ju posunula z neurčitej konvenčnosti k aktuálnosti inteligentným použitím hranolového vysunutia, ktorú nedávno vniesli do architektúry vynikajúci Holanďania.

Vidíme tu aj odrazy smelého a prenikavého nápadu, ktoré sa dokážu zbaviť konvenčných záťaží, ak tieto bránia slobodnej výpovedi. Obzvlášť pozoruhodné je, že to autori dokázali spojiť s témou tak konvenciami zviazanou, ako je téma národná.

Pamätník Bjønstjerne Bjørnsonovi patrí medzi ojedinelé diela v celoslovenskom meradle a skvele ho inšpiroval nielen Jurkovičov dávny návrh, ale aj súčasné nórske architektonické zásahy do panenskej krajiny, veď napokon išlo o pamätník práve príslušníkovi tohto národa.

Invenčné riešenia sa darí vnášať aj do ďalších podobne drobných a nenápadných riešení, ako napríklad pri drevenom kríži-nekríži na vojnovom cintoríne v Bodružali.

Vynechanie a prázdne miesto v skladačke, ktorá pripomína cintorínové kríže Jurkovičove a súčasne odkazuje na aktuálne diela vrstviace drevené hranoly patrí medzi mimoriadne, hoci drobné počiny súčasnosti, ktorá tak často a tak neúspešne koketuje so sakrálnymi témami.

Niekoľko projektov sa venovalo aj fyzicky rozsiahlym zadaniam, pri ktorých siahli architekti k ďalšiemu, pre ich tvorbu výnimočnému motívu – organickému kruhovému alebo valcovému tubusovému tvaru.

Akoby nechceli podľahnúť stereotypnej škatuľovosti, akoby aj tu, napríklad pri návrhu prestavby košickej železničnej stanice, alebo bratislavskej Slovenskej národnej galérie chceli rozvinúť svoje rozprávanie na veľkej ploche a veľkým gestom.

Štúdio sa nevyhýba nijakým zadaniam a vykonalo oveľa viac, ako umožňujú predviesť stránky tohto výstavného katalógu. Napríklad sa venuje urbanistickým témam, či návrhom prestavieb alebo novostavieb domovov dôchodcov.

Aj pešie zóny patria do portfólia ateliéru, a ako svedčí centrum Liptovského Mikuláša, aj tu vedeli spojiť koncepčný celok s plejádou nápaditých a kultivovane zvládnutých detailov.

Architekti sa však pri týchto témach nevyhli neporozumeniu a s trpkosťou nesú disproporciu medzi architektonickou predstavou o strohej jednoduchosti (možno príliš protestantskozápadnej, ako to bolo pri návrhu kostola do Čižatíc) a túžbou ozdobovať, akýmsi horrorom vacui, ktorý im stále pripomína cirkev, pre ktorú diela navrhujú.

Rehabilitovanie kultúrneho milieu východnej metropoly a kraja, ktorému dominuje nie je možné za pár rokov a je to úloha pre niekoľko generácií.

Mladí Košičania začali už v hĺbke osemdesiatych rokov minulého storočia. Odvtedy uplynuli viac ako tri desaťročia, čas neobyčajne dlhý na to a obdobie bez tragických prerušení typických pre minulé storočia.

Sme svedkami vzácnej kontinuity a štúdio Atrium je miestom, ktoré sa podieľa na tejto kontinuite. V ňom sa medzigeneračná kontinuita prejavuje bezprostredne a slova sa tu ujíma organicky a plynulo ďalšia architektonická generácia – Michal Burák, Marek Bakalár, ale aj Marek Ganz a spol.

Vzácna polyfónia architektúry kraja metropoly východu sa nielen vďaka rozmanitosti zakladateľov na konci 80. rokov minulého storočia, ale aj vďaka ich synom a dcéram stáva európskou. Mám na mysli tú európskosť, ktorá je založená na kontinuálnej spojitosti, hoci aj rôznohlasnosti.

Nie tú, ktorá spočíva v surovom ničení minulosti (lebo ani tento moment nie je Európe vôbec cudzí). K tejto európsky kultúrnej dimenzii prispelo aj archiektonické štúdio Atrium.

Plejádu spomínaných paradoxných sôch na košickom námestí, neveľmi dobrých a po čase opakovane demolovaných nedávno zavŕšilo Bartuszovo famózne dielo: starý Jakoby sa skúmavo, trochu pochybovačne pozerá kamsi hore na vedľajší dom.

Dokonca ani nestojí na Hlavnej, len trochu bokom. Čo vidí múdry starec? Je táto skvelá socha, jedna z našich vôbec najlepších verejných sôch, predzvesťou návratu kultivovanej európskosti do košických ulíc a do ich architektúry?

VÝMENNÍK VAŽECKÁ KOŠICE

ARCHITEKTONICKÉ ŠTÚDIO ATRIUM

Transformácia bývalého výmenníka tepla na kultúrno-spoločenské a športové centrum v rámci projektu Košice EHMK 2013. Nepotrebný výmenník tepla je umiestnený na dominantnom mieste obytného okrsku sídliska Nad jazerom v Košiciach.

Transformácia funkcie je premietnutá aj do konceptu transformácie formy čistého hranola na dynamickú lezeckú stenu. Na jej vrchole je navrhnuté akési átrium so štyrmi veľkými stromami (izolovaný priestor od okolitého sveta).

Členitá fasáda akcentuje verejné priestranstvo. Výmenník má päť rôznych výškových úrovní na báze galérií, priestorovo vzájomne prepojených. Každá z nich plní iný účel.

Výmenník Važecká
Místo Važecká ul., Košice
Autoři Architektonické štúdio Atrium
Klient Mesto Košice, EHMK 2013
Zastavěná plocha 180 m²
Projekt 2011