ÚzemnéPlány.sk

Autor

Mgr. Ľubomír Falťan, CSc.

Autor fotografií

autor

Zdroj

Urbanita

Zobrazení

30172

Dátum vydania

09. 07. 2010

Kategórie článku

• Urbanizmus a územné plánovanie

Súvisiace články

• Västra Hamnen v Malmö. Inšpiratívne verejné priestory novej štvrte mesta
• Diskusia o verejných priestoroch
• Tvorba verejných priestorov
• Verejné priestory a zeleň
• Pomešťovanie – hrozba či nevyhnutnosť? Verejné priestranstvá na vidieku

Hodnotenie článku

Článok sa mi páči / nepáči

45%

Celkový počet hlasov: 1386

Verejný priestor ako priestor sociálny

Chápanie priestoru

Priestor sa všeobecne chápe ako fyzické prostredie, ktoré obklopuje človeka, bez ohľadu na to, či v ňom priamo žije alebo nie. Obvykle sa určitým spôsobom vymedzuje (plošne, objemovo, ale i časovo). Vnímame ho ako priestor prírodný, do ktorého človek nanajvýš vstupuje, ale v ňom nežije, lebo svoj život realizuje v tej časti pôvodne prírodného priestoru, ktorý si osvojil, aby v ňom realizoval svoje potreby. Toto vnímanie fyzického priestoru nemusíme spájať len s našou planétou. Naše poznanie rozširuje vnímanie priestoru o priestory napr. kozmické, ktoré si, mimochodom, človek v rámci svojich možností tiež začína osvojovať. Aj fyzickému priestoru väčšinou pripisujeme sociálne znaky, sociálne významy, v závislosti od toho, aké sociálne interakcie ho charakterizujú a aké sociálne procesy v ňom prebiehajú.

Človek si sociálne neosvojuje len fyzický priestor, vytvára si aj určité konštrukty virtuálneho priestoru, ktoré môžu a nemusia mať svoje fyzicko-prostreďové ukotvenie. Sú to často metaforické vymedzenia na niektoré sociálne aktivity. Takto môžeme hovoriť o „priestore na vyjednávanie“, hovoríme o „mediálnom priestore" atď. Nové rozmery vnímaniu a chápaniu priestoru poskytujú informačno-komunikačné technológie. Príkladom môže byť organizácia videokonferencií, pri ktorých sa jej účastníci môžu nachádzať v rôznych fyzicky vzdialených priestoroch, ale v danom momente sa stávajú účastníkmi virtuálneho priestoru konferencie sprostredkovanej práve týmito technológiami. Sieťovania tohto typu vytvárajú nové podoby priestorov.

Fyzický priestor, ktorý si osvojuje človek, sa stáva i sociálnym priestorom a môže mať rôzne typologické podoby. Tieto typologické pohľady sa môžu viazať na rôzne aspekty funkcií, ktoré sú späté s priestorom, na vlastnícke či na emotívne vzťahy k priestoru – a možno by sa dali špecifikovať i ďalšie, na základe ktorých človek priestory vníma, funkčne napĺňa, ale i diferencuje. Spektrum možných chápaní sociálne zadefinovaného priestoru (priestorov) rozoberajú poľskí sociológovia Bohdan Jalowiecki a Marek S. Szczepański [1].

Verejný priestor vo vnútrobloku komplexu Apollo II so sedením reštaurácií a kaviarní je príjemným miestom oddychu.

Jedným z možných členení je typológia na báze selekcie sociálnej dostupnosti priestoru. Z tohto pohľadu môžeme hovoriť o:

• Verejnom priestore – fyzickom priestore, ktorý je sociálne dostupný bez špeciálnej sociálnej selekcie. Neznamená to však, že pre využívanie takéhoto priestoru neplatia určité pravidlá, ktoré regulujú spôsoby jeho využívania, a že takýto priestor nemá svojho vlastníka alebo správcu. Obvykle, ale nie výlučne, sú takéto priestory vo vlastníctve alebo v správe subjektov (inštitúcií) verejnej správy.
• Poloverejnom priestore – vyskytuje sa tu určitá miera sociálnej selektívnosti, ktorá je daná či viazaná na výkony určitých funkcií v danom priestore. Prejavuje sa to v určitom regulovaní sociálnej dostupnosti takýchto priestorov. Napríklad priestor síce slúži pre potreby verejnosti, ale len po splnení určitých podmienok – jednou z nich môže byť platba (napr. vstupné).
• Neverejnom priestore – ide síce o priestor sociálne zadefinovaný, ale jeho dostupnosť je výrazne sociálne podmienená. Dostupnosť môže byť viazaná napr. na výkon určitých presne stanovených funkcií (zamestnanie, výkon trestu, vojenský priestor), alebo môže fungovať na báze určitých sociálnych exkluzivít (napr. priestory klubov).

Verejný priestor a jeho sociálno-priestorová dimenzia

Zmienili sme sa o tom, že verejný priestor charakterizuje vysoká miera jeho verejnej dostupnosti. Avšak dostupnosť môžeme chápať rôzne. Okrem obmedzení dostupnosti, ktorú sme naznačili v súvislosti s typologickým vymedzením verejných, poloverejných a neverejných priestorov, môžeme aj v prípade verejných priestorov identifikovať určité obmedzenia, ktoré síce nemajú prvoplánovú a programovú sociálnu podmienenosť, ale sekundárne takéto implikácie môžu nastávať. Môže sa to spájať s fyzickými danosťami priestoru, ktoré následne sociálne podmieňujú jeho dostupnosť. Príkladom môžu byť prírodné parky. Ak opomenieme ich prvoradú funkciu – ochranu prírodných daností, – sú určené pre verejnosť, ale vzhľadom na charakter fyzického prostredia môže byť ich dostupnosť sociálne podmienená. Aj v mestskom prostredí môžu byť verejné priestory nositeľom určitých fyzických bariér, ktoré nemusia mať prírodný pôvod, ale sú výsledkom ľudskej činnosti, a to s vedomými, ale aj nezamýšľanými sociálnymi a sociálno-priestorovými dôsledkami. Ako uvádzajú už spomínaní poľskí sociológovia Bohdan Jalowiecki a Marek S. Szczepański, okrem topografických prekážok sú to často „lineárne elementy priestoru“ či lineárne stavby [1]. Tieto stavby, ktoré majú spájať, v mestskom priestore neraz priestor delia a môžu byť nielen fyzickou bariérou, ale aj bariérou sociálnej dostupnosti. V Bratislave môže byť takýmto príkladom obchodné centrum Aupark v Petržalke, ktorého dostupnosť je pre neautomobilizovanú verejnosť z blízkeho petržalského sídliska veľmi komplikovaná vzhľadom na obchvat Bratislavy, železnicu či vnútromestskú dopravnú komunikáciu z centra Bratislavy do Petržalky.

Z hľadiska historických kontextov siaha význam fyzického priestoru v jeho sociálno-priestorovom priemete hlboko do minulosti. V starovekej Číne, kde bola dedina chápaná ako sakrálne spoločenstvo, sa dom vyznačoval piatimi „česť vzbudzujúcimi miestami“. Boli to vonkajšie dvere, vnútorné dvere, ohnisko, studňa a átrium [2]. Hoci sa v tomto prípade nehovorí o verejnom priestore, signalizuje to, aký význam sa pripisoval priestorovým atribútom – v tomto prípade priestorom domu.

Tak, ako vznikali sídelné jednotky, vytvárali sa v ich hraniciach priestory, v ktorých sa pri rôznych príležitostiach zhromažďovali ľudia. V starovekom Grécku bola takým verejným priestorom agora, v starovekom Ríme zasa fórum. Vznikali aj iné verejné priestory, v ktorých prebiehali funkcie uspokojujúce potreby verejnosti (obchodné, remeselnícke ap.). V priebehu civilizačného vývoja sa rola týchto priestorov rozširovala o ďalšie funkcie verejného charakteru, čo viedlo aj k zvyšovaniu ich zastúpenia v rámci priestoru sídiel. Verejné priestory reprezentujú námestia, ulice, parky či iné verejne dostupné voľnočasové priestory so svojou infraštruktúrnou vybavenosťou.

Priestor na oddych, posedenie a stretávanie sa v meste Stellenbosch (JAR)

Priestor estetiky a oddychu – Bergen, Nórsko

Prístupy k verejnému priestoru

Verejný priestor, jeho spravovanie a funkčné napĺňanie z tejto svojej podstaty sa nevyhnutne stáva nositeľom pre určité „politikum“. V čom toto „politikum“ tkvie?

Spočíva na jednej strane v tom, akým spôsobom sa nakladá s verejným priestorom. Viažu sa na to otázky, kto takýto priestor má spravovať či vlastniť a akým spôsobom sa profiluje jeho funkčné zameranie, čo je druhá, ale neoddeliteľná stránka spomínaného politika. Toto politikum zosilňuje skutočnosť, že nie sú výnimkou snahy či pokušenia si verejné priestory rôznymi spôsobmi privlastňovať vrátane kúpením si ho do vlastníctva, čo mení jeho verejnú povahu.

Podstatou takéhoto ponímania priestoru ako politika je skutočnosť, že spôsoby a podoby nakladania s verejným priestorom, rovnako ako jeho funkčná profilácia sa nachádzajú v poli individuálnych a skupinových záujmov. Takéto záujmy sú rôznorodé a neraz i protichodné. Ich presadzovanie sa stáva predmetom súperenia, ak nie politického boja. Vzhľadom na to, že vo väčšine prípadov sú tieto priestory vo vlastníctve sídelných samospráv, koncepcia nakladania s nimi je v rukách volených zástupcov a je súčasťou komunálnej politiky. Hráčmi v takejto politike nie sú len volení zástupcovia mestských či obecných zastupiteľstiev, ale aj iné subjekty z podnikateľskej sféry či zo sféry reprezentantov občianstva. Do hry vstupujú v otvorenej i skrytej podobe aj záujmy politických strán. Práve na poli vzťahu nakladania s verejnými priestormi sa dajú identifikovať i mechanizmy – viac či menej legitímne –, ktoré podmieňujú, aké podoby nadobúdajú tieto priestory so všetkými dôsledkami. Identifikujú, ktoré kategórie „hráčov“ majú väčšiu šancu byť rešpektovanými a ktorí menej, resp. ktorí sú obchádzaní a ktorí vylučovaní. Spája sa to aj s otázkami dodržiavania i vymáhania rešpektu voči legitímnym (a legislatívne podporeným) postupom nakladania s územím. Poukazuje to aj na spôsob, akým prebieha či neprebieha verejný diskurz o tom, akým spôsobom sa má meniť podoba verejných priestorov v meste či obci. Nakladanie s verejným priestorom je súčasťou rozvojových procesov v sídlach. Súčasnosť na Slovensku dokumentuje, že verejný priestor ako politikum môže byť aj horúcou témou miestnych politík, ako o tom svedčia kauzy areálu Parku kultúry a oddychu či Sad Janka Kráľa v Bratislave, kauza námestia Ľ. Štúra v Žiline, strety v Banskej Bystrici v súvislosti so zástavbou priestorov pri Múzeu SNP, rovnako v Lučenci s úvahami o zástavbe v centre mesta.

„Smutný“ priestor v Trebišove

Mgr. Ľubomír Falťan, CSc., sociológ, pôsobí ako podpredseda Slovenskej akadémie vied pre Oddelenie vied o spoločnosti a kultúre a pracuje v Sociologickom ústave SAV. Je riešiteľom a spoluriešiteľom 40 vedeckých a výskumných projektov a 19 vedecko-technických projektov a zaoberá sa o. i. urbanistickou sociológiou.

Literatúra:
[1] Jalowiecki, B., Szczepański, M., S., 2002, Miasto i przestrzeń w pespektywie socjologicznej, Scholar, Warszawa, s. 306 – 316
[2] Becker, H., Barnes, H.E., 1964, Rozwój myśli spolecznej od wiedzy ludowej do socjologii, Czeťć pierwsza, Ksigzka i Wiedza, Warszawa, s. 105

Public space as social space

Working out public spaces is not only an issue for urbanism and architecture. It gathers in a quantity of interlocking layers of relations, and functions as an indicator of the overall level of a society and of the manifestations taking place within it. An acute observer can decipher the state of policy and even democracy from examination of a country’s public face. This is an extremely sensitive phenomenon which demands transparency in its negotiation and public input in relation to its formation and reformation. The execution and manner of usage of the public arena is a significant factor of development policies, whether in an urban, municipal or rural context.

Tento článok časopisu Urbanita si môžete prečítať v pôvodnej forme tu