ÚzemnéPlány.sk

Milhosť (maď. Migléc, Miglécnémeti) je obec na Slovensku v okrese Košice-okolie. Leží 166 m nad morom na východnom Slovensku, v južnej časti Košickej kotliny, 21 km na juhu od Košíc v susedstve dedín Kechnec a Seňa. Zároveň je aj hraničným priechodom Milhosť-Tornyosnémeti. Katastrálne územie obce má rozlohu 7,70 km².

História

Milhosť sa prvýkrát spomína v roku 1220, kedy bola súčasťou 10 obcí patriacich kráľovnej, v ktorých žili nemeckí osadníci prichádzajúci počas rokov 1205–1209. Milhosť v 13. storočí ešte nebola samostatná dedina, bola iba osada (majer), patriaci k dedine Középnémeti.

Prvé písomné správy sa objavujú v 14. storočí. Tak sa spomína kaplnka sv. Michala z roku 1322, o ktorej nevieme kde stála.

V roku 1450 rodina Hegyaljai získala pozemky v obci.

Od začiatku 15. storočia sa používa už názov Milhosť. Dedina predtým mala rôzne názvy ako: Középnémeti, Kisnémeti alebo Középkisnémeti. Preto je aj v dnešnom období Milhosť spomínaná po maďarsky ako aj Miglécnémeti.

Do roku 1500 na území obce žili len Nemci, iba začiatkom 16. storočia prišli prvé maďarské rodiny, dôsledkom toho Nemcov ubudlo.

Po roku 1600 už nie sú záznamy o nemeckých obyvateľoch, ale pribúdajú slovenské rodiny. V roku 1720 bol počet Maďarov a Slovákov rovnaký. V roku 1787 prichádzajú prví Židia, po roku 1850 Rómovia. Historická pečať obce pochádzajúca z roku 1839 stala východiskom pri tvorbe obecného erbu v 90 rokoch 20. storočia.

Erb

Pečiatka pochádza z roku 1839 a nesie maďarský nápis „Miglécz helység petsétye 1839“ (pečiatka obce Milhosť 1839).

Erb obce, ktorý bol vytvorený v 90. rokoch 20. storočia, je odvodený zo vzoru ktorý sa nachádza na pečati. Na erbe sú dve postavy stojac na zelenej tráve s klobúkmi na hlavách. Jedna drží v ruke cep, druhá kosu. Medzi nimi sú umiestnené lemeš a čerieslo, ktoré sú zlatej farby. Medzi postavami, na červenom pozadí, svieti slnko.

Významné stavby

Zvonica dediny bola postavená v 1. polovici 19. storočia. V roku 1861 okolo obce na východnej strane začala premávať železnica Miškovec-Košice. Reformovaná škola s bytom pre učiteľa bola postavená v roku 1868 a v roku 1887 bol vybudovaný aj reformovaný kostol.

1950 – začiatok ťažby štrku a piesku (veľké ložiská surovín pod úrodnou pôdou na mnohých miestach chotára obce),
1978 – bol zrekonštruovaný hraničný priechod,
1988 – plynofikácia obce,
po roku 1950 – vznikla nová ulica Kis Perjés a hospodársky dvor JRD,
1994 – postavený dom smútku,
1995 – výstavba čistiarne odpadových vôd pre Kechnec a Milhosť, ktorá sa po roku 2000 sa rozšírila pre priemyselný park v Kechneci,
1996 – kanalizačná sieť, vodovod,
1998 – benzínová pumpa pri ceste k hraničnému prechodu,
2000 – v západnej časti chotára bola postavená základňová a retranslačná stanica sytému GSM

Odev a spôsob obliekania

Obyvatelia v 19. storočí nosili ešte oblečenie krojové. U žien a hlavne u dievčat dôležitú funkciu hrala farebnosť šiat. Oblečenie vydatých žien bolo tmavšie. Nosili blúzky a dlhé, široké sukne po členky, stiahnuté v páse pod ktorými boli 1–2 naškrobené spodničky. Súčasťou oblečenia boli ešte aj vlnené šatky so strapcami, zvyčajne tmavšie, kockované alebo jednofarebné. Sviatočné šaty boli z kvalitnejších látok, pracovné sukne z kartónu, flanelu alebo z barchetu. Odevy neboli výšivkami zdobené ani krikľavej farby. V lete sa nosili poltopánky s pračkou, v zime celé topánky a čižmy.

Mladšie ženy a dievčatá mali svetlejšie farby.Dievčatá nosili biele šatky, ktoré sa prehodili cez plece a vpredu konce si zaviazali alebo držali. Deti mali šité šatky, ktorých konce sa viazali vzadu. Vydaté ženy šatky nosili stále. Pri práci mali kartúnové ale mali aj niekoľko kvalitnejších s jemnými vzormi. Šatky sa viazali pod bradou do upraveného uzla.

Dievčatá mali vlasy zapletené do vrkoča a spustený na chrbát. Vydatá žena vrkoč mala zakrútený na záhlaví do kruhu, upevnený sponkami a zakrytý šatkou. Na vlasoch sa tu nenosili čepce ako napríklad v neďalekej slovenskej dedine v Belži.

Muži nosili dlhé nohavice zúžené do kolien s čiernymi alebo hnedými čižmami bez šnurovania alebo šnurovacie so sárou (birgerli). Na vrch nosili biele košele a sako. Cez pracovné dni mali na sebe vestu z ovčej kožušiny, takzvaný bekecs (bekeč). Klobúk tiež nesmel chýbať z oblečenia. V lete mužmi nosili široké nohavice z konope.

Od 2. polovice 20. storočia odev, hlavne mladých, sa prispôsobuje móde. Na začiatku 21.st. oblečene mestského obyvateľstva sa neodlišuje od šiat dedinského. Staršie ženy z Milhosťa zvyky v obliekaní ešte stále držia istým spôsobom – uprednostňujú tmavšie farby, nosia šatky na hlave…

Návrat